ELLERY

Stáli pred dreveným oplotením. Ellery neiste, Zen s nadmerným nadšením. Sledovali, ako sa k nim z opačnej strany kruhového oplotenia pomaly blíži zarastený chlap s hustou bradou, kvôli ktorej nebolo možné odhadnúť jeho pocity.

Elleryho však zaujalo čosi iné, než onen muž. Oči upieral k zemi, do ohrady, v ktorej tráva bola viac čierna ako zelená, zakrvavená čerstvou i zaschnutou krvou. Netušil, čo sa tam dialo. Nemal ani poňatia, čo tam robil.

Boli mimo tábora, hoci ani nie sto metrov. Okolie bolo bývalým poľom ešte stále zarasteným množstvom pšenice, no často udupanej a zlámanej. Odkedy vypukla vojna, nikto sa už oň nestaral a jediným stálym obyvateľom starej sýpky v diali ostali len myši. Vedľa nich sa nachádzali posledné dva stany, ktoré však boli nižšie a zanedbanejšie než tie v tábore. Na pravo sa týčili hrubé koly z tmavého dreva niekoľkokrát vyššie ako priemerný muž a za nimi boli dve staré drevené budovy － nízky koterec, z ktorého práve vykúkali dve psie hlavy a čosi, čo kedysi mohlo byť roľníckym domom, no dnes sa odtiaľ nieslo konské erdžanie.

Muž s tmavou bradou zastal tesne pred nimi. Oči mal unavené, pohľad pokojný. Nedbalo si prezrel Zena, potom i Elleryho. Nezdalo sa, žeby ho návšteva nadchla. Vyzeralo to, akoby mu tvár stvrdla v kameň už roky dozadu a odvtedy nezmenila svoj pohľad.

„Ďalší?" povedal tichým hlasom po chvíli.

Zen prikývol. „Aj ja som sa čudoval. To ten hlupák, Hilan, ho doviedol. Nechápem odkiaľ ich berie, ale čo! Nevadí mi to, aspoň mi vypĺňajú čas."

„Zase ten? Odkiaľ ich, do zatratenia, berie?"

Zen sa hlasne rozosmial. Potľapkal si po hrudníku a fľochol po Ellerym. „To isté som spýtal aj ja. Presne to isté," hovoril. Slová mu prerýval smiech, kútiky mu ťahalo nahor. „Ale, vieš čo, radšej to ani nechcem vedieť. Ajtak by mi odpovedal len tými jeho preduchovnenými žvástami. Vždy to vyťahuje, akoby bol nejaký prorok alebo čo!"

Joil prikývol. Nereagoval na Zenove sťažnosti a afektovaný tón hlasu. Poškrabal sa po hustej brade a tmavé oči zaryl do Elleryho. Stál pred ním mierne skrčený, tmavé kruhy lemovali jeho oči, hlavu mal holú a bradu zarastenú. Polovicu tváre mal od bahna, na druhej sa vynímala čerstvá jazva v tvare pirnského znaku. Vyzeral biedne. Nezaujal ho.

Ellery sa zväčša vyhýbal očnému kontaktu, no keď ho Joil schytil za sánku a podvyhol mu hlavu nahor, nemohol inak, ako sa mu pozrieť priamo do očí.

„Vie aj rozprávať? Zvyčajne ich je počuť už dávno predtým, než sa tu ukážeš."

„Jazyk som mu neodfaklil," uškrnul sa.

Joil zavzdychal. Mykol ramenom a zamľaskal. „Bohovia, prečo nemôžem mať jeden pokojný deň? Stále iba v sedle, prevážať ich hore dole. Prečo ich nemôžu brať priamo do Dier?" hovoril ticho, hoci z neho bolo jasne cítiť podráždenosť. Jeho šepot sa zarýval Ellerymu pod kožu.

„Veď už o týždeň sa meníš, či? Pôjdeš do Dier i ty."

„Však hej," pritakal. „Ale tam mi zase žien bude chybovať. Tu si ich neužijem a tam ani nezbadám. Nech ma tiene berú, mne sa už nedožičí chvíľa šťastia!" vzdychol. Čierne oči zaboryl do Elleryho a zakrútil hlavou. „Nejdem sa ti tu teraz však sťažovať, Zen. Sám vieš, že mi mohlo byť aj horšie."

Zen pritakal i zahryzol si do spodnej pery. Z úst mu však tentokrát nevyšlo ani jedno uštipačné slovko.

„Mám ti osedlať koňa?" spýtal sa tónom, ktorý znel na Zena až nadmerne pokorne a usmial sa. Nie však tým desivým, škodoradostným úškrnom, z ktorého Ellerymu prechádzal mráz po chrbte. Nie. Na tvári mu zažiaril malý, lež skutočne úprimný úsmev. Akoby si na ten malý okamih zložil masku, ktorej rysy roky zodpovedne tesal do podoby, akú bežne prezentoval všetkým naokolo.

Ellery Unton bol vyčerpaný. Hlavu mal sklonenú a znavene sledoval pohyb svojich nôh. Okolitý svet ho nezaujímal, nevšímal si, ako zlaté polia nahradila rozkvitnutá lúka. Nevšímal si vôňe sedmokrások, margarétok, zvončekov a iného lúčneho kvetstva, ktoré tak rozjasňovalo okolie svojimi pestrými farbami. Zdalo sa, že kam oko dovidelo, nikdy nesiahla ľudská ruka, neskočila ľudská noha a vojna ani neexistovala.

No on z toho nič nevidel. Odkedy sa jeho očiam dostalo toho známeho výhľadu, nepotreboval už vidieť nič. Stačilo mu, že vedel, čo ho čaká － ďalšia dlhá pešia túra prejdená za zadkom kéta uvelebenom na pohodlnom sedle mladého žrebca.

Na spálené líce mu neustále sadala mucha. Snažil sa ju odohnať. Mykal hlavou, ramenom sa snažil dosiahnuť k nej. No i napriek desiatkám pokusov, zákerný hmyz vždy priletel naspäť a donútil ho zvraštiť tvár. Koža sa mu napla, bolesť sa vrátila a oko sa mu mimovoľne zatvorilo. Zahrešil. Vždy keď sa to stalo, pred očami sa mu premietla Ouelova tvár. Vedel, že je tam? Bol si istý, že nie. Nemohol. Mal to byť koniec leta môjho života. Mal som mať pokoj, hoci som ho nechcel. Takto bohovia plnia želania? Bahno nahradia kalužou?

V hrdle mal púšť. Prahol po kvapke vody, štipke vína alebo medoviny. Ťažko sa mu prehĺtalo, jazyk sa mu lepil o podnebie. Nálady sa mu striedali. Ouel. Za všetko môže on. Nebyť jeho... Nebyť jeho, nebol by som tu.

Takmer sa potkol. Na chvíľu zastal, oči privrel. Myšlienky mal roztrúsené. Lano sa naplo, potiahlo ho vpred a donútilo pokračovať v chôdzi. Nevzpieral sa, sila ho už dávno opustila a jediné, čo ho vtedy zaujímalo bolo štrbavé slnko, ktorého lúče mu pálili nos. Musel ho mať ružový, spálený ako zvyšok tváre.

Kôň si odfrkol a striasol hlavou. Ellery konečne zdvihol zrak. Svetlo ho najprv oslepilo, obrysy okolia sa rozostrili. Zamrkal. Oči mu najprv spatrili jazdca pred sebou, potom prašnú cestu a farebné kvietie. Až keď pozrel vyššie a zadíval sa do diali, všimol si pevnosti. Bola ešte malá, príliš vzdialená na to, aby sa dala odhadnúť jej veľkosť. Ellery zažmúril oči. Mal nepríjemný pocit, ktorý sa s každým krokom zväčšoval a i v horúsom dni mu spôsobol triašku.

Každou chvíľou rozoznával viac z rysov kamennej stavby a každou chvíľou sa cítil nepokojnejšie. Vysoké oranžové múry, vyschnutá priekopa, ktorá ich obklopovala a železná brána s ostňami týčiacimi sa k nebesám. Naziletská pevnosť, uvedomil si a zúfalo skrivil čelo. Pevnosť, o ktorú prišli pirsné vojská už počas prvých bojov patrila k najväčším. Bola postavená na dlhé obliekanie už za čias Seviona II., a hoci jej hradby už za tie roky spustli, brány skrehli a rieka, ktorá k nej viedla vodu vyschla, stále naháňala strach a vzbudzovala pokoru.

Netušil, na čo ju kéti používali. Nemal ani poňatia, čo tam robil on, no keď ju ešte vlastnila pirnská strana, Naziletská pevnosť nebola ničím viac, ako skladom dreva, ovsa a domovom nemluvniat v opatere staradiánov. Ellery ich nemal rád, nepatril k najzbožnejším ľuďom a nesúhlasil s ich výchovou. Keby bolo po jeho, všetky deti by od nich vzal a odviedol do Hniezda na vojenský výcvik, ale nemohol sa protiviť svojej viere, hoci na ňu už dávno zanevrel.

Išli ďalej. Tvár už neskláňal dole, naopak, oči upieral len na kamenné hradby Naziletu. Niečo sa mu na nich nezdalo, niečo nebolo v poriadku. Brány sú zatvorené, svitlo mu po chvíli. Nazilet možno bola pevnosť, no od krvavých zbúr pred temer dvesto rokmi žiadna z pevností v nekráľovských zemiach nebola uzavretá. Až na túto.

Na múroch si všimol tiene, siluety hliadkujúcich mužov. Z diaľky prázdna priekopa bola v skutočnosti vyplnená ostrými drevenými kolmi a predtým polorozpadnuté múry boli opravené tmavšou, no aj pevnejšou tehlou. Ellery nasucho prehltol. Spoza hradieb začul zvuky rinčiaceho kovu a bolestivé výkriky, ktoré zneli často viac ako rev zvieraťa, než ľudský hlas. Striaslo ním. Nohy mu ochabli a tvár pobledla. Bohovia, chráňte ma.

Brána bola už len ma pár desiatkov krokov a každým ďalším sa viac a viac približovala. Két zastavil. Pozrel na vysoké hradby a zamával mužovi na vrchole. Chlap na chvíľu zmizol z dohľadu, bolo počuť len jeho tlmený rozkaz a nasledovné škrípanie už prerezavených krídel širokej brány, ktorá im uvoľnila cestu dnu.

Két popudol koňa a vykročili vpred. Až keď Ellery prechádzal popri obrovských múroch, uvedomil si svoju maličkosť. Hlavu nesmelo sklonil, no očami naďalej brázdil po okolí. Dvor bol veľký a strohý. Ellery si všimol ohrád, ktoré ktosi vybudoval, no chýbali v nich zvieratá. Namiesto nich tam boli muži. Zväčša mladí, no i starší s mečmi i bez zbraní s kusmi zbroje i takí, čo boli spola nahí. Bojovali po dvoch, vykrikovali, bili sa a padali k zemi celí od modrín a krvi. Za ohradami stáli muži plne ozbrojení, čistí a vysmiaty od ucha k uchu. Sledovali scény pred sebou, za pásom mali škorpióny － biče s železnými hákmi na množstve kratších laniek, ktoré boli pripravené niekomu rozodrať kožu až do krvi a vytrhať mu kusy mäsa z tela. Pri vchode do pevnosti boli hranoly vstýčené k nebu, podobné, aké Ellery videl i v tábore odkiaľ ho sem viedli a do stien boli vo výške temer dvoch mužov zapustené okovy, ktoré pokrývala sčernelá krv.

Joil zastavil. Pristúpil k nemu postarší muž, ktorého vlasy už začínali šedivieť a po pár slovách, ktoré Ellery nemal šancu cez hluk započuť, odopol Elleryho reťaz od lana, ktoré ju malo predĺžiť a zamával Joilovi na odchod. Chvíľu sledoval chrbát vzďaľujúceho sa muža, potom preniesol zrak na Elleryho. Oči mal jasne modré, kontrastujúce s opálenou pokožkou a orieškovými vlasmi pretkanými šedinami. Vrásky sa mu rozšírili, ako sa usmial. „Tak poď," povedal chrapľavým, lež melodickým hlasom, kývol hlavou a odviedol ho do vnútra.

Chodby boli vzhľadom na veľkosť pevnosti úzke, zahalené v tme. Múry boli na mnohých miestach poškodené, kusy tehly popadané po zemi a červený prach ležal usadený v hrubej vrstve po okrajoch. Kedysi majestátne vysoké okná boli zamurované takmer po strop, vitrážne sklá nahradili hrubé drevené okenice, ktoré boli všetky, až na pár výnimiek, ktoré dnu prerúšťali slabé svetlo dňa, uzavreté.

Chodba, ktorou postupovali, bola členitá a tmavá. Mnohých odbočiek a dverí si Ellery všimol len vo chvíli, kedy ich už míňali a mnohé istotne i prehliadol. Nikdy predtým v Nazilete nebol, no bol si istý, že do podoby v akej ho videl dnes, ho pretvorili až kétske vojská po jeho obsadení. Bol spustnutý, vyrabovaný, zbavený všetkého cenného, čo tam po posledných majiteľoch ostalo.

Zišli dole schodmi. Slabé lúče prechádzajúce skrz malé okná nahradili nariedko rozostavané plamene fakieľ zasadených do stien. Vzduchom sa vznášal silný štipľavý pach moču, ktorý Ellery cítil až v hrdle. V slabom svetle bolo badať ako sa mreže a vlhké múry striedajú s inými tmavými chodbami siahajúcimi do nedohľadna. Ellery si pri po hľade do nich spomenul na príbehy starého dôstojníka, ktoré ešte ako dieťa v Hniezde počúval každý večer. Rozsiahle chodby si mal podľa príbehu nechať vybudovať syn kupca, čo si za svoje bohastvo nechal postaviť celú pevnosť, kvôli dievčaťu, ktoré mu nebolo dovolené. No keď tu teraz Ellery bol, príbeh, čo mával tak rád, sa zdal len lžou. Chodby boli plné ciel, vytvorené na držanie zajatcov, nie na tajný prechod dvoch milencov. Miesto, čo malo spájať, v skutočnosti delilo ľudí od slobodného sveta.

Ellery sa ponoril do vlastných myšlienok. Prestal vnímať jednotvárne ponuré okolie. Niekde hlboko v sebe sa už dávno zmieril so smrťou, mučením a bolesťou, ktorá ho mala čakať. No zároveň sa tomu vspieral. Túžil po odvahe, ktorá by mu dopomohla utiesť, ktorá by ho vyviedla von z tejto kopky a ktorá by ho presvedčila, že nie je takým slabochom, akým sa teraz cítil. Ale nemal ju.

Zastavili. Elleryho vytrhlo zo zamyslenia. Zaklipkal očami a pozrel do tmavej cely, pred ktorou stáli. Muž k nemu prikročil, reťaz si zapol k opasku a začal Elleryho ohmatávať. Spod blúzy mu vytiahol drevený prívesok na koženom náhrdelníku a rýchlym pohybom mu ju stiahol z krku. Ellery zavzdychal. Sledoval, ako si muž bral všetko, čo mal. Korálky z ruky, opasok s železnými cvokmi, malú náušnicu i už tupú britvu na holenie z náprsného vrecka － všetko, čo v jeho živote malo nejaký význam zmizlo v kapsičke starého kéta.

Vtlačil ho do vnútra cely, no sám do nej nevošiel. Két zavrel škrípajúce mreže, ktorými ho vpustil a silne zatiahol reťaz, ktorá mu ešte stále zväzovala ruky za chrbtom. Elleryho stiahlo k mrežiam. Sykol. Začul štrngot kľúčov, potom hrkot reťaze a nakoniec i blažený pocit, v rukách, do ktorých sa po dlhom čase konečne dostala krv. Otočil sa nespúšťajúc zrak so svojich rúk. Zaťal päste a znovu ich otvoril － zdalo sa to také zvláštne a zároveň príjemné. Šklblo mu kútikom. Pozrel na miesto, kde predtým stál starec, no už ho nebolo. Zaprel sa o mreže snažiac sa ho ešte niekde zahliadnuť, no už ho nebolo. Ostal sám.

______

_RP_

Publikované: 23.9. 2017