„Číslo šesť, ste na rade," zvolal nevýrazný kórejčan spomedzi dvier vedúcich k vysnívanej práci.

Brunetka v bielom elastickom tričku s pripnutým číslom vedľa Mi-cha sa nervózne nadýchla, sprudka vydýchla a následne s neprirodzene širokým úsmevom na tvári vstala a vošla do dverí. Netrvalo dlho a ozvala sa hudba.

Takto to šlo už nejaký čas. Nebolo ich tu toľko, koľko Mi-cha očakávala, no šlo len o malý konkurz.

Podobne ako jej sokyne, i ona sa rozložila na podlahe a dôkladne si naťahovala každý jeden sval v tele. Nebolo to potrebné, no považovala to za príjemné. Očkom pritom sliedila po konkurencii a hodnotila ju.

Zišli sa tu pekné, vyšportované dievčatá, niektoré mali na sebe úbory s nažehlenými logami tanečných skupín. To samo o sebe väčšinou malo dať každému na známosť, že sú dobre trénované a majú skúsenosti, čím vlastne hovorili: „vzdaj to a choď z cesty!" Niektoré dievčatá na tieto zaškatuľkované kočky hľadeli s istou závisťou a bázňou. Patriť k známejšiemu súboru často znamenalo výhodu, ale pre Mi-cha boli rozhodujúce schopnosti a ona tým svojim verila.

S nezaujatým výrazom vstala zo zeme a presunula sa k baletnej tyči, kde pokračovala v rozcvičke a strečingu. Z tejto pozície jej bolo jasné, že pokiaľ ide o výšku, je bezkonkurenčne najnižšia, no s istým potešením si uvedomila, že je i najštíhlejšia a pravdepodobne najpružnejšia, hoci by ju niekto mohol označiť za podvyživenú.

Neustále mala na pamäti, že spoločnosti hľadajú určitý typ mladých ľudí a to sa mení v závislosti na požadovanej práci. V tomto prípade mala istú nádej, miery a všetky tomu podobné údaje si síce vyžiadali, no na ich základe zatiaľ nikoho neposlali domov.

„Číslo sedem!" zvolal rovnaký mužský hlas, ako predtým.

Všetka pozornosť Mi-cha sa stočila k nevýraznému okuliarnatému mužovi stojacemu vo dverách. Vykročila k nemu istým krokom. Veď sa nebolo čoho báť, aj keď, ak by k sebe mala byť úprimná, tak istý druh nervozity a vzrušenia pociťovala vždy, keď mala robiť to jediné, čo jej životu dávalo zmysel i rytmus – tancovať.

Ustúpil jej z cesty, prešla do stredu miestnosti a stala si pred komisiu.

„Dobrý deň. Vaše číslo a meno, prosím" vyzvala ju žena uprostred, zatiaľ čo ostatní si ešte vždy zapisovali svoje postrehy a dojmy z predošlej uchádzačky do notesov.

„Dobrý deň. Mám číslo sedem a volám sa Mi-cha Chang," sklonila hlavu na znak úcty, no bol to len krátky moment.

„Máte so sebou pripravenú sprievodnú hudbu?" oslovila ju rovnaká žena. Pravdepodobne mala v komisii hlavné slovo.

„Áno." Mi-cha siahla do vrecka mikiny a vytiahla z nej MP3 prehrávač s pesničkami na túto príležitosť.

Tá istá žena prikývla a pokynula jej, aby ho odovzdala kolegovi. Urobila, ako sa od nej očakávalo a zaujala pozíciu.

„Môžeme?" nadhodil pre kontrolu muž asistujúci prehrávaču.

Mi-cha si premerala komisiu a keď bolo jasné, že má ich plnú pozornosť, prikývla.

Miestnosťou sa rozľahli prvé tóny, ktoré stvorili melódiu piesne Don't Wanna Cry od skupiny Seventeen. A potom už bola len ona a rytmus, čo hýbal jej útlym telom.

Ten kto ju videl by možno povedal, že tanec je pre ňu rovnako prirodzený ako dýchanie, ale nebolo tomu celkom tak. Jej pohyby boli presné a prevedenie precízne, nie preto, že mala talent, nie pre tajomstvo, čo si nosila zapečatené vo svojom tele, ale preto, lebo trávila každú voľnú chvíľu svojej existencie tvrdým tréningom. Kroky, ktoré teraz v jej podaní vyznievali tak jednoducho a ľahko, boli výsledkom každodennej driny a prísne nastolenej disciplíny. Občas na tú tému nechápavým ušiam nadhodila poznámku o tom, ako každé zviera potrebuje výcvik a ani ona nie je výnimkou. Nestretla sa s ktovieakým pochopením, no to nič, aj tak sa jednalo o interný humor.

Posledná pieseň z jej výberu utíchla. Vedela, že všetky kroky zvládla na výbornú, dýchanie i tempo mala dobré. Cítila sa po námahe príjemne nabudená, tak ako vždy. Hlboko sa uklonila horlivo píšucej komisii, vzala si svoj MP3 prehrávač a po výzve opustila miestnosť s dobrým pocitom.

Žiadne zbytočné zdržiavanie, to sa jej páčilo. Konkurz sa aspoň tak veľmi neťahal a vyrozumenie malo navyše prísť telefonicky do dvadsiatich štyroch hodín. Do tej doby bude robiť to, čo vždy - trénovať.

***

Čakali. Stretnutie sa skončilo už pred nejakou dobou, no dodávka bola stále v nedohľadne. Zo svojho miesta na recepcii dohliadli na davy ľudí vonku. Sklenená stena medzi nimi a vonkajším svetom vytvárala dojem bubliny. Akoby žili v akomsi paralelnom vesmíre, ktorý sa diametrálne líšil od sveta obyčajných.

Nebolo tomu tak vždy, kedysi mali vlastné životy, veci ktoré milovali, sny, ktoré si chceli splniť a keď na to došlo, ich svet sa stal odrazu akýmsi komplikovaným. Občas boli len ako marionety v rukách kaderníkov, maskérov, fotografov a kameramanov, pričom väčšina toho, čo videla verejnosť, bolo len hviezdnym pozlátkom. Bol to však život, ktorý si vybrali.

„Kam ideš?" zavolal Min Ki za Jong Hyunom, ktorý sa náhle postavil zo svojho miesta.

„Na toaletu," odpovedal pohotovo a na iné nečakal. Vzdialil sa z doťahujúceho sa hlúčika, ktorý dala dohromady produkčná spoločnosť. Bol rád, že ich má, s niektorými sa dokonca poznal ešte predtým, ako NU'EST vôbec vznikol.

Bol tu ako prvý, mal talent, dobre vyzeral a rýchlo sa učil. Robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby si udržal svoje miesto, no začínal sa cítiť unavený. Vyčerpaný z kolobehu, ktorý ovládal celý jeho život. S presne nalinkovaného života, ktorý ovládali iní a občas ho mátali pochybnosti a čierne myšlienky. No musel byť silný, usmievať sa, objímať fanúšikov, ukazovať verejnosti šťastnú tvár hviezdneho chlapca, ale ako dlho ten tlak ešte vydrží? Kedy ho zlomia a on povie jednoducho dosť? Mal neblahé tušenie, že aj keď je mladý a má celý život pred sebou, tak to už dlho nepotrvá.

Vracal sa z toalety. Všetci ho už nedočkavo vyzerali a len čo ho zbadali, začali na neho veselo mávať čím ho nabádali, aby pridal do kroku. Dodávka je už zdá sa tu. Vykročil o čosi rezkejšie, aby nezaostával a možno by si ju ani nevšimol, taká drobná bola, nebyť toho, že ho takmer zrazila z nôh.

Pripravil sa, že ju zachytí, bol pripravený pomôcť jej až stratí rovnováhu, no ona nezaváhala a tanečným krokom sa zvrtla do otočky. Elegantne ho obehla a stala si za jeho chrbtom, kde sa rýchlo uklonila, zamrmlala čosi, čo vzdialene vyznelo ako ospravedlnenie a už trielila preč. Sledoval to drobné tornádo s očami rozšírenými prekvapením. Na tak drobné stvorenie bola až neuveriteľne rýchla, a možno to bolo naopak vďaka tomu. Vbehla do pootvoreného výťahu a až tam zdvihla hlavu a po prvý raz jej poriadne videl do tváre.

K detsky útlemu telu mohol tú srdiečkovú tvár s jemnými rysmi bez problémov priradiť, dokonale k nej sedela. Vyzerala ako bábika, záplava dlhých čiernych vlasov jej lemovala tvár ako opona, porcelánovo biela pleť s rozpálenými lícami, drobné broskyňové pery, to všetko ju vykresľovalo ako nadpozemsky krehkú. No potom sa dostal k jej očiam, ktoré tento obraz jemnosti dokonale rozbili. Tie oči nesedeli do toho tela, do tej nežnej tváre. Zdali sa byť tvrdé a na svet sa dívali nekompromisne, išli za tým, po čom túžili a príliš sa neobzerali. Dravé, presne také sa mu zdali byť. Preto, keď ho tie oči prebodli a zdalo sa, že vidia i to, čo sa snažil nevidieť on sám, znepokojilo ho to a naskočili mu na šiji zimomriavky.

Zdalo sa to ako večnosť, no pre okolitý svet to bol len letmý okamih a už každý z nich kráčal svojou vlastnou cestou.

***

V ten deň sa kazilo na čo siahla, no aspoň nevrazila do toho muža v plnej rýchlosti. Zbadala ho v poslednej chvíli, len tak tak, že mu neskočila rovno do náruče. Nebyť jej reflexov a vyvinutých inštinktov, už by sa tam objímali ako najlepší kamaráti. V horšom prípade by sa po sebe gúľali špinavou podlahou a trochu to tam pozametali. Nanešťastie nemala ani toľko času, aby sa mu riadne ospravedlnila, no i tak je veľmi nepravdepodobné, že ho ešte niekedy uvidí a tak to môže pokojne hodiť za hlavu.

Vo výťahu jej konečne odľahlo. Teraz sa už nemôže nič pokaziť a stihne prísť včas. Zdvihla pohľad, ktorý sa stretol s tým jeho. Všetky jej inštinkty zavelili do útoku: Slabý kus, ber si ho! Zacítila jeho neistotu, rozpaky, dobre skrytú melancholickú temnotu, zviera v jej tele zavrnelo pri pohľade do jeho vytreštených tmavých očí, no nepoddala sa. Nebolo času na zábavu s pekným neznámym, nebolo času na nič, len na snahu splniť si sny.

***

Ubehlo niekoľko dní. Mi-cha sa ponorila do svojej rutiny. Jedla, spala, trénovala a to s o to väčším nasadením, že mala konečne prácu. Mala účinkovať v tanečnom komparze a bola z toho unesená. Trénovanie v štúdiu jej síce nabúralo vlastný rozvrh, no s potešením sa prispôsobila.

V komparze boli ďalšie štyri dievčatá. Všetky boli pekné, správali sa k nej milo a úsmevy im nikdy neschádzali z tváre. Prestávky však trávili inak, ako by si ona sama vybrala. Ponevierali sa okolo ostatných štúdií, nazerali do nich cez presklené priehľady a vzdychali nad ostatnými zamestnancami spoločnosti. Nechápala to.

Všetky boli v tejto brandži nové, neopozerané tváre, ktoré majú istý potenciál preraziť. Niektoré z nich mali okrem pohybového nadania aj úžasný hlas, iné vsadili i na kartu vzhľadu a herecké schopnosti. Tentokrát však boli práve tie pohybové schopnosti alfou i omegou a tu si Mi-cha verila. Všade ju ťahali so sebou a ona nechcela vyčnievať, hoci by sa radšej ponárala do hudby, takže sa podvolila väčšine.

„Pozri Mi-cha, to je Baekho!" zajačala Sang-hee tak nahlas, že by musel byť hluchý, ak by ju nepočul. Potiahla ju k priehľadu, aby mala dobrý výhľad i ona sama. Presne ako predpokladala, spomínaný mal dobrý sluch a otočil sa za zvukom svojho mena, či skôr prezývky. Krátko sa usmial a zamával im. Sang-hee mu nadšene zamávala späť.

„Vyzerá ako rebel, však? Presne môj typ. Taký drsný. Nemyslíš?"

Mi-cha kývla plecami, aby dala jasne najavo, že jej je to fuk, ale Sang-hee sa tak ľahko nedala odbiť. Odhodlane a so zjavným zápalom trkotala ďalej.

„Och, tam je Aron, zo začiatku ma veľmi nezaujal, bolo to také škaredé káčatko, ale zdá sa, že spoločnosť na ňom odviedla kus práce. Čo povieš?"

Odpoveďou jej bolo veľavýznamne podvihnuté obočie nad jej zjavnou povrchnosťou a odmietavé pokrútenie hlavou, čím chcela vyjadriť ľútosť nad absurditou jej posudzovacích schopností. No Sang-hee si to zjavne preložila do defenzívnej reči fanúšika brániaceho svojho idola, hoci Mi-cha danému svetu vôbec nerozumela a zoširoka ju obchádzal.

Sang-hee teda mykla plecami a zamerala sa na ďalšieho z chlapcov. Už teraz jej ho bolo ľúto.

„Tamto je Ren. Vraždila by som za takú hladkú pleť. Vyzerá tak neskutočne, až dievčensky. Sledujem ho na instagrame a používam rovnaké prípravky ako on, je neskutočne úžasný, aj keď... Myslíš, že je gay?" zahľadela sa na Mi-cha s otázkou v očiach.

Zakuckala sa, „čo prosím? A to mám odkiaľ vedieť, nerada rozoberám osobný život druhých."

Výraz tváre Sang-hee sa menil priamo úmerne s odpoveďami Mi-cha do čoraz menej nadšeného úškľabku. No potom odrazu poskočila a zvýskla.

„To je JR! Je dokonalý! Milujem ho!" jej výraz hovoril za všetko, pravdepodobne sa už videla na ich svadobnej ceste, no ani tomu nechápala.

„Ako môžeš milovať niekoho, koho ani nepoznáš?" Tá otázka preletela okolo Snag-hee do stratena rovnako priehľadná ako igelitové vrecko.

Naťahovala sa, výskala, mávala až kým si nevydupala jeho pozornosť.

Mi-cha ho nespoznala hneď, nebol dôvod pamätať si na neho, no keď sa otočil a odmával, zrejme skôr aby Sang-hee umlčal, než že by ho jej kvílenie skutočne tešilo, zarazil sa. Ruka mu klesla, no Sang-hee ma rýchlo schmatla za ruku: „Zamávaj mu, no táááák! Aký je sladký!"

Mi-cha sa poddala jej dobiedzaniu, pomaly dvihla ruku a neisto zamávala, jeho ruka sa taktiež rozhýbala, rovnako pomaly a neisto. Boli ako dve novorodené mláďatá, ktoré sa skúmavo oňuchávajú. Jej inštinkty sa znova prebudili, no rázne ich umlčala.

„Čo to bolo?" opýtala sa Sang-hee a zmätene sa rozhliadala. „Počula si to?"

Odkašľala si, aby zamaskovala divé vrnenie. „Čo také?"

Sang-hee pokrútila hlavou, „ale nič, asi sa mi to len zdalo." A ďalej sa usmievala na skupinu vo vnútri.

„Nemá ich byť päť?" nadhodila Mi-cha.

„Áno, Min-hjon sa tu určite niekde poneviera. Možno, ak tu budeme stáť dosť dlho, tak na neho narazíme!"

To nadšenie bolo až chorobné. Mi-cha pokrútila hlavou a zdravý rozum zavelil na ústup skôr, ako sa nakazí touto podivnosťou.

„Prepáč, ale musím ísť a ty by si mala tiež. Nezabudni, že máme trénovať," nadhodila Mi-cha.

„Pravda. Len choď a ostatným povedz, že som hneď tam. A ak by som sa náhodou dala s niektorým z nich do reči, tak ti to hneď zreferujem!" usmievala sa Sang-hee asi ako bábika Chucky.

Pripadalo jej to choré, zvrátené a bola rada, že nie je slávna. To posledné, čo by v živote potrebovala je banda slintajúcich zombie za zadkom. Jej sen je, a vždy bol, skromný - tancovať a živiť sa tým. Nepotrebovala byť v popredí. Bolo jej jedno, kde a za koľko, hlavne, že bude tancovať. Hoci ohľadne oblečenia platila zásada, že ho na sebe musí mať, preto sa ponukám rôznych klubov oblúkom vyhýbala.

„V pohode, len nebuď dlho," zamávala Mi-cha a už jej nebolo.

***

V štúdiu sa naťahovali tri tanečnice. Zborovo pozdravili. Ae-cha vzhliadla zo zeme.

„Kde je Sang-hee?" opýtala sa s milým úsmevom na rozkošnej tvári.

„Zasekla sa pri štúdiu nejakej kapely."

Jung-hye zbystrila. „Akej?"

Mi-cha preniesla svoj pohľad z Ae-cha na ňu a bolo jej jasné, čo bude nasledovať. „NU'EST, myslím."

Všetky tri vyskočili ako na povel, bolo to takmer komické.

Chin-sun ju chmatla za predlaktie s naliehavosťou oddaného fanúšika, „ktoré štúdio?"

„Nie je to fuk?" vymanila sa z jej zovretia.

„To teda nie je! Musím vidieť Rena! Bol tam?"

„Bol... Mimochodom, vraj je gay," vytasila sa s neovereným argumentom, no výborne ju pobavil jej šokovaný výraz. Trocha toho humoru neuškodí.

„To sú len špekulácie!" zaťala sa Chin-sun ako malé dieťa brániace svoju obľúbenú hračku.

Šialenosť.

„Mali by sme začať s nácvikom..." začala vetu, no štebotajúci hlúčik hormónov sa zameral na kapelu a tréning im celkom vyfučal z hlavy.

Štúdio v spoločnosti malo svoj rozvrh a tým sa mali riadiť, ale bolo ťažké trénovať s nimi. Nedokázali sa sústrediť. Česť Ae-cha, ktorá síce sympatizovala s myšlienkou loviť v priestoroch spoločnosti, no snažila sa, aby táto aktivita nenarúšala tréning. I teraz sa tvárila rozpoltene, nevedela či sa má vzdať príležitosti ukázať sa a nesebecky zastúpiť svoje miesto vo formácii, alebo podľahnúť davovej psychóze a snívať za presklenným okienkom rovnako ako slintajúci kocúr hľadiaci na chutné rybky.

Výnimočne to zmarila sama Sang-hee, ktorá vošla do štúdia s hrdým úsmevom. Zahľadela sa ponad ostatné a povýšene vyhlásila: „hovorila som s Min-hjonom!" zapišťala ako školáčka.

Mi-cha takmer roztrhalo ušné bubienky z obdivuhodnej výšky toho tónu, ale držala sa. „Výborne, čo keby sme si o tom pokecali až po tréningu?" poklepkala si po holom zápästí, aby im naznačila ako veľmi ich všetky tlačí čas. Ako reakciu si vyslúžila niekoľko kópií kyslého výrazu, no zabralo to. Konečne mohli začať trénovať, tancovať, hýbať sa, poddať sa rytmu. Mi-cha nechápala, ako by pre kohokoľvek mohlo byť niečo lepšie ako toto. Hudba je život a ona prežívala v jej rytme.

***

Po dvoch hodinách driny sa spotené dievčatá odobrali do šatne. Nakoniec im síce oznámili, že sa môžu zdržať dlhšie a ešte trénovať, lebo skupina, ktorá mala prísť po nich, to nečakane zrušila, no jej entuziazmus sa ostatných ani nedotkol. Ostatné už mali svoje plány a tak sa rozhodla ostať sama. Pustila si nahrávku a nechala sa unášať.

Ďalšie dve hodiny ubehli nečakane rýchlo, ale popri hudbe jej čas vždy akosi utekal pomedzi prsty. Vonku sa už pravdepodobne zotmelo a tak si zozbierala svoje veci. S úsmevom na rozpálenej tvári pozhasínala svetlá a vybrala sa do šatne, kde si dopriala horúcu sprchu.

V budove bolo ticho. Zdalo sa, že väčšina skupín už tiež skončila, no potom začula hudbu. Tichú melódiu klávesového nástroja. Omamne sa okolo nej vznášala a lákala ju spôsobom, akým to len hudba dokáže. Pristihla sa spokojne vrnieť a s prižmúrenými očami ju nasledovala.

Hudobná miestnosť bola vždy plná rôznych inštrumentov, ale klavír tomu priestoru dominoval. Sedel za ním mladý muž. Povedomá melanchólia sa z neho prelievala do kláves a menila sa v clivú melódiu, ktorá lahodila jej ušiam.

Pred dverami zaváhala. Cez priezor hľadela na muža a jeho prsty tancujúce po klavíri. No chcela viac, počuť, cítiť, ochutnať. Zoznámiť sa s tónom jeho duše a vypočuť si, čo jej pošepká jeho hudba.

Uchopila kľučku a potichu vkĺzla dnu. Oprela sa vedľa dverí a privrela oči, keď ju melódia začala napĺňať svojim príbehom. Nevidela a necítila nič iné, len hudbu a jej farby. Pristihla sa opäť spokojne vrnieť, no ten tichý zvuk sa strácal v melódii a tak si dovolila chvíľu prejavenej spokojnosti.

Tóny sa tiahli do nekonečna, klesali a stúpali, hravo sa navzájom doberali, keď ich zrazu uťal a ona vytreštila oči. Hľadel na ňu ako na zločinca, na narušiteľa jeho chvíle a tým aj bola.

„Prepáč, nechcela som ťa špehovať len... Hráš tak precítene."

Hľadel na ňu a oči sa mu zmenili poznaním, zjemneli, no stále v nich bola ostražitosť a isté rozladenie.

I jej sa zdal byť odniekiaľ povedomý a spomenula si.

Chcela odísť, vyzmizikovať svoju prítomnosť z tejto trápnej chvíle, ale zároveň cítila, že by mala ostať. Dravý inštinkt, ktorý na neho predtým tak radostne reagoval mlčal, hoci by mal priasť blahom z takej príležitosti. No cítila len... Nie celkom ľútosť, skôr akési nutkanie, ktoré ju nútilo zostať a starať sa.

„Prepáč..." zamrmlala ešte raz a chopila sa kľučky, no predsa sa zarazila a venovala mu ďalší pohľad. „Si v poriadku?" Vypočula ten neodbytný intuitívny hlas, aby ho umlčala.

Usmial sa. Nikdy nevidela nič krajšie a zároveň smutnejšie. „Áno. Mal som len ťažký deň."

Prikývla a vložila do toho všetko pochopenie akého bola schopná, aby mu celou bytosťou vyjadrila účasť. Každý má občas zlý deň, ale bude lepšie. Vždy nakoniec bude lepšie.

„Tak... Tak ja už pôjdem a ešte raz prepáč, naozaj som ťa nechcela rušiť," otočila sa a otvorila dvere.

„Počkaj!"

Obrátila sa k nemu a uvedomila si, že vstal. I na takú vzdialenosť aká medzi nimi panoval jej pripadal nekonečne vysoký.

„Už sme sa stretli, však?"

Prikývla. „Mrzí ma to vo vestibule, veľmi som sa ponáhľala. A tiež ten cirkus pred štúdiom, kde ste mali nácvik. Sang-hee je super baba, len má veľmi rada vašu hudbu a myslím, že trocha stratila hlavu. Nechceli sme vás rušiť pri tréningu."

„To nič," usmial sa, „dalo by sa povedať, že sme si zvykli."

Pozrela sa na neho, tentokrát poriadne. Vyzeral inak ako v televízii. Pôsobil veľmi chlapčensky a zraniteľne, ľudsky.

„Nedal by si si šálku čaju?" vyhŕkla a najradšej by si nafackovala za nedostatok sebareflexie.

„Prosím?" zarazil sa.

Neohrabane mu zdôvodnila svoje pozvanie. „Keď sa necítim dobre a mám za sebou zlý deň, tak mi šálka čaju vždy zdvihne náladu. Tak ma napadlo, možno by si sa potom cítil trocha lepšie."

Prehrabol si vlasy a chvíľu stál na mieste. Uvažoval. Asi musí byť ťažké žiť vo svete, kde neviete kto sa zaujíma o vás a kto len o pozlátko. Či má niekto rád vás, alebo len to, čo predstavujete. No nakoniec prikývol a ona za to bola úprimne rada. „To by bolo fajn," dodal.

***

V ten večer mu urobila čaj zo svojich súkromných zásob a vlastne sa ani veľmi nerozprávali. Len v tichosti popíjali a občas sa na seba pozreli. Predstavila sa mu a on jej, bolo to milé a neohrabané, ale na rozdiel od jej tanečných kolegýň by za tým ona sama nič nevidela. Len malú výpomoc kolegovi v úzkych. Lebo to predsa sú. Pracovali pod záštitou rovnakej spoločnosti a náhodou sa živili tým čo ich baví. Pravda, je slávny, ale o to vzácnejšie jej prišlo vidieť niečo skutočné a zraniteľné. Pripadalo jej to dôležité.

Od toho dňa sa na seba dívali inak. Nestretávali sa často, len vo vestibule, občas na chodbe a keďže nepatrila k trilkujúcemu hlúčiku fanyniek, tak za dverami štúdia by ju väčšinou hľadal márne. V ich pohľadoch sa stretávala nesmelosť s vrelosťou. Opatrné priateľské gestá ako zamávanie, no ľudia okolo nich si to začali všímať. Ten večer bol ich malým tajomstvom a ani jeden z nich sa oň nehodlal podeliť s nikým iným.

Ona nemala vo zvyku zverovať sa a blabotať o nezmysloch, preto keď ju dievčatá zo skupiny podrobili výsluchu, odbila ich. A to dosť nekompromisne. To však znamenalo, že ju začali vnímať ako votrelca. Zdá sa, že tu platí nepísané fanúšikovské pravidlo – pozerať, ale nechytať.

Pre neho to bol deň, keď dal najavo slabosť a netešilo ho to. Nemal z toho dobrý pocit, no zdalo sa, že ona mlčí, aj keď sa vlastne nič nestalo. Ukázalo sa, že chalani vedia byť horší ako baby. Nevzdávali sa, doberali si ho, hravo sa z neho snažili vypáčiť, čo medzi nimi je. Nakoniec mal tých špekulácií plné zuby a tak im priznal, že sa s ňou zoznámil. Žiadne pikantné detaily, ktoré tam aj tak neboli. Nulová zmienka o dôvernosti, ktorú vtedy cítil, no nahlas by ju nepriznal.

Od tej doby nebol jediný, kto jej venoval svoju pozornosť. Zdravili ju rovnako ako on, no každý za tým gestom skrýval niečo vlastné, najčastejšie zvedavosť. Zaujala ich, lebo bolo očividné, že zaujala jeho a bolo od nich milé, že mu týmto gestom vlastne hovorili: ak ju chceš spoznať, tak je to v pohode.

Všimol si, že ani dievčatá okolo nej sa už nesprávali tak, ako na začiatku. Vyzeralo to, akoby sa jej svojim spôsobom vyhýbali. No akýmsi nevysvetliteľným spôsobom sa dokázali zjaviť takmer vždy, keď ju zahliadol a zväčša sa snažili na seba strhnúť pozornosť. Odpovedali na pozdravy, ktoré im neadresoval, a snažili sa nadväzovať opatrné rozhovory. Zdalo sa, že sa pohybujú v jej blízkosti a číhajú. Pripadalo mu to kruté a nespravodlivé. Izolovalo ju to a tak nejak sa za to cítil byť zodpovedný. Na druhú stranu musel obdivovať s akým stoickým pokojom to znášala. Nevnucovala sa, nebojovala s nimi, nepokúšala sa ničím presadiť. Možno práve to mu tak veľmi imponovalo. Správala sa k nemu a nie len k nemu, ale i k ostatným členom kapely ako ku komukoľvek inému, tak ľudsky a obyčajne, až sa mu to miestami videlo neskutočné.

***

Nahrávanie sa mu dnes videlo náročné a nekonečné. Stále musel dookola spievať jednu a tú istú pasáž. Drvil ho pocit porážky, keď vyhlásili prestávku. Odišiel sa vydýchať z frustrácie a nikto mu v tom nebránil. Nikto sa neodvážil čeliť jeho ranenému pohľadu. Potreboval načerpať silu, ale zdrojov bolo málo a väčšina sa javila ako nedostačujúca.

Jeho hlas sa mu nikdy nevidel ktovieaký, dlho mal pochybnosti o svojich speváckych výkonoch a tak bol na kritiku z tohto smeru možno trocha precitlivený, no ak by bol k sebe úprimný, tak by si musel priznať, že viac ako len trocha.

Podišiel k automatu na nápoje a spomenul si, čo mu vtedy to dievča, Mi-cha, povedalo: Keď sa necítim dobre a mám za sebou zlý deň, tak mi šálka čaju vždy zdvihne náladu...

Instantný čaj z automatu nemohol konkurovať tomu skutočnému, ale teplý pocit rozlievajúci sa od žalúdka do rozochveného tela účinkoval rovnako upokojujúco. Sadol si na lavičku a vyzeral von oknom. Pršalo. Po ulici sa preháňalo množstvo ľudí s dáždnikmi a kapucňami. V hlave sa mu rodila melancholická pieseň, jej tichá melódia sa menila v abstraktnú záplavu farieb. Upokojovalo ho to, dávalo mu to silu, ale vedel, že akonáhle sa skončí pauza, bude rovnako stratený ako predtým.

„Ahoj."

Zdvihol pohľad a na prázdnej chodbe stála Mi-cha. Neusmievala sa, len sa dívala, analyzovala.

Odvrátil sa od nej a pohľadom zohrieval chladnúci čaj v papierovom pohári. „Ahoj," opätoval jej potichu pozdrav.

Váhavo podišla bližšie a sadla si vedľa neho. „Ťažký deň, ako vidím."

Nehľadela na neho. Pozorovala scenériu za oknami. Akoby vedela, že sa mu nepáči, ak ho takto niekto vidí.

„Áno. Začína sa z toho stávať nepríjemný zvyk." Mal to byť ponurý žart. Odľahčenie. Tak prečo to vyznelo ako priznanie?

„Pomáha ti to?" kývla hlavou na pohár s pariacou sa tekutinou, ktorá hrdo predstierala, že je čaj.

„Vzal som si tú radu k srdcu," podvihol pohár a naznačil prípitok. „Na chvíľu je to lepšie."

Prikývla a otočila sa k nemu. „Nechcem sa do toho starať. Nie je to moja vec, ale vyzeráš vyčerpane." V hlase jej zaznela úprimná starosť, no práve tá ho ranila, hoci cítil ako veľmi ju potrebuje.

Intenzívne túžil po niekom, kto do neho uvidí, kto ho podrží ako pevný stĺp a postará sa o jeho chmúry. Privinie si ho po ťažkom dni, vyčaruje mu úsmev na perách, keď ho opäť prepadne ten pocit, že nevládze a vdýchne mu život, ktorý z neho vysávajú.

Vzdychol si a vstal. „Tak sa nestaraj." Zahodil prázdny pohár do koša a chcel odísť, ale jej tiché slová ho zadržali.

„Ako chceš."

Neotočil sa, aj keď presne to chcel urobiť. Opäť sa zachoval ako slaboch a cítil, že ju bezdôvodne ranil. Znova vykročil a pokračoval až do nahrávacieho štúdia.

***

Sedela na lavičke. Jej zmysly ho ochutnávali kúsok po kúsku. Áno, musela si priznať, že jeho odmietnutie ju trocha pichlo pri srdci, ale to, čo jeho pery vyslovili, nemalo nič spoločné s tým, čo jej hovorilo jeho telo, pach a výzor. Čítala v ňom ako v otvorenej knihe, no v sebe sa vyznala čoraz menej.

Pokrútila hlavou v jasnom odkaze: Čo ťa to preboha napadlo? Radšej to nechaj tak... No nemohla. Samozrejme, že nemohla. Inštinkty lovca, ktoré sa v nej pri ich prvom stretnutí prebudili utíšila hudba jeho srdca, ktorá sa preliala do kláves v ten večer a vystriedalo ich niečo nové, neisté a pekné? Nerozumela svojmu telu, hoci jej až donedávna verne slúžilo. No teraz sa jej zvieralo srdce nad mužom, ktorého ani nepozná. Nikto ho nepozná, napadlo jej, a je to škoda.

***

Nasledujúce dva týždne boli rozpačité. Nevedel ako sa zachovať. Odbil ju, pravdepodobne ranil, možno urazil, alebo že by dokonca rozhneval? Nedokázal o tom prestať rozmýšľať. Večer sa mu zle zaspávalo, gniavil ho pocit viny. V pracovnej rutine nenachádzal útechu. Zdalo sa, že všetko ide proti nemu. Navyše sa blížilo turné, čoskoro sa vydajú na cesty a potom ju už pravdepodobne nikdy neuvidí. Mal by sa ospravedlniť? Pomôže to? Pominie ten iracionálny pocit previnenia? Odpustí mu? A prečo mu na tom tak veľmi záleží?

***

Sedela v hale. Drobná, od pohľadu krehká, v ušiach slúchadlá, oči privreté, telo uvoľnené. Kiežby sa i on sám dokázal takto uvoľniť. No ak sa takto tvári, potom jej zrejme neublížil tak veľmi ako mu svedomie nahováralo, no chcel odísť na turné s čistým štítom a bez výčitiek.

Odpojil sa od ostatných a podišiel priamo k nej. Stal si pred ňu a plánoval tak chvíľu zotrvať, než ju osloví, no ona k nemu takmer okamžite zdvihla pohľad.

Jej oči ho zaskočili. Boli... Vlastne neboli... Normálne? Ako by to mohol vyjadriť bez toho, aby nevyznel ako blázon. Šokovane čušal, v ústach sucho a pusto, po slovách ani pamiatky.

Natočila hlavu a čakala na niečo, čo v sebe márne doloval. Potom jej len ukázal k tvári do oblasti očí a ona sa zatvárila akoby jej dal facku. Možno pochopila, možno sa mu ju podarilo opäť neúmyselne raniť.

Náhlivo siahla do športovej tašky a vytiahla z nej kozmetické zrkadielko. Pozrela doň a vyskočila na rovné nohy. „Prepáč, musím ísť."

Prehnal sa okolo neho poryv voňavého vzduchu, keď sa zvrtla a rezko zutekala na dámske toalety a jeho zanechala v prachu opusteného.

Spätne si tu scénu prehral snáď milión krát a zakaždým sa pristavil pri jej očiach. Na to čo videl neexistovalo vysvetlenie. Teda existovalo, a to veľmi prosté - kontaktné šošovky. On sám ich často nosil pri natáčaní, no prečo by ich mala na sebe?

Jasné, jantárové oči. Prebodla ho nimi a zasiahla. Oči dravca. Pohľad dravca. Presne to si o jej očiach pomyslel, keď ich videl po prvý raz vo výťahu. Teraz sa v ňom ten dojem len umocnil. Spomenul si na jej nevýrazne tmavé, takmer uhlovo čierne, oči s dravým výrazom, ktoré nepatrili do toho útleho, jemného tela. Toto mačacie zjavenie ho až znepokojivo priťahovalo. Jej jemné rysy sa zdali byť drsnejšie. Nikdy by ho nenapadlo, že oči dokážu spôsobiť tak veľký rozdiel vo vnímaní.

Dúfal, že sa mu v ten deň naskytne ešte nejaká príležitosť osloviť ju. Ospravedlniť sa, opýtať sa, ale nikde ju nenachádzal. Zašiel tak ďaleko, že sa objavil pri štúdiu, kde mala jej skupina toho dňa trénovať. Teda, tak to aspoň uvádzal rozvrh za presklenou stenou nástenky.

Jeho pátravý pohľad skrz priehľad upútal pozornosť dievčat vo vnútri. Tie mu s chichotom mávali a usmievali sa od ucha k uchu. Tú po ktorej pátral tam však nevidel.

Jeho výraz tváre musel prezradiť sklamanie. Otočil sa a chcel sa pobrať po svojej práci, keď začul zvuk otvárajúcich sa dverí.

Obrátil sa a videl, ako medzi nimi a zárubňou prestupuje neisto sa tváriace dievča z jej skupiny. Poznal ju len zbežne od pohľadu.

„Nie je tu. Volala, že sa necíti dobre."

Tá informácia ho prekvapila a zároveň znepokojila.

„Ďakujem," vyslovil neprítomne.

Dievča sa začervenalo a usmialo.

Odišiel.

***

Toho dňa sa naozaj všetko pokazilo. Večer sa cítil uťahaný ako kôň a túžil len po hrejivej posteli. No akonáhle si ľahol, únava mu dala zbohom a rozum sa rozbehol na plné obrátky. Bolo jasné, že už nezaspí. Obzrel sa na susednú posteľ, kde spokojne odfukoval Ren. Potichu vstal a natiahol si mikinu. Vykĺzol z izby ako duch a vytratil sa pred internát, na ktorom boli ako skupina ubytovaní. Ostatní mali vlastnú izbu, on tú svoju zdieľal s Renom. Neprekážalo mu to. I napriek jeho občasnej dotieravosti spolu dobre vychádzali a rozumel si dokonca i s jeho mačkou.

V tú noc bolo chladno a vzhľadom na pokročilú hodinu nemal v úmysle prechádzať sa. Navyše všade vládlo ničím neprerušované ticho a on si len potreboval prečistiť hlavu a utriediť myšlienky o istej drobnej osôbke, ktorá ho nevedno prečo upútala.

„Mňau."

Obzrel sa a zbadal štíhlu mačku, ktorá práve vykĺzla z tieňov. Opatrne si sadol na schody a natiahol k nej ruku, aby si ho mohla oňuchať.

Mačka urobila zopár opatrných krokov jeho smerom. Obtrela sa mu o končeky prstov vlhkým ňufákom a zapla motorček, ktorý znel ako dobre naladený chevrolet.

Usmial sa.

Vyzerala mlado. Už nie mača, ale k dospelosti jej ešte chýbalo. Mala typicky štíhle pružné telo pouličnej mačky zvyknutej loviť a vyhýbať sa nástrahám veľkomesta. No najväčšmi sa mu páčili inteligentné jantárové oči, ktorými na ňom spočívala. Možno to bolo tým, že mu pripomenuli istú osôbku. Žíhaná srsť sa leskla vo svetle pouličného osvetlenia a svojou premenlivosťou mu pripomínala drahý kameň, Tigrie oko.

Mača k nemu podišlo bližšie a prednými labkami sa mu zaprelo do stehna.

„Ahoj, maličká," oslovil ju nežne.

Natočila hlávku a s nastraženými ušami a bystrým pohľadom sa mu zahľadela do očí. Možno sa zbláznil, no prisahal by, že mu rozumie a akoby sa ho pýtala, čo ho trápi. Natiahla sa k nemu, zaňuchala a skočila mu do lona. Usadila sa na kolenách čelom k nemu a divoko zapriadla. Jej pohľad ho vyzýval. Cítil sa tak trocha ako na sedení s terapeutom. Napadlo ho, že tá mačka možno vôbec nie je túlavá, keď sa k nemu správa tak priateľsky.

„Mňau, mňaaaau," zatiahla a štuchla mu prednou labkou do hrude.

„Čo je, hm? Čo by si rada?" pohladil ju a jej drobná hlávka sa mu zviezla do dlane. Cica privrela oči a spokojne vrnela. Usalašila sa a nechala sa hladiť. V tak chladnú noc pre ňu, i napriek kožuchu, muselo byť teplo ľudskej ruky priam požehnaním.

Ani si neuvedomoval čo robí. Hladil ju a mojkal. Kontakt s tým drobným chlpatým tvorom ho upokojoval a nakoniec sa naň zahľadel. Mača mu pohľad opätovalo.

V húštine zapraskali vetvičky. Mačka okamžite spozornela. Telo sa jej napälo a konček chvosta sa začal nepokojne chvieť. Ako správna šelma si premeriavala terén pred sebou. Naježila sa a okraje pazúrov sa mu zaryli do nôh. Sykol od bolesti, no mačku z lona nezhodil. Začala vydávať zvuky pripomínajúce vrčanie a hypnotizovala konkrétne miesto ponorené do nepreniknuteľnej tmy.

On v tme tak dobre nevidel, takže len ťažko mohol zbadať dievča stojace v tieni urasteného stromu. V ruke zvieralo kus látky, v ktorej malo čosi zabalené. Triaslo sa na celom tele a zbieralo odvahu osloviť ho skôr ako zmizne v bezpečí internátu. Už to, že sa dostala takto ďaleko bol pre ňu malý zázrak. Prestúpila z nohy na nohu a ten zvuk bol natoľko dobre počuteľný, že sa Jong Hyun postavil a mača predsa len napokon skončilo na zemi. Neodbehlo však, i naďalej zaujímalo pozíciu medzi ním a neznámou hrozbou.

Z tieňa sa ozvalo váhavé ahoj. Snažil sa zaostriť na majiteľku bezpochyby ženského hlasu, no nikoho nevidel. Chcel podísť bližšie, no mačka vztýčila chvost zježený ako kefa a odrezala mu cestu.

Z tieňa vystúpilo dievča. Zdala sa mu akási povedomá, no v tej tme si nebol celkom istý. „Poznáme sa?"

Prikývla a podišla o ďalší váhavý krok vpred.

Dopadlo na ňu svetlo a on v nej spoznal to neisté dievča zo štúdia. Uvoľnil sa.

„Ach, ahoj. Ty si to dievča, čo je v skupine s Mi-cha, však?"

Prikývla a líca jej milo zružoveli.

Usmial sa na ňu. „Na prechádzku je trocha neskoro. Čo tu..."

„Volám sa Ae-cha," vyhŕkla.

Spozornel a nervózne sa zamrvil. Správala sa čudne.

„Viem, že sa stále pozeráš len na ňu, ale... Ja ťa mám naozaj rada. Veľmi." Tvár jej doslova horela.

„Prepáč," sklopil pohľad k zemi a nebol si istý ako reagovať.

„Nie, prosím, neospravedlňuj sa. Ja počkám, naozaj!" naliehavosť s akou to povedala hraničila s čímsi panickým, hysterickým. Urobila niekoľko krokov vpred.

Uvedomil si, že niečo zviera v rukách.

„Ae-cha," vyslovil jej meno chlácholivo, „pozri. Ja si nemyslím, že by si mala čakať. Si pekné a určite veľmi milé dievča, ale ja..."

„Nie, nie, nie... Nie!" vzlykla. „Viem, že ak budem trpezlivá, tak si uvedomíš, že k sebe patríme," usmiala sa a to ho vydesilo. Znova vykročila a kŕčovito zovrela predmet vo svojich dlaniach.

„Dobre, upokoj sa. Čo keby sme si sadli a v kľude sa pozhovárali. Môže byť?" navrhol.

Usmiala sa ešte šialenejšie. Pokúsila sa postúpiť vpred, no pod nohy jej vbehlo čosi drobné a tmavé.

Mača divoko zaútočilo a skočilo dievčine po lýtku. So zavrčaním sa jej drobnými pazúrikmi ostrými ako ihly zaseklo do kože, zuby prenikli do svalu a dievča skríklo. Predmetom zabaleným v látke udrelo mača po hlave.

„Prestaň!" zvýšil hlas na to dievča, no ona neprestávala.

Udierala do chlpatej bojujúcej guľky, až ju napokon pustila. Pokúsila sa do nej kopnúť, no mačka šikovne uskočila a nafúkla sa do dvojnásobnej veľkosti. Z ňufáka jej tiekla krv, no syčala a odhaľovala tak zuby ostré ako injekčné ihly.

Skočil medzi ňu a na pohľad bezbranné zviera.

Dievča sa hystericky zachichotalo. „To ti je prednejšia tá huňatá beštia?"

„Je to len mača," podotkol racionálne.

Dievča sa viditeľne roztriaslo.

Netušil, čo robiť, ako sa zachovať. Možno by mal zavolať o pomoc. S tým dievčaťom nebolo jednoznačne niečo v poriadku.

„Nikdy sa na mňa nepozrieš," konštatovala ponuro. „I tamto je ti viac ako ja. Nie, nie... Nie na dlho. Viem, ako to vyriešiť. Viem, ako môžeme byť spolu," usmiala sa. Bezpochyby javila známky šialenstva, ktoré jej ihralo v divokých očiach.

Dievča sa nečakane vrhlo vpred, delili ich od seba možno tak dva či tri metre. Na reakciu mu nezostávalo veľa času. Nechcel ju udrieť, ak mal na výber, ale... Dievča zahodilo látku, ktorú tak úporne drtilo v dlaniach a svetlo sa odrazilo od čepele noža. Prekvapením sa mu rozšírili zorničky, nikdy by nečakal...

Ktosi ho s nevídanou silou potiahol za kapucňu, takmer sa zadrhol o golier. Stratil rovnováhu a padal. Možno má komplica, napadlo ho v tej krátkej chvíli.

Pred neho dopadla na zem nízka postava. Držala sa pri zemi. Útočníčka nemala čas prispôsobiť sa novej situácii. Rozhodla sa bodať. Nôž zdvihla vysoko nad hlavu a zamierila na nový cieľ.

Jeden či dvaja, nakoniec pôjdu na onen svet spoločne a budú spolu. Len na tom predsa záležalo.

Čepeľ presvišťala vzduchom, preťala priestor vo dvoje, no nikoho nezasiahla. Telo dievčaťa s nožom sa zapotácalo, hnané silou zotrvačnosti. Stratila rovnováhu, no pokúsila sa dostať k nemu čo najbližšie. Drobná postava rýchlo zasiahla a sprudka strčila do Ae-cha zboku. Pri tom náraze jej unikol prekvapený a zrejme i bolestný ston.

Jong Hyun sa rýchlo pozbieral na nohy a vrhol sa k polodivému dievčaťu. Zasadol ju a z ruky jej vypáčil nôž, ktorý následne zahodil o hodný kus ďalej. Dievča sa metalo a jačalo. Plakalo a nezrozumiteľne bľabotalo o svojich fantáziách.

V internáte sa začali rozsvecovať svetlá. Ten hurhaj zobudil jej spiacich obyvateľov. Vzhliadol k drobnej postave, ktorá mu tak pohotovo priskočila na pomoc. Teraz už chápal, že ho strhla k zemi, aby ho uchránila smrti a nie preto, aby mu ublížila.

„Mi-cha," vyslovil potichu jej meno.

Vlasy okolo nej divoko povievali, mačacími očami nemilosrdne prebodávala metajúcu sa dievčinu pod ním a z nosa jej tiekol tenký pramienok krvi.

Započuli kroky, Mi-cha vzhliadla k budove a potom sa pozrela priamo na neho.

S úľavou si uvedomil, že sa mu to nezdalo. Tie oči boli skutočné. Pretiahnutá zornička sa jej rozširovala návalom adrenalínu a kúpala sa v tekutom zlate.

„Choď," vyzval ju a hlavou mykol do temnoty areálu.

Váhala.

„No tak. Choď! Zvládnem to."

Prikývla. Otočila sa mu chrbtom a odbehla, no ešte než splynula s nocou sa k nemu naposledy obrátila, len na chvíľu. A potom zmizla. Nemal čas venovať jej príliš pozornosti s tým, čo sa dialo pod ním.

Z budovy ako prvý vybehol správca a ten výjav musel stáť za to.

„Zavolajte políciu a možno bude treba i zdravotníka."

Správca sa zvrtol a vbehol späť do budovy. Bolo naivné očakávať, že bude mať kdesi v pyžame zašitý mobil.

Po chvíli sa von vyrútil Min-hjon. Duchaprítomne sa pridal k Jong Hyunovi a spoločnými silami sa snažili utíšiť divé kvílenie pomäteného dievča, ktoré v jednu chvíľu prosilo a vyznávalo nehynúcu lásku, no v ďalšej klialo, pľulo okolo seba jed a vyhrážalo sa mu, že ho zabije.

Rozruch zburcoval celý internát, každý sa pokúsil priložiť ruku k dielu a pomôcť, no skutočne mu odľahlo až vo chvíli, keď počul policajné sirény a videl približujúce sa svetlá majákov.

***

Nevedela kam ísť, čo robiť. Prezradila sa. Najskôr si zabudla dať tie hlúpe šošovky a teraz sa kompletne prezradila. Jej identita sa rozpadla a odhalila kostru zastavaného tajomstva. Bála sa, prirodzene, čo si o nej pomyslí. No bola to jej chyba. Nemala tam vôbec chodiť, ale bola zvedavá. Bože, či sa len nepoučila? Zvedavosť raz mačku zabila...

ONA mohla byť dnes tou mačkou! Ale na druhú stranu to bola šťastná náhoda, že sa tam obšmietala práve dnes. Ani vo sne by ju nenapadlo, že je Ae-cha niečoho takéhoto schopná. Vždy bola skôr tichá a nikdy nepostrehla, že by sa o neho hlbšie zaujímala. To malé špinavé tajomstvo si chovala ako hada na srdci. A rovnako ako kedysi Evu had oklamal, tak ju ten jej otrávil jedom horším ako samotná smrť, šialenstvom.

Prirodzene ju znepokojovalo, že ho tam nechala samého, ale Ae-cha robila taký hluk, že by zobudila i mŕtvych na najbližšom cintoríne. Preto sa musela spoliehať na zvedavosť ostatných obyvateľov internátu. Snáď mu s ňou pomôžu a všetko dobre dopadne, ale pravdepodobne nezaspí, kým sa o tom osobne neuistí.

Dúfala, že ho uvidí ráno, ale veľmi sa na to nespoliehala. Ak zavolajú políciu, tak ho možno dopoludnia predvolajú na výsluch. Čo im povie?

Pán policajt, tomu neuveríte, ale zachránila ma mačka! Vážne, nesmejte sa. Vlastne to nebola normálna mačka. Bolo to dievča, ktoré sa vie na mačku premeniť. No fakt, volá sa Mi-cha a pracuje u nás v spoločnosti.

Mala to pred očami, už sa videla na výsluchu, ako obhajuje svoju normálnosť. Ale na druhú stranu. Niečo také znelo šialene, zrejme by to vyvolalo pochybnosti skôr o jeho, než o jej psychickom zdravý a razom by sa v prípade posadnutej fanynky hovorilo nie o jednom, ale hneď o dvoch bláznoch. Musela veriť, že to Jong Hyun zamlčí rovnako ako tých pár minút dôverného ticha, ktoré spolu zdieľali v ten večer v kuchynke nad šálkou horúceho čaju.

Zazvonil jej telefón, rozvibrovalo sa vrecko a jej srdce sa rozbúšilo predtuchou. Pozrela na displej, no číslo volajúceho nepoznala.

„Prosím?" Rozhodla sa čeliť nevyhnutnému.

„Mi-cha?" oslovil ju povedomý mužský hlas.

„Pri telefóne," odpovedala.

„To som ja, Jong Hyun. Prepáč, že volám tak neskoro, alebo skoro... No, mohli by sme sa porozprávať?"

„Jasné," odvetila so zlou predtuchou. „Kde sa chceš stretnúť?"

„Niekde v súkromí. Teda, ak ti to neprekáža," dodal rýchlo.

„Nie, to je v pohode. Chápem. Vyhovovalo by ti to u mňa? Je to neďaleko vášho internátu."

„Áno, to by bolo fajn," odvetil trocha prirýchlo.

Nadiktovala mu adresu a sama sa začala šuchtať na ich stretnutie.

***

Rozpačito sedeli bok po boku na malom dvojmiestnom gauči. Býva v garsónke, takže tu nebolo veľa miest, na ktorých by sa mohli pohodlne zložiť. No tu ich od seba nedelil takmer žiaden priestor, čo bolo... divné. Príliš intímne k danej situácii a rozhovoru, ktorý nad nimi visel ako výkričník.

„Prepáč, ak som ťa vyrušil," začal.

„To nič!" takmer skríkla. Božinku, aká je len nervózna. Takto sa naposledy bála, keď utiekla z domu a každý deň sa prebúdzala s iracionálnym strachom, že až sa ráno prebudí, bude zasa doma. Zatvorená v klietke ako dajaké divoké zviera a izolovaná od okolitého sveta ako nejaké špinavé tajomstvo, ktorým pre svoju rodinu bola.

„Ak môžem, rád by som sa ťa opýtal na pár vecí. Len aby bolo jasné, polícii som nič nepovedal, ani nikomu inému. Znel by som ako blázon, ale... Naozaj sa to stalo? Myslím teba a tá..." pokrútil hlavou, ktorá sa mu zviezla do dlaní, akoby nemohol uveriť tomu, čo hovorí.

„Áno, stalo," potvrdila. „A ďakujem, že si o tom nikomu nepovedal," kvíkla potichu.

„Ale, ako je to vôbec možné?" zahľadel sa na ňu a ona nevedela, ako mu to má vysvetliť. Takáto jednoducho bola odkedy si spomínala a nevedela, čo je toho príčinou.

„To neviem." Chcela byť úprimná, no jeho pohľad ju podozrieval z klamstva. „Bože, nedívaj sa tak na mňa!" vyhŕkla podráždene. „Ja naozaj neviem! Takáto som sa narodila. Neprosila som sa o to. No akosi sa to deje."

„A, ako to funguje?"

„Funguje?" nechápala.

„Tá tvoja schopnosť. Meníš sa len počas splnu ako vlkolak alebo..."

Zastavila ho gestom ruky a takmer sa rozosmiala.

„Pre pána, to nie. Môžem sa premeniť kedykoľvek a nemusím sa meniť vôbec, ale potom mi to chýba. Tá druhá, divokejšia stránka," dopovedala potichu. „Ak to nerobím, tak sa cítim ako v pasci a občas z toho šaliem," priznala.

„Včera si bola pri internátoch. Malo to aj konkrétny dôvod?"

„Áno," vzdychla a pozrela sa mu priamo do očí, aby videl, aké starosti sa v nich odrážajú. „Pripadal si mi veľmi unavený. Robilo mi to starosti. Ja viem, že si ma odbil, ale nemohla som si pomôcť. Cítim..." zarazila sa, no pokračovala. „Ja cítim, že sa o teba musím postarať. Nepýtaj sa ma prečo. Je to jednoducho záležitosť inštinktov. Keď som ťa videla po prvý raz, mala som chuť na teba skočiť a pohrať sa s tebou ako mačka s myšou. Zničiť ťa a celkom zlomiť. Pripadal si mi taký slabý a bezbranný." Chcel ju prerušiť, no nedovolila mu to. „No potom som ťa počula hrať na tom prekliatom klavíri. Dalo by sa povedať, že si mi zahral na moju mačaciu strunu. Od tej doby sa to mení. Najskôr som ťa začala akceptovať, no potom som sa o teba začala báť a cítila, že by som jednoducho mala stáť pri tebe. Nemysli si, že je v tom niečo romantické," uviedla situáciu rýchlo na pravú mieru. „No cítim, že by som mala byť pri tebe. Asi ako keď terapeutické zviera dohliada na svojho epilepsiou zužovaného pána."

Zasmial sa. Fakt sa zasmial a jeho smiech neutíchal. Taký milý, melodický zvuk. Lahodil jej citlivému sluchu, hoci uprednostňovala ten jemný tón, ktorým sa jej prihováral pred internátom: „Ahoj, maličká..."

Po chrbte jej prebehli zimomriavky a zachvela sa od rozkoše, keď si spomenula ako ju pohladil a nevedomky zavrnela.

Smiech utíchol. „Ty pradieš?" znelo to tak trocha ako obvinenie.

Červenala sa ešte aj za ušami a zalialo ju zahanbujúce teplo. „Len keď sa zabudnem. Je to... Nie je to..."

„Je to milé," prerušil ju.

„Milé?" zopakovala neveriaco.

„Áno. Mám rád mačky. Aj Min Ki jednu má. Volá sa Lucky."

Na to sa zas zasmiala ona.

„Čo je?" opýtal sa prekvapene.

„Uvedomuješ si, ako absurdne táto konverzácia znie?"

Zamyslel sa nad tým a usmial sa. „Áno, ale výnimočne si nemyslím, že je to niečo zlé."

Sedeli a rozprávali sa. Po prvý raz sa naozaj rozprávali a uvedomili si, že si vlastne celkom dobre rozumejú. Z Jong Hyuna začali opadať zábrany a jeho dôsledne vystavaný múr sa začal droliť. Jej starosť ho dojímala. Pýtala sa bez potreby pochlebovať mu a podporiť každý jeden jeho názor. Otvorene diskutovala o tom, s čím s ním nesúhlasí a úprimne obhajovala stanoviská, na ktorých sa zhodli. Cítil sa s ňou dobre a ona s ním tiež. Pre ňu to bol prvý človek, ktorému mohla do rúk zveriť svoje tajomstvo. Teraz už nebol dôvod zahmlievať. Dokonca sa pred ním premenila a so vztýčeným chvostom predviedla svoje mačacie ja. Uchvátene ju pozoroval a fascinovane sa pýtal, aké to je. Závidel jej možnosť pred všetkým ujsť a stať sa niekým úplne iným.

„To je neskutočné!" vyhlásil nakoniec a obaja sa chichotali ako malé deti.

Ubehli už aspoň dve hodiny, ktoré tu spolu presedeli a predebatovali, no ten čas utiekol rýchlejšie ako spenená voda po jarných záplavách.

Mi-cha zrejme usúdila, že je vhodná príležitosť k tomu, aby nadhodila jednoduchú, no pre neho pálčivú otázku, na ktorú zvykol čoraz častejšie odpovedať klamstvom.

„A ty, si v pohode? Chcem povedať... Vieš, ako to myslím."

Vedel, niečo sa snažila načrtnúť už počas ich plynúceho rozhovoru a on sa snažil odpovedať úprimne a nezahmlievať ani nezľahčovať. Teraz sa ho však pýtala priamo a to si žiadalo rovnako priamu odpoveď.

„Mávam depresie," priznal potichu. „Snažím sa o tom príliš nepremýšľať, ale občas sa zdá, akoby ma to všetko vysávalo a mám pocit, že na konci zo mňa nezostane vôbec nič."

Drobnou rukou mu prekryla chrbát tej jeho. Pozrel na ich ruky a uvedomil si, že tá jeho sa chveje. Tá jej bola pokojná a chlácholivo zakrývala tú jeho, akoby hovorila: ochránim ťa. To je v poriadku. Počúvam.

„Občas ľutujem," začal, no hlas sa mu zlomil. Zhlboka sa nadýchol a rozochvene vydýchol. „Ľutujem, že som sa rozhodol ísť touto cestou. Robím to, čo milujem. Vlastne mám ohromné šťastie, že sa mi to podarilo. Ale zároveň, nejaká časť vo mne, akoby to začínala nenávidieť. Ten neustály tlak a stres. Nedostatok súkromia. Niekedy sa mi zdá, že už to nevydržím a že prichádzam o tú radosť, ktorú som predtým cítil. Je to ťažké..."

Prikývla, no mlčala. Nevypadlo z nej žiadne otrepané "Chápem", "Viem ako sa cítiš" alebo čokoľvek podobné. Vety, ktoré ľudia hovoria, no v skutočnosti nemôžu vedieť. Dala mu však niečo oveľa cennejšie. Svoju tichú podporu, spoluúčasť a možnosť podeliť sa o svoje bremeno. Toto dokázal prijať a vážiť si to.

Po dlhšej chvíli ticha prehovorila. „Vraj čoskoro pôjdete na turné."

„Áno. Nemalo by to byť nič veľké, len taká lokálna záležitosť, ale nejakú dobu budeme mimo Soulu. O týždeň by sme mali odísť."

Prikývla.

Stále ho nepúšťala, hoci sa upokojil. Vymanil si ruku spod tej jej, no keď sa pokúsila stiahnuť, preplietol si s ňou prsty. Doslova zamrzla. „Chcel by som ťa o niečo poprosiť," vyslovil dôverne.

„Áno?" hlas jej mierne zakolísal.

„Mohol by som ťa niekam pozvať? Myslím, až sa vrátim. Teraz budem mať veľa práce a po tom, čo sa prihodilo s tým dievčaťom," nervózne sa obzrel po izbe, akoby hľadal nejakú oporu. „No, skrátka, rád by som ťa lepšie spoznal."

„A neprekáža ti, že som iná? Vieš, ako to myslím."

S úsmevom, ktorý vyčaroval, pôsobil tak neuveriteľne chlapčensky. Je mladý, to vedela, len o niečo málo starší od nej, ale ten úsmev z neho robil chlapca. Čistý a nevinný, aj keď by musela byť naozaj veľmi naivná, aby uverila takejto predstave.

„Nie. Myslím, že si výnimočná, ale predovšetkým mám pocit, že mi rozumieš. Akoby si videla priamo do mňa aj napriek tomu, že som zatiahol všetky závesy a pozamykal únikové východy. Nedokázal by som ťa oklamať, ani keby som veľmi chcel, čo ma úprimne trocha desí, ale zároveň ma to upokojuje, lebo nemusím nič predstierať, na nič sa hrať. Môžem si sňať masku a byť sám sebou. Veľa to pre mňa znamená."

„Áno, viem ako to myslíš. Keď z toho vynechám svoju rodinu, tak si prvý človek, pred ktorým som odhalila svoje tajomstvo. Je to desivé a oslobodzujúce zároveň a ak chceš, tak s tebou rada niekam zájdem. Bolo by to milé," úsmev jej rozjasnil tvár. Ešte ju nevidel takto sa usmievať. Dokonca i tie divoké oči sa rozžiarili a zaplápolala v nich radostná iskra.

„Dobre," zmocnili sa ho rozpaky.

„Dobre," zopakovala s rumencom na tvári.

Náhle sa postavil, akoby nevedel čo so sebou a pozrel sa na hodiny. „Ja, už by som mal pomaly ísť. Je neskoro a mám dnes ešte prácu. Ak chceš, môžeš sa so mnou zviesť do štúdia."

„Nie, nie," vychrlila. „Teda, za normálnych okolností by som šla rada, ale tak nejak som sa vyhovorila na chorobu, takže som sa odsúdila na domáce väzenie."

Šla s ním ku dverám, čo nebola príliš ďaleká cesta, ale i tak jej prišlo vhodné vyprevadiť ho.

Pri dverách sa k nej obrátil. Takmer do neho vrazila a vzduch sa naplnil statickou elektrinou. Ovzdušie doslova iskrilo, náhle jej bolo teplo a cítila sa neisto. Uvažovala o tom, že by mala cúvnuť, aby mu dala viac priestoru na manévrovanie v mikrochodbe, no keď sa o to pokúsila, tak ju jeho ruka zastavila. Jemne ju uchopil za predlaktie a naklonil sa k nej.

„Chcel som ešte niečo," prehovoril potichu.

„Áno?" vyslovila bez dychu.

„Niečo na cestu," priblížil sa k nej.

Tá chlapčenská nevinnosť bola fuč. Stál pred ňou pokušiteľ a zvodca, muž. Neodtiahla sa, čím ho povzbudila, a jeho mäkké pery spočinuli na jej ústach.

Ich prvý bozk sa zdal byť nekonečný. Čas sa kamsi pominul, aj keď reality bola taká, že šlo vyslovene o záležitosť dvoch sekúnd. Tých najsladších a najkrehkejších sekúnd, na ktoré bude pravdepodobne myslieť do tej doby, než sa vráti s kapelou z turné.

Nie, to čo bolo teraz medzi nimi by nenazvala láskou, momentálne sa ich vzťah zakladal na spoločných tajomstvách a vzájomnom porozumení, ktoré podtrhovala fyzická príťažlivosť, ale cítila, že ak by tomu dali dostatok času a priestoru, potom by sa medzi nimi mohlo zrodiť niečo silné a stále. A kto vie, kam ich vietor nakoniec zaveje?