„To čo si povedala ešte vo vani...myslela si to aj vážne?"

„Obavám sa, že áno." koľko mohlo byť hodín? Niečo krátko po jednej v noci, no ešte ani jeden z nás nespal. Len sme ležali tesne pri sebe, on mal cezo mňa prehodenú ruku a ja som ho medzitým palcom hladila po líci. Mňa samotnú to síce nesmierne bolelo, no nemohla som s tým nič urobiť.

„Bože Grace...prosím ťa povedz, že nie. Nie!" povedal dosť rázne, ale ja som sa nezmohla ani na slovo. Sama viem, že to nie je vôbec dobré, ale čo mám robiť? Ani ja som to takto nechcela.

„Prepáč." nič iné som zo seba nedostala. Len toto krátke úbohé slovíčko.