„Budem musieť zajtra zas ísť domov po škole. Musíme do školy vziať nejakú knihu, čo nám dali ešte minulý rok, len pred prázdninami sme ju neodovzdali či ako. Ja neviem, akurát viem, že ju mám doma pod posteľou."

„Nie je problém. Budem v pohode." dnes sme sa výnimočne vybrali na prechádzku, čomu som sa tešila. Tieto dva dni v škole ani neboli také zlé. Učiteľka sa ma na nič nepýtala, včera mi odpadli dokonca tri hodiny, čiže som bola späť v decentnom čase. Už nejako okolo dvanástej a na moje prekvapenie Ryan ešte naozaj spal. Skočila som ešte aj na tie nákupy a dokonca som mu aj navarila. Síce som sa zmohla len na rizoto, ale nechutilo zle, to musím uznať.

„Pôjdeme až na most?"

„Moc ďaleko." na moje prekvapenie sa zasmial, aj keď som v jeho hlase počula únavu. Aj teraz sme sa vlastne len vliekli maximálne pomaly ale malo to aj svoje čaro. Držať sa za ruky, sledovať ako zapadá slnko a len tak sa rozprávať. Len som ešte stále nechápala, ako môžem byť tak nesmierne šťastná, ale aj smutná v rovnaký moment. No s ním to už od začiatku inak nešlo. Už ani keď som ho uvidela tam na moste.

„Ako myslíš. Ty určuješ trasu."

„Pozajtra by som ťa niekam vzal. Ak sa na to budem cítiť."

„Kam?"

„Nepoviem." vyplazil mi jazyk, na čo som si vyslúžila aj pusu na líce. Tak on mi to nepovie? Ako myslí. Nabudúce budem aj ja takáto.