Aby bol Ryan šťastný, dnes som do školy už prišla. Mala som menšie problémy, s neospravedlnenými dvoma dňami, ale presvedčila som triednu, že donesiem papier zajtra. Jasné, že som sa na to nechystala. Nemal by mi ho kto napísať, takže nech sa na to len pekne nejakým spôsobom zabudne, ak sa bude dať.

Po škole sme sa dohodli, že sa stretneme pred vchodom, ale nikto tam na mňa nečakal. Na jednej strane som vedela, že nepríde, ale dúfala som v opak. Jeho číslo som nemala, čiže bez toho aby som čo i len tušila čo je s ním, som šla domov. Bol tam síce každý, ale kam som mala ísť? K nemu sa mi nechcelo a vonku bola dneska dosť zima.

„Na slovíčko Grace," zakričal na mňa otec, sotva som sa chystala vyjsť po schodoch. S povzdychom som sa teda otočila a došla do kuchyne. Muž s čiernymi vlasmi a strniskom, modrými očami a sediaci za dlhým dreveným stolom, ktorý momentálne čítal noviny. Taký pohľad sa mi na neho naskytol.

„Kde si bola predošlé dve noci?"

„U kamaráta," utrúsila som neprítomne a oprela sa o operadlo stoličky predo mnou. Zas mi bolo nanič, ťahalo ma to do jedného boku ale snažila som sa zostať na nohách.

„Poznám ho?"

„Nie."

„Dobre. Len toľko." nešlo, aby som sa nad tým nezasmiala. Práve som mu povedala, že som spala u chalana, ktorého navyše nepozná a on nič? Ani to ním nehlo? Nevadil by mu, ani keby som sa s ním len tak vyspala a napríklad otehotnela? V sedemnástich? Lebo tak z jeho reakcie mi vyplynulo akurát niečo také.

„Si neskutočný! Zabilo by ťa, ak by prejavil trocha viacej záujmu o svoju dcéru? Je ti úplne ukradnuté s kým sa flákam a kde trávim noci? Veď ešte nie som ani dospelá!"

„Mám aj iné starosti ako si ty." výborne. A potom že rodina toto a rodina hento. Radšej nemať žiadnu, než takúto.

Dosť rýchlo som ho tým pádom aj nechala v kuchyni a vyšla hore. Znova som si napustila vaňu a aspoň tam sa snažila trocha odreagovať. Šlo to len maximálne ťažko, ale potom som zvolila iný prístup. Zhlboka som sa nadýchla a ponorila hlavu pod vodu. Oči som však nechala otvorené, aj keď neviem prečo. Proste som sa len snažila počúvať to ticho a nemyslieť na nič. Absolútne na nič, čo by sa týkalo tohto života. A rozhodne nie na Ryana. To ma zabíjalo asi najviac. Načo...akože načo som sa ja len stále trepala na ten most? Ak by som ho nestretla, mohlo byť všetko inak.