Nedostavila som sa na most ani po celom dni, čo som včera strávila vonku. Nemala som na to proste silu. Sotva som sa večer vládala doťahať domov. Nikoho to samozrejme netrápilo. Brat už bol doma, čiže sa celá pozornosť upriamila za len na neho. Akoby som ja ani neexistovala. Presne ako takmer celý môj život.

Dnes som však už ísť musela. Nevládala dom dýchať rovnaký vzduch, ako oni. Ani vonku mi nebolo moc dobre, ale vedela som, že stačí prísť tam a všetko bude ako má. Dosť som vlastne počas noci premýšľala nad tým chlapcom. Túžila som ho znova vidieť. Počuť ten jeho milý hlas, ktorý však aj vtedy znel tak smutne.

Krajina už bola pomerne ponorená do tmy, ale ja som aj napriek tomu spoznal, že niekto prichádza. Aj to chabé svetlo čo tam bolo z lám stačilo. Oči som v momente uprela do daného smeru a dúfala v len to najlepšie. Bude to určite on. Kto iný by sem aj prišiel? A hlavne presne v tento čas? Vedela som, že je to on.

Preto som sa asi aj postavila na nohy a urobila pár krokov vpred. On však v momente zastal priamo pod svetlom a pozrel mojim smerom. Chcela som, že zodvihnem ruku a zakývam mu, ale nezmohla som sa na nič. Dokonca ani na to, aby som nejako normálne premýšľala. Úplne ma dostal, aj keď to asi nemal práve dvakrát v úmysle.

„Dúfala som, že prídeš," podotkla som napokon potichu, ale on si len bez nejakej odpovede sadol rovno na koľaje. Na miesto, kadiaľ má o chvíľu prejsť vlak. Navyše rýchlik.

„Mala by si odísť."

„Ty by si mal vstať," odvrkla som a sadla si len kúsok od neho. Ja by som bola vlastne v bezpečí, ak by sa vlak vyrútil práve teraz. On však nie. Na neho by čakala iba jasná smrť.

„Ale ja nechcem. Viem, prečo som sem dnes prišiel."

„Ja takisto, ale nechcela som zároveň aj vidieť niekoho umierať." zdalo sa mi, akoby som hovorila do prázdna, lebo on si z mojich rečí ťažkú hlavu nerobil. Oči len upieral smerom kadiaľ by mal každú chvíľu prísť vlak. Znova vyzerali tak strašne smutne. Akoby preplakali veľa nocí, ale aj dní.

„Ak si tu včera, ani predvčerom nebola, myslel som, že aj dnes budem sám."

„Ale nie si. Tak si toto prosím nechaj na dobu, kedy tu ja nebudem." ani som vlastne nevedela, čo hovorím. Mala by som sa ho snažiť nejako rozveseliť a nie tárať takéto veci. Však ani neviem prečo sa rozhodol skončiť život práve takto a práve dnes.

„Žiadaš ma, aby som kvôli tebe odložil samovraždu?"

„Áno." zahľadela som sa na neho, akoby to malo byť možno naozaj naposledy, keď v tom nás vyrušilo trúbenie vlaku. Ja som však od neho oči neodtrhla. Všimla som si, že zatína päste a bojuje sám so sebou, ale ani napriek tomu sa nepohol. Ani hlavu nezodvihol, aby sa pozrel na mňa. Proste tam sedel, akoby sa nemalo každú chvíľu stať niečo, čo sa už nedá vziať späť.

„Fajn," zašomral napokon a pomerne rýchlo sa z koľajníc presunul vedľa mňa, vlastne do bezpečnej zóny. Rušňovodič ho určite nestihol ani zazrieť, takže sa nič nestalo. Akoby sme tu len sedeli, ako dni predtým. Jeden vedľa druhého, oči upreté na vlak, ktorý po chvíľke presvišťal priamo pred nami. Mne sa vietor v momente zaprel do vlasov, zatiaľ čo som zaklonila hlavu a s úsmevom proste sedela.

„Mimochodom...som Ryan," zakričal mi, no aj tak som ho sotva počula. Bol vlastne aj šok, že som zistila jeho meno. Len tak. Po niečom takom, čo sa pre chvíľou takmer stalo.

„Grace," odpovedala som, sotva nás vlak minul. Všetko sa pomaly znova ponorilo do ticha a na moste sme zostali len my dvaja. Ja a on. Ryan.