„Mala by si odísť."

„Akože prečo?" nechápavo som na neho pozrela od linky, zatiaľ čo som zas robila čaje. Ako som myslela, tie dni kedy mu bolo dobre veľmi rýchlo skončili. Dnes sa zas sotva vládal postaviť a ráno sme mali menší problém aj s tým, že najprv nevedel kde sme. Moje meno si teraz pamätal, ale stálo ma dosť síl ho presvedčiť, že sme u neho.

„Lebo ťa tu už nechcem. Nikdy som nemal dovoliť, aby to celé zašlo až sem."

„Takže toto je koniec?" vedela som prečo ma posiela preč, akurát som to chcela počuť aj od neho. On sám asi cíti, že sa blíži koniec a preto ma tu nechce. Nechce, aby som trpela ešte viac, čo je samozrejme pochopiteľné, ale zas...kebyže to vidí z môjho uhľa pohľadu asi by zmenil názor. Ja som práveže nechcela odísť. Chcela som s ním byť až do konca, aby už nikdy nemusel byť sám.

„Áno. Som vďačný za všetko čo si pre mňa urobila, ale ja ďalej nevládzem. Vravela si, aby som to celé skončil keď nebudeš nablízku, tak ťa prosím o tú možnosť ešte kým vládzem."

„Ryan..." vyslovila som jeho meno potichu, ale to už moje oči zaplavili slzy. Nedokázala som to už tak brať. Nie, proste...odchod bolo to posledné, čo som chcela urobiť.

„Nie. Grace ja nechcem čakať na takú smrť, aká ma čaká. Chcem to urobiť po vlastnom, ale nie tebe na očiach. Preto sa prosím zbaľ a odíď."

„Fajn." cítila som sa dotknutá, ale snažila som sa to pochopiť. Motala som sa tam síce dosť dlho, ale to len v nádeji, že by si to rozmyslel. Tak veľmi som z tohto miesta nechcela odísť. Bol tu pokoj.

„Ako mám povedať zbohom niekomu, s kým som prežila svoj prvý bozk a prvýkrát cítila to, čo volajú ľudia láska?"

„Nehovor mi zbohom, lebo jedného dňa sa ešte uvidíme. Som si istý." neviem ako to robil, že sa usmieval, lebo ja som na to silu teda nemala. Práve naopak. Od sĺz som na neho takmer ani nevidela, zatiaľ čo som ho asi až moc kŕčovito držala za ruku. Bála som sa, že ak ho pustím, bude to naozaj naveky. A na to som ešte nebola pripravená. Ani prinajmenšom. Chcela som, aby toto všetko ešte trvalo. Pokojne aj po zvyšok môjho života.

„Ľúbim ťa."

„Aj ja teba Grace. Aj ja teba." tak veľmi som ešte túžila po poslednom bozku, ktorý však neprišiel. Len sme na seba hľadeli, čo nakoniec prerušil on. Veľmi rýchlo sa mu podarilo si vyslobodiť ruku a to bol vlastne koniec. Otočil sa mi chrbtom, odkráčal do kúpeľne a rázne za sebou zavrel dvere.

Ja som však mala v rovnakej chvíli pocit, že sa mi zrútil celý svet. Slzy v jeho nádherne modrých očiach nešlo prehliadnuť a to ma dosalo asi najviac. Až tak, že som tam doslova padla na kolená a nezmohla sa na nič iné, ako na krik a plač, ktorý bolel aj mňa samotnú. Načo ľudia vravia, že je láska krásna? Načo? Je to jedno sprosté klamstvo, ktoré len drží zúfalcov v nádeji a potom ich realita takto dobehne. Zlomí im srdce na márne kúsky, zatiaľ čo niekto kto sa pre nich stal všetkým len tak odíde z ich životov a už sa nikdy nevráti.

Presne ako on. Môj drahý Ryan.