„Ryan?" zakričala som čo som len vládala, len aby ma počul. Musela som proste prísť. Zašla som včera na most, ale on tam nebol. Po tme som sa potom sem už neodvážila prísť, ale dnes po škole som musela. Určite sa niečo stalo, inak by sa mi nebol vyhýbal. Predsa sme si rozumeli, nie?

„Hneváš sa na mňa, alebo také niečo?" pred jeho dverami som zastala, že zaklopem, ale potom som to aj hodila za hlavu. Mala som o neho strach, čiže som len dosť rázne otvorila dvere a vošla dnu. Bola som popravde pripravená na hocičo, takže som vlastne ani neváhala. Pri dverách som našla vypínač a domček po pár sekundách zaplavilo jemné žlté svetlo. Ako som sa tak porozhliadla naokolo, jeho som našla ležať na posteli, ale nevyzeral, že by bol práve dvakrát v poriadku.

„Čo sa deje? Si v poriadku?" v momente som hodila z pliec školský batoh, naň svoju bundu a sadla som si na kraj postele. Už len to, ako mal ľavú ruku prehodenú cez seba a zakrýval si ňou oči sa mi nepáčilo. Asi som nemala tak prudko zapínať to svetlo. Moju pozornosť však viac zaujala nejaká krabička od liekov čo mal pri sebe.

„Ryan no tak povedz niečo." opatrne som ju vzala do ruky, ale nebola som veľmi o nič múdrejšia ani potom. On ma však naozaj solídne desil. Hej, vonku som hovorila, že som pripravená na hocičo, ale nemyslela som to tak doslova. Ja...ja nechcem aby mu niečo bolo. Viem, nepoznáme sa nijako extra, ale aj tak mi na ňom istým spôsobom záleží. Určite sme sa na tom nešťastnom moste nestretli len tak čírou náhodou. Niečo to znamenať muselo.

„Nie je mi dobre, stačí?" dostal nakoniec zo seba, no aj jeho hlas znel dosť divne. Mne to samozrejme nedalo. Ak už som sem raz prišla, pomôžem mu, aj keď neviem ako a s čím. Povedala som si však, že dobrý začiatok bude ak pootváram okná. Troška čerstvého vzduchu ešte predsa nikoho nikdy nezabila.

„Mrzí ma, že som včera neprišiel pred školu, ale nevládal som sa ani postaviť. Všetko ma bolelo, ešte vlastne stále bolí a...nemal som chvíľami ani poňatia kde to som. Na nič som si nepamätal Grace. Ani na teba a tvoje meno."

„Ja sa nehnevám. Akurát som sa o teba bála." a ten strach ešte veľmi účinne pretrvával až doteraz. Prečo mi akože nechce povedať čo mu je? Bojí sa, že by som potom zmenila svoje chovanie k nemu, alebo ako by som tomu mala rozumieť?

„Asi ti nie je lepšie ani dnes, čo?"

„Nie. Chvíľami...chvíľami mi je ešte horšie." veľmi pomaly a opatrne som sa vrátila k nemu a znova zaujala rovnaké miesto. Nepozeralo sa mi na neho takto príjemne, ale nemala som vlastne ani moc na výber. On potrebuje niekoho kto mu pomôže a ako vidím som tu momentálne iba ja.

„A môžem ti nejako pomôcť?"

„Nemyslím si. Lieky som si vzal, ale hovno pomáhajú." zrazu už ani neznel tak strašne skľúčene, ako skôr nahnevane, či bezmocne. Ja ani neviem čo by som robila na jeho mieste. Kebyže viem, že čoskoro zomriem.

Nakoniec som teda len zostala mlčať a ľahla si k nemu. Okolo bolo príjemné ticho, cez otvorené okná sem šla príjemná zima, takže nám vlastne ani nič nechýbalo. Mne teda aspoň nie. Možno ak by som si sem líhala za iných okolností by bolo lepšie, ale tak nemôže byť zas všetko až moc dokonalé.