„Myslia si, že sa chcem zabiť."

„A chceš?"

„Možno..."

Takto nejako znelo tých pár slov, čo padlo medzi mnou a Bredom po tom, čo odišla polícia a ja som sa pohádala s rodičmi. Tak veľmi som na nich kričala, až som tomu ani sama neverila. No istým spôsobom za toto moje trápenie mohli aj oni. Posledné dni....ani som nevychádzala z izby. Nejedla som, sotva som spala a tak.

Včera ráno u nás bola polícia so správami, že...že našli Ryana obeseného v lese. Len kúsok od domčeka. Vraj tam na neho natrafili nejaký náhodný bežci, či čo. Mňa však viac ako detaily zaujímal papier, čo mi priniesli. Vraj ho našli u neho a bol pre mňa. Pravda...stálo tam veľkými písmenami napísané: Pre Grace Hamiltonovú, od Ryana Petersa.

Neuhádnete však čo to bolo. Moja kresba, ktorú som nechala na moste. On ju mal celý ten čas pri sebe a mne nič nepovedal. Ale namiesto toho ju dokončil. Dofarbil svoje oči na modro a vedľa seba dokreslil mňa. Ako som pri ňom sedela, s hlavou na jeho ramene, zatiaľ čo pršalo. Nad našimi hlavami tam bolo nakreslené aj srdiečko, čo ma však dostalo asi najviac. Nepovedal mi to vtedy len tak. On ma naozaj ľúbil. Presne ako ja jeho.

A možno...možno toto a tie slová čo som povedala Bredovi ma dohnali dnes na most. Kresbu som mala odvtedy u seba, ale mala som na to aj dôvod. Chcela som aspoň nejako cítiť jeho prítomnosť. Doma som pred odchodom nikomu nepovedala kam idem, čiže...bude to asi trocha prekvapenie. Ale oni to prežijú. Nebudú z toho dlho robiť dilemu, lebo aj tieto posledné dni sa so mnou bavili len z povinnosti. Aj Bred...čakala som, že mi to celé skúsi vyhovoriť, ale jemu asi nedoplo, že tým možno, myslím áno. On sa len zbalil a zas šiel k frajerke.

Už vlastne dobrých desať minút som sedela na koľajisku a čakala na vlak. Mal však už čoskoro aj naozaj prísť, čo ma aj tešilo. Čoskoro bude pokoj. Všetko toho hodím za hlavu a budem konečne slobodná. Už naveky.

A tak som sa vlastne aj cítila keď som ho v diaľke zazrela. Srdce mi síce bilo ako šialené, niečo ako pokoj som pociťovala už teraz. So slzami v očiach som bola mysľou pri Ryanovi a tom, ako mi povedali, že je mŕtvy. Nič, fakt nič ešte nikdy tak moc nebolelo, ako tie slová. Asi preto som sa ešte raz pozrela na tú kresbu. S ňou to akoby aj všetko začalo a teraz to tak aj pekne skončí.

„Už idem Ryan," povedala som potichu, vlastne len pre seba a párkrát sa ešte zhlboka nadýchla. Cítila som, ako sa podo mnou trasie celý most, ako sa vlak stále blíži a to ma aj donútilo zakloniť hlavu a privrieť oči. Mal vlastne pravdu keď hovoril, že sa ešte uvidíme. A naozaj čoskoro. Načo by som tu aj bez neho zostávala? Svojim osudom ma aspoň dokopal k tomu, aby som to zabalila konečne aj ja. Nemalo by zmysle ešte pokračovať.

Kresbu som pevne zovrela v pravej ruke a dokonca sa dokázala ešte usmiať, ale to už bol vlak podľa zvuku naozaj nebezpečne blízko. Vlastne len kúsoček predo mnou, keď naposledy zatrúbil a mňa tým upokojil úplne.Už bude dobre. Budeme spolu. Bez nejakej bolesti, alebo strachu, že jeden o druhého prídeme. Len ja a on. 

Ryan.

THE END 

Ááááá máme tu koniec :) tento príbeh mal od začiatku skončiť práve takto, takže dúfam, že som nikoho moc nerozhnevala :) ja by som sa samozrejme chcela veľmi pekne poďakovať každému z vás kto to čítal, lebo si to naozaj nesmierne vážim :) nečakala som, že Ryan a Grace budú mať medzi vami takýto úspech :) takže ešte raz ďakujem a vidíme sa pri mojich ďalších príbehoch :)