Zobudila som sa vlastne dosť zavčasu. Mohlo byť niečo krátko pred piatou, ale aj tak som už bola dosť vyspatá. Aspoň mi to tak prišlo. Sotva som sa však prevalila na druhý bok prekvapilo ma, že som vedľa seba videla Ryana. Až keď som skončila zízaním na neho som si uvedomila, že ja som vlastne prespala tu. V jeho domčeku. Bez toho, aby o tom vôbec niekto vedel. No spalo sa mi pri ňom fajn. Aj teraz bol na neho vlastne príjemný pohľad. Tak príjemný, že by som hádam ani odísť nikdy nechcela.

Keď som sa po chvíľke posadila a kvôli zime siahla po svojom svetri, trocha som sa obzrela naokolo. Včera sa mi už nechcelo, ale teraz som mala na to skvelú príležitosť. Najpútavejšia asi bola veľká mapa sveta na jednej stene hneď pri posteli, kde boli špendlíkmi zaznačené isté miesta. Asi by ich rád navštívil. Niektoré boli dokonca zakrúžkované červenou fixkou, čiže tie boli asi najprioritnejšie.

Cez dve malé okná sa sem už pomaly tlačilo vychádzajúce slnko, ktoré celému priestoru dodávalo na útulnosti. Najďalej od postele malá kuchynka, sedačka s televíziou a kopou nejakých malých obrazov na stene, skriňa oproti posteli, vedľa nej opretá o stenu gitara a ešte jedny dvere, čo asi viedli do kúpeľne. Nato, že tu žije sám, tu bol fakt poriadok. Všetko sa zdalo na svojom mieste.

„Nebála si sa tu spať?" opýtal sa po chvíľke, zatiaľ čo ja som sedela opretá chrbtom o drevom pokrytú stenu a sledovala ako slnko osvetľuje stále väčšiu časť podlahy.

„Nemala som na to dôvod."

„Predsa len ma nepoznáš. Mohol som ti hocičo urobiť."

„Mohol, ale neurobil si," odvrkla som, no ani som sa na neho nepozrela. Aj keď som netrávila noc doma a bola som vlastne svojim vlastným pánom, cítila som sa nesmierne prázdno a opustene. Možno ak by sa dalo aj by som od zúfalosti kričala, ale nechcela som narušiť ten dokonalý pokoj ktorý bol všade naokolo nás. Znova sa dal krásne počuť ranný spev vtákov, ktorý bol ako nádherný sprievod pre slnečné lúče.

„Čo si robila vtedy v nemocnici?"

„Išla som domov. Trocha som tam pobudla cez víkend a tak. Poznáš to." blbá výhovorka, ale musela som na svoju obranu niečo povedať. Nemala som za potrebu mu povedať, že som sprostá a dokážem sa psychicky tak zničiť, že skončím v nemocnici. Nebolo...nebolo to vlastne už prvýkrát, čo sa to stalo. Niekedy keď som na tom veľmi zle, dokážem zostať hore, či spať len minimálne množstvo aj tri dni. Takže by som sa potom asi naozaj nemala diviť, keď ma niekde hodí o zem.

„A ty?"

„Bežná záležitosť." keď ma opatrne vzal za pravú ruku trocha ma myklo, ale neodtiahla som ju. Bolo príjemné, ako mi palcom začal pomaly hladiť hánky a pritom hľadel na mňa. Mne vlastne ani nebolo jasné, čo ma donútilo zostať včera večer. Únava to nebol, tak potom čo?