„Prečo si tu? Dnu je predsa kopa hostí."

„Musela som na vzduch," odpovedala som neprítomne hladiac na hviezdy. Dnes večer si rodičia urobili oslavu, ja ani neviem čoho. Prišla kopa snobov, ktorých som ja nemohla ani cítiť. Navyše mi ešte stále nebolo dobre, takže som čerstvý vzduch uvítala viac, ako čokoľvek iné. No aj napriek všetkému, som zas bola na moste. Dnes ale sama. Včera sa zas pobral preč, sotva vlak zmizol a tak som ho nechala ísť. Nepovedal o papieri nič, takže ho určite nevzal. Vietor ho musel odtrhnúť a nechať ako suvenír. Ale asi je to tak aj lepšie.

„Je ti niečo? Si nejaká bledá."

„Nie," odpovedala som stroho. Načo by som jej to aj mala hovoriť. Doteraz sa o mňa nezaujímala, tak čo sa stalo? Bred nie je doma, tak som jej dobrá už aj ja? Ak tak moc miluje svojho syna a on je pre ňu všetkým, načo mali s otcom ešte aj mňa? To, že má niekto peniaze aby vychoval dieťa ešte neznamená, že by ho aj mal mať.

„Tak si tu vešaj hlavu, ak sa so mnou nemieniš normálne baviť."

„Nemám náladu mama. Radšej sa vráť k hosťom." čakala som, že by nejako protestovala, že zostane, ale ona nie. Len pohodila svojou blond hrivou dnes upravenou do krásnych vĺn a pobrala sa. Tesné čierne šaty jej dokonale obopínali telo a vyzdvihovali tak všetky krivky. Vražedné opätky, samozrejme od svetového návrhára. Ako inak. Ale to, že nemá v sebe kúska citu pre dcéru jej nevadí. Hlavne nech je vyobliekaná a stále sa motala medzi tými takzvanými priateľmi.

Ja som mala v hlave len jeho. Chlapca, ktorého meno som nepoznala a rovnako som nepoznala ani farbu jeho očí. Niežeby mi tieto veci pomohli k niečomu, ale chcela som ich vedieť. Možno by som sa potom niekam posunula, lebo takto sa mi to nepáčilo. Pre niečo tak bol. Do pondelka som tam nikdy nikoho nestretla a to tam chodím už roky a zrazu...zrazu sa tam zjavil on. Sedel tam sám, podľa mňa v smútku ktorý už nevládal schovávať, tak ušiel trocha mimo civilizáciu. Len by ma zaujímal jeho príbeh. Čo sa mu asi preháňalo hlavou, keď išiel vlak okolo. Keď sa svet vytrhol z ticha a na chvíľu ho zaplnil zvuk, ktorý mne pomáhal utekať od reality.

Keď už mi však bola veľká zima, musela som sa vrátiť dnu. Hlava ma otrasne bolela, k čomu neprispela ani hlasná hudba po celom dome. Už hneď oblečením som nezapadala medzi hostí, ale to by vadilo asi najmenej. Predsa len tepláky, staré tričko väčšie tak o dve čísla a tenisky neboli oblečenie do nóbl spoločnosti. Ešte aj vlasy som mala len tak chytené do copu, že mi kde tu pramienky odstávali. Nemala som skrátka silu sa pre niekoho upravovať.

Horšie však asi bolo, že sotva som došla cez veľkú halu ku schodom, šlo všetko dole vodou. Pocit, že sa čochvíľa ocitnem na podlahe bol zrazu silnejší než počas celého večera, čo sa vlastne aj potvrdilo. Skôr, akoby som si niečo uvedomila som najprv klesla na kolená a následne sa tam rovno na schodoch rozvalila, ako mŕtvola. Nedokázala som sa skrátka ani pohnúť, nadýchnuť, alebo niečo iné. Nejaké tie hlasy naokolo sa rozozneli veľmi skoro, ale bolo mi to vlastne aj jedno. Nechala som sa pohltiť tmou, ktorá ma k sebe doslova volala a ponúkala mi pohladenie a objatie v jednom. Tak prečo to neprijať?