„Má pre teba niekto prísť?"

„Nie," odpovedala som neprítomne, kým so si ešte obliekala bundu. Nevolala som domov, aby po mňa prišli alebo niečo. Nič mi už predsa nebolo. Tak fajn...ešte stále som sa necítila vo svojej koži, ale s tým sa nedalo nič robiť. Ani tu som vlastne skončiť nemala. Ale však prečo nie, že? Sotva je človeku trocha zle a na chvíľu ho hodí o zem využijú rodičia možnosť zbaviť sa ho.

„Tak si teda dávaj pozor, áno?"

„Jasné. Ďakujem za všetko." lúčenie mi nikdy nešlo, ale ak sa mi už pred odchodom tá mladá sestra prihovorila, aspoň som sa o to posnažila. Nemala som vlastne žiadnu chuť ísť domov a preto som odtiaľto aj rovno plánovala ísť na most. Bolo síce ešte len ráno, ale aj tak. Pekne tam počkám do večera a bude dobre. Naši ma nebudú hľadať a na najbližší týždeň som dostala ešte aj ospravedlnenku do školy, čiže môžem byť doma. Teda niekde mimo. Doma budem čo najmenej sa len bude dať.

Mlčky som si teda len prehodila tašku cez plece a pobrala sa domov. Na chodbe bol dosť veľký ruch, takže som musela dávať naozaj pozor, aby som do niekoho nevrazila. Výťah bol až na druhej strane chodby, čiže som sa nezaobišla bez menšej prechádzky. Ruky som si kvôli chladu strčila do vrecka na bunde a tak sa pomaly vliekla bielou chodbou. Nevnímala som takmer nikoho kto prešiel popri mne, ba dokonca ani ľudí, ktorý spolu so mnou nastúpili do výťahu. Tam som sa len oprela o stenu a tvárila sa, že tam ani nie som.

So sklonenou hlavou som nakoniec aj vystúpila, ale to som ešte nevedela, že sa niekomu bude chcieť do mňa ramenom dosť nepekne vraziť. Až som sa otočila, že na neho riadne nakričím, ale v momente, kedy sa naše oči stretli, som nedostala zo seba ani slovo. Dokázala som len hľadieť pred seba, teda konkrétne na neho. Na jeho strapaté ryšavé vlasy, čierne oblečenie ale hlavne...pane Bože. Hlavne na tie nádherné modré oči, ktoré ma sledovali, ako keby ma poznal už desiatky rokov. Jeho výraz tváre bol síce napätý, ale to som vlastne ani tak neriešila.

„Prepáč," dostal zo seba nakoniec a ja som si pramienok vlasov zastrčila za ucho. Bola som v tom momente až neprirodzene nervózna, ale tak pri ňom to ani inak nešlo. Stačilo sa na neho pozrieť a srdce som mala ako v ohni. Nedokázala som sa na neho skrátka pozrieť bez toho, aby som nemala chuť utekať kade ľahšie.

„To nič."

„Včera si neprišla," podotkol ešte skôr, akoby sa bol otočil na odchod. Ja som v momente chcela vykročiť za ním, ale nakoniec som to zamietla. Nebudem sa predsa hnať za nejakým chalanom, ktorého ani nepoznám.

„Počkaj! Našiel si ten papier odo mňa?" zakričala som napokon za ním, ale už som sa odpovede nedočkala. Musela som sa len prizerať, ako mizne v dave ľudí a s tým aj moja šanca, aby som o ňom konečne niečo viac zistila.

Potešili ma však jeho slová. Tak vraj som včera neprišla? On ma tam nedajbože čakal a mohol byť sklamaný, že sa nedočkal? Že by mu záležalo na tom, čo bolo so mnou, keď som sa neobjavila? Pomerne rýchlo som však túto myšlienku aj zavrhla. Nepoznáme sa, takže nemá dôvod, aby mu na mne záležalo.

Preto som sa aj pomaly pobrala preč. Cítila som sa medzi toľkými ľuďmi neskutočne stiesnene a potrebovala som odísť čo najďalej. A aj napriek prvotným pánom, šla som iným smerom. Nie k mostu, ale na druhý koniec mesta, kde nebolo vlastne okrem diaľnice nič. Páčilo sa mi však len tak motať po jej kraji, zatiaľ čo autá prechádzali len kúsok odo mňa. Uvoľňujúci hazard.