„Nechceš aj niečo jesť?" opýtala som sa a pozrela na neho od linky. Včera našťastie prespal celý deň, ja som vlastne spala tiež, čiže sme veľa z dňa nemali. Ale brala som to. Keď sa ráno zobudil, aspoň už bol v obraze a vedel kto som a tak. K téme čo sa dialo na moste som sa radšej ani nechcela vracať. Mala som za to, že by si to aj tak nepamätal a ak aj áno, nebolo by to nič príjemné.

„Nie. Len ten čaj."

„Tak fajn." nebola som z toho nadšená, ale aspoň, že čaj si dá. Aj keď ja som vlastne tiež nebola hladná. Radšej som nám teda len urobila čaje a vrátila sa k nemu do postele. Nič, aleže vôbec nič sa mi nechcelo, čiže škola sa nekonala ani dnes. Už som vlastne len čakala, kedy mi zavolajú naši, že som zdrhla a nechodím do školy. Ak okolo toho urobili cirkus predvčerom, prečo by nemohli znova? Nedivila by som sa tomu.

„Aj keď neviem čo presne sa dialo, naozaj ma to mrzí Grace. Nič z toho som nechcel."

„Nič až tak hrozné sa vlastne nestalo, čiže môžeš byť pokojný. Akurát...nič," povedala som rýchlo a zahľadela sa do šálky. Nechcela som to celé riešiť. Len by som to pre neho urobila ťažšie.

„Pokojne sa opýtaj. Hocičo." nemala som na to síce odvahu, ale nakoniec som na neho pozrela. Chcela som mu hľadieť do očí, či už sa odvážim opýtať, alebo nie. Štvalo ma však, že jediné čo som v nich opäť videla bol smútok.

„Ja viem, že sa ti o tom asi nebude hovoriť ľahko, ale potrebujem vedieť čo ti vôbec je. Povedal si mi len toľko, že umieraš, ale nič k tomu. Každopádne pochopím, ak sa ti to nebude chcieť vysvetľovať."

„No...vieš...ono to nie je tak ľahké. Začalo to ešte keď som mal šestnásť. Takže vlastne tri roky dozadu som po futbale skončil v nemocnici s otrasom mozgu. Vtedy sa vlastne prišlo na to, že...no, že je tam niečo čo by nemalo. Vieš, zamáva to s tebou, ak ti v tak mladom veku povedia, že máš nádor na mozgu a musíš ísť okamžite na operáciu." na chvíľku sa odmlčal a radšej odvrátil odo mňa pohľad. Ja som nevedela čo by som si mala vlastne myslieť. Bola som zmätená, no zároveň ma doslova bolelo počúvať každé jeho slovo.

„Nešiel si na tú operáciu?" opýtala som sa s úplne zovretým hrdlom, až som mala pocit, že to zo seba ani nedostanem. Chrbtom som sa ešte viac natisla ku stene než doteraz, ale neviem čo som si od toho sľubovala. Mala som pocit, že by bolo asi najlepšie ak by som sa vyparila.

„Práveže šiel. Podstúpil som dokonca aj dve chemoterapie, ale sama vidíš ako som skončil. Toľko som si toho vytrpel, stratil som všetko a všetkých vlastne pre nič. Menej ako rok bolo všetko v poriadku. Koncom minulého roka sa to zas vrátilo a odvtedy je to stále len horšie a horšie. Sám doktor naposledy hovoril, že je vlastne zázrak...to, že som takto v pohode."

„Ako to myslíš?"

„Vieš, ja som začiatkom tohto roka nechal liečbu tak. Proste som na to už nemal dosť síl a tak to vlastne aj dopadlo. Z jedného problému sa stalo viac a preto sa asi dejú také veci, ako vtedy v noci. Vždy vraj záleží na tom, v akej časti mozgu sa to objaví a tak." akoby nič som si odpila z čaju, ale cítila som sa, akoby ma niekto zbil. Riadnou palicou, navyše ma celou silou dokopal a nechal tak. Nič mi proste nešlo do hlavy. Absolútne ani jedno slovo z tých, čo som od neho práve počula.