„Včera si tu nebol," podotkla som, sotva som ho začula prichádzať. Oči som upierala na vodu, zatiaľ čo sa do mňa zapieral chladný vietor. Dnes bolo už od rána nanič počasie. Ale tak čo by som aj mala od jesene čakať? Jedine chlad, ktorý mi však istým spôsobom aj vyhovoval.

„Bola si tu?"

„Aby som si bola istá, že si zas nesadneš na zlé miesto." tak veľmi som sa chcela na neho pozrieť, ale ešte skôr, akoby som to aj urobila prišiel vlak. Ten nás od seba oddelil, ale ja som aj tak vedela, že keď zmizne, uvidím tam práve jeho. S tými krásnymi ryšavými vlasmi a očami modrejšími ako samotná obloha počas slnečného dňa uprostred leta.

A tak tomu aj bolo. Sotva sa vlak vytratil, prešiel koľajami a razom sa ocitol vedľa mňa. Rovnako sa lakťami oprel o zábradlie, ale oči neuprel na vodu ako ja. Ale na mňa. Cítila som ako ma pozoruje, ale snažila som si z toho nerobiť nič. Proste som sa tvárila ako doteraz, akoby tam on ani nebol. Nesmie vedieť, že som sa vyslovene tešila na moment, kedy sa možno ukáže.

„Nechcela by si ísť ku mne?"

„Teraz?" jedným okom som po ňom pozrela, na čo však prikývol. Tak ísť k nemu? Len tak? Akože...akože načo? Ešte predvčerom ani nechcel aby som ho odhovorila od samovraždy a teraz ma pozýva k sebe?

„Fajn," odpovedala som napokon a nechala zábradlie tak. Ak ma pozval, prečo by som mala odmietnuť? Predsa len som s ním chcela byť trocha viac, takže by som si asi dosť dlho vyčítala, keby som odmietla. Aj on sa zdal, že to myslí vážne, čiže sme most nechali veľmi rýchlo za nami. Cez lesík sme sa pobrali ja ani neviem kam. Nechala som Ryana aby nás viedol, zatiaľ čo sme obaja mlčali. Ja som nemala potrebu hovoriť a on bol na tom zjavne rovnako.

Tma bola už dosť veľká, ale on na to zjavne myslel, lebo mal pri sebe baterku. S jej pomocou sme sa nakoniec domotali k akémusi malému jazierku hlboko v lese, kde sa zjavil aj malý domček s mólom. Vyzeral pomerne opustene, ale práve k nemu sme mierili. Mňa hneď trocha popadli obavy, ale snažila som sa mu veriť. Možno to bola chyba, ale nechcela som myslieť na nič zlé, alebo tak. Vzal ma sem proste, lebo ma chce viac spoznať. To bude určite jediný dôvod.

„Takže tu bývaš?"

„Už tomu tak bude." na verande pozapínal pár takých starých lampášov len v modernejšom prevedení a posadil sa na jednu z dvoch stoličiek, čo boli presne oproti jazeru.

„Sám?" váhavo ale sadla som si, no oči som nechala výhradne na ňom. Prečo ma sem akože vzal?

„Sám. Už pár rokov som sám a vyhovuje mi to." ak sa to tak vezme, som na tom rovnako. Akurát, že ešte strpím sa s nimi deliť o jeden dom. Najradšej by som však bola vypadla niekam riadne ďaleko. Aby o mne už v živote nemuseli ani počuť, rovnako ako ja o nich. Nikdy im neodpustím to, ako sa ku mne celý život správajú. Nikdy.

„Dáš si?" opýtal sa po chvíľke ticha a vybral z vrecka na svetri krabičku cigariet a zapaľovať. Ešte v živote som neskúšala fajčiť, takže som radšej len nesúhlasne pokývala hlavou. Nikdy som nevidela zmysel v tom, aby som míňala peniaze na zbytočnosti ako cigarety. Načo by to aj bolo akože dobré?