Nechápala som, čo to so mnou včera bolo, ale nedokázala som ísť nikam. Ako som vyšla z vane, celý svet sa mi zatočil pre očami a podobne som sa cítila celý večer. Hlava sa mi motala, akoby som toho vypila neviem koľko, zatiaľ čo srdce mi aj v pokoji keď som len tak ležala búšilo ako o preteky. Nešla som ani dole na večeru. Vlastne som vyvracala ešte aj obed, ktorý som do seba dostala v škole, takže som nechcela nič riskovať.

Ráno mi bolo rovnako nanič, čiže som musela každého doma oklamať, že idem do školy, aj keď som vlastne zostala doma. Pekne som odišla, za rohom domu počkala kým odišli oni a potom sa  vrátila do postele. Vedela som, že mama príde až na ôsmu, otec po firemnom večierku a brat hneď zo školy pôjde k frajerke na celý víkend. O mňa sa tým pádom nemusel zaujímať absolútne nikto a tak tomu vlastne aj bolo. Do večera som sa chcela dať do poriadku, aj keď sa mi to zdalo nemožné. Bolel ma každý jeden pohyb, čo som sa len chcela lepšie uložiť v posteli a nieto ešte, aby som šla na most.

Predsa len som sa donútila. Celá ubolená som sa poobliekala, učesala sa a vyrazila. Šuchtala som sa po kraji cesty ako niekto koho prešlo auto, ale inak to nešlo. Nevládala som odlepiť nohy od zeme a ísť ako civilizovaný človek. Hlavu som nechala celý čas sklonenú a radšej ako pred seba som sa dívala na špičky svojich bordových šnurovacích topánok. Dnes celý čas dážď máčal mesto, ale ja som si dáždnik nevzala. Radšej som si na hlavu natiahla kapucňu a dúfala v to najlepšie. Že ak sa tam napriek všetkým nepríjemnostiam dnes dostavím, bude tam. Bude sedieť presne na tom mieste kde minule a v ruke bude držať môj papier pre neho. Tak veľmi som v to dúfala, až ma niekto vypočul. On tam bol. Stál opretý o zábradlie, so sklonenou hlavou, zatiaľ čo je vlasy máčal dážď.

Nedala som však najavo, že by som sa o neho zaujímala. Lakťami som sa proste oprela o zábradlie oproti nemu cez koľaje. Znova bol celý v čiernej, čo mi istým spôsobom natlačilo úsmev na tvár. Všetko ma samozrejme ešte stále bolelo, ale snažila som sa uvoľniť. Sústredila som sa na kvapky, ktoré padali na zábradlie a čakala, kedy konečne započujem vlak.

Zároveň som však aj čakala, či sa ozve ako prvý, alebo to ostane na mňa. Ja som však vedela, že tým pádom ku konverzácii nedôjde. Nie som typ, ktorý by sa len tak niekomu prihovoril. Nikdy som nebola a nikdy ani nebudem. A vo chvíli kedy som započula vlak, som už ani nemala na pamäti, že by som sa mu mala ozvať. Len som hľadela na dnes pokojnú hladinu vody, ako ju rušil iba hustý dážď. Keď ticho okolo nás zaniklo privrela som oči a vychutnávala si hluk a chvenie pôdy pod nohami ako to len šlo. Mala som chuť kričať zo všetkých síl, ale zostala som mlčať. Nechcela som, aby ma poprípade on počul.