„Prečo akože fajčíš?"

„Zlozvyk," odpovedal rýchlo, zatiaľ čo sme obaja sedeli na dvoch veľkých kameňoch pri jazierku. Okolo obeda som včera od neho nakoniec odišla domov, ale dnes som sa musela vrátiť. Doma sa mala zas konať akási maškaráda, čiže som musela zmiznúť ešte skôr, akoby sa objavili prví hostia.

„Je to škodlivé."

„Mne je to jedno." obloha sa pomaly už zas začínala ponárať do tmy, čo ma len tešilo. Nechystala som sa ísť domov skôr, ako možno zajtra. Na školu som sa tiež necítila, čiže si ešte asi voľno troška predĺžim. Nič tak závratné sa určite nestane, aby som potom ľutovala, že som neprišla.

„Ale mne nie."

„Tak by malo. Nechaj ma robiť si čo chcem."

„Ale ubližuješ tým len sám sebe." nedalo mi to pokoj. Ak by som nevedela, že fajčí nerobila by som okolo toho cirkus, ale takto mi to nebolo vonkoncom jedno.

„Ja aj tak umieram Grace."

„ČO?" nechala som skúmanie oblohy tak a moje oči v momente spočinuli na ňom. On však bol zabratý do vychutnávania si svojej drahej cigaretky, ktorú som mu však veľmi rýchlo vytrhla spomedzi prstov. Chcela som aby sa prestal venovať jej a pozeral sa na mňa. Nech mi to ešte raz pekne zopakuje, aby som si bola istá, že som dobre počula.

„Ako som hovoril. Umieram. Takže ma nechaj si tento posledný mesiac robiť čo si len zmyslím." snažil sa vziať si ju odo mňa späť, ale ja som ju radšej hodila rovno do jazierka. Ak bude tak veľmi chcieť zapáli si druhú.

„Prečo ti neverím?"

„Lebo nechceš. Ale je to tak. Preto som bol vtedy v nemocnici. A preto som si aj deň potom chcel vziať život. Chcel som to urobiť sám a nie čakať na nejakú debilnú chorobu aby ma zabila." sťažka som preglgla, ale oči som ešte stále upierala na neho. Tak naivne som si po včerajšku myslela, že som konečne našla kamaráta. A teraz mi povie toto? On umiera? Akože len tak? Práve teraz?