„Pamätáš si niečo, čo sa dialo predtým?" len som nemo pokývala hlavou rovnako, ako na ostatné otázky. Ja ani neviem kedy a ako som sa dostala do nemocnice, ale bola som na jednej strane aj rada, že som vypadla z domu. Škoda len, že za takýchto okolností.

„Nevieš kam išli tvoji rodičia Grace?"

„Preč," odpovedala som potichu pomerne mladej sestričke, ktorá tu bola so starším doktorom. A to čo som jej povedala...bola pravda. Sotva som sa zobudila mama aj otec povedali, že mi potom zavolajú. Vraj nemajú čas tu pri mne len tak nečinne posedávať. Správali sa vlastne, akoby sa ani nebolo nič stalo. Ale tak podľa nich sa ani nestalo. Divila som sa, že som ich tu ráno vôbec našla.

„Vraj im máte zavolať ak by niečo. Číslo nechali u pani čo sedí za pultom na konci chodby." nemala som žiadnu chuť sa s nikým baviť. Chcela som proste plakať tak veľmi, až by som tým premárnila celý deň. Po ničom inom som netúžila, len sa konečne zbaviť tej hnusnej bolesti, ktorá mi akoby trhala srdce na márne kúsočky.

„V poriadku. Tak si oddýchni a neskôr ťa niekto skontroluje." ja som len mlčky prikývla na lekárove slová a po chvíľke si zas mohla vychutnávať pokoj a ticho. A prečo som vlastne skončila tu? Vraj kombinácia stresu, nespavosti a únavy, s mojou večne depresívnou náladou. No...dobré vedieť, čo vám poviem. Aspoň budem mať do zajtra pokoj. Dnes tu mám vraj zostať a potom zajtra ma pustia. No aj jeden deň mimo domu je lepší, ako žiadny.

Cítila som sa popravde hrozne. Akoby mi mala hlava každú chvíľu prasknúť. Ani ihlu od infúzie som asi nemala v ruke zapichnutú moc správne, lebo sotva som rukou trocha pohlo, akosi to bolelo. Radšej som sa teda snažila pohyb obmedziť na minimum. Maximálne ma však mrzelo, že som dnes prišla o možnosť ísť na most. Chcela som si byť istá, že nepríde, alebo, že príde. Chcela som aby znova prišiel. Aj keď ho nepoznám, brala by som jeho nepriamu spoločnosť.