Spoločný život, ktorý im prikázali.
Zmenila ich nečakaná láska.

o 19 rokov neskôr

Izabella pokojne sedela v spoločnej komnate, ktorú obývajú s jej milujúcim manželom Albertom. Na písacom stolíku mala položenú šálku s čajom. Pred sebou papier, kalamár a v ruke držala brko. Každý dôležitý okamih v ich spoločnom živote sa rozhodla zaznamenať. Rozhodla sa písať v čase, keď sa narodila Ellyn.

No dnes bol výnimočný deň. Odchádzajú do Londýna, aby uviedli svoju prvorodenú dcéru Ellyn do spoločnosti. Nechali ju rozhodnúť sa, kedy bude chcieť ísť. Do ničoho ju netlačili. Rozhodla sa až tento rok a jej rodičia ju podporili.

V tento krásny deň sa Izabella zamyslela a na papier nenapísala len dôležitý okamih ich spoločnej rodiny, ale chcela zaspomínať na predchádzajúce roky a zamyslieť sa nad ľuďmi, ktorí boli a ktorí sú súčasťou ich života. No v myšlienkach, ktoré písala na papier sa dostala omnoho ďalej.

Čas plynie veľmi rýchlo a my sme si ani neuvedomili, kedy sa presypalo toľko veľa piesku. Toľko času, ktorý sme spolu strávili. 

Zostarli sme.

Mali by sme smútiť za tým, že čas rýchlo uletel alebo byť šťastný pre nádherné okamihy, ktoré nám tie roky priniesli?

Izabella sa zahľadela von oknom a začala spomínať... 

Na ťažkosti, ktoré prežívali. 

Na radosti, ktoré ich obklopili. 

Na jej tvári ostáva úsmev, lebo tých radostí bolo omnoho viac.

Do našich životov vstúpili naše deti. Zmenili sa, vyrástli a my sme ich sledovali a ani sme si neuvedomili a zostarli sme.

Za svoje chyby naši nepriatelia zaplatili svedomím, presne tak ako Elizabeth. Ďakovala nám, že sme ju zachránili pred popravou a tým zachránili jej život. No vždy mala v tvári vpísané výčitky svedomia a vyhýbala sa nám. Bola nešťastná. Potom sa odsťahovala do Francúzska a viac sme ju nevideli.

Ako plynul čas, tak sme si začali strážiť naše šťastie, o ktoré sme nechceli prísť. Záležalo nám na našej rodine, na našich deťoch, na našich priateľoch. Po dvoch rokoch sa nám narodila druhá dcéra. Meno som jej už vyberala ja a Albertovi sa tentokrát páčilo. Volá sa Amélia. 

Tí, čo nechápu hodnotu ľudského života sa čudovali, lebo sme ju pomenovali po mojej komornej, ale tí, čo v sebe majú trocha ľudskosti sa nad tým vôbec nezamýšľali. 

Tretí sa nám narodil syn Phillip. Náš malý benjamínok. Narodil sa až 6 rokov po Amélii. 

Spolu sa smejeme, spolu sa zabávame a radujeme sa nad spoločne strávenými dňami. Najkrajšie sú naše spoločné jazdy na koňoch. Albert je ten najlepší otec pre naše deti. Je k ním láskavý, je veľmi starostlivý, ochranársky. Venuje im svoj čas a veľa ich naučil. No najviac na svete ich nadovšetko miluje každý jeden deň.

Spriatelili sme sa s trpezlivosťou, ktorá sa stala našou spoločníčkou. Bojovali sme, smútili, no nevzdávali sme sa. Tak ako Sebastián, ktorý vstupoval do manželstva s veľkým očakávaním, lenže nakoniec prišiel na to, že jeho záhadná dáma v závoji sa vydávať nechcela a Sebastián bol veľmi sklamaný. Nakoniec, ale jeho manželka zistila, že Sebastián má šľachetné, láskavé srdce, v ktorom nechýba ani skromnosť. Sebastián bol trpezlivý, nevzdával sa a nakoniec získal lásku svojej manželky a ešte oveľa viac. Teraz sa spoločne tešia z ich ratolestí. Ich vzťah sa ešte prehĺbil.

Do života nám vstupujú milé aj nemilé prekvapenia. No radosť máme práve z tých milých, tak ako Sophie s Ernestom. Prekvapením pre Sophie s Ernestom bolo bábätko. Už sa vzdali nádeje a neverili, že k dvojičkám pribudne ďalší súrodenec. Po rokoch majú maličkú Sophie, ktorá je mladšia ako náš Phillip a ktorá im rozjasnila ich spoločný život.

Moji rodičia dávali našim deťom množstvo lásky. Neustále nás chodievali navštevovať. Venovali im svoj čas a ja s Albertom sme boli hrdí, že si uvedomili svoju chybu a snažili sa ju napraviť aspoň prostredníctvom našich detí. Nikdy som neoľutovala, že som im dala druhú šancu. Náš vzťah sa výrazne zmenil a ja som bola vďačná, že trocha zo svojej starorodičovskej lásky som mohla dostať aj ja. Pred tromi rokmi nás náhle opustili a zanechali nás v smútku. 

Keď sa vraciam v spomienkach, tak môžem povedať, že krajšie manželstvo by som si ani nevysnívala. Veľa krát som ďakovala mojim rodičom, že som bola vnútená vstúpiť do tohto manželstva a ďakujem im aj teraz. Albert bol veľmi tolerantný, veľmi odvážny a bol rozhodnutý získať moju lásku. 

Namiesto toho, aby sme sa vyhovárali a hľadali dôvody prečo niečo neurobiť, tak zdvihnite hlavu a choďte vpred. Lebo pri každom rozhodovaní máte dve cesty a len jednou môžete ísť. Ja som jednou cestou prišla na tento hrad. Cestou do neznáma. Nemala som možnosť obrátiť sa, vrátiť sa späť. No teraz to neľutujem, teraz len ďakujem.

Niekedy chceme zastaviť čas, ktorý neúprosne beží. No práve plynutím času si vytvárame tie najkrajšie spomienky, formujeme svoje šťastie. Chceme čas stopnúť, aby nám z toho šťastia nevzal ani kúsoček. No potom si uvedomíme, že čas hojí všetky rany, sceľuje nepríjemné spomienky a vtedy ho zastaviť nechceme. Vtedy naopak chceme, aby rýchlo uletel, aby sa tie nepríjemné časy, keď sme bojovali, keď sme smútili, aby sa nevrátili. Všetko raz pominie. Už nespomíname, už sa len radujeme.

Izabella si vzala do rúk šálku čaju a pár krát sa z nej napila.

Život plynie ako čaj, keď ho vypijete hneď, tak sa popálite, no keď ho necháte dlho odstáť, tak je horký a studený. Nemôžete sa v živote náhliť a bez rozmyslu sa do všetkého vrhnúť, no nemôžete ani bezčinne čakať. Musíte nájsť ten správny čas a byť trpezlivý. Možno vám život neprinesie to, čo očakávate, tak ako Sebastiánovi, tak ako nám, ale v ten správny čas vás život zavedie na tú správnu cestu a náhle všetko pochopíte. Všetko malo svoj dôvod. Keby nás nevnútili do manželstva, možno by sme sa ani nespoznali a teraz by sme nemali šťastnú a milujúcu rodinu.

Izabelline myšlienky prerušil príchod Alberta.

,,Izabella, moja drahá. Znova píšeš?" Usmial sa na ňu Albert. Prikročil k nej, ruku jej položil na rameno a dal jej bozk. 

,,Dáš mi to niekedy prečítať?" Naklonil sa k nej. 

,,Kedykoľvek, môj drahý."

Albert sa usmial sa podal jej ruku. 

,,Pripravená na cestu do Londýna?" 

,,S tebou neustále."

Izabella vložila svoju ruku do Albertovej dlane, tak ako neskutočne veľakrát. 

,,No predtým by som chcel niečo urobiť?" Izabella sa prekvapene pozrela na Alberta. 

Albert nič nepovedal, len si ju pritiahol na svoju hruď a vášnivo ju pobozkal. 

,,Toto som chcel urobiť už od rána." Začal sa smiať. 

,,Od kedy máme deti, tak už si len ukrajujeme chvíle pre seba." Žmurkol Albert. 

Izabella nestihla nič povedať, lebo im na dvere zaklopala ich dcéra Ellyn. 

,,No nehovorím." Uškrnul sa Albert na Izabellu.

,,Mami, oci? Už môžeme ísť?" Opýtala sa nervózne Ellyn a ruky si založila za chrbát, aby jej rodičia nevideli jej nervozitu. 

,,Už ideme moja najkrajšia Ellyn." Albert podišiel k Ellyn a vtiahol si ju do náručia. 

,,Nemusíš pred nami ukrývať, že si nervózna. Neboj sa. Budeme tam s tebou a navyše ja nedovolím, aby ti niekto ublížil, naše slniečko." Albert cítil ako sa Ellyn v jeho náručí upokojila. Cítil, že ho dcéra miluje a dôveruje mu. Je to ten najkrajší pocit. A on v duchu ďakoval, že vtedy zabojoval a získal si Izabellu. Lebo svojím odhodlaním získal veľa a ešte omnoho viac. 

V myšlienkach mu stále znejú slová, ktoré si veľa krát opakuje.

Aj keď láska prichádza nečakane, nie je to niečo spontánne a inštinktívne. Je to celoživotné rozhodnutie niekoho milovať a neustále to potvrdzovať. Keď milujeme, tak milujeme bez podmienok.

Albert pobozkal Ellyn na čelo a druhou rukou sa natiahol po ruku svojej milovanej manželky.  Vyšli z komnaty, kde ich pred dverami čaká ich syn Phillip a dcéra Amélia. Spoločne a s úsmevom kráčajú za svojou budúcnosťou, lebo už vedia, že kým sú spolu, tak sú šťastní.

The end

Ak sa vám príbeh páčil / nepáčil, tak budem rada, ak mi zanecháte nejaký komentár. Možno nejaké zhrnutie alebo dojmy, pocity, čokoľvek ...

Aby som vedela, či sa môžem aj nabudúce púšťať do písania alebo písanie zanechať.