V komnate najvýznamnejšieho markíza v celom kráľovstve Romilia D'este vládla pochmúrna nálada, ktorá trvala už vyše mesiaca. Zrádzalo ho jeho zdravie. Žiadny felčiari z kráľovstva a ani lekári mu nevedeli pomôcť, no skoro všetci sa zhodli na tom, že markíza zrádza jeho srdce, ktoré bolo odhodlané sa nevzdať. Tento ortieľ a zároveň malá nádej markíza aj potešila, lebo možno získal trochu nečakaného času naviac, čo plánoval využiť v dlho odkladanú záležitosť. Po odchode lekárov si dal ihneď zavolať svojho tvrdohlavého syna, ktorého život potreboval dať do poriadku.

Jeho syn Albert hrdo vstúpil do otcovej komnaty. Už bol oboznámený s tým, čo lekári povedali markízovi. Albert sa hneď zadíval na otca, ktorému sa pomaly dvíhala hruď. Oči mal zatvorené. Keď ho videl takto ležať už skoro so sinavou pokožou na tvári, tak sa mu v mysli vynorila spomienka na jeho matku. Presnejšie na jej doráňané telo, ktoré priniesli sluhovia a položili na posteľ. Pamätal si na tú onú noc, keď ho zobudil krik, ktorý sa tiahol z vrchnej veže, v ktorej si jeho matka krátila čas dňa čítaním. V tú noc plamene pohltili vežu. Albert mal vtedy 15 rokov, už skoro statný mládenec, ktorému obraz jeho matky neschádzal z mysle ani 9 rokov po tejto tragickej udalosti. Už 9 rokov sa deň čo deň zamýšľal nad tým prečo telo jeho matky bolo pokryté modrinami, tržnými ranami a šaty nasiaknuté krvou.

Už ako dospelý muž sa díval na svojho otca z iného pohľadu, mnohým veciam sa priučil, mnohé pochopil. Už sa nedíval na otca ako na muža, ktorý stratil manželku. Nedíval sa na neho so smútkom, so slzami v očiach, so žiaľom, ktorý pohltil v ten deň jeho srdce a jeho dušu. Díval sa na neho len a len s ľútosťou nad poslednými rokmi, ktoré spoločne premrhali. Presne vedel prečo si ho jeho otec dal zavolať. Túto debatu očakával už pred pár dňami, keď markíza našli bezvládneho ležať v jedálni.

,,Každý ďalší nádych je už pre mňa dar synak. Nikto nevie, koľko takých nádychov mi ešte ostáva. Si môj jediný syn, tak dúfam, že ti nemusím hovoriť, čo sa od teba očakáva." Albert nič nepovedal, dobre vedel, že jeho otec chce, aby sa konečne oženil a zabezpečil rodu D'este legitímneho dediča.

,,Je najvyšší čas sa oženiť. Môj skon prichádza skôr ako som predpokladal, no zároveň mi to pripomenulo záležitosť, ktorú musím vyriešiť ešte pred mojím skonom." Vydýchol si markíz. Začal hľadať vhodné slová, ale aj prevrtávať sa v spomienkach, na ktoré chcel zabudnúť.

,,Krátko po svadbe s tvojou mamou sme sa zoznámili s istým vojvodom D'santiente a jeho manželkou. Stali sa z nás dobrí priatelia, ktorí sa pravidelne stretávali. Dôležité je ti teraz povedať dôvod pre ktorý sme sa prestali stretávať." Markíz na chvíľu prerušil rozprávanie, aby sa pripravil na to, čo mal synovi povedať už dávno.

,,Keď si mal 5 rokov, tak som prišiel na to, že tvoja matka udržiava milenecký pomer s vojvodom D'santiente. Veľmi som sa rozzúril a hneď som chcel anulovať manželstvo s tvojou matkou pre cudzoložstvo. Keď zo mňa opadol hnev, tak som celú situáciu videl úplne inak. Ak by som anuloval naše manželstvo, tak by spoločnosť mala pochybnosti o tvojom pôvode a znehodnotil by som tým teba ako svojho syna, ale aj ako právoplatného dediča rodu D'este. Neprajníci by ti vyhadzovali na oči, že nie si mojím synom." Rozhneval sa opäť markíz, ktorý ani jeden raz nepochyboval o tom, že Albert je jeho vlastný syn.

,,No najviac som na tom stratil ja. Tvoju matku som miloval z úprimnej lásky, bol som pobláznený jej krásou, jej pôvabom. No to všetko boli len povrchné veci. Po tom, čo som sa dozvedel o nevere tvojej matky som sa začal cítiť osamelý, nemohol som zniesť prítomnosť tvojej matky, no najväčšiu chybu som urobil, keď som si chlad v manželskom lôžku začal nahrádzať jednou konkrétnou ženou a tou bola manželka vojvody D'santiente. Naše radovánky prerástli v lásku. Ani ona, ani ja, sme si nemohli dovoliť, aby sa o tom niekto dozvedel. No tvoja matka na to prišla. Všetci štyria sme chceli ubrániť naše mená pred škandálom. Tvoja matka prišla s jedným riešením a to zasnúbiť teba a ich dcéru Izabellu. Mal si 6 rokov, keď sme s vojvodom uzavreli a podpísali zmluvu ohľadom sobáša našich detí. Ak by k svadbe nedošlo ešte pred smrťou mňa alebo vojvody, tak by naše majetky prepadli v prospech druhej strany. Preto som ešte predvčerom poslal posla na panstvo vojvody D'santiente, aby sme hneď ako príde tvoja snúbenica urobili sobáš." Markíz sa díval na svojho syna, ktorý bol záhadné pridlho ticho.

Albert spracovával každú jednu vetu, ktorú mu otec povedal. No najviac mu v hlave vírili slová dohoda, snúbenica, sobáš. Vôbec ničomu nechápal.

,,Otec, čo to hovoríte? Ak ste ma chceli vystrašiť, aby som si našiel manželku, tak sa vám to nepodarilo a ani nepodarí. Neverím vám ani slovo. Len chcete zhanobiť moje spomienky na matku a jej česť!" Albert nemienil diskutovať. Sám vedel aký vzťah mali jeho rodičia a ako sa jeho otec správal k jeho matke.

Markíz mu chcel oponovať, ale Albert ho prerušil. ,,A navyše, matka mi sľúbila, že sám si budem môcť vybrať za manželku tú ženu, ktorú budem chcieť. Neustále mi to opakovala."

,,Tvoja matka ťa obalamutila tak ako mňa. Len z jedného dôvodu synak. Aby si jej prejavoval náklonnosť a lásku, ktorú už u mňa nenašla. Z vlastnej skúsenosti vieš aké sú ženy. No na tom teraz nezáleží. Ak sa neoženíš do mojej smrti, tak celý náš majetok pripadne rodu D'santiente. Ja ešte pár dní vydržím, ako si počul lekárov. Takže svadbu urobíme hneď, keď príde tvoja snúbenica." Markíz sa rozkašľal. Albert opäť využil príležitosť na prerušenie jeho monológu. Nemal rád tieto jeho otcovské monológy. Navyše mu už dochádzal vážnosť jeho slov.

,,Viete otec, že už nechcem vidieť žiadnu ženu a ani sa neožením! Po tom, čo mi urobila lady Elizabeth, už nemôžem dôverovať žiadnej žene!" Odvetil hlasnejšie ako plánoval. Albert prichádzal do úzkych.

,,Sám som si vybral manželku, dvoril som jej a požiadal o ruku, ale ona ma podviedla. Sám viete, čo sa stalo. Boli ste svedkom toho poníženia, ktoré sa mi dostalo. Na to sa nedá zabudnúť. Vtedy som vám povedal, že sa neožením. Že nikoho už nepožiadam o ruku, nikomu nebudem dvoriť! A svoje slovo dostojím! Ako ste mi vôbec mohli dovoliť sa s niekým zasnúbiť, keď ste mali podpísanú zmluvu?" Albert nechápal počínanie svojich rodičov.

Markíz sa rozzúril, lebo jeho jediný syn nechápal vážnosť situácie. ,,Nemôžeš zabúdať, že si môj jediný syn a dedič tohoto všetkého. A z toho postavenia ti vyplývajú isté povinnosti, na to nezabúdaj!" Výhražne odvetil markíz a ďalej pokračoval.

,,Nespomínaj tu teraz Elizabeth, ešte ste neboli manželia, tak si mal na to už dávno zabudnúť. Nevieš si ani predstaviť, aké to je žiť a bojovať s neverou manželky!" Markíz sa trocha upokojil. ,,Rozhodni sa synak. Buď sa ešte tento týždeň oženíš s lady Izabellou alebo prídeš o toto všetko." Markíz rozhodil ladne rukami a Albert chápal, že tým nemyslí len toto panstvo, ale aj titul, ďalšie panstvá, ale aj pozemky k nim prislúchajúce.

,,O lady Izabelle som počul len a len samé dobré veci. Od doby, keď sa naše rodiny spojili zmluvou, tak som mal na ich panstve človeka, ktorý mi neustále posielal a ešte doteraz posiela všetky informácie o tvojej snúbenici. Z listov viem vyčítať, že je pre teba a našu rodinu najvhodnejšia, preto aj so svadbou súhlasím."

Albert sa musel otočiť k oknu, aby sa nepozeral na svojho otca. Jeho vnútro sa búrilo, musel dať zo seba svoj vnútorný hnev preč.

,,Výborne otec, keď viete o svojej neveste čo najviac, tak si ju môžete vziať sám! Ešte to stíhate!" So zlosťou odvetil.

,,Ako chceš synak." Nezúčastnene a pokojne odvetil markíz, ktorý už vedel, že tento súboj vyhral. ,,Po mojej smrti prídeš o všetko. No zatiaľ žijem, tak sa nebudem prizerať na to ako prichádzam o všetko, čo vybudovali, čo získali naši predkovia. Nebudem tu vyjednávať! Lady Izabella s rodinou by tu mala byť aj tak každú chvíľu, ak som to správne vypočítal. Predvčerom som poslal posla a hneď mali vyraziť. V mojom mene ich privítaš a potom prídete ku mne. Zajtra ráno bude sobáš. To je moje posledné slovo." Markíz si nemohol dovoliť, aby Albert prerušil jeho plány, preto tento rozhovor odkladal na čo najďalej.

Albert sa s hnevom pozrel na otca a odišiel bez slov. Mal chuť vybuchnúť, ale dovoliť si to nemohol. Namiesto toho vybuchol niekde vo svojom vnútri, aby o tom nikto nevedel a s úsmevom požiadal paholka, aby mu pripravil koňa.

Na koni vnímal vietor, cítil slobodu a nemal strach zo svojho budúceho postavenia, o ktoré mal teraz prísť len preto, že sa nechcel oženiť, len preto, že si jeho rodičia nevedeli vážiť jeden druhého, len preto, že nedodržali čistotu manželského zväzku. A on má teraz vstúpiť do podobného manželstva na základe dohody rodín? Vnútro mu zvierala hlboká bolesť. Uvedomoval si, že o pár dní alebo týždňov príde o otca, zdedí titul, navyše už bude ženatý a zmení sa mu život. Jeho rozum a srdce zvádzal ťažký boj. Jeho rozum mu radil, aby sa už neoženil, ale srdce túžilo po tom, aby sa oženil a usadil, no opäť mu šepkal rozum, že bude sklamaný. Sklamala ho jeho matka, ktorej naplno dôveroval. Sklamala ho žena, ktorú úprimné miloval, dal jej svoje celé srdce. Ako si má teraz vpustiť so života a potom do svojho srdca ďalšiu ženu? A keď sa neožení, tak má prísť o post markíza, na ktorý ho jeho otec pripravoval celý život? Veril svojmu otcovi. V takejto závažnej veci by mu neklamal. Poznal ho až priveľmi dobre, či už ako mocného markíza alebo ako prísneho, ale zároveň aj dobrého otca. Po smrti Albertovej matky sa uzavrel, ale nikdy ho nezanedbával. Vždy sa zúčastňoval všetkého, aby bol raz pripravený stať sa markízom. Teraz má o svoje úsilie prísť len pre nejakú ženu! Tak to určite nie. Dal si záväzok a sľub, že ju nepôjde ani privítať, ani sa na ňu nepozrie, aby hneď vedela, aké bude ich manželstvo. Vytvoril si už o nej mienku, že ho určite podvedie ako Elizabeth, keď nenaplní ich manželstvo. Ženy nevedia odolať mužovi a potom sa s ňou rozvedie pre cudzoložstvo. Bol presvedčený, že jeho plán je výborný, že jeho manželka bude škaredá a bude mať bradavice. Keď si to vytvoril vo svojej mysli, tak už pokojne cválal po pastvinách a ani netušil ako hlboko sa mýlil. Jeho zranené srdce mu ani inú odpoveď dať nedalo, neveril už žiadnej žene. Každú videl ako nevernicu.

Kým si Albert pokojne cválal a dýchal čerstvý vánok, tak iný človek, konkrétne jeho snúbenica prišla pred ich panstvo. Ona taká pokojná už nebola a vzduch sa jej až priveľmi ťažký na to, aby sa vôbec nadýchla, či tobôž dýchala.