Cítil by sa tu aj príjemne, lebo Izabella mala v komnate všetko pekne poukladané. Mala množstvo kníh, ktoré by mali byť v knižnici a nie v tejto komnate. Nevedel, či vie, že na hrade majú knižnicu, ale vedel, že čas si kráti čítaním, to mu už prezradila Amélia. Sedel tam už pár minút a Izabella ani neodložila knihu na stolík, aby sa mohli pozhovárať.

,,Chcete ma ignorovať, Izabella?" opýtal sa Albert a očakával odpoveď.

,,Čo chcete v mojej komnate?" Opýtala sa Izabella pozerajúc do knihy.

,,Myslím, že na túto otázku odpoveď viete."

Izabella zatvorila knihu a pozrela sa na Alberta, ktorému začalo rýchlejšie biť srdce. Teraz očakával prílev hnevu a výčitky.

,,Nie, neviem. Ani nechcem hádať, čo tu robíte." Povedala Izabella pokojným hlasom. Žeby sa konečne porozprávali pokojne? Pomyslel si Albert.

,,Zavolal som vás na obed. Myslel som si, že prídete a porozprávame sa. Ale neprišli ste, tak som prišiel ja za vami." Jednoducho odvetil Albert. 

Izabella na neho pozerala nechápavo.

,,To je všetko?" Izabella toho mala na jazyku viac, ale nemala síl sa škriepiť.

Albert nechápal, čo tým myslí, ale nechal to tak a začal s tým, prečo ju vyhľadal.

,,Chcel som vám povedať, že chcem, aby sme čo najskôr odcestovali do Londýna. Ako iste viete, v tomto čase, tam už sú skoro všetci členovia šľachty. A po prevzatí titulu sa musím ukázať v spoločnosti." Vysvetlil Albert Izabelle. Myslel si, že sa poteší, ale ostala smutná. Niečo ju trápilo. To ale Albert nemohol vedieť. Nevedel, že Izabella nebola nikdy uvedená v spoločnosti.

,,Izabella. Stalo sa niečo? Myslel som si, že sa potešíte. Bude tam aj Sophie, aj Sebastián."

No Izabella sa tešila len na spoločnosť ich dvoch, ale budú tam aj jej rodičia a už len preto tam nechcela ísť.

,,Prečo vás to zaujíma?" Opýtala sa už Izabella podráždene a prestala sa pozerať na Alberta, ktorý ničomu nechápal. Veď nepovedal nič zlé.

,,Zaujíma ma to preto, lebo vidím, že vás niečo trápi. Po ďalšie, ste moja manželka, tak by som mal vedieť dôvod, prečo sa takto tvárite." Albert tiež povedal podráždene.

,,Nechcem ísť do Londýna. Ostanem tu a vy si choďte! Ja to tu nejako zvládnem bez vás pár týždňov."

Už teraz Albert ničomu nerozumel. Nechápal prečo náhle zmenila svoj tón hlasu.

,,Nemôžem ísť bez vás. Musíme sa ukázať v spoločnosti spolu ako manželia. Nezaujíma ma, či chcete ísť alebo nie! Vydali ste sa do tejto rodiny, či sa vám to páčilo alebo nepáčilo. Už je najvyšší čas sa s tým zmieriť." Albert bol znova nahnevaný. A myslel si, že to bude príjemný rozhovor, no nedokážu sa ľudsky pozhovárať.

Izabella bola ticho. No Albert to nenechal len tak.

,,Nič k tomu nepoviete?"

,,Nie." Odvrkla Izabella.

,,Izabella, dúfam, že sa dáte do poriadku. Lebo v Londýne nestrpím, aby ste sa ku mne takto správali. Tam budeme priveľmi na očiach. Mnohí budú riešiť naše manželstvo, pre niektorých to bude novinka. Môj otec vždy chránil česť, hrdosť a meno rodu D'este. A ja nedovolím, aby ho ešte raz niekto pošpinil. Majte to na pamäti. Ste moja manželka, tak sa tak začnite správať!" Albert nahnevane odišiel z komnaty. Bolelo ho, ako sa musel zhovárať s Izabellou, ale nedala mu inú príležitosť. Nemal sa komu vyrozprávať, tak sa vybral zajazdiť si.

Izabella nevyronila ani slzu. Netrápilo ju už, čo Albert hovoril. Nezaujímala sa o to. Ani sa netešila do Londýna. Nemala na to dôvod. Cítila sa osamelá. Posledné dni sa cítila šťastná, ale teraz prežíva muky, stiesnenie. Je zatvorená medzi týmito chladnými múrmi. S gazdinou upravila jedálniček. Na služobníctvo sa hnevala, lebo ešte nepoupratovali komnaty po návšteve. Služobníctvo vycítilo u Izabelly zmenu. Nebola to tá usmievavá pani, dnes ju nespoznávali. Ešte nikdy na nich nekričala, ešte nikdy na jej tvári nevideli taký čierny mrak. Neskôr sa vybrala do záhrad k fontáne. Len tak pozorovala okolie a potom šla pozrieť do stajne svoju kobylu Aurelu. Už toľké dni ju nevidela.

Začala hladiť Aurelu a zatvorila oči. Cítila ako znova jazdí, už to bol skoro tretí týždeň. Už toľko dní nemohla vysadnúť na koňa. Vnútorne veľmi trpela. Už nevládala. Musela otvoriť oči, lebo cítila, že k nej niekto prichádza. Musí to byť paholok. Už ju určite ide upozorniť na príkaz svojho pána, že nemôže opustiť tieto hradby.

Keď otvorila oči, tak v jej blízkosti stál Albert. Videla jeho smutné oči, no mala pocit, že v nich vidí súcit.

~~~

Albert zoskočil z koňa. Jazda mu urobila veľmi dobre. Dostal zo seba napätie, ktoré mal na pleciach po rozhovore s Izabellou. Nemôžem k nej pristupovať ani priateľsky a ani nepriateľsky, tak potom ako? Stál vonku a čakal na paholka, kým príde po koňa. No on neprichádzal, tak vstúpil do stajne. Zrak mu padol na jediné ľudské stvorenie, ktoré tam bolo. Na Izabellu. Bol to prekrásny pohľad. Hlavu mala opretú bokom o hlavu kobyly. Mala zatvorené oči a jednou rukou ju hladila. Bola to len jej chvíľa, ku kobyle sa správala nežne, až som začal závidieť, že ja teraz nie som na mieste tej kobyly. Pomaly k nej pristupoval, aby ju nenaľakal. Bol pri nej blízko. Chcel sju chytiť za ruku a povedať jej, že sa nemusí trápiť, lebo Sophie uvidí o pár dní. No nedokázal to. Čo keď ju trápi niečo iné? Albert premýšľal a zaraz všetko konečne pochopil. Izabella otvorila oči a pozrela sa na neho.

,,Myslím si, že táto kobyla bude potešená, ak jej doprajete tú radosť a preveziete sa na nej." Povedal Albert opatrne. Izabella odvrátila tvár.

Prečo sa ku mne správa, tak surovo? Vysmieva sa mi! Celé vnútro jej zvieralo bolesťou.

,,Teší vás, že mi ubližujete? Ako by som sa mohla previezť na koni, keď ste mi to zakázali! Prosím vás prestaňte s tým, neprehlbujte moju bolesť."

Znova ho ranili jej slová. Mal len jednu šancu a zle sa vyjadril.

,,Nepochopili ste ma. Tak som to nemyslel." Položil ruku na kobylu, blízko k ruke Izabelly a Izabellu obklopili nové pocity z nepoznaného. 

,,Prosím vás. Bol by som veľmi rád, keby sme si šli spolu zajazdiť. Viem, že by ste sa potom cítili lepšie. Uvedomujem si, že som vám povedal, že s vami jazdiť nepôjdem, ale urobil som chybu. Dovoľte mi ju napraviť. Bolo by mi cťou, keby ste sa ku mne pridali." Úprimne sa vyjadril Albert. 

Izabella neverila vlastným ušiam. Len si pomyslela, že sa musel úplne zblázniť. Nebude jej vadiť Albertova prítomnosť, bude konečne v sedle, pôjde jazdiť. Albert jej tým urobil veľkú radosť.

Konečne sa pozrela na Alberta a prehovorila.

,,Budem sa musieť ísť prezliecť. V týchto šatách sa mi bude nepohodlne jazdiť. Budete ochotný ma chvíľu počkať?"

Albert si vydýchol. Mal úspech, tak sa usmial. 

,,Zatiaľ vám dám pripraviť koňa. Budem tu na vás čakať."

Izabella sa vybrala von zo stajne. Pred stajňou stál Albertov kôň. 

Izabella hneď pochopila, že sa práve vrátil z jazdy, tak prečo nechápala prečo chce ísť ešte raz. No nedovolila si nad tým viac premýšľať. Hlavné bolo, že si ona pôjde opäť zajazdiť.

Albert pozeral ako odchádza. Zdalo sa mu, že si Izabella aj podskočila. Albert pociťoval šťastie. Už sa tak dávno necítil. Podľa jej výrazu tváre sa veľmi potešila. No zároveň v jej očiach vnímal aj obavy. Aj on mal strach. Potom mal ešte väčšie obavy, keď sa od paholka dozvedel, že sa o Izabellu bojí služobníctvo a aj o tom ako sa k nim dnes správala. V ich rodine sa k služobníctvu nikdy nesprávali neľudsky a nepriateľsky. Začal sa báť o Izabelline zdravie. Výrazne pochudla a stále je bledá. No keď ju uvidel prvýkrát, tak mala sviežu a tmavšiu pokožku.

Podržal jej koňa a pomohol nasadnúť. Potom vysadol na koňa on. Paholok mu osedlal iného koňa, lebo Maxima už nechcel unavovať. Pomalým cvalom sa vybrali spolu stráviť prvé chvíle sami.

Izabella cválala rýchlejšie ako Albert. Nechal ju chvíľu osamote a potom ju dobehol.

,,Cválate veľmi rýchlo Izabella. Bojím sa, že môžete prechladnúť, lebo fúka studený vietor." Povedal Albert ustarostene.

Izabelle to bolo jedno. Neverila, že by sa bál, že prechladne. Posmešne si pomyslela, že Albert nie je schopný ju dobehnúť, lebo jazdila prirýchlo. Povedala si, že predsa pôjde už pomalšie, z vďaky, že ju Albert vzal jazdiť.

Ich kone cválali vedľa seba. Albert mal možnosť sa jej prihovoriť a zistiť o svojej manželky niečo viac.

,,Máte rada jazdu na koni?" opýtal sa Albert. 

,,Myslím si, že na túto otázku ste už odomňa odpoveď dostali, aj keď ste sa vtedy nepýtali."

Albert očakával príjemnejšiu odpoveď. Dobre si spomínal, keď mu vykričala, že jej zakázal to, čo má najradšej.

,,Veľa ste jazdili predtým ako ste prišli na toto panstvo?"

,,Prečo sa pýtate? Chcete to skutočne vedieť?" Prekvapene zareagovala Izabella. 

,,Úprimne ma to zaujíma."

Izabelle sa páčila táto odpoveď. Bola šťastná, že konečne jazdí. Nechcela si pokaziť tento moment, tak mu úprimne odpovedala.

,,Jazdila som každý jeden deň, keď to počasie dovolilo. Jazdenie ma robí veľmi šťastnou." Povedala Izabella a pozrela sa na Alberta.

,,Čo ste ešte robili, keď ste bývali so svojimi rodičmi?" Albert bol zvedavý na odpoveď, lebo v listoch od otca sa dozvedel informácie o ich vzťahu v rodine.

,,Okrem jazdenia som čítala knihy, veľa som sa vzdelávala, maľovala som, chodila do prírody, hrala som na klavíri. No najviac som jazdila." Nič dôležitejšie pre ňu nebolo. 

Albert sa rozhodol opýtať Izabelly na jej rodičov.

,,Aké ste mali detstvo? Trávili ste veľa času s rodičmi?"

Izabella mu nechcela odpovedať, ale chcela byť k nemu úprimná, lebo videla u neho skutočný záujem. Pri každom slove, ktoré vyslovila sa Izabella cítila, že ju Albert pozorne počúva.

,,Moji rodičia sa o mňa nikdy nezaujímali. Viac času som trávila so služobníctvom a s Rose ako s nimi. Snažila som sa im vyhnúť a oni sa snažili vyhnúť mne. Ale som im vďačná, že mi aspoň poskytli mnohých učiteľov a mnohému som sa naučila."

Albert bol rád, že Izabella bola k nemu úprimná.

,,To ma mrzí." Albertovi to bolo úprimné ľúto.

,,Nemusí vás to mrzieť. Ja som už na to zabudla. Mala som pri sebe ľudí, ktorí ma mali radi. Aspoň som si myslela. Aj keď potom, čo mi urobila Rose, už nikomu nedôverujem. A čo vy, aké ste mali detstvo?" Odhodlala sa ho opýtať. 

Nevedel, čo má odpovedať. Myslel si, že jeho život v detstve bol v poriadku, ale bola to len pretvárka.

,,Rodičia mi dávali mnoho lásky, trávil som s nimi všetok čas. No zmenilo sa to po matkinej smrti. Otec a ja sme smútili. Uzavreli sme sa. No potom prišiel Sebastián a ja som sa začal mať lepšie." Albert dohovoril. Izabella na neho stále pozerala.

,,Všimla som si, že Sebastiána máte veľmi rád. Ani vám neublížilo, že vás klamal." Izabella to obdivovala, lebo ona síce odpustila Rose, ale už sa nevedela s ňou zhovárať tak ako predtým.

,,Mýlite sa, ranilo ma to. No Sebastián je pre mňa ako môj brat, ktorého som nemal. Preto som na to zabudol. Neklamal by ma, keby nemusel."

Izabella nemala čo povedať. Neverila, že s Albertom sa niekedy v pokoji porozprávajú. Mala už dosť jazdenia, cítila sa unavene a navyše ju znervózňovala prítomnosť Alberta. Nespustil z nej oči. Mal ich krásne, Izabella by sa do nich hneď zahľadela, ale snažila sa mu do očí nepozerať. Nechápala, čo môže byť za zmenou Albertovho správania. Nevidela v jeho tvári už hnev. Znervóznela, tak požiadala Alberta, aby sa už vrátili a on vyhovel jej prosbe.

Pomohol jej zliezť z koňa. Správal sa k nej galantne. Nikdy by neverila, že sa tento muž vie správať aj slušne. Nechala ho pri stajni a odišla do komnaty. 

Albert strávil zvyšný čas dňa v pracovni. Premýšľal o ich spoločnom jazdení. Cítil sa veľmi príjemne. Izabella bola krásna, slnečné lúče sa jej odrážali od pokožky a v jej očiach vytvárali iskričky. No vnímal, že je napätá. Dúfal, že na jej tvári uvidí úsmev, ale ani raz sa neusmiala. Asi nie je taký šarmantný ako si myslel.

Vybral sa na večeru. Nevedel, či má očakávať aj Izabellu alebo má po ňu poslať. Nechal to na jej slobodné rozhodnutie. V jedálni sa od služobníctva dozvedel, že Izabella príde, tak ju teraz netrpezlivo očakával.

Hneď si všimol, keď vošla do jedálne. Bola nádherná. Mala krásne modré šaty, ktoré zvýrazňovali jej dokonalú postavu a krivky. Vlasy mala jednoducho zopnuté, niektoré pramienky vlasov jej nezbedne vyskočili z účesu. Albertovi svojou krásou vyrazila dych. Izabella už bola pri stole, keď Albert náhle vstal a odsunul jej stoličku. Izabella mu poďakovala.

Chvíľu potichu jedli, keď sa náhle ozvala Izabella.

,,Chcela by som vám poďakovať, že ste mi dovolili zajazdiť si, a že ste ma sprevádzali. Veľmi ma to potešilo a teraz sa hanbím, lebo som vám zabudla poďakovať."

Albert sa na ňu zahľadel. Na jej tvári sa objavila červeň a odvrátila tvár.

,,To je v poriadku. Neurobil som to preto, lebo som očakával poďakovanie. Videl som na vás, že sa po odchode Sophie a detí cítite zle. Bolo to náhle rozhodnutie. No som rád, že sa po jazde už cítite lepšie."

Izabella nič nepovedala, tak začal Albert.

,,Zajtra by som začal prípravy na odchod do Londýna. Už včera večer som poslal správu do nášho sídla v Londýne, aby všetko pripravili na náš príchod. Dúfam, že ste si rozmysleli a pôjdete so mnou." Albert čakal na odpoveď. Keď odmietne, tak ju bude musieť znova prinútiť a nepáčilo sa mu to.

,,Myslím si, že na výber nemám." Povedala Izabella smutne.

,,Mali by ste sa tešiť. Nikdy ste sa netešili do Londýna? Bály a plesy sú pre mladú dámu potešením, aspoň som si to myslel ja. No vy nezdieľate nadšenie ako iné dámy."Poznamenal Albert. 

Izabella bola smutná, ale teraz sa cítila ešte horšie. Len raz sa tešila do Londýna, ale skončila tu, kde nemá žiadnu budúcnosť. A to ju trápilo.

,,Moji rodičia ma nevzali do Londýna nikdy. Mala som odcestovať túto sezónu, ale namiesto cesty prišiel list od vášho otca a musela som prísť sem." Izabella tieto vety vyslovila s horkosťou a Albert vedel, že je koniec príjemného rozhovoru. No snažil sa Izabelle zdvihnúť náladu.

,,Bude sa vám tam páčiť. Síce si nebudete hľadať manžela a tancovať s každým pohľadným mládencom, ale myslím si, že sa zabavíte." Albert sa zasmial, ale Izabelly sa tieto slová dotkli. Vážne si myslí, že je taká nemravná žena, že by vyhľadávala spoločnosť iných mužov, keď pred Bohom je navždy zviazaná s ním!  Nevyslovila svoje myšlienky nahlas a bez pozdravu vstala a odišla. Za chrbtom počula ako Albert kričí, kam ide, ale neotočila sa. Znova na seba nadávala, lebo Albertovi naletela. Uvedomila si, že on nie je schopný sa k žene správať milo. Na uvoľnenia hnevu si dala prichystať kúpeľ. 

Albert ostal sedieť v jedálni a bol zmätený. Snažil sa hovoriť prirodzene. Keď si prehrával v mysli ich rozhovor, tak prišiel na to, prečo sa Izabella urazila. Musela si myslieť, že naráža na to, že si nájde milenca, ale on to tak nemyslel. Vôbec nič nefunguje tak ako má. Elizabeth si vedel získať hneď, preto nechápal, prečo je Izabella k nemu ešte stále chladná.