Pretože som tam minule bola úplne sama, prešla som sa po parku a neustále som ťa hľadala. Ty si tam už so mnou nebol a hojdačky už neboli oranžové ...

6.

„Poď, pôjdeme do parku. Môžeš si tam dať pivo a ja si dám kofolu," usmiala sa na neho. „Možno ma pustia aj na hojdačku. Aspoň na chvíľku."

„Dobre," prikývol.

Kráčali smerom k parku a ona nerozprávala. Iba sa rozhliadala okolo seba, akoby všade hľadala spomienky. Prišli k parku a ona zamierila do krčmičky. Sadli si k drevenému stolu a objednali si.

„Zmenil sa park?"

„Nie, ja som sa zmenila," odvetila mu. „Možno tie hojdačky. Keď som bola malá, boli oranžové a teraz sú farebné. A tamto bola lepšia šmykľavka. A bývalo tu viac detí a menej psov a..."

„Zvládaš to?"

„Ale, áno," pousmiala sa. „Mám to tu rada. Je to krásny park."

* Toto je už predposledná kapitola, v poslednej sa dozviete o čom tento príbeh bol, ale asi to mnohí už dávno viete :) ďakujem za hviezdičky a komentáre, som rada, že sa Vám príbeh páči a o to viac, keď toto je najviac skutočný príbeh zo všetkých mojich príbehov :)