Pretože sme tam spolu často chodili. Sedeli sme v tráve a sledovali sme vláčiky. Len ty a ja, nikto iný s nami. Bol to náš spoločný čas.

Vždy mi budeš chýbať ....

1.

„Poď, pôjdeme sa pozrieť na vláčiky," ťahala ho za ruku, keď sa prechádzali okolo hlavnej stanice, „tu kúsok."

„Ako sa chceš pozerať na vlaky?" spýtal sa jej trocha udivene.

„Úplne normálne," usmiala sa. „Sadneme si do trávy a budeme sa len pozerať, či nejaké idú a koľko majú vagónov. Neboj sa, je to dosť ďaleko od koľajníc, to miesto."

„Myslel som si, že ťa koľajnice desia," nadvihol obočie. „Nemáš rada tie fotografie, kde sa ľudia fotia na koľajniciach a podobne."

„To nemám," prikývla. „A vlaky tiež nemám rada. Teraz sme však tu a ja sa chcem ísť pozerať na vláčiky. Keď som bola malá..."

„Chodila si sa pozerať na vlaky?"

„Áno," usmiala sa. „Robila som to rada. Niekedy ma to bavilo viac, ako ísť do parku."

„Tak dobre teda," prikývol.

„Ďakujem, ani nevieš, čo to pre mňa znamená."

„Viem," šepol a pobozkal ju letmo na pery. Chytili sa za ruky a ona ho viedla k miestu, odkiaľ chcela sledovať vláčiky. Vedel, prečo to robí a čo jej to pripomína. Nemohol jej povedať nie, to by jej zlomilo srdce.