Draco

     Zobudil som sa na zlej strane svojej postele. Ležal som na úplnom kraji, ruka mi prevísala cez okraj a nejaká iná, určite nie moja, ruka ma objímala okolo pása. Opatrne som sa otočil a zbadal vedľa seba odfukovať Grangerovú. No do pekla! Teraz mám už vážne deja vú. Čo sa to včera v noci zase stalo? Spil si sa do nemoty, ty génius! A Grangerová tiež. Vzdychol som si a pomasíroval si spánky. Grangerová bude peniť, keď sa zobudí. Možno keby sa mi nejako podarilo dostať z izby skôr, môžem predstierať, že som ju tam včera odniesol a sám spal na gauči.

      Lenže ako na potvoru, práve vo chvíli, keď som vymýšľal, ako sa vyprostiť z jej objatia, sa Grangerová prebrala. Pozrela sa na mňa rozospatými očami, dvakrát zažmurkala, a potom sa jej oči rozšírili, keď si uvedomila situáciu. Bleskovo ma pustila a vytrielila z postele ako by ju bol zasiahol elektrický prúd.

„Čo robíš?!" osopila sa na mňa. No tak to pŕ. Vyštveral som sa z postele, zrazu naštvaný.

„Ja?!" odporoval som. „To ty si ma opila a potom ma objímala zo spánku!"

„Načo si sa opíjal, ja som ti to nekázala!" hnevala sa. „Mal si ma nechať na pokoji, aj tak sa toto všetko deje len kvôli tebe!"

     To už som riadne penil. Ako sa opovažuje všetko to hádzať na mňa?!  Keby nemala neustálu potrebu opíjať sa predo mnou za totálne magoriny, nehovoriac, že keby sa na mňa vtedy v tej kancelárii doslova nevrhla, nič by sa nestalo! Ako môže tvrdiť, že je to len moja vina?! Ehm, zabúdaš na jeden detail, na dôležitý detail, keby si ju nebol pritisol o tú skriňu v dosť, hm, pohoršujúcej polohe, nemala by potrebu sa opiť, ty tiež nie a neskončili by ste spolu v posteli. Už zase. A zobudili sa oblečení. Zase. Vážne, chlape, neunavuje ťa to?! Ty radšej drž hubu, lebo ti dám do zubov. Merlin, ty si vážne pribrzdený! Ak dáš do zubov mne, vrazíš vlastne sebe. Na to nezabúdaj, ty mudrc. Nenávidel som ten poondiaty vnútorný hlas. Dostal som vážnu chuť niekoho zaškrtiť. Asi najskôr Grangerovú.

Dobrotivý Merlin, ja som vážne cvok.

     Pleskol som si po čele. Tá teda sadla, až to zaštípalo. Ja génius, ešte viac som sa nasral. No tento krát na seba. Hádam sa tu s Grangerovou a nakoniec skončím v hádke so samým sebou. Najhoršie na tom je, že ten prekliaty hlások v mojej hlave má pravdu. Do riti! Naštvane som kopol do postele, až Grangerovou myklo. Počastovala ma pohľadom ako keby pochybovala, že som mentálne zdravý.

„Na čej strane, do pekla, si?" zamrmlal som. Sakra, však som to nepovedal na hlas. Hodil som pohľad na Grangerovú. Bola totálne mimo, vôbec nechápala, čo sa deje.

„Ty si vážne totálny magor, Malfoy," povedala, ako by som to sám už dávno nevedel. Ale no tak, fakt som to práve uznal? Toto nie je fér!

„Pomaly sa začínam obávať o svoj holý život." Pokrútila hlavou nad mojou očividnou psychickou labilnosťou a odišla z izby. Som len prehnane paranoidný, alebo bola vážne nejaká pokojná? Teda, v porovnaní s tým, ako sa predtým hnevala?

Okej, teraz už môžem oprávnene priznať, že fakt začínam magoriť.

Hermiona

„Nepanikár, hlavne nerob paniku," mrmlala som si popod nos, kým som sa vracala do svojej izby. Zavrela som za sebou a oprela sa o dvere. Nohy sa mi triasli a pomaly som ani nevedela dýchať. Čo sa stalo? Čo sa to včera v noci stalo? Malfoy si nič nevšimol, samozrejme, ale za to ja áno. Bol polonahý, nemal svoju bielu košeľu. Nemusela som však pátrať dlho, kam zmizla, skončila totiž na mne. Hej, moja košeľa za záhadných okolností zmizla a nahradila ju tá Malfoyova, ktorá mu očividne nechýbala. Pokoj, do pekla, Hermiona, upokoj sa! To, že máš jeho košeľu ešte nemusí znamenať to, čo si myslíš. Určite to má nejaké logické vysvetlenie.

      Podišla som k posteli a skontrolovala čas na budíku na nočnom stolíku. Šesť hodín ráno. Vzdychla som si a vyčerpane padla  tvárou do postele. Dnes je sobota, čo znamená žiadnu prácu, vďaka Merlinovi. V takomto rozpoložení by som sa nedokázala ani len vyteperiť z bytu. Prevalila som sa na chrbát a vtom som si čosi uvedomila. Nič ma netlačilo, žiadna zapínanie podprsenky. Hm, divné. Oči sa mi rozšírili čistou hrôzou, keď mi doplo prečo. Zapínanie ma netlačilo, pretože žiadne nebolo. Prehmatala som sa rukami a moje obavy sa potvrdili, moja podprsenka bola fuč. Ty. Môj. Merlin. Otočila som sa na brucho, zaborila tvár do vankúša a hlasno si zakričala.  

     Toto nemôže byť pravda. Nie, nemôže! Nie je šanca, že som sa včera vyspala s Malfoyom. Doslova. Nebolo to síce dobrovoľne... Bohovia, to znie ako by ma znásilnil. Nech už je akýkoľvek podliak, som presvedčená, že k niečomu takému by sa neznížil. Poviem to inak, nebola som pri zmysloch, keď sa to stalo. Ale stalo sa to. Ako som to len mohla dopustiť? Ako? Už chápem prečo som sa alkoholu vždy vyhýbala, tušila som, že vyvediem niečo neprípustné a totálne, ale totálne sprosté. Najprv som sa vydala za Malfoya a teraz ma alkohol donútil splniť si svoje manželské povinnosti. Pre Merlinove čary, čo to bude nabudúce, ak sa zase spijeme? Splodíme potomka? Pri tej predstave som si musela znova zarevať do vankúša. Merlin, dieťa s Malfoyom, hotová nočná mora. Nie, to sa nikdy nestane! Odteraz končím s alkoholom. Už navždy.  

     Bola som taká frustrovaná až som zaspala. Prebudila som sa niečo krátko po deviatej, prezliekla sa pri čom som Malfoyovu košeľu zhúžvala a odhodila do koša. Radšej som si dala aj sprchu a zo všetkých síl sa snažila nepredstavovať si, čo sa včera večer stalo. Možno je to všetko len jedno veľké nedorozumenie, napokon, aj tá svadba bola. Áno, určite sa to dá vysvetliť aj nejako inak. Musí.

     Malfoy doma nebol, zrejme šiel do práce. Nevedela som to naisto, keďže som nepoznala jeho pracovný rozvrh. Ale mne rozhodne chýbať nebude. Vystrela som sa na gauč, chcela som si zapnúť televízor a sledovať svoje sobotňajšie seriály lenže telka ešte stále nebola zapojená. Sama som si na to netrúfala a Malfoya som sa teda rozhodne prosiť nechystala. Bolo to pekne frustrujúce. Vrátila som sa do izby po knihu, keď mi zazvonil mobil. Veľa ľudí mi nevolalo, keďže väčšina ľudí, čo poznám sú čarodejníci a nevedia používať mobil. Mohli to byť teda len moji rodičia alebo Ginny s Harrym.

„Áno?" prevzala som hovor. Ukázalo sa, že to bola tá druhá možnosť.

„Herm!" zvolal vzrušene Harry. „Konečne som sa ti dovolal."

„Ahoj, Harry. Prepáč, ale... včera večer som nebola doma a dnes ráno som si trochu prispala."

„To je v pohode," ubezpečil ma. „Počuj, s Ginny a Teddym ideme do Brlohu, nepridáš sa k nám?"

     V momente som stŕpla. Odkedy som sa rozišla s Ronom, Brlohu, kde bola najväčšia pravdepodobnosť, že ho stretnem, som sa vyhýbala. Pani Weasleyová aj George a Ginny ma stále presviedčali, aby som prišla vtedy, keď tam Ron nebude, no ja som si nebola istá. Desila som sa, že môže kedykoľvek prísť v závese s tou protivnou Lavender a to by som teda vážne nezniesla.

„Teda, ak ťa Malfoy pustí, samozrejme," dodal a ja som postrehla to citeľné podráždenie v jeho hlase. Zarazilo ma to, Ginny mu nič nepovedala? Teda, viem, že som ju dušovala, aby to nikomu nepovedala, ale aj tak, očakávala som, že Harrymu povie pravdu. Nepotrebovala som, aby ma môj najlepší kamarát znenávidel. Koniec koncov, vydala som sa za jeho najväčšieho nepriateľa zo školských čias. A vlastne, tak trochu aj môjho.

„Nie je doma," povedala som. „Ale ja ísť aj tak nemôžem, ty dobre vieš prečo." Keď znova prehovoril, jeho hlas už viac nebol podráždený.

„Ale no tak, Herm, v Brlohu si nebola už strašne dlho, všetci Wealeyovci ťa už zúfalo chcú vidieť," namietal. „A navyše, Ron tam nebude, má dnes službu. Je to vybavené, prosím, poď s nami." Zahryzla som si do pery. Neznášala som, keď ma prosil. Priatelia by vás nemali prosiť o nič. Navyše som sa doma neuveriteľne nudila. Čítanie kníh už pre mňa nemalo také čaro ako kedysi. Asi to bolo preto, že v práci som toho čítala toľko, že keď som konečne mala voľno, čítanie bolo to posledné na čo som myslela. Rezignovane som si vzdychla.

„Fajn, do desiatich minút som u vás."

     Keď som klopala na dvere Harryho a Ginnynho domu, nedokázala som sa ubrániť pocitu, že budem svoje rozhodnutie ľutovať. Poobzerala som sa po okolí či tam neuvidím nejakého dotieravého reportéra, ale napodiv bol vzduch čistý. Možno sa konečne rozhodli dať mi pokoj a otravovať život niekomu inému. Ale pochybovala som, že by som mala také šťastie. Dvere na dome sa otvorili a ako blesk sa odtiaľ vyrútil drobný chlapec s modrými vlasmi.

„Teta Miona!" zvolal Teddy Lupin natešene a skočil na mňa až som sa zatackala.

„Ahoj, Teddy, dlho sme sa nevideli," usmiala som sa. Ani som si neuvedomila ako veľmi mi tento malý špunt chýbal. Odtiahol sa odo mňa a uprel na mňa vyčítavý pohľad.

„Prečo si ma neprišla pozrieť skôr?" nadhodil. Detskú tváričku pri tom skrútil do urazenej grimasy. „To už ma nemáš rada."

„Samozrejme, že ťa mám rada! Si predsa môj jediný, milovaný synovec!" povedala som. „Musela som veľa pracovať, ale sľubujem, že si čoskoro nájdem čas a potom spolu zájdeme na zmrzlinu, platí?" Teddy sa ešte chvíľu mračil, ale zmienka o zmrzline nakoniec zabrala a on sa v momente rozžiaril a znova ma objal.

„Ty si tá najlepšia teta na svete!" zvolal a ja som sa pomaly rozplývala od blaha. 

     Milovala som deti a Teddyho obzvlášť. My všetci. Zahŕňali sme ho láskou, dokonca ho tak trochu aj rozmaznávali, pretože sme to dlhovali Lupinovi a Tonksovej. Záležalo nám na tom, aby sa cítil milovaný, súčasťou našej rodiny. Nemohli sme zmeniť minulosť a vrátiť mu jeho rodičov, ktorí mu nepochybne chýbali, ale mohli sme mu dať najavo, že ešte stále tu má ľudí, ktorí ho vždy budú milovať a dajú mu rodinu, ktorej bude navždy súčasťou.

      Vo dverách sa objavila Ginny a po chvíli aj Harry.

„Som rád, že si konečne rezignovala a ideš s nami," prehovoril Harry zatiaľ čo sa obúval.

Vzdychla som si, stále som mala z tej návštevy nedobrý pocit. „Ja neviem, nemám z toho dobrý pocit. Čo ak ma Weasleyovci už nechcú vidieť, koniec koncov, nepatrím do rodiny. Keby som sa tak strašne nenudila, tak ani nikam nejdem."

„Prosím ťa, neptrep," zahriakla ma Ginny. „Vždy budeš patriť do našej rodiny. To Ron by si zaslúžil vydedenie za to, čo ti urobil. A mamka s tatkom si to uvedomujú, ale vždy boli príliš mäkkí." Odfrkla som si. Pán a pani Wealeyovci odvážne bojovali vo vojne a zabili pár smrťožrútov, pani Weasleyová dokonca dostala samotnú Belatrix Lestrangeovú. Ak oni boli mäkkí, tak si potom ani nechcem predstaviť ako vyzerajú tvrdí ľudia.

      Všetci sme sa naskladali do Harryho auta a vyrazili na cestu do Vydrieho sv. Drábu, kde sa nachádzal skromný príbytok Weasleyovcov. Cesta mi ubehla rýchlo, pretože som sa celý čas venovala Teddymu a zabávala ho. Ginny a Harry to na sebe nedávali poznať, ale ja som vedela, že starostlivosť o dieťa je dosť náročná a obaja museli byť vyšťavení. Ani fakt, že Teddy bol také hyperaktívne a huncútske dieťa im ku šťastie veľmi nepridával.

      Do Brlohu sme dorazili niečo krátko pred obedom. Slnko parádne pražilo, muselo byť okolo minimálne tridsať stupňov, čo sa vôbec nepodobalo na anglické leto. Ale pre mňa to bola príjemná zmena. Keď som sa poobzerala po dome a okolí, uvedomila som si, že ani po skoro dvoch rokoch, čo som tu nebola, sa takmer nič nezmenilo. Dom bol stále v rovnakom stave, po vojne ho dali Weasleyovci trochu zrekonštruovať, aby im po pár rokoch nespadol na hlavu a odvtedy vyzeral stále rovnako. Auto pána Weasleyho, ktoré sa nápadne ponášalo na jeho starý, lietajúci Ford Anglia stál zaparkovaný na príjazdovej ceste. Zauvažovala som či ho aj tento krát vylepšil lietajúcim kúzlom.   

      Teddy sa mi zavesil okolo krku z čoho mali Harry a Ginny radosť, pretože konečne nevisí na krku im a takto sme sa pobrali ku dverám. Stále som bola nervózna, ale vďaka rozptýleniu v podobe toho neposedného drobca som na to takmer zabudla. Vstúpili sme dnu a mňa hneď ovalila úžasná vôňa nejakého jedla. Na pani Weasleyovú sa dalo vždy spoľahnúť, že navarí niečo chutné. Ani nedokážem vyjadriť ako strašne mi chýbalo jej kulinárske umenie. Strašne rýchlo sa na také dobroty zvykalo a keď ich potom zrazu nemáte je to, ako by ste abstinovali. Bolo to utrpenie.

      „Rodina, sme tu!" zakričala Ginny, kým sme sa vyzúvali. V dome momente nastal ruch a pán a pani Weasleyovci sa nahrnuli na chodbu. Pani Weasleyová zvierala v ruke varechu, po ktorej stekala melasa, čo bol jasný znak toho, že pripravila aj svoj neuveriteľne lahodný, tradičný melasový koláč. Pán Weasley mal zase na nose okuliare, čo znamenalo, že čítal noviny, zrejme niečo pútavé o mukloch.

     Pani Weasleyová vystískala najprv Ginny a potom aj Harryho. Pán Weasley tiež objal svoje najmladšie dieťa a Harrymu chlapsky stisol ruku.

„Stará mama!" zapišťal Teddy a začala sa hrabať preč z môjho náručia. Pani Weasleyová ho drvivo objala, zložila ho na zem a vtedy si všimla mňa. Moja nervozita sa v momente vrátila, ešte vo väčšej miere ako predtým. Čo bude teraz? Desila som sa, že mi vynadá, že som sa tam tak dlho neukázala a teraz si tam napochodujem ako by nič, že ma vyhodí a povie mi nech sa nevraciam. Podvedomie mi našepkávalo, že niečoho takého by nebola schopná, ale ktovie do akej miery sa zmenila za tie dva roky? Malfoya som tiež dva roky nevidela a teraz je samá novinka.

„Hermiona," vydralo sa z nej pošepky. Mierne som zrumenela.

„Zdravím, pani Weasleyová," pozdravila som chabo. Vo vnútri som celá tŕpla od napätia.

     Pani Weasleyová zasmrkala a ja som si uvedomila, že sa jej v očiach lesknú slzy.

„Och, Hermiona!" zvolala a tuho ma objala. Jej objatia boli vždy drvivé ako by sa nám snažila rozdrviť kosti, ale mne to tento krát ani trochu nevadilo. Vedela som, že tak len dáva najavo ako veľmi nás ma všetkých rada akoby sme boli všetci jej deti. Pookriala som, nechápala som prečo som bola taká hlúpa a myslela si, že ma vyhodí. Weasleyovci boli pre mňa ako ďalšia rodina a ja som bola pre nich ako druhá dcéra, vždy mi to hovorili. Dvere som mala u nich vždy otvorené, neviem prečo som o tom zapochybovala.

     Keď ma konečne pustila na rad prišiel aj pán Weasley a tiež ma stisol v náručí. Cítila som sa tak uvoľnene a skvele ako už dlho nie. Ak nerátame tie chvíle, keď som bola napumpovaná alkoholom a mala pocit, že sa vznášam. Keď odo mňa konečne odstúpili, pozrela som sa na vysmiateho Harryho a Ginny; ich pohľady akoby hovorili Tak vidíš. Usmiala som sa a prikývla, aby som im naznačila, že mali pravdu. Pani Weasleyová sa vrátila do kuchyne a pán Weasley nás odviedol do obývačky, kde sedeli ostatný členovia rodiny.

      Ako prvý ma zbadal najstarší syn, Charlie, ktorý mal momentálne letné voľno, ak som si dobre pamätala, a ponáhľal sa objať ma. Na radu potom prišiel Percy, ktorého občas stretávam na Ministerstve, jeho žena Audrey, s ktorou som sa videla asi len druhýkrát v živote a nakoniec Goergova priateľka Angelina Johnsonová. Od Rokfortských čias sa skoro nezmenila.    

„George, poď sem, prišla Hermiona," zavolal pán Weasley na syna. Po chvíli sa vo dverách do obývačky objavil George, no netváril sa tak nadšene ako zvyšok rodiny. Pozrel sa na mňa s tvrdým pohľadom v očiach a mňa až striaslo. Na toto som u Georga nebola zvyknutá.

„Skvelé, že si prišla, aspoň nám môžeš vysvetliť, čo znamená toto," prehovoril a zdvihol noviny, na ktorých sa mihotala spoločná fotka mňa a Malfoya.