Nech sa páči, nová kapitola :D Snáď sa bude páčiť :)

Hermiona

     Ron Weasley stál pred dverami mojej kancelárie, v rukách zvieral noviny, predpokladám, že tie včerajšie a tváril sa nepreniknuteľne. Ale inak bol dokonalý ako vždy. Do pekla, musím naňho prestať myslieť v takomto zmysle!

„Čo tu chceš, Ron?" spýtala som sa odmerane. 

Neznášala som, že zakaždým, keď som ho videla, mala som nutkanie hodiť sa mu okolo krku, pobozkať ho, povedať mu, že ma to všetko mrzí a že chcem byť s ním... Lenže to on dlžil ospravedlnenie mne, nie ja jemu.

„Prejdem rovno k veci," odvetil a votrel sa dnu. Položil noviny na stôl a otočil sa ku mne, pre istotu som zavrela dvere.

„Ako je možné, že si sa vydala za Malfoya?" opýtal sa. „Za Malfoya!"

„To je nie je tvoja vec, pokiaľ sa nemýlim."

„Že nie je?! Samozrejme, že je, Hermiona!" Buchol päsťou do stola a ja som vedela, že je vážne, vážne naštvaný. „Ty si moja." To bolo akoby mi strelil facku.

„Tvoja?!" vyhŕkla som. „Po tom všetkom, čo si mi urobil si na mňa opovažuješ robiť nárok a nazývať ma tvojou?!"

„Odjakživa si patrila ku mne a nie tomu odpornému fretčiakovi a veľmi dobre to vieš!" skríkol.

„Áno, a prečo si na to nemyslel, keď si ma podviedol pri prvej príležitosti, čo sa ti naskytla?!"

„Hermiona, boli sme ešte len decká, chcel som si ešte trochu užívať život. Nebol som pripravený na vážny vzťah."

Neúprimne som sa zasmiala. „A s Lavender si na to už pripravený bol?" Na to už nemal argument. Zostal ticho a hľadel si na topánky.

„Myslela som si," povedala som ticho. „Nemáš právo mi tu kázať. Zaspal si dobu, Ronald? Nechodíme spolu už dva roky, môžem si začať alebo vziať koho chcem! Som dospelá!"

„Ale je to Malfoy!" protestoval Ron.

„No a? Ty si si ho nevzal, nemáš sa prečo trápiť," okomentovala som to. „Milujem ho a som s ním šťastná, tak, prosím ťa, vypadni a daj mi pokoj." Tak za túto nechutnú lož zhorím v pekle. No zabralo to, Ron sa pomaly vydal ku dverám.

„Ja sa nevzdám, Hermiona," zašepkal mi vo dverách. „Budem o teba bojovať, pretože ty patríš ku mne."

„Zbohom, Ron," povedala som a zaplesla za ním dvere.

      Najprv ma ovládol hnev, potom nastúpilo ublíženie a bolesť, a napokon len prázdnota. Zviezla som sa na zem pri dverách a pritiahla si kolená k brade. Prečo mi to robí, prečo mi to stále robí? Prečo ma proste nemôže nechať tak a dať mi šancu byť znova šťastná? Vraj patrím k nemu, Bohovia, ja to viem. Ale bol to on, kto sa to rozhodol ignorovať a užívať si. Nemôže čakať, že budem tolerovať jeho úlety a čakať naňho ako verný psík. Nie, nedovolím mu, aby ma využíval ako nejakú handru, ubližoval mi a potom sa ku mne vracal s tým, že som jeho. Čo ma stvoril ako Victor Frankensteina, že ma nazýva svojou?

     Dvere sa prudko rozleteli a leteli mi rovno do tváre. Zajačala som a pokúsila si zakryť tvár rukami. Schytala som od nich poriadnu ranu do nervových zakončení v lakti.

„Čo, do pekla...?" opýtala som sa a sotila do dverí až sa zabuchli. V kancelárii stál Malfoy a civel na mňa.

„Čo robíš?" zaujímal sa. Pomaly som sa vyteperila na nohy, z úderu mi v lakti nepríjemne mravčilo.

„Ja, čo robíš ty?!  Skoro si ma zamordoval!"

„Tá tvoja kolegyňa za mnou prišla a povedala mi, že za tebou prišiel Weasley," odvetil. „Myslela si, že ako tvoj...ehm, manžel by som mal vedieť o tom, že máš v kancelárii svojho bývalého a vykopnúť ho odtiaľto." Hayley, ja ťa zabijem! pomyslela som si.  Posledné, čo teraz chcem je, aby Malfoy videl ako sa emocionálne zrútim. Takú hanbu by som neprežila.

„A ty si sem hneď hrdinsky nabehol, no to je ale rozkošné!" povedala som sarkasticky. „Nemáme ti za to dať ešte aj Merlinov rad?!" Chcela som, aby odišiel, potrebovala som byť sama. Cítila som, ako sa mi slzy tlačia do očí.

„Malfoy, pozri, nie som taká bezradná, aby som si s Ronom neporadila," vzdychla som. „Mrzí ma, že ťa Hayley otravovala pri práci, viackrát sa to nestane."

„Škoda, chcel som si udrieť," okomentoval to Malfoy. „Predstava Weasleyho ako boxovacie vrece sa mi celkom páčila." Prevrátila som oči, sadla si za stôl a tvárila sa akoby tam nebol. Pre mňa bol tento nezmyselný rozhovor ukončený.

     Ozvalo sa zaklopanie na dvere a dnu vošla Hayley s trochu ustaraným výrazom na tvári.

„Všetko  v poriadku?" spýtala sa. „Hermiona, si okej?" Vzdychla som si.

„Prečo by som nemala byť? Robíš z toho vedu, Hayley."

„Vyprevadíš ma, zlatko?" ozval sa po dlhej dobe Malfoy. Zazrela som naňho. Samozrejme to musel povedať tak nahlas, že všetci ľudia z môjho oddelenia boli v momente  v pozore. Toto mu ešte zrátam!

„Isteže, drahý."

     Podišla som k nemu a nechala ho, aby ma jednou rukou objal okolo pása. Urobila som to isté a za prenikavých pohľadov mojich kolegov som ho odprevadila až na koniec mojej chodby.

„Vďaka, že si zaskočil," lúčila som sa s ním. „Uvidíme sa doma." Malfoy prikývol. 

     Chcel odísť, keď sa rozhliadol okolo seba a všimol si, že sme ostro sledovaní. Vedela som, na čo tí ľudia čakajú, no nedostanú to. Malfoya nepobozkám! Malfoy preniesol pohľad späť na mňa a nadvihol obočie.

„To nie," zamrmlala som, snažiac sa, čo najmenej pohybovať perami.

„Myslíš, že ja som z toho nadšený?" opýtal sa nasledujúc môj príklad. „No, ak to neurobíme, začnú mať podozrenie. Nezabúdaj, sme šialene zamilovaní a šialene zamilovaní ľudia sa bozkávajú. Veľa." Útrpne som si vzdychla.

„Zabijem ťa." A potom zabijem aj seba za to, že som na to kývla.

„Ak prežijem bozk s tebou, prežijem už všetko," odvetil.

     Proti svojej vôli som sa k nemu nahla. Do nosa mi hneď udrela jeho kolínska značky Guho Bross, bola taká silná až mi z nej trochu začali slziť oči. Merlin, idem pobozkať Malfoya. Nemohla som tomu uveriť. Najbližšie k jeho tvári som bola v treťom ročníku, keď som mu jednu vpálila.

„Tak fajn, proste to urobíme," brblala som si popod nos a snažila sa tak upokojiť. „Nič to nie je." Zhlboka som sa nadýchla, tuho stisla viečka a vlepila mu rýchly bozk na ústa. Bohovia, najtrápnejšie tri sekundy môjho života!

„Tomu hovoríš bozk, Grangerová?!" zagúľal na mňa očami. 

Potiahol ma k sebe a pritisol svoje pery na moje. Na moment som stuhla, ale potom som si uvedomila, že sa na nás díva veľa ľudí a podvolila som sa. Zavrela som oči a objala ho okolo krku. Pobozkala som ho naspäť a vtom... sa odtiahol. Sklopila som zrak k zemi.

„Hm, tak... tak večer," povedala som. Zvrtla som sa na päte a vrátila sa do kancelárie. Zavrela som za sebou dvere a oprela sa o ne. Ty môj drahý Merlin, práve som vážne pobozkala Draca Malfoya!

Draco

     Dobrotivý Merlin, vážne sa to práve stalo? Pobozkal som Grangerovú?! Kde som sa to ocitol, v nejakom paralelnom vesmíre, kde je úplne bežné bozkávať niekoho, koho som neznášal už od jedenástich?! No dobre, tak to bola lož. Nebola pravda, že som ju neznášal, z nich troch som ju nenávidel najmenej, Weasley a Potter ma štvali viac. Ona len proste bola jednou z nich, preto som mal potrebu šikanovať aj ju. Nemal som ju ani ale Merlinvie ako rád. Bola taká neskutočne hrdá a prekliata vševedka, vždy bola lepšia ako ja a môj otec mi to dával každé leto vyžrať.

„Ako je možné, že ťa porazila prekliata hu-" Dokonca ani v mysli som to slovo nedokázal vysloviť. 

Keď vojna skončila, zaprisahal som sa, že to hanlivé slovo už nikdy nevyslovím. Som dospelý, už nemusím vyznávať predsudky svojich rodičov. Poučil som sa, nechcem byť rovnaký ako moji rodičia, robiť rovnaké chyby ako oni. A zbaviť sa predsudkov týkajúcich sa krvi bol prvý krok k zmene.

      Bohovia, ale najväčší šok je, že sa jej to páčilo. Cítil som to, keď mi ho opätovala a celá zvláčnela, a... pre Merlina, koho sa snažím oklamať, aj mne sa to páčilo. Teda, bolo to lepšie než som si predstavoval. Nieže by som si predstavoval, že sa bozkávam s Grangerovou, ale... Do pekla, motám sa vo vlastných myšlienkach. Asi by som potreboval pomoc.

      Vošiel som do svojej kancelárie. Blaise tam ešte stále sedel a z jedného papiera vyrábal niečo, čo sa len z diaľky podobalo lietadielku. Prevrátil som očami, správa sa tu ako doma.

„To bola obchodná zmluva s bulharským Ministerstvom mágie," povedal som. Nijako to naňho nezapôsobilo.

„Aj tak máš zo všetkého kópiu," pokrčil plecami. Vzdychol som si. Bolo ťažké ho vyviezť z miery, keď mal pravdu. Klesol som späť do svojho kresla a oprel som sa. Dnes som proste nemal náladu pracovať.

„Tak čo, obránil si si manželku?" opýtal sa Blaise a odhodil papier na stôl.

„Prosím, nehovor jej tak," poprosil som. „Mám z toho husiu kožu." Blaise moje slová ignoroval a nahol sa bližšie.

„Dal si tomu Weasleymu do zubov?"

Vzdychol som. „Nie, keď som prišiel už bol preč. Ale skoro som dal dverami do zubov Grangerovej."

„Teda, ty si ale mierumilovný manžel," prehodil Blaise.

„Bolo to náhodou, jasné?" bránil som sa. „Chúlila sa na zemi pri dverách, odkiaľ som to mal vedieť?! Vpálil som dnu a skoro ju zlinčoval."   

„Pre Merlina!" zvolal. „Ktovie čo jej ten Weasley urobil."

„Odkedy ťa vlastne tak veľmi trápi Grangerová?" chcel som vedieť. Nemal som žiadne informácie o tom, že by si boli nejakí obzvlášť blízki.

„Pracujem o dve dvere ďalej ako ona," povedal mi Blaise spôsobom, ako by som bol najväčší debil na planéte. „Je to celkom fajn baba." Neveriacky som naňho zízal.

„Tuším si sa s ňou mal oženiť radšej ty, Blaise."

Pokrčil ramenami. „Ja by som sa ju určite nepokúsil prizabiť dverami."

„Och, sklapni!"

     Vzal som do rúk papiere zo stola, všetko je teraz lepšie ako Blaisove posmešky na moju adresu. Je to môj najlepší priateľ už od Rokfortu, ale to neznamená, že občas nemám chuť vyraziť mu zuby. Tak ako práve teraz.

„Skočíme po práci niekam na pivo?" prerušil ticho Blaise. Neprítomne som prikývol. Po tom, čo sa stalo na jej oddelení som sa chcel Grangerovej vyhýbať, čo najdlhšie.

Hermiona

     Do siedmej večer, keď mi končila pracovná doba sa už nič taká neobvyklé nestalo. Zakaždým, keď som vyšla z kancelárie na mňa ľudia zízali, ale mala som už dosť praxe s ich ignorovaním. Celý deň som potom bola podráždená, neviem či kvôli Ronovi alebo kvôli tomu poondiatemu bozku. Zrejme kvôli obom. Štvalo ma, že ten bozk vôbec nebol taký zlý, ako som si predstavovala. A ten hajzel to vedel!

     Odmiestnila som sa do Malfoyovho bytu, ktorý zíval prázdnotou. Pokrčila som plecami, zrejme pracuje dlhšie ako ja a, vlastne, mne jeho prítomnosť chýbať nebude. Prezliekla som sa do pohodlného, domáceho oblečenia a zamierila do kuchyne. Dala som si do mikrovlnky zohriať mrazenú a odišla preskúmať obývačku. Hľadala som nejakú zástrčku alebo podobne, kde by sa dal zapojiť televízor. Našla som jednu, ale keď som ho zapojila nič sa nestalo. Hm, asi to budem musieť nechať na nejakého odborníka. Vrátila som sa do kuchyne, zjedla večeru, a potom som sa asi dvadsať minút nudila, kým som sa rozhodla niečo čítať. Keďže Malfoy nebol doma, uvelebila som sa na gauč a nechala sa pohltiť knihou.

     Malfoy sa vrátil domov niekedy pred ôsmou. Neviem presne, lebo som bola príliš zahĺbená do knihy. Spozornela som, až keď niečo s pleskotom dopadlo na stôl predo mnou.

„Už zase zdobíme titulku," zahundral Malfoy. Nevoľky som odložila knihu a vzala do rúk zložené noviny, ktoré predo mňa hodil. Mal pravdu, na titulnej strane sa vynímala fotografia nás dvoch, ako sa bozkávame. V sekunde som bola v pozore. Ako to, že majú tú fotka, veď tam nebol žiadny reportér! Na pôdu Ministerstva majú vstup zakázaný!

„Odkiaľ majú tú fotku?" obrátila som sa na Malfoya. Malfoy pokrčil plecami.

„Mňa sa nepýtaj."

„A koho? Pokiaľ sa nemýlim vo štvrtom ročníku si ochotne pomáhal Rite Skeeterovej písať tie nechutné články," povedala som. „Musíš mať dobrú znalosť, ako sa dostať k tajným informáciám a fotkám." Okej, tak to bolo odo mňa trochu hnusné, vyťahovať tu hriechy z jeho minulosti. Škaredo na mňa pozrel.   

„Prepáč, že ťa sklamem, slečna svätá, ale neviem, ako sa k nej dostali," vyštekol. „Možno sa o tom dozvieš v tých svojich drahých knihách, ktoré,  ako povedala Trelawneyová, stále tak dychtivo hltáš. A keď už to budeš hľadať, mohla by si sa ich aj opýtať prečo nemáš chlapa!"

     Plesla som noviny na stôl a vstala z gauča. Chce sa hádať, fajn, tak sa budeme hádať!

„Ja nemám chlapa a čo potom ty?! Odkedy ťa Zabiniová využila a odkopla nikoho si nemal. Topíš sa v sebaľútosti, pretože tvoj ocinko bol v Azkabene a nemal si komu žalovať?!" Malfoy zaškrípal zubami a vytiahol z nohavíc prútik. Skrížila som si ruky na hrudi, poznala som ho, neurobil by to.

Nezhodli sme sa pred dvoma dňami na tmo, že sa zmenil? ozval sa môj vnútorný hlas.

Hej, zmenil, ale len v niečom. Ani ako smrťožrút nikoho nezabil, pochybujem, že by to chcel meniť.

Nikdy nehovor nikdy.

Ale tento raz som mala pravdu, Malfoy odklonil prútik a ja som sa uškrnula. Tak predsa v ňom len zostalo niečo z toho chalana, ktorého som poznala. Lenže potom sa moja kniha, ležiaca na stole, vznietila. Vytreštila som oči.

„Moja kniha!" zajačala som. Začala som prekutrávať vačky, pátrajúc po prútiku, ale nemala som ho. Do pekla, musel zostať v saku, čo som mala v práci!

     Skočila som do kuchyne po vodu, ale kým som sa vrátila, Malfoy sklopil svoj prútik a z mojej knihy zostala len kôpka čierneho popola. Onemene som zostala stáť vo vstupe do obývačky. Malfoy prútik zase odložil do nohavíc a otočil sa na mňa.

„Nabudúce si dobre rozmysli do koho sa navážaš, Grangerová," povedal mi. Pevne som zovrela pery a vchrstla mu vodu, čo som držala do tváre. Prázdny pohár som treskla na stôl vedľa novín, pozbierala zvyšky svojej knihy a naštvane odchádzala  do svojej izby.

„Nenávidím ťa!" zahučala som naňho a zabuchla za sebou dvere. Popol z knihy som položila na stôl, možno sa mi podarí nájsť nejaké kúzlo, ktoré by ju opravilo. No veľmi som tomu neverila. A bola to taká skvelá kniha! Kopla som si do stola a vzápätí  s aukaním dosadla na posteľ. Skvelé, ešte sa aj dochrámem!

„Prekliaty Malfoy!" zavrčala som. Zapálil mi knihu, to je ako výzva na vojnu. Tak teda ako chce.

Vojna sa týmto oficiálne začala.