Tak dobre, dobre, vyhrali ste! Karma, vzdávam sa! Som mrcha, som hnusná sviňa a opovrhnutia hodná ľudská bytosť!!! :( -_- Bože, tie výčitky ma za chvíľu asi zabijú! Bol to len žart, dobre? Teda, nie žart v tom vtipnom zmysle, ale chcela som vás trochu napínať, vidieť vaše reakcie, keby bol takýto koniec a že či by som mohla nejaký príbeh ukončiť aj ne happy endom, ale.... Ach, Bože, vy ste ma takmer rozplkali, ja nechcem, aby ste ma do konca života neznášali (Naiyah, vážne to zabolelo :() Takže, budeme sa tváriť, že sa to nikdy nestalo, áno, a dúfam, že sa nbudete hnevať, verte, že som už potretsaná dosť a karma mi toto ešte určite zráta. Ale tým, ktorým sa takýto koneic páčil...Ignorujte prosím nasledujúce, posledné kapitoly. A ešte raz ma to strašne mrzí, som taká zlá.... Zhorím v pekle, ja to viem :(

Draco

Nemienil som sa vzdať, už viac nie. Už aj tak som nemal čo stratiť. Pansy mi dosť pomohla, v ten deň, keď to so mnou bolo najkritickejšie a chcel som spáchať samovraždu, so mnou zostala aj cez noc a snažila sa mi dohovoriť. Zverila sa mi s tým, ako sa cítila ona, keď som sa s ňou rozišiel a pomohla mi dostať sa z najhoršieho. Aj Blaise dosť pomohol, spolu s Lunou. Ani jeden večer ma nenechali samého, boli u mňa tak často, že to bolo už trochu otravné, no vážil som si, že to pre mňa robia. Boli u mňa aj keď mu prišla tá správa o Scarlett.

Hermiona sa mi vyvliekla a chcela odísť preč. Chvíľu som si dovolil dúfať, že je môjmu trýzneniu konečne koniec, teraz, keď vie pravdu. Uznávam, že je to pravda, to, čo povedala o mojich rodičoch a ich známych. Ale predsa...Pansy, Blaisea a Thea pozná a tí ju majú radi! Na názore nikoho iného mi nezáleží, aj tak sa s nikým z nich nevídam. A moji rodičia? Mám v paži, čo si myslí ten darca spermii, s Hermionou by som bol už len preto, aby som ho poriadne nasral. A mama s ňou bola spokojná, celkom dobre vychádzali. No a potom...ja ju milujem! Na čom inom by ešte mohlo záležať?

Otočil som sa a zavolal za ňou: „Ak ma už nemiluješ, prečo mi teda stále hovoríš Draco?" Zamrzla v pohybe. Zostala stáť na mieste, no neotočila sa. Keď sa neozývala, ani nehýbala, ani po chvíli, podišiel som k nej a zvrtol ju k sebe. Plakala. Slzy sa jej liali po tvári akoby to boli rieky a jej líca korytá. Netrpezlivo si ich utrela a prebodla ma odhodlaný pohľadom.

„T- to...to bola len sila zvyku, M- Malfoy," vyprskla. Ale ja som jej z toho neveril ani slovo. Tie slzy mi prezradili všetko to, čo chcela skryť. No ak predsa...existuje jeden spôsob, ako to zistiť.

Chytil som ju za zápästia a prišpendlil o stenu najbližšieho obchodu. Prekvapene vydýchla. Nahol som sa k nej a jasne počul, ako sa jej dych zrýchlil, čo bol presne znak, ktorý som potreboval. Hruď sa jej zrýchlene dvíhala a zase klesala a keď som tam zablúdil pohľadom, všimol som si, ako jej tam svieti rubínový medailón odo mňa. Chcela sa mi vymotať, no nedal som jej šancu, rýchlo som uzavrel vzdialenosť, čo bola medzi nami a pobozkal ju.

Jej prvý inštinkt bol vzoprieť sa mi, odtisnúť ma. Zbesilo mykala rukami, ktoré som jej tuho zvieral vo svojich. No ja som sa nedal. Primkol som sa k nej, tak tesne, až som cítil ako jej srdce naráža do rebier akoby ich chcelo preraziť a bozk prehĺbil. Nemohla si pomôcť, zavzdychala mi do úst a ja som už iný dôkaz nepotreboval.

„Ty malá klamárka," šepol som jej medzi bozkami. Stále plakala, tak som jej všetky horké slzy zbozkával, nemala predsa prečo plakať. „Ale aj tak ťa milujem."

Zafunela a keď sa mi posledný krát pokúsila vyvliecť, znova som ju pobozkal. Tento raz sa poddala rýchlejšie, akoby ju už nebavilo vzdorovať a po krátkej chvíli mi bozk opätovala. Cítil som sa ako v siedmom nebi.

„Nezáleží mi na tom či ťa tá banda čistokrvných retardov prijme alebo nie, všetci tí, na ktorých úsudku mi záleží, sú z teba nadšení," prehovoril som, keď som sa odtiahol. „S ostatnými sa vídať nebudeme, sľubujem. Dosť pravdepodobne ani s mojím otcom." Chcela niečo namietnuť, no zastavil som ju. „Nechcem nič počuť. Nevzdoruj mi, spolu to všetko zvládneme, tak ako predtým. Milujem ťa a na ničom inom nezáleží."

„Ale-"

„Povedal som, že nechcem nič počuť," zarazil som ju. „Iba ak mi dáš nejaký dobrý dôvod. Môžeš mi povedať, že ma nemiluješ, ale tak, aby som tomu uveril a musíš sa mi dívať do očí."

Zahryzla si do pery a zapichla pohľad do zeme. Vyzerala, že zvádza nejaký vnútorný boj a rozmýšľa, čo mi povedať. Potom sa zamerala späť na mňa, v očiach výraz odhodlania a povedala: „Milujem ťa a navždy budem." Skoro som dostal závrat z toho, ako sa mi zakrútila hlava od radosti. Presne to som chcel počuť! Pustil som jej ruky a strhol si ju do náručia.

„Ach, Merlin, Hermiona," vydýchol som jej do vlasov, „tak veľmi, veľmi, VEĽMI si mi chýbala!" Zaborila si tvár do môjho pleca a tuho ma objímala.

„Aj ty mne, každý deň," odvetila. Pobozkal som ju na vrch hlavy a potom sme sa spolu, ruka v ruke, vracali do nemocnice.

Hermiona

Trvalo skoro dve hodiny, kým sa Scarlett prebrala. Bola som taká unavená, ale nechcela som ísť domov, chcela som vedieť ako na tom bude. Blaise a Luna sedeli pri jej posteli na ľavej strane a ja s Dracom zase na pravej. Opierala som sa o jeho plece a snažila sa nezaspať. Asi som sa načisto zbláznila, keď som znova kývla na vzťah, o ktorom viem, že nemôže dopadnúť dobre. Ale...Bohovia, ja ho tak milujem! Niekedy proste musíte zariskovať a moja chrabromilská povaha mi hovorila, že mám byť odvážna a mám to skúsiť. Ktovie, možno budem nakoniec prekvapená, ako sa to vyvinie.

Scarlett pomaly otvorila oči. Zrak jej padol rovno na mňa a ja som bola v momente na nohách, keď som zbadala ako na mňa hľadí hnedými očami.

„Scarlett!" zvolala som a pribehla k jej posteli. „Ako sa cítiš?" Opatrne sa posadila a rozhliadla sa po miestnosti. Vyvalila oči akoby nemohla uveriť, že sme všetci tam.

„Č- čo tu všetci, pre Merlina, robíte?" spýtala sa nás dutým hlasom.

„Báli sme sa o teba, čo asi," zareagoval na to Blaise a pustil Luninu ruku, aby podišiel k sestre. „Čo si to prosím ťa vyvádzala?"

Prekvapene zažmurkala a otočila tvár k Dracovi, ktorý medzitým vstal a postavil sa vedľa mňa. Chytil ma za ruku a preplietol si so mnou prsty. Scarlett sa zahľadela na naše spojené ruky a potom zdvihla pohľad ku mne.

„Takže ste znova spolu?" zaujímala sa.

Prikývla som. „Viem, že si mala pravdu, ale...stojí to za to riziko. Čo by som to bola za chrabromilčanku keby som to aspoň neskúsila?"

Do očí sa jej nahrnuli slzy. „A- ako to, že si taká silná? Ako to m- môžeš všetko zvládať? Ja už nevládzem!"

Zľahka som jej položila ruku na plece a prinútila ju pozrieť sa na mňa.

„Ja viem, ako sa teraz cítiš. Chceš zomrieť, pretože tvoj život odrazu nemá zmysel a viem, že potrvá dlho, kým ten pocit pominie. Ale nikdy nesmieš zabúdať, že nie si sama, že tu máš priateľov a rodinu, ktorí ťa milujú a neodpustili by ti, keby si to vzdala. Bojuj kvôli nim, nehľaď sebecky len na svoju bolesť, lebo potom budeš slepá voči tej, ktorú ty spôsobuješ svojim drahým."

Mlčky na mňa zostala civieť a potom...ma z ničoho nič objala. Tak tuho, že ma skoro zadusila.

„Ďakujem. Tak veľmi ti ďakujem!" plakala. „Mrzí ma, čo som spôsobila, naozaj."

Usmiala som sa. „To je v poriadku, tak sa zdá, že aj keď si bola dôvodom nášho rozchodu, nakoniec sme sa dali späť dokopy iba vďaka tebe." Keď ma konečne pustila a ja som nabrala dych, spýtala som sa: „Scarlett, prečo poslali práve po mňa?"

„No, ja...nevedela som komu inému dať vedieť. Nemám priateľov a moja rodina..." Potlačila vzlyk. „Nikoho iného nemám a o tebe som vedela, že neodmietneš."

Blaise ju chytil za ruku a stisol ju.

„Nie si sama, ty hlupáčik! Som predsa tvoj brat," povedal jej a Scarlett sa znova rozplakala. „Viem, že sme nemali práve najideálnejší vzťah, ale mám ťa rád. Vždy sa na mňa môžeš spoľahnúť." Natiahla k nemu ruky a tuho sa objali.

„Aj na mňa sa môžeš spoľahnúť," pridala som sa. Draco a Luna súhlasne prikývli. Scarlett vyzerala, že čochvíľa zamdlie od toľkého šťastia. Už nikdy nebude sama, my všetci jej pomôžeme zaplniť tie trhliny, ktoré Shannon Reed napáchal.

Draco

*O päť dní neskôr*

„Prídeš neskoro," dohovárala mi Hermiona, keď som sa stále odmietal vymotať z postele a prestať ju objímať a bozkávať. Len pred pár dňami, potom, čo pustili Scarlett z nemocnice, sa ku mne znova nasťahovala. Preto som si mienil jej prítomnosť užívať, tak dlho ako to len šlo.

„Skús hádať ako veľmi ma to trápi," odvetil som a objal ju pevnejšie.

„Ale mňa to trápi, George ma zabije, ak budem meškať," nevzdávala sa a pokúšala sa ma odtisnúť. Nedarilo sa jej to. „No tak, Draco, myslím to vážne!"

Povzdychol som si a s nevôľou ju pustil. Neznášam som tú jej tvrdohlavosť a zároveň ju milujem. Zasmiala sa, rýchlo ma pobozkala a už aj utekala do kúpeľne. Pozrel som sa na hodinky, mala pravdu, že ak si nepohnem, tak prídem neskoro. Mal som už len nejakých desať minút, kým mi začne pracovná doba. Rýchlo som si navliekol pracovný oblek, zaviazal kravatu a keď sa Hermiona vrátila s kúpeľne, bežal som si umyť zuby.

„Nezabudni, že večer sme pozvaní do Brloha!" zavolala za mnou. Och, no samozrejme, ako keby som mohol zabudnúť, že dnes celý večer strávim v prítomnosti celej Weasleyovskej famílie!

Stihol som to len tak- tak. Do kancelárie som sa dostal len nejaké dve minúty po siedmej, čo nie je také zlé. Sadol som si za stôl, že sa pustím do zvyčajných papierovačiek, keď vtom sa otvorili dvere a stál v nich Bradley.

„Prepáč, že ruším, Draco," ospravedlnil sa, „ale volá ťa Minister." Stuhol som. Čože?! Veď to boli len dve minúty, pre Merlina! Povzdychol som si a prikývol.

„Hneď idem."

Celou cestou do Kingsleyho kancelárie som sa potil ako kôň. Mal som vážny strach, aké problémy budem mať z toho, že idem neskoro. Do práce som sa vrátil iba pred týždňom a teraz to vyzerá tak, že o ňu prídem. Bohovia, Hermiona ma zabije, keď to zistí! Vravela mi, aby som si švihol. Naprázdno som preglgol a zaklopal na dvere jeho kancelárie. Vstúpil som dnu a našiel Kingsleyho sedieť, tak ako vždy, za jeho veľkým stolom.

„Pán Minister," pozdravil som ho a podišiel bližšie, „chceli ste ma vidieť?"

„Och, áno, Draco, potrebujem s tebou hovoriť," prikývol. „Prosím, sadni si."

Opatrne som sa usadil do kresla oproti a napäto čakal, čo bude. Srdce mi tĺklo ako o život. Nechcel som prísť o svoju prácu, na to ju mám až príliš rád.

„Musím povedať, že som sklamaný," začal Kingsley a mne sa hneď začalo horšie dýchať. „Počas toho obdobia, čo pracujem na Ministerstve som ešte niečo takéto nezažil."

Nevydržal som to. „Mrzí ma to, pán Minister, Hermiona mi dohovárala, aby som si pohol, ale nepočúval som ju. Už nikdy neprídem neskoro, prisahám, len ma prosím nevyhadzujte!"

Kingsley na mňa zostal prekvapene civieť.

„O čom to-" Zarazil sa a...vyvalil na mňa oči. „Povedal si Hermiona?!" Nechápavo som prikývol.

„Znamená to, že ste znova spolu?" vyzvedal. Celkom som nechápal, čo ho do toho, no prikývol som na súhlas. Buchol do stola, vyskočil zo stoličky a zovrel ma v takom tuhom objatí, až som počul ako mi zapraskala chrbtica. Od šoku som úplne zamrzol. Čo má toto, do pekla, znamenať? Najprv ma chce vyhodiť a teraz ma objíma, ako keby som bol jeho obľúbený vnuk či čo. Ten náš Minister asi nie je zdravý na hlavu.

Pustil ma a ja som si všimol, že sa žiarivo usmieva.

„Perfektné, perfektné!" radoval sa. „To znamená, že sa sem môže vrátiť. Priznávam, že nikdy som nemal lepšieho zamestnanca ako je Hermiona."

„Eh..." dostal som zo seba. Netušil som, čo na to povedať.

„Myslíš, že sa bude chcieť vrátiť?"

„No, zrejme áno. V jej aktuálnej práci sa jej veľmi nepáči, hoci to nechce otvorene priznať," odpovedal som.

„Skvelé, úžasné! Prosím ťa, povedz jej, že sa môže kedykoľvek vrátiť!" energicky mi potriasal rukou. „S radosťou ju privítam späť." Prikývol som.

„Ehm, pán Minister, prečo ste si ma vlastne dali zavolať? Chcete ma vyhodiť, pretože som chvíľu meškal?"

„Čože?" spýtal sa prekvapene. „Nie, samozrejme, že nie. Práve naopak. Tvoj nadriadený, pán Reed, zmizol bez akéhokoľvek vysvetlenia či odkazu. Nepredpokladám preto, že sa ešte niekedy vráti." Vďakamerlinovi! Ak by sa tu ešte niekedy ukázal, poslal by som ho tam, kam patrí- do pekla.

„A čo s tým mám ja?" chcel som vedieť. Je mi ukradnuté, čo sa stalo s Reedom, hlavne, že ho mám z očí.

Kingsley sa usmial. „Dostávam sa k tomu. Keďže Reed sa už nevráti, myslím si, že najlepšie bude, ak nastúpiš na jeho miesto. Si schopný a výkonný a dovolím si tvrdiť, že po tebe sa len tak nezľahne zem."

„Pán Minister, to...to je...ďakujem."

„Takže to miesto berieš?" zaujímal sa.

„Samozrejme," prisvedčil som.

Hermiona

Draco sa vrátil z práce pred šiestou a spolu sme sa potom vybrali k Weasleyovcom. Deň po tom, čo sme sa dali znova dokopy, si George všimol, že som nejaká iná, veselšia a samozrejme chcel vedieť, čo zapríčinilo tú zmenu. Bola som taká šťastná, že som mu to hneď vyklopila. Keď mi došlo, čo som urobila, bola som trochu nervózna, ako zareaguje, no on ma len pevne objal a povedal mi, že sa teší so mnou. Na druhý deň to už vedel celý Weasleyovský klan- aj Potterovský- a pani Weasleyová nás pozvala v piatok na večeru.

Premiestnili sme sa, pretože sme nechceli otravovať Harryho a Ginny, aby nás odviezli, do autobusu by som Draca nedostala ani náhodou a pešo to bolo príliš ďaleko. V dome nás už všetci napäto očakávali. Nastala tradičná súťaž v tom, kto mi prvý rozmliaždi kosti, ale nesťažovala som sa. Bol to ich spôsob, ako povedať, že ma radi vidia. Objatie pani Weasleyovej sa ušlo aj Dracovi, ktorý vyzeral, že netuší, čo robiť. Chlapci si s ním potriasli ruky, dokonca aj Ron, ktorý sa pred týždňom vrátil späť domov a uzmieril sa s rodinou.

Pani Weasleyová uvarila výbornú večeru alá francúzska kuchyňa, keďže vedela, že ju zbožňujem. Spomenula som si vďaka tomu na Paríž a s úsmevom pozrela na Draca. Možno by som ho presvedčila, aby sme si to ešte niekedy zopakovali. Spoločnými silami sme spratali všetko jedlo, ktoré pani Weasleyová ukuchtila. Bola som taká plná, až som sa bála, že čochvíľa prasknem.

Atmosféra bola skvelá a uvoľnená. Bolo to akoby bol Draco, tak ako ja, súčasťou rodiny, aj keď mi neušli tie kradmé pohľady, čo naňho Ron vrhla. Zdá sa, že mu ešte tak celkom neveril a zrejme ani George, pretože ho tiež pozorne sledoval. No hneď, ako ho Percy zatiahol do útrpného rozhovoru o tom, ako sa Shannon vyparil, ponáhľal sa ho zachrániť.

„Nehovor už toľko o práci, Perc," zahriakol ho so smiechom, „všetci sme radi, že sme doma." Vďačne som sa naňho usmiala a on na mňa žmurkol.

Po pár hodinách hlasná vrava pomaly utíchala, keďže sme všetci boli unavení z práce a otupení po takej skvelej večeri. Chystala som sa navrhnúť, že už pôjdeme, keď sa Draco z ničoho nič postavil.

„Ehm, chcel by som využiť, že ste tu všetci takto po kope a..." Zameral sa na mňa. „...a niečo sa ťa spýtať." Prudko som sa nadýchla. Čo má ten chlap za lubom? Aj keď, asi tuším čo.

Podišiel ku mne a z vrecka vytiahol malú krabičku. Kľakol si predo mňa a mne sa srdce rozbúšilo ako bláznivé. Pani Weasleyová zalapala po dychu. Alebo to bola Ginny? Neviem, prestala som to vnímať. Hľadela som na Draca ako zhypnotizovaná.

„Hermiona, urobíš mi tú neuveriteľnú česť a vydáš sa za mňa?" opýtal sa.

„A- ale ja už vydatá som," odvetila som ticho.

Vyvalil na mňa oči. „Čože?! Ako? Kedy? Za koho?" Nevydržala som to a rozosmiala sa.

„Predsa za teba, ty trdlo!" Niekto, tuším Harry, sa zasmial, no rýchlo to zamaskoval kašľom.

„Má to byť áno?" nádejne sa spýtal Draco s nadvihnutým obočím. Prevrátila som oči, ako keby som dokázala povedať nie.

Nahla som sa k nemu a namiesto odpovede som ho pobozkala.

„Vo všetkých možných jazykoch," zašepkala som. Nasadil mi na prst prsteň, presne ten, ktorý som mala aj predtým. Znamenalo to, že sme znova k sebe pripútaní minimálne na desať rokov, ale teraz som mala pocit, že to hravo zvládneme. Čo je to desať rokov, keď máte celý život?

„Však môžem zorganizovať svadbu?!" natešene vykríkla Ginny a utekala ku mne, aby ma objala. Zarazila som sa.

„No...ehm..."

Obrátila som sa na Draca, hľadajúc oporu. Jeho mama už predsa bola celá hŕ do organizovania našej svadby.

„No, hm, ty si žena. Nejako to už s matkou vybavíš," bola jeho odpoveď. To snáď nemyslí vážne! Je to predsa jeho mama.

„Neštvi ma. Ešte stále si to totiž môžem rozmyslieť." Spokojný úškrn bol v momente fuč a neveriacky na mňa civel.

„To by si mi neurobila!" vyhŕkol.

„Och, chceš sa staviť?!" Bolo vidieť ako nad tým úporne rozmýšľa.

„Eh, no...radšej nie."

Usmiala som sa. „Učíte sa rýchlo, môj Slizolinský princ."

„To preto, že si taká skvelá učiteľka, moja drahá Chrabromilská princezná," usmieval sa už aj on a nahol sa ku mne pre bozk. Musela som uznať, že mal pravdu. Nerozmyslela by som si to, už nikdy.

Takže, toto je ono, toto je koniec- ten pravý. Ale, ako som vravela, ak chcel niekto tragický koniec, potom tento ignorujte. Máte dve verzie, vyberte si ktorú chcete. Hlboko sa osparvedlňujem, pôjdem si sadnúť do tmavého kúta a spytovať sa svedomie, čo som to urobila :3 A, btw, ešte bude epilóg a potom je tu vážny, ozajstný koniec vážení :3