Viem, že pridávam neskôr, ako som sľubovala, ale akosi to nikdy nevyšlo :/ Poznáte to, začali prázdniny, tak som trochu relaxovala a užívala si prázdniny :D A keď už sme pri tom, ako prázdninujete vy? Chystáte niečo alebo proste len oddych? :) Priznám sa, že ja už sa pomaly začínam nudiť... :/ Dobre, späť k príbehu :D Určite ste všetci zvedaví, ako to nakoniec dopadlo s Dracom, takže... nech sa páči! ;)

P.S. Mám pre vás malé prekvapenie ;)

Hermiona

Nezmohla som sa absolútne na nič. Hľadela som na potichu vzlykajúcu Scarlett a snažila sa pospájať si dokopy, čo sa to vlastne práve stalo. Dieťa nie je Dracovo? Takže, keď mi vtedy povedal „Ona klamala" hovoril pravdu? Och sladký Godrick! Čo som to urobila, čo som to urobila, čo som to urobila?! Určite mu muselo hlboko ublížiť, že som mu neverila. Vyčítala som mu, že dôvera je základ vzťahu a nakoniec som to pravidlo tiež porušila.

Barman postavil pred Scarlett pohár s vodkou, no skôr ako po ňom stihla siahnuť, som ho schmatla a na jeden glg ho vypila. Whou... Na moment sa so mnou celá krčma zatočila a v krku akoby som mala žeravé železo. Páni, to má silu! Kývla som barmanovi, ktorý na mňa ohromene civel, aby mi dolial. Scarlett nič nepovedala, ďalej ticho plakala.

„Čo znamenal potom ten článok?" chcela som vedieť. Kenneth by si nevymýšľal takéto veci, muselo na tom byť niečo pravdivé.

„Mal vám ublížiť, rozdeliť vás," zasmrkala Scarlett. „Je pravda, že som tehotná, ale nie s Dracom. V tú noc sa nič nestalo, zaspal hneď, ako som ho odniesla do spálne."

Obrátila som do seba ďalší pohár vodky a cítila sa akoby som horela zvnútra. Hlava mi išla prasknúť z toľkého úporného rozmýšľania. Prečo som to nevidela? Prečo som mu neverila? Prečo som nešla za Scarlett, aby mi to vysvetlila, ale sa radšej hneď vzdala? Dá sa to nejako napraviť?

„Keď nie je otcom Draco, kto teda?" zaujímala som sa. Toto som bola naozaj zvedavá. Teraz sa ukáže či ma len zase nevodí za nos.

Scarlett sa rozplakala ešte viac. Tvár mala skrivenú do bolestnej grimasy, slzy sa jej valili dole po tvári a kvapkali na stôl.

„O- on za mnou prišiel krátko potom, čo ste sa vrátili zo Š- Španielska," začkala. „P- pýtal sa ma či som schopná získať Draca za každú cenu a j- ja..." Vzlykala tak hlasno, až sa na nás niekoľko zákazníkov zvedavo obzeralo. „Povedala som, že áno."

Rozpačito som hľadela na Scarlett a úporne rozmýšľala, čo mám robiť. Možno by som ju mala nejako povzbudiť, ale keďže je Slizolinčanka, pochybujem, že by stála o moju ľútosť. Navyše, práve otvorene priznala, že chcela zničiť moje šťastie. Nezaslúžila si moje ľutovanie, a predsa... nebolo mi to úplne ľahostajné.

„A- ale potom...som sa do- doňho...zamilovala a on..." Zaborila si uplakanú tvár do dlaní a nekontrolovateľne sa rozplakala. Telo sa jej otriasalo vzlykmi.

Nevydržala som to, prisunula svoju stoličku bližšie a chlácholivo ju hladkala po vlasoch.

„No tak, prosím ťa, neplač," tíšila som ju. Nervózne som sa obzrela po krčme a zistila, že všetci na nás upierajú pohľady. Skvelé, postarali sme sa im o peknú šou!

„Ja hlúpa som si myslela, že ku mne tiež niečo cíti, po tej noci, keď...keď... Ale o- on to iba zneužil, aby to mohol povedať n- novinárom." Vydala zvuk ako nejaké umierajúce zviera a úplne sa zosypala. Objala som ju okolo pliec a snažila sa ju upokojiť.

„Scarlett," zmierlivo som ju oslovila, keď prestala toľko vzlykať, „kto to bol? O kom to hovoríš." Chvíľu som si myslela, že mi neodpovie, no keď to nakoniec urobila, želala som si, aby mlčala, pretože ma jej odpoveď úplne odrovnala.

„S- Shannon Reed."

Draco

„DRACO!"

Práve vo chvíli, keď som sa chystal všetko to ukončiť, ku mne doľahol povedomý hlas. Otvoril som oči a pohľad mi padol rovno na chodník pod sebou. Zalapal som po dychu a rýchlo sa stiahol naspäť. Teda, chcel som, ale osoba, ktorá zavolala moje meno, ma schmatla vzadu za kabát a stiahla ma späť na rovnú zem. Pre Barnabáša Bláznivého, bolo to pekne vysoko! Vážne som chcel ešte pred chvíľou okúsiť blízke stretnutie?!

Príchodiaci ma prudko zvrtol k sebe a ja som pred sebou uvidel prestrašenú a zároveň naštvanú Pansy.

„To už si načisto zmagoril, ty jeden arogantný, ignorantský blbec?!" vrieskala na mňa. Jej nadávky som vnímal len na pol ucha. Ten krásny, opojný pocit slobody, ktorú som mal už na dosah ruky, pominul a znova ma zavalila ťarcha reality.

Pansy mnou energicky zatriasla.

„Počúvaj ma, ty bezočivý idiot, počúvaj ma, jasné?!" kričala. „Ako ti mohlo niečo také napadnúť? Ako si si mohol dovoliť, čo i len na sekundu pomyslieť, ž- že...že sa..." Vydala priškrtený pazvuk, tak som sa na ňu obzrel a zostal prekvapený, keď som videl, ako sa jej slzy kotúľajú po lícach. Pansy nikdy neplakala, Pansy zastávala názor ako môj otec- nikdy neukazuj slabosť.

„Ty jeden odporný bastard!" zaplakala a strhla si ma do objatia. „U- už nikdy sa neopováž niečo takéto vyviezť! Rozumieš?! Nedovolím ti to, nikdy. Nikdy ma nesmieš opustiť! Viem, že to bolí, strašne, no týmto sa nič nevyrieši." Pokúšala sa mi dohovoriť. „Ešte stále máš nás, máš mňa! Spolu to zvládneme."

Chvíľu som zostal prekvapene stáť, meravý ako doska. Bol som príliš ohromený jej náhlym...výstupom. Vždy som ju mal rád, boli sme priatelia už od detstva, no Pansy bola vždy tak trochu...chladná. Neprejavovala svoje pocity a emócie tak výrazne ako iné ženy, bola tajomná. Bolo to svojím spôsobom príťažlivé, ale po čase vás prestane baviť hádať, čo si asi myslí. Vedel som, že ma má rada, poznali sme sa prakticky celý život, no nikdy mi to priamo nepovedala, ani nič nenaznačila. Sem- tam nejaké objatie, keď sme sa dlhú dobu nevideli. Ale teraz, keď som to potreboval, sa kvôli mne odhalila, ukázala mi, ako veľmi jej na mne záleží.

Vypustil som z pľúc vzduch, o ktorom som ani nevedel, že ho zadržiavam. Nie som sám, ako som si to kedy mohol vlastne pomyslieť? Pokým budú na tomto svete ľudia, ktorým na mne aspoň trochu záleží, nikdy nebudem sám. Toto poznanie trochu povolilo to železné zovretie bolesti v hrudi. Uvoľnil som sa a opätoval jej objatie, aj keď nie tak veľmi drvivo.

„Pansy," zašepkal som. „Moja Pansy..."

Hermiona

Tak toto už bolo vážne priveľa! Vymenili sme si so Scarlett pozície, ona potichu sedela a snažila sa prestať plakať a ja som do seba liala jeden pohárik za druhým. Musela som to predsa nejako spracovať! Shannon...Ako mohol? A prečo? Prečo nám to urobil? Myslela som si, že je v pohode, milý a šarmantný, že je skvelý ako jeho brat Jonathan. A pri tom to bol len ďalší zasratý bastard! Tí chlapi sú skutočné zlo.

Prestala som počítať poháriky alkoholu, ktoré mizli v mojom krku rýchlosťou svetla. Hlava sa mi točila, ale neviem či to bolo od toho alkoholu alebo rozmýšľania. Nielenže som sa snažila prísť na koreň tomu prečo to urobil- nie že by sa mi nejako darilo pochopiť mužskú logiku-, ale ešte som sa aj zožierala preto, čo sa stalo s Dracom. Myslela som si, že ma zradil a pri tom to ja som zradila jeho, keď som mu odmietla uveriť. Ale...ale čo by ste robili na mojom mieste? Priznal sa, že si z tej noci nič nepamätá, čo som si mala vycucať z prsta, že bol medzitým za Scarlett a dozvedel sa, čo sa stalo?!

Oči mi išli krížom, líca som mala v jednom ohni a hrdlo takisto. Buchla som na pult posledný pohárik a radšej poprosila barmana, ktorý na mňa celý čas zmätene hľadel, o šálku kávy. Scarlett úplne stíchla, prestala vzlykať a aj dych sa jej zase zmenil z trhaného na normálny. Vedela som, že je len otázkou času kým prehovorí. A tak aj bolo.

„Vieš, aj tak by vám to veľmi dlho nevydržalo," ozvala sa po pár minútach. „Muselo ti byť jasné, že jeho rodina a spoločnosť, v ktorej sa pohybuje, by ťa nikdy neprijala a pravdepodobne ani ty ich nie. Vo svete čistokrvných by si dlho neprežila."

Mala pravdu, vedela som, že áno, no aj tak ma to zasiahlo.

„Čo ty o tom vieš?!" zasyčala som. „Milovala som ho, naučila by som sa to znášať." Klamala som, nedokázala by som sa dívať na tváre všetkých tých bývalých smrťožrútov, ktorí sa pokúsili zabiť mňa a mojich priateľov. Rovnako viem, že ani oni by sa nedokázali dívať na mňa, na ženu, ktorá dopomohla k zastaveniu ich vyčíňania.

Scarlett len pokrútila hlavou. „Sama tomu neveríš. Nikdy by si nezniesla byť uctievaná ľuďmi, ktorými opovrhuješ. Videla som ťa na tom večierku u Malfoyovcov, priečilo sa ti byť tam."

Silno som stisla zuby, aby som zadržala vzlyk, ktorý sa mi dral z hrdla. Ja som to vedela, vedela, jasné?! Vždy som to vedela, iba som to nechcela vidieť. Keby som zostala, skôr či neskôr by si Draco musela vybrať- buď ja alebo jeho rodina. A to som mu predsa nemohla urobiť, postaviť ho pred takú voľbu! Nehodili sme sa k sebe, na to sme pochádzali z príliš odlišných svetov. Moje srdce to však vždy chápalo inak a nakoniec aj mňa samu presvedčilo, že pokým sa milujeme, nebude to problém. No teraz, viac než inokedy, si uvedomujem, že to bola jedna veľká, nechutná lož.

„Neboli ste si súdení," zašepkala Scarlett akoby som to sama nevedela. „Je mi to úprimne ľúto, ale možno bolo lepšie, že ste sa rozišli. Ušetrili ste si tak ešte viac bolesti."

Po líci sa mi skotúľalo niečo teplé a vlhké. Bariéra, ktorou som ohradila všetky bolestné spomienky, aby som sa nezrútila, sa v mihu oka rozpadla ako domček z karát, pretože Scarlett Zabiniová mi ukázala pravdu, ktorú som tak strašne dlho odmietala vidieť.

fhfh

O týždeň neskôr som sa z práce vrátila taká frustrovaná, že som hneď zaliezla do postele hoci bolo len šesť poobede. Nakoniec som nemala inú možnosť, než zavolať Georgovi či pre mňa niečo nemá, takže som uňho teraz pracovala ako...hm, pokladníčka. Celý deň som stála za pultom ako nejaký soľný stĺp a musela počúvať ako tie decká dávia, vykrikujú a rehocú sa. Bola som vďačná, že mám kde robiť, ale bola to proste hrôza. Chýbala mi moja kancelária, moja stolička a kolegovia...chýbala mi práca na Ministerstve.

Uprostred noci som sa zobudila na akýsi zvláštny lomoz. Strčila som ruku pod vankúš a zovrela v nej prútik. Pomaly, opatrne som otvorila oči a žmúrila do tmy. Nič nenasvedčovala tomu, že by sa v izbe nachádzal nejaký votrelec, ktorý sa ma pokúsi zniesť zo sveta. Ozvalo sa to znova, znelo to ako nejaký škrabot. Posadila som sa a snažila sa nájsť pôvodcu toho zvuku. Vymotala som sa z postele a podišla k oknu. Tam, na parapete, sa krčila drobná hnedá sovička a škrabotala mi na okno. Rýchlo som ju pustila dnu, aby sa zohriala.

Zasvietila som nočnú lampu a rozlepila sýtozelenú obálku s erbom nemocnice Sv. Munga. Ruky sa mi tak strašne triasli, čo zlé sa zase stalo? A komu? Vytiahla som list, rozložila ho a napäto čítala. Naliehavé! Slečne Grangerová, dostavte sa prosím, čo najskôr do nemocnice Svätého Munga. Ide o Scarlett Zabiniovú. Musela som si to prečítať trikrát, aby som si bola istá, že som len zle neprečítala meno. Scarlett?! A prečo volajú mňa? Nie som jej príbuzná, dokonca nie sme ani priateľky.

Poslala som sovu Blaisovi s odkazom, že jeho sestra je v nemocnici. Potom som sa obliekla a z bytu sa odmiestnila rovno pred dvere obchodu, kde sa skrývala čarodejnícka nemocnica. Netuším prečo som vlastne prišla, nemalo by mi to byť jedno, čo s ňou je? Blaise sa už o ňu postará. No z nejakého mne neznámeho dôvodu zavolali mňa a ja chcem vedieť prečo.

Kývla som na pozdrav mladej čarodejnici za pultom, ktorá vyzerala, že by teraz radšej spala doma vo svojej posteli ako tu tvrdla a povedala jej prečo som prišla. Nasmerovala ma na prízemie, po dlhej chodbe doľava, hneď prvé dvere. Pokiaľ si správne pamätám, tak na prízemí je oddelenie pre nehody spôsobené ľudskými výtvormi, no párkrát tu ošetrovali aj čarodejníkov, ktorí trpeli obyčajnými zraneniami alebo chorobami, čo by sa dali bežne vyliečiť v muklovskej nemocnici. Problém je, že čarodejníci muklovským doktorom neveria.

Zaklopala som na dvere, do ktorých ma nasmerovala recepčná a ocitla som sa v oslepujúco bielej, priestrannej miestnosti s veľkou posteľou a nočným stolíkom. V posteli ležala Scarlett, v tvári bola bledá, takže skoro splývala so stenami a oči mala zatvorené, takže dosť pravdepodobne spala. Jej liečiteľ stál nad ňou a niečo kontroloval v záznamoch. Keď sa za mnou zavreli dvere, vzhliadol a ponáhľal sa ma privítať. Bol to mladý, priveľmi vysoký doktor so šticou čiernych vlasov, ktorého som nemala šancu poznať. Energicky mi potriasol rukou.

„Zdravím, slečna Grangerová, som rád, že ste prišli tak skoro," povedal mi. Iba som prikývla.

Podišla som ku Scarlettinej posteli a nespúšťala z nej pohľad. Nevyzerala dobre a mne došlo, že mi je jej ľúto. Čo si to len vyviedla, Scarlett?

Otočila som sa na liečiteľa. „Prečo je tu? Čo sa stalo?"

„Obávam sa, že slečna Zabiniová, si vzala priveľa muklovských liekov na upokojenia a to takmer spôsobilo, že prišla o dieťa," povzdychol si. Zhíkla som. Pre Merlina, Scarlett! Vedela som, že je na tom psychicky zle, zamilovala sa do Shannona a on ju opustil, ale nečakala som, že si nejako ublíži. Nikdy nevyzerala ako niekto, kto sa ľahko vzdáva.

Liečiteľ odišiel so slovami, že sa musí ešte pozrieť na iných pacientov. Pritiahla som si stoličku k posteli a sadla si na ňu. Nebolo mi všetko jedno. Možno sme sa nemali rady a Scarlett sa mi pokúsila ukradnúť muža, ktorého milujem, no nemohla som poprieť, že máme niečo spoločné. Chápala som ju, viem aký je to pocit, keď vás opustí človek, na ktorého sa spoliehate, že navždy zostane. Tá bolesť, zrada, zúfalstvo...sú neznesiteľné. Vtedy máte pocit, akoby ste prežili útok dementorov- cítite len chlad a smútok, všetko šťastie akoby z vášho života zmizlo. Chápala som, prečo to chcela ukončiť.

Dvere na izbe sa otvorili a dnu vstúpil znepokojene sa tváriaci Blaise. Kráčal k sestrinej posteli a vtom ma zbadal. Zastal v pohybe a prekvapene na mňa vyvalil oči. Nenapísala som mu, že aj ja sem idem, takže ma tu zrejme nečakal.

„Hermiona," šepol moje meno. Pomaly som sa postavila zo stoličky a snažila sa tváriť neutrálne. Pokúsila som sa o nepresvedčivý úsmev.

„Ahoj, Blaise," pozdravila som ho. „Zavolali mňa, ale myslela som, že ako jej brat by si mal vedieť, že sa so Scarlett niečo stalo." Jeho výraz sa nezmenil, stále na mňa civel ako na mimozemšťana.

„Nevedel som, že tu budeš..."

„Viem, aj ja som sa čudovala, keď mi na okno zaťukala tá sova-"

„Nie, nechápeš," zavrtel hlavou. „On...Draco, je tu, prišiel so mnou."

Skrútilo mi vnútornosti a som si istá, že na jednu minútu mi dokonca prestalo byť srdce. O- on...je tu? Tu, v tejto budove, iba kúsok odo mňa?! Sladký Godrick, asi omdliem!

„Boli sme na večeri, ja, Luna a Draco," vysvetľoval Blaise. „Keď sa dopočul o Scarlett ponúkol sa, že pôjde tiež." Nemohla som dýchať, pripadala som si akoby mi tam sedel hypogryf alebo čo. Nie, nemôže tu byť, ešte nie som pripravená mu čeliť! Ak vôbec niekedy budem...

„Išli s Lunou po čaj, takže ak sa s ním nechceš stretnúť..."

Ihneď som prikývla a snažila sa prinútiť pľúca znovu normálne fungovať. „Informuj ma, prosím ťa, o jej stave, dobre?" Obišla som ho a ponáhľala sa k dverám. „A rada som ťa videla, Blaise." Na to som sa vyrútila z miestnosti a modlila sa, aby sa nado mnou Merlin aj všetci svätí zľutovali a ja som nikde nenarazila na Draca.

Lenže, samozrejme, to by ma nemohol Merlin tak strašne neznášať. Čo také hrozné som spravila, že ma stále trestá?! Práve vo chvíli, keď som sa chystala otvoriť vchodové dvere a stratiť sa, som ho zbadala, ako schádza spolu s Lunou dolu schodmi. Nebola šanca, že sa nepozorovane vyparím, pretože hneď vo chvíli, ako som si to pomyslela, naše pohľady sa stretli a zelené jablko, ktoré mal v ústach, mu od šoku vypadlo. Všetok vzduch mi unikol z pľúc, srdce urobilo dvojité salto vzad a žalúdok mi pevne zovrelo.

Bohovia, bolo také úžasné znovu sa dívať do tých krásnych očí, ktoré mi tak chýbali. Bol taký krásny, taký skutočný, taký... už nikdy nebude tvoj, nie je to možné. Zovrelo mi hrdlo, môj vnútorný hlas mal pravdu. Nie je mi súdený... So všetkým sebazaprením, čo som v sebe bola schopná nájsť som sa odvrátila od jeho pohľadu, potisla dvere a vystrelila von ako namydlený blesk.

Náhlila som sa po chodníku a snažila sa čo najrýchlejšie dostať k sebe domov. Na ulici bolo len málo ľudí, čo bolo na túto štvrť- a Londýn celkovo- také nezvyčajné, až ma to trochu desilo. Jasne som počula každý svoj krok aj chabý úder môjho zlomeného srdca. V očiach ma štípali slzy a mne bolo jasné, že už ich nebudem môcť dlhšie zadržiavať. Musela som sa dostať domov. Zrýchlila som krok.

Odrazu sa niečo dotklo mojej paže a prinútilo ma zastaviť. Srdce sa mi prepadlo do žalúdka, pretože mi bolo jasné, kto to je. Zavrela som oči a kým ma otáčal tvárou k sebe, v duchu som dúfala, že je to len sen a čochvíľa sa preberiem, aby som mohla začať ďalší úmorne dlhý deň v Georgovom obchode.

„Pozri sa na mňa," požiadal ma.

Zhlboka som sa nadýchla a otvorila oči. Jeho tesná blízkosť, pocit, že je po toľkom čase zase pri mne, mi vyrazili dych. V krku mi navrela hrča.

„Prečo utekáš?" vyzvedal. Dýchaj, no tak...prosím, musíš dýchať!

„Neutekám, ponáhľam sa domov." Bola to chabá lož, ešte aj mne sa to zdalo úbohé. Prižmúril na mňa oči a ja som inštinktívne uhla pohľadom.

„Neklam mi," vyzval ma. „Prečo si vlastne bola v nemocnici? Čo ty máš so Scarlett?" Nechcela som odpovedať, nemusím sa mu predsa zodpovedať! No odpoveď zo mňa vyletela prv, ako som si to stihla zakázať.

„Stretli sme sa pred týždňom v jednej krčme," prezradila som ticho. „Zakázala som jej opiť sa."

Draco zostal ticho, nič na to nepovedal, tak som riskla jeden pohľad do jeho tváre. Tváril sa..nádejne. Zamračila som sa.

„T- takže ti povedala pravdu?" vysúkal zo seba. Zovrelo mi hruď, nemôžem mu klamať, prekukol by ma. Ale nemôžem mu dať falošnú nádej, to by bolelo ešte viac.

„J- ja..."

„Nič som s ňou nemal, prisahám! Nespal som s ňou, to dieťa nie je moje!" zvolal plný zúfalstva. „Scarlett mi to povedala a nebola to lož!"

Už som len horko- ťažko zadržiavala slzy. „J- ja viem." Prudko sa nadýchol.

„Vieš to, povedala ti to?" Cítila som sa ešte horšie ako predtým, jeho hlas, taký plný nádeje, ma zabíjal, pekne pomaly. „Takže...môžeme byť zase-"

Skočila som mu do reči, nemohla som ho to nechať dokončiť. „Nie, to nie je možné."

Zostal na mňa zarazene civieť ako dieťa, ktorému zoberiete obľúbenú hračku. Merlin, asi mi práve puklo srdce. Ale ja to musím urobiť, Scarlett mala pravdu, ak by sme to len naťahovali a odmietali vidieť skutočnosti, bolelo by to ešte viac.

„Ako to myslíš?"

„Ty a ja...nemôžeme byť spolu. Nehodíme sa k sebe, každý patríme do iného sveta a vyznávame iné hodnoty." Snažila som sa hovoriť pokojne, ale hlas sa mi tak prekliato triasol! „Nefungovalo by to, nikdy by som nedokázala akceptovať tvoju bandu čistokrvných známych a oni mňa tiež nie."

„O to tu ide, o priateľov mojich rodičov?" opýtal sa. „Na nich mi nezáleží, nikoho z nich nemám rád! A ak by si chcela...Hermiona, kvôli tebe sa vzdám aj svojich rodičov! Ak chceš, už tam nikdy nevkročím, nebudem s nimi hovoriť."

Neveriacky som naňho civela. Urobil by to, naozaj by to kvôli mne urobil? Nie, to predsa nemôžeš myslieť vážne! Sú to jeho rodičia! Nie, to by som nemohla.

„Nie, sú to tvoji rodičia, o niečo také ťa nemôžem žiadať a ani nechcem," odvetila som. „Už to chápeš? Prosím, n- nie je to možné."

„Hermiona..." Cítila som, ako sa mi slzy tisnú do očí a musela som žmurkať ako šialená, aby som ich udržala na uzde.

„Nie. Ja...u- už ťa nemilujem," vytisla som zo seba len s veľkou námahou. „Daj mi prosím ťa pokoj, Draco."

Využila som jeho šok- tváril sa ako človek, ktorý práve prišiel o všetky svoje ilúzie- a vyvliekla som sa mu. Bolelo to, tak sakramentsky to bolelo! Bola to čistá lož, ako by som ho mohla prestať milovať, keď je to najlepšie, čo ma v živote stretlo? Nikdy ho neprestanem milovať, tým som si istá. Mala by som si teda zvyknúť aj na tú bolesť z vedomia, že už nikdy nebudeme spolu. Asi by som sa tiež mala zmieriť aj s faktom, že som odkázaná na to, aby som strácala mužov, ktorých milujem. Príbeh Hermiony Grangerovej nikdy nebude mať šťastný koniec, to mi je až bolestne jasné.

Koniec

Takže... Čo poviete? Je celkom dlhá, preto dúfam, že vám to aspoň trochu vynahradilo to čakanie :) A, prosím vás, svoj život si vážim, takže ma nazabíjajte ani nemučte, ani nieč podobne nepríjemné, okej? Milujete ma(aspoň dúfam :D), rovnako ako ja vás :*