Poznámka autora

Na úvod... Viem, že som sľubovala nové kapitoly v utorok, ale včera mi to nevyšlo, lebo som študovala na opravovanie známok. Dnes to tiež nevyzeralo bohvieako, lebo... Poznáte ten pocit, keď ani po všetkom, čo ste urobili, nie ste dosť dobrí? No okej, to je jedno... Len že moje negatívne pocity možno trochu ovplyvnili aj novú kapitolu...na ktorú ste určite viac zvedaví ako na moje drísty :) A ešte by som vás chcela poprosiť, aby ste omrkli story Felton's problem od leusasladicekova, je to na dobrú vec :)

Hermiona

Čo prosím?! Scarlett tehotná?! A Draco je otcom?! Vylúčené, povedal mi predsa, že s ňou nič nemal. Toto je určite len nejaký zlý vtip alebo len ďalšie z nechutných klamstiev Rity Skeeterovej. Pozrela som sa na autora a zostala som ako obarená- nenapísala to Rita Skeeterová, ale Kenneth Louis, jeden z najnormálnejších reportérov, akých Denný Prorok má. On by o niečom takomto neklamal.

Prečítala som si ten článok ešte asi päťkrát a čím ďalej tým viac som mala pocit, že omdliem alebo sa udusím, alebo mi vo vnútri niečo exploduje. V očiach sa mi nahromadili slzy, takže som už nevidela ani na písmenká. Šmarila som noviny na zem a začala hystericky kričať. Nie, nie, nie a nie!! Prisahal mi, že sa nič nestalo. Klamal mi, ako mi mohol klamať?! Hlasno som sa rozvzlykala a netrpezlivo si utierala slzy, no nezastavilo ich to. Plakala som tak nahlas, že ma muselo byť počuť aj na Oddelení záhad, ale keďže v mojom okolí skoro nikto nie je, nemohli ma počuť.

Trvalo mi nejakú chvíľu kým som sa dala ako- tak dokopy. Ak som si myslela, že tá bolesť z Ronovej nevery a zrady bola niečo, ani zďaleka to nemalo na to, čo som cítila práve teraz. Nedokážem to ani opísať slovami. Slzy sa valili úplne bez môjho pričinenia, pľúca sa zúfalo snažili pracovať, no akosi to nefungovalo. Mala som pocit akoby ma trhalo zvnútra.

Tesne som si objala hruď rukami a horko- ťažko sa vytackala z kancelárie. Oprela som sa o stenu a potlačila hlasný vzlyk, ktorý sa mi dral z hrdla. Dýchaj, hlavne dýchaj, na to sa teraz sústreď. Ako v mrákotách som kráčala- skôr sa podkýnala- k dverám na konci chodby, kde úradoval Kingsley. Potrebovala som jeho pomoc.

„K- Kingsley," slabým hlasom som ho oslovila vo dverách. S úsmevom vzhliadol od práce, ktorú mal na stole, ale keď ma uvidel, v sekunde zvážnel.

„Hermiona, pre Merlina, čo sa stalo?"

Zatvorila som za sebou dvere a podišla o krok bližšie. Nádych, výdych, nádych, výdych... Po lícach sa mi ďalej valili slzy, ale nebolo v mojej moci ich zastaviť. Cítila som sa plná bolesti a zároveň taká prázdna, neviem ako je to vlastne možné. Uvedomovala som si každú čiastočku svojho vnútra a pri tom nevnímala, že nejaké vnútro vôbec mám. Dáva to vôbec zmysel? Chúďa moje krehké srdce, toľko bolesti, čo som mu spôsobila len preto, že som taká neopatrná. Bola som taká hrozne hlúpa! Prečo som mu verila, prečo som sa doňho zamilovala, prečo som mu dala moc zlomiť ma? Ako som si čo i len na chvíľu mohla myslieť, že to nezneužije, tak ako Ron?!

„Po- potrebujem, aby...aby sa ma zbavil toho prekliateho prsteňa," vydralo sa zo mňa.

Kingsley ku mne podišiel a chytil ma za ponúkanú ruku. Skepticky sa na ňu zahľadel.

„Ale Hermiona..."

„Prosím, Kingsley, ja už nemôžem!" nečakane hlasno som zvolala. „Mám toho dosť, takto sa cítiť! Sklamaná, prázdna, zranená! Už dosť, prosím!"

„Čo sa stalo? Vyzerali ste v poriadku," zaujímal sa. Trhane som sa nadýchla. Prečo sa v tom musí vŕtať, nemôže mi proste vyhovieť?!

„Nechcem...nemôžem o tom hovoriť," odvetila som. „Kingsley, prosím, len tú kliatbu zruš. Viem, že ešte neuplynulo šesť mesiacov od tvojho trestu, ale nemaj strach. Odchádzam, dávam výpoveď."

Šokovane otvoril ústa a ruku mi hneď pustil. Urobil krok vzad.

„Ale ako, akože...Hermiona, nemôžeš odísť, len teraz si nastúpila do funkcie námestníčky!" dohováral mi.

„Ja viem a vážne si to cením, no nie som si istá, že tu dokážem zostať." Ak to vôbec bolo možné, prepadli ma mierne výčitky, voči Kingsleymu to nebolo fér. No bolo mi to jedno, zaslúžim si byť aspoň raz v živote sebecká.

„Nerozmyslíš si to ešte, Hermiona? Nechcem, aby si odišla, ani po zrušení kliatby."

Pokrútila som hlavou. „Nie, prepáč, ale už som sa rozhodla."

Nepocítila som ani iskierku ľútosti, keď Kingsley namieril prútik na môj prsteň a vyslovil protikliatbu. Bodala ma len bolesť z Dracovej zrady. Toto som mala urobiť už dávno, hneď ako sme sem prišli z Vegas. Ušetrila by som si tak kopu bolesti a ďalšie zlomené srdce. Kingsley ma znova prehováral, aby som zostala, no ja som musela odísť. Nemohla by som zostávať v rovnakej budove ako Draco a sledovať, ako sa stretáva so Scarlett. Čaká jeho dieťa, logicky sa o ňu musí postarať. A potom, ako sa tváril v Paríži, to možno aj urobí s veľkou radosťou.

Vrátila som sa do kancelárie a zostala stáť pri dverách. Rozmýšľala som či si mám veci zbaliť ručne a manuálnou prácou tak aspoň trochu odpútať pozornosť od svojho emocionálneho rozpoloženia alebo sa pobaliť pomocou prútika, nech to mám čím skôr za sebou. Vtedy mi padol zrak na tie osudné noviny, ktoré mi kompletne zničili život. Zdvihla som ich a v amoku ich roztrhala. Nenávidím Denného Proroka, nenávidím Kennetha Louisa a nenávidím Scarlett Zabiniovú, pretože vždy dostane to , čo chce! Nenávidím, nenávidím, NENÁVIDÍM! Ale najviac nenávidím samu seba, pretože sa vždy zamilujem do toho nesprávneho.

Dvere na mojej kancelárii sa prudko rozleteli, až som ledva stačila uhnúť z ich dosahu, a dnu vstúpil Draco, osoba, ktorú som túžila vidieť zo všetkého najmenej. Stačil jediný pohľad naňho a zase som sa celá drobila na márne kúsočky.

„Hermiona," oslovil ma zmierlivým hlasom. Viem prečo je tu, chce mi to vysvetliť, odprosiť ma. Ale ja to už jednoducho neznesiem.

„Úprimne mi povedz, mal si s ňou v tú noc niečo?" opýtala som sa. Hruď, pľúca aj hrdlo sa mi stiahli a ja som sa na jednu šialenú sekundu zaradovala, že sa udusím a tá agónia sa skončí skôr ako začala.

Draco na moment zaváhal. „Ja...neviem, nepamätám si to." Viac som vedieť nepotrebovala.

Stiahla som si prsteň z prsta a šmarila ho doňho.

„Ty bastard! Odporný hajzel!" rozkričala som sa v sprievode ďalších vodopádov sĺz. Búšila som doňho päsťami, hromžila a plakala.

„Grázel! Donútil si ma veriť, že ma miluješ-"

„Ale ja ťa milujem!" namietol. Na moment som stíchla, to bolo prvýkrát, čo to povedal nahlas. Ale čo už na tom záleží? Je koniec.

„To je už aj tak jedno, Scarlett je tehotná. Gratulujem, budeš mať rodinu," ozvala som sa. „Mňa už vo svojom živote nepotrebuješ, rovnako ako ja teba."

„Hermiona, prosím, bol som opitý! Za triezva by som niečo také neurobil!" žobral.

Smutne som sa usmiala. „Každý musíme niesť zodpovednosť za svoje chyby. Ty za svoje a ja tiež za to, že som ti dôverovala. Lebo vieš, aj opití ľudia sa dokážu chovať čestne."

Ako som pri ňom stála, pokúsil sa ma objať a upokojiť, ale ja som sa mu vyvliekla a odstrčila ho.

„Nedotýkaj sa ma!" zasyčala som. „Skončili sme, je koniec! Chcem, aby si mi dal pokoj, musíš mi dať pokoj!"

„Prosím, Hermiona, vypočuj ma, spolu to vyriešime." Zovrela som si trup rukami, pripadalo mi to akoby časť zo mňa odpadávala. Kliatba Cruciatus, mučenie Bellatrix Lestrangeovej...? Nie, toto bolelo stokrát viac.

Draco sa nevzdával. „Veľmi ťa prosím, Hermiona, ja ťa milujem!"

Zalapala som po dychu. Ty môj Merlin, ja sa asi vážne udusím, udusím sa! Ako to stále môže tvrdiť? Ja nie som tá, ktorú by mal milovať, už viac nie. Naštvalo ma, že to používa proti mne. Je medzi nami koniec, to musí pochopiť! Viac nie je môj, nemôžem ho milovať.

„Už ťa nikdy nechcem vidieť," zašepkala som. „Nikdy, rozumieš?"

V tej chvíli mu asi došlo, že jeho prosby nezaberú a moje rozhodnutie to nezmení. Zostal ticho, iba na mňa skormútene hľadel. Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Potom som prešla popri ňom k dverám a vyšla z miestnosti. Hneď ako som prišla na koniec chodby, som sa rozbehla k výťahom a z Átria som sa odmiestnila do bytu.

Švihnutím prútika som rýchlo nahromadila všetky svoje veci na kopu a odmiestnila ich späť k sebe domov. Ešte som sa raz poobzerala po Dracovom byte, čo malo za následok, že som sa znova horko rozplakala, a potom sa premiestnila k sebe. Bolo čudné byť opäť doma, všetko to tam zívalo prázdnotou a chladnom. Hneď bolo vidieť, že tam dlhú dobu nikto nebol. Za ten čas som si zvykla na Dracov byt...ktorý už nikdy v živote nenavštívim! Klesla som na gauč, zaborila si tvár do vankúša a začala plakať. Zadúšala som sa slzami aj bolesťou. Prečo musí byť môj život taký prekliato krutý?!

Draco

Stratil som ju, jedinú osobu, ktorú som miloval nadovšetko na svete. Viem, že je to tak, ten výraz, keď odchádzala mi to jasne hovoril. Keby za mnou ráno nenabehne Blaise a nešmarí mi noviny do tváre, nemal by som poňatia, čo sa deje. Hneď som sem bežal, aj keď som netušil, čo jej poviem. Nepamätám si, čo sa stalo, to je pravda, ale nechce sa mi veriť, že by som sa takto spustil so Scarlett. Neverím tomu článku, preto som sa rozhodol zistiť, čo to má znamenať.

Premiestnil som sa a o dve minúty už klopal na dvere Scarlettinho bytu v časti Soho. Otvorila až po šiestom riadnom zabúchaní na dvere a podľa jej strhanej tváre som ju zobudil. Bolo mi to totálne jedno. Vrazil som dnu bez pozvania a hneď na ňu skríkol: „Čo to má akože znamenať?"

„Neviem o čom hovoríš," zazívala a zatvorila dvere. Podišiel som k nej bližšie a hrozivo sa nad ňou týčil.

„Neklam mi!" zakričal som. „Čo má byť ten článok v novinách?"

„Aký článok?" prekvapene zažmurkala.

Zavrčal som, schmatol ju za paže a treskol o stenu vedľa dverí. Šokovane zhíkla.

„Prestaň sa so mnou hrať, Scarlett! Čo je pravdy na tom, že so mnou čakáš dieťa?!" Vyvalila na mňa oči akoby som bol priletel z vesmíru alebo čo.

„Čože? Kto ti niečo také povedal?!" čudovala sa.

„Takže nie si tehotná?" Skrsla vo mne malá nádej, že je to všetko len veľká lož, ktorá nám má uškodiť.

Scarlett sklopila pohľad k podlahe. „Som tehotná."

Povolil som zovretie na jej rukách a o krok ustúpil. Takúto odpoveď som nechcel.

„No to dieťa nie je tvoje," doplnila.

„Nie je?! Takže sme sa spolu nevyspali po tom Halloweenskom večierku?" nádejne som sa spýtal.

Odfrkla si. „Prosím ťa, vyzliekla som ti košeľu a hneď si bol tuhý. Zaspal si."

Z hrude mi spadol obrovský kameň. Nie je to pravda, nie je to moje dieťa. Keď to poviem Hermione... Stiahlo mi hruď. povedala mi, že ma už nikdy nechce vidieť, teda ma nebude chcieť ani počúvať. Ale predsa...nemôžem o ňu prísť úplne zbytočne!

„A kto je teda otcom?" zaujímal som sa.

„To nie je tvoja starosť," nečakane ostro ma zrušila Scarlett. Objala sa rukami a pohľad jej zosmutnel.

„Scarlett..."

„Nepoviem ti to, Draco!" zahriakla ma. „Ak to bolo všetko, čo si potreboval, bola by som rada, keby si odišiel."

Odišiel som a dumal kam mám teraz ísť. Hermiona musí vedieť pravdu, keď zistí, že som v tom nevinne, tak sa ku mne vráti. Potrebujem ju, nemôžem byť bez nej. Zabilo by ma to. U mňa v byte určite nebude, nezdržiavala by sa na mieste, kam môžem hocikedy prísť. Napadlo mi jedno miesto a vzdychol som si. Ak si už aj oni prečítali noviny, mal by som sa pripraviť na pokus o moju chladnokrvnú vraždu.

Hneď ako mi Ginny otvorila dvere, napriahla sa a strelila mi takú facku až mi vyhŕkli slzy. Ale dobre, nesťažoval som sa.

„Ešte máš tú drzosť sa tu ukazovať?!" zrúkla na mňa.

„Ginny, prosím, je tu Hermiona?" skúsil som. „Potrebujem s ňou hovoriť."

„A ja ťa potrebujem zniesť zo sveta!"

„Poslúž si, no najprv sa potrebujem porozprávať s Hermionou," nevzdával som sa. Až teraz ma naplno zasiahla jej strata. Cítil som sa slabý, prázdny, akoby s ňou odišiel aj môj život. Ak ju nedostanem späť, už nemám prečo žiť.

„Na to teda rozhodne zabudni, Malfoy!"

Ginny mi chcela zaplesnúť dvere pred nosom, no mne sa podlomili nohy a klesol som pred ňou na kolená. Zostala na mňa ohromene civieť.

„Prosím, musím jej povedať, že je to lož," prosil som ju. „Prosím, Ginny, prosím." Klesla jej sánka a nespúšťala zo mňa udivený pohľad.

„No, ja..." Obzrela sa dozadu, kde som si všimol stáť rovnako ohromeného Pottera s Teddym v náručí. Vymenili si medzi sebou neveriacke pohľady.

„Dobre, Malfoy, poď dnu."

Odviedli ma do salóna a usadili do kresla. Oni si sadli oproti na gauč a ignorovali Teddyho, ktorý ku mne naťahoval ruky.

„Hermiona tu nie je," prezradila Ginny. „Vlastne, nemám poňatia kde je. Volala som jej hádam tridsaťkrát, ale nezdvíha mi to." Prišlo mi vážne zle od žalúdka a na hrudi ma ťažilo. Kam sa podela?

„Mohol by si nám vysvetliť, čo znamená ten článok?" vyzval ma Potter.

Rozpovedal som im, čo mi prezradila Scarlett, že to dieťa nie je moje a že som s ňou nespal. Chvíľu vyzerali, že mi to neveria, ale keď som sa im vyznal, že Hermionu milujem- hej, povedal som im to- ich postoj sa zmenil.

„Pomohli by sme ti, ale nevieme kde je," ospravedlňoval sa mi Potter. „Možno by si jej mal dať pár dní čas nech to strávi." Keby to len bolo také jednoduché. Ani nie hodina bez nej a mám pocit, že umriem. Príliš som sa na ňu naviazal.

„Alebo skús zájsť k jej rodičom či tam nebude," navrhla Ginny. „Keď sa rozišla s Ronom, strávila tam pár dní." Poďakoval som sa im a vydal sa k jej rodičom.

Premiestnil som sa, aby som tam bol rýchlejšie a aj tak som nevedel, ani akej ulici bývajú. Zaklopal som a keď ma pán Granger uvidel, vyzeral prekvapene.

„Draco, čo vy tu robíte?!" udivene sa spýtal. Podľa toho prekvapeného tónu mi už bolo jasné, že tu nebola. Veď ak by sem nabehla taká uplakaná a zničená, aká bola, keď odchádzala z kancelárie, nečudoval by sa.

„Zdravím, pán Granger, nie je tu Hermiona?" napriek tomu som sa spýtal. Nádej predsa zomiera posledná, aj keď tomu priveľmi neverím. Pre mňa nádej nikdy neexistovala, to až Hermiona mi dala pocítiť, že je možné všetko.

Pán Granger zavrtel hlavou, presne ako som si myslel.

„Prečo? Stalo sa niečo?"

Povzdychol som si. „My...rozišli sme sa. Stalo sa jedno nedorozumenie a ja to chcem Hermione vysvetliť."

„Ľutujem, nebola tu," veľmi ľútostivo to však neznelo. „Skúste to u jej priateľov alebo u nej doma." U nej doma! Na to som aj zabudol, príliš som si zvykol na predstavu, že žijeme spolu v jednom byte.

„Ďakujem," povedal som a utekal k nej domov. Nádej mi dodávala silu ísť vpred.

Hermiona

Mali ste už niekedy pocit, že padáte, klesáte na dno čiernej priepasti smútku a nedokážete sa vyškriabať nahor? Ja áno, nespočetnekrát, ale tento raz som si pripadala akoby to bolo navždy. Tá priepasť bola hlbšia ako kedykoľvek predtým. Nestačilo už, netrpelo som už dosť? Musela som urobiť niečo vážne hrozné, keď ma Merlin takto trestá. Myslela som si, že na svete existuje spravodlivosť, ktorá trestá zlých a odmeňuje dobrých. Zjavne som sa mýlila alebo ak nie, tak potom musím patriť k tým najhorším ľuďom na planéte.

Niekoľkokrát mi aj zazvonil mobil, ale nebrala som to. Nemala som silu ani náladu počúvať ľútosť alebo povzbudzovanie mojich priateľov. Viem, že to myslia dobre, ale zakaždým mi to iba zhorší náladu. Pripomína mi to aká desivo sama som v tejto situácii. Oni sa snažia, ľutujú ma, no nič viac pre mňa urobiť nedokážu. Sú šťastní a majú rodiny, nevedia sa vcítiť do mojej kože. Je len a len na mne, aby som sa z toho dostala a ja si nie som istá či to tento krát dokážem. Mám len istú hranicu únosnosti.

Hovorila som si, že musím prestať plakať, vstať a vybaliť sa, no zakaždým som len skončila pri ďalšom záchvate sĺz. Neviem čím to je, že vždy tak veľa plačem. Určite žiadny iný človek na svete nemá takú zásobu sĺz ako ja. Pretočila som sa na chrbát a civela do stropu. Prečo ja, prečo, prečo, prečo? Nemohla si Scarlett vytýčiť niekoho iného? Alebo som si nemohla v opitosti vziať...ja neviem, hoc aj Cormaca McLaggena? Pri ňom by mi nehrozilo, že sa doňho zamilujem. Aj keď, predtým som si to myslela aj pri Dracovi a aha ako to dopadlo. Mala by som prestať kričať hop skôr než preskočím.

Niekto zaklopal na dvere. Nepohla som ani brvou, možno ma len začul pán Barnes, ktorý býva podo mnou alebo je to Harry s Ginny. Na nikoho z nich som nemala náladu, nemôžu ma všetci proste nechať samú vo svojej ulite?

„Hermiona, si tam?" ozval sa spoza dverí Draco. Prudko som si sadla až sa mi divoko roztočila hlava a obraz sa mi na moment rozmazal. Nie, nech ide preč, prosím...

„Ja viem, že tam si, tak prosím otvor. Neprežijem bez teba."

Znel zúfalo, no ja som nič nemohla robiť. Aj mne bolo na nič, ale to nemení fakt, že bude mať dieťa s inou ženou. Nebolo to tak, že by som sa naňho hnevala alebo tak, len by som proste nezniesla byť s ním za týchto podmienok. Koniec koncov, podviedol ma, i keď nebol pri zmysloch.

„Hermiona, ten článok je lož. So Scarlett som nič nemal, zaspal som," zašepkal prosebne a dvere trochu buchli, keď si o ne oprel hlavu. „Ona klamala."

Opatrne som sa pozviechala z gauča a dávala si dobrý pozor, aby som nevydala žiadny zvuk, ktorý by prezradil, že som dnu a počúvam. Chcela som mu veriť, naozaj som chcela, ale už mi v tom raz klamal, ako môžem vedieť, že si znova nevymýšľa? Základom vzťahu je dôvera a on to porušil. Navyše, už mi prezradil, že si z tej noci nič nepamätá. Možno, ak si pomyslí, že tam nie som, odíde.

„Potrebujem ťa, Hermiona, bez teba som stratený," povedal. „Prosím, daj mi šancu..." Tú už som ti dala tým, že som odišla. Máš šancu na vlastnú rodinu, ktorá ťa potrebuje. Odpúšťam ti, ale musíš ísť. Bude to tak lepšie.

Ešte niekoľko dlhých minút stál za dverami a volal ma. Potom to však asi vzdal, pretože som počula, ako sa jeho kroky vzďaľujú. Podišla som ku dverám, oprela sa o ne a pritisla na ne ruku. Cítila som úľavu, že je preč, no zároveň aj žiaľ z toho istého dôvodu. Stratila som ho, dosť pravdepodobne navždy. Nemôže byť môj, pretože to by znamenalo nebyť so Scarlett a ja som nemala to srdce ničiť rodinu.

„Zbohom, Draco," šepla som, aj keď nebol nablízku nikto, kto by ma mohol počuť. Keď mi konečne správa, že som ho stratila, doputovala do mozgu, skĺzla som popri dverách na zem a začala nekontrolovateľne plakať. Znova.

Tak, čo vravíte? Možno trošku depresívne, ale hádam sa aj tak páčilo :) A s kým má podľa vás Scarlett to dieťa?