Dnes som vám sľúbila novú kapitolu a svoj sľub som splnila :) Dúfam, že sa vám bude páčiť, že splním vaše očakávania a že sa dočkám aj nejakého vášho názoru :) Tak teda, užite si víkend a hurá do toho! :D
Venovanie je pre AmWritte, leusasladicekova a zuzikmachackova :)

Draco

Nešlo to podľa plánu. Nerátal som s tým, že sa vytočí za to svetlo a že som ju vydesil. Muselo ju niečo škrieť už predtým. Keď sa však bez dohadovania poddala môjmu rozkazu a nesnažila sa mi vyvliecť, bral som to ako dobré znamenie a premiestnil nás do chaty. S Blaisom sme ju vypratali a vydrhli takže vyzerala ako nová.

Grangerová pomaly otvorila oči a poobzerala sa po chate. Bol som sám na seba hrdý za to, ako dokonale to tam vyzeralo. V krbe pukotal oheň, na stole bola prichystaná večera a víno. Priznávam, že tá večera bol Blaisov nápad, ale to predsa nikto nemusí vedieť. S potešením som sledoval ako jej poklesla sánka.

„Neuveriteľné!" vyhŕkla. „Toto je dnes už druhýkrát, čo ma uniesli." Zvraštil som čelo. Uniesli?! Ja som ju neuniesol, iba premiestnil.

„To nie je únos, ale prekvapenie," ohradil som sa.

Akoby jej len vtedy došlo ako blízko pri sebe stojíme. Vyvalila oči a odstrčila ma.

„Ak si myslíš, že si to týmto u mňa vyžehlíš, si na omyle," založila si ruky na hrudi. Netvárila sa vyslovene naštvane, ale nebola ani nadšená. Ach jaj, dnešný večer vôbec nejde podľa plánu.

„Ako to myslíš?"

Naštvane rozhodila ruky. „Zabudol si! Pamätáš sa, keď som sa ráno pýtala či si niečo nezabudol? Vďaka za kávu, zlatko, nebola správna odpoveď."

Proti svojej vôli som sa uškrnul. Možno to nie je stratené, Ginnin plán vyšiel.

„Ešte máš aj drzosť sa vyškierať?!" vyštekla na mňa. Nemohol som si pomôcť, škeril som sa ešte viac. Pripadal som si ako malé dieťa, ktoré práve dostalo niečo, čo si zúfalo želalo.

„Vyšlo to," zahuhlal som. „Náš plán vyšiel."

„Čo prosím?" nechápala.

Podišiel som k nej a vzal jej tvár do dlaní skôr ako vôbec stihla zareagovať.

„Úprimne mi povedz, vadila ti predstava, že som zabudol na tvoje narodeniny? Mrzelo ťa, že som nebol na oslave?"

Uhla odo mňa pohľadom. „Vôbec nie."

„Povedal som úprimne," naliehal som a zdvihol jej tvár, aby sa na mňa musela pozrieť. Bolo na nej vidieť aká je naštvaná.

„Áno, bola som sklamaná, keď si tam nebol! Prišla dokonca aj Lavender a ty nie! Zamrzelo ma to, teraz si už spokojný?!" Och, áno, to teda som!

Nevydržal som to a pobozkal ju. Na toto som čakal celé dlhé týždne! Nepovedala to síce priamo, ale z jej reakcií sa to dá odvodiť, presne ako vravela Ginny. Povedal som, že počkám dokým si nebude istá a myslel som to vážne, ale už ma to čakanie zabíjalo. Ak mám byť úprimný, predstava, že by mi po toľkom čase povedala nie, by ma zničila. Ja...neviem presne, čo sa so mnou deje, ale chcem byť s ňou, aj keď sa nám už spoločný čas kráti. Potrebujem ju.

Zaprela sa mi rukami do hrude a odtiahla sa. Oči mala rozšírené a lapala po dychu.

„Kľudni hormóny, musím aj dýchať," vypadlo z nej zadýchane. Ani som si neuvedomil, že som sa do toho tak vložil. Ale bod pre mňa, že ma hneď nesprdla.

„Prepáč, ja len...som rád, že to klaplo," vysvetlil som.

„Čo malo klapnúť? Prestaň ma už naťahovať!"

Potmehúdsky som sa uškrnul a provokatívne ju pohladil perami.

„O tvojich narodeninách som vedel už pekne dlho, Ginny mi to prezradila a vytiahla ma nakupovať." Pri tej spomienke ma mierne striaslo. „Naplánovali sme to tak, aby to vyzeralo, že som zabudol. Podľa tvojej reakcie sme chceli zistiť či som ti ľahostajný alebo nie."

„Takže v tom zase mala prsty Ginny," povzdychla si. „Odkedy ju vlastne voláš krstným menom? A...prestaň s tým!" Perami som sa obtieral o tie jej z čoho ju išlo poraziť, cítil som ako sa chveje. Uškrnul som sa.

„Odkedy ma odtiahla do Zoletinho zamilovaného obchodu," priznal som. „Po takom utrpení som prehodnotil jej prezývku."

Nevoľky som od nej odstúpil. Musím sa krotiť inak to nedopadne najlepšie. Nechcem sa odtrhnúť z reťaze a ak ju neprestanem bozkávať a hladkať, ľahko stratím kontrolu.

„Hm, najeme sa?" nadhodil som. Roztrasenými rukami si uhladila vlasy, ktoré som jej počas bozkávania rozstrapatil a prikývla. Sadli sme si pred krb na vankúše a pustili sa do špagiet. Veľmi originálne, ja viem, ale nič iné uvariť nedokážem.

Vonku sa rozpršalo a dažďové kvapky hlučne dopadali na drevené okenice. Skvelé, ani počasie nám nevyšlo, takže sa nemôžeme ísť pozrieť dole k moru.

„Čia je to chata?" prelomila ticho Grangerová.

„Patrí našej rodine, ale roky sme ju nepoužívali. Tuším ju dal postaviť môj prastarý otec." O pôvod chaty som sa nikdy veľmi nezaujímal. Vykukla von oknom, ale keďže husto pršalo skoro nič nebolo vidieť.

„A kde vlastne sme?" vyzvedala.

„Sme v Írsku, domovine leprechantov a írskej whiskey!" vyzradil som s úsmevom.

„...a Colina Farrella," doplnila. Odchlipla si z vína a keď uvidela môj zarazený pohľad, mrkla na mňa. Kto, do pekla, je ten Colin Farrell? Nejaký čarodejník alebo starý známy?!

Večeru sme dojedli mlčky, stále som si lámala hlavu nad tým záhadným Colinom. Grangerová popíjala Chardonnay a rozhliadala sa po drevenici.

„Kto je ten Colin?" nevydržal som to. Strelila po mne prekvapeným pohľadom a začala sa nenormálne rehotať.

„T- to je...to je jeden herec," vypadlo z nej, keď sa konečne upokojila. „Predpokladala som, že ho poznáš." Zachmúrene som pokrútil hlavou.

Odložila pohár na stôl a postavila sa. Bubnovala prstami po rímse kozuba a ja som sa len modlil, aby tam napriek upratovaniu nezostala vrstva prachu. Tiež som vstal a potichu sa prešmykol do kuchyne, kde som mal odložený darček. Kúpil som jej knihu, ktorú som jej predtým zničil, ale to mi neprišlo ako originálny darček. Deň po tom, čo ma Ginny vytiahla do obchodov som sa vydal nakupovať sám a našiel som niečo lepšie. Dúfam len, že sa jej bude páčiť.

Vrátil som sa späť do obývačky a Grangerku som našiel, ako si prezerá našu rodinnú fotku. Bol som na nej len ja a moji rodičia. V dobe fotenia som mal asi dvanásť.

„Niečo pre teba mám," pokúsil som sa upútať jej pozornosť. Odložila fotografiu a vzhliadla ku mne.

„Nemal si si robiť starosti, nie som zaťažená na darčeky," pousmiala sa.

Podišiel som k nej a vtisol jej krabičku do ruky. Keď ju otvorila, šokovane zalapala po dychu.

„Malfoy!" vydýchla a vytiahla medailón z krabičky. Bol to jednoduchý, pozlátený náhrdelník s ornamentmi a s gravírovaním nazadu.

„Amor non reperies. Qui amor est aliquid inveniat," prečítala nahlas. „Lásku nehľadáš. Láska si ťa nájde sama." Wow, nevedel som, že vie po latinsky. Už som si predstavoval, ako sa pred ňou vytiahnem, že viem čosi, čo ona nie.

„Prívesok začne hriať, keď je nablízku niekto koho miluješ," ozrejmil som jej.

Prenikavo sa na mňa zahľadela. „Zapneš mi ho?"

Otočila sa mi chrbtom a nadvihla si vlasy, aby som jej ho bez problémov mohol zapnúť. Bohovia, ten jej krásny krk! Jemne som jej končekmi prstov prešiel po tepne a naskočila jej husia koža. Páči sa mi, že mám na ňu takýto vplyv, pripadám si vtedy, tak...mocne. Pritisol som jej pery na rozhorúčenú kožu a keď sa z nej vydralo zavzdychanie, zakrútila sa mi hlava. Obrátila sa mi tvárou a omotala mi ruky okolo krku.

„Zdá sa mi, že máš pre mňa ešte čosi iné," prehovorila tichým, zvodným hlasom. Merlin, je taká sexy!

„Och, to si píš, že áno," prisvedčil som a prisal sa jej na pery.

Zo začiatku to bolo celkom nevinné a sladko pomalé, lenže potom ma uhryzla do spodnej pery a všetka moja sebakontrola bola tam- tam. Drvivo som ju stisol v náručí a poriadne, vášnivo ju pobozkal. Začala bojovať s gombíkmi na košeli, aby ich rozopla a ja som sa nás zatiaľ snažil presunúť ku gauču. Keď som oň zavadil nohami, zdvihol som ju zo zeme a otočil sa, tak aby ona ležala na gauči a ja na nej.

Rozopla mi košeľu a ja som sa jej v priebehu sekundy zbavil úplne a odhodil ju niekam preč- len dúfam, že nie do krbu. Láskala môj krk, perami, zubami, jazykom...a ja som mal pocit, že každú chvíľu zošaliem. Poznáte ten pocit, keď ste pri niekom dosť blízko a zrazu máte neskutočnú túžbu cítiť jeho nahú kožu na vašej? Tak presne tak som sa cítil teraz.

Vonku zahrmelo, Grangerová sa od ľaku strhla a prudko sa posadila, čo znamenalo, že ja som sa musel tiež. Bola celá zadychčaná, spodná pera jej napúchala od toho, ako som jej do nej hrýzol a predtým upravené vlasy vyzerali ako jeden obrovský hnedý chuchvalec. Oči mala rozšírené od strachu. Napriek tomu mi pripadala ako nejaká bohyňa.

„Žeby sa nám naša Chrabromilská princezná bála búrky?" doberal som si ju.

Rukami som jej putoval hore po stehnách až pod látku šiat. Preglgla a potom sa pokúsila o šibalský úškrn.

„A čo s tým hodlá Slizolinský princ urobiť?"

„Lepšia otázka by bola ako a koľkokrát sa ťa Slizolinský princ chystá urobiť," žmurkol som na ňu. Zalapala po dychu, nedal som jej však šancu čosi na to povedať, pretože som sa znova zmocnil jej pier.

Už sme sa nezdržovali jemnosťou, bozkávali sme sa hladovo, zúrivo akoby sme sa nevideli roky. Navzájom sme sa hrýzli, zrýchlene dýchali a sem- tam vzdychali. Zameral som sa ne jej krk a Grangerová mi zaryla svoje nechty do chrbta. Zabolelo to, ale aspoň som vedel, že to robím dobre. Pokračoval som hore dolu a jej kruté nechtíky zatiaľ značkovali môj chrbát. Rozopla mi opasok na nohaviciach a to bola posledná kvapka.

Zavrčal som, schmatol lem šiat a prevliekol jej ich cez hlavu. Ocitla sa podo mnou iba v spodnej bielizni.

„Keby som vedela, že dostanem takýto darček, oblečiem si niečo viac sexy," prehodila. Jasné a mňa by rovno vystrelo! Už aj z tohto pohľadu som sa celý triasol od rozkoše. Priložil som jej dlaň na odhalené brucho; úplne horela. Toto som myslel tým cítiť jej nahú kožu na mojej. Potrebujem ju cítiť na sebe, všade okolo seba! Pripadal som si ako závislák, ktorý si práve našiel nový fetiš.

Nadvihla sa a pritisla svoje pery na moje. Zatvoril som oči a v momente, ako otvorila ústa, aby sa nadýchla, vlepil som jej francúzsky bozk. Opätovala mi ho, čo ma vzrušilo ešte viac. Ruku som pomaly posúval z jej brucha nižšie, k lemu čiernych nohavičiek. Zastonala a vyvrátila hlavu dozadu, aby som sa mohol venovať aj jej krku, na ktorom sa jej črtali červené odtlačky mojich zubov. Posúval som sa stále nižšie a keď ona stále neprotestovala, cítil som sa ako v raji. A potom, z ničoho nič...

„Och, do riti!"

Schmatla mi ruku a vymotala sa spod môjho tela. Omámený tou náhlou stratou kontaktu s jej jemnou pokožkou, som prekvapene zažmurkal.

„Ja...ja nemôžem," povedala ticho. Do riti, presne tohto som sa bál! Ale dobre, prežijem to, som predsa nejaký chlap.

„V poriadku, fajn, nemusíme robiť nič, ak to tak nechceš," uistil som ju. Kretén, nemal si na ňu ísť tak zhurta!

Pozrela sa na mňa akoby som bol nejaký idiot. „Ty to nechápeš, nemôžem, nie že by som nechcela." Tak teraz som už totálne mimo.

Vzdychla si. „Ohlásila sa matka príroda. Prišli Rusi...?" Civel som na ňu ako vyoraná myš, netuším o čom točí. „Červená armáda, chápeš."

„Červená?" nechápal som.

„Hej, červená ako krv," prisvedčila. „Doslova."

Konečne sa mi rozsvietilo. Bohovia, to to nemohla povedať na rovinu?! Kto mal tušiť, čo má na mysli tými Rusmi.

„Ach, tak," zasmial som sa.

„Nemyslím si, že je to smiešne, skôr trápne," ozvala sa. Červenala sa a bola taká krásna, že som sa skoro roztopil. Sadol som si na gauč, objal ju okolo pliec a pritiahol k sebe.

„Vôbec nie."

Znova som ju začal bozkávať, pomaly a provokatívne. Chcel som sa s ňou trochu pohrať, ale nebol som si istý či to skôr ja neprídem o rozum z toľkej blízkosti.

„Bohovia, tak strašne milujem tvoje pery," vydýchol som a stisol jej spodnú peru medzi zubami. Vzdychla. Skĺzol som jej rukami z pliec k drieku, pevne ju objal a stiahol znova pod seba. Jej nechty sa mi opäť zaborili do kože chrbta a ja som sykol od bolesti. Určite mi tam zostanú jazvy.

Rukami zišla k pásu mojich nohavíc a začala ich posúvať nižšie. Prudko som sa nadýchol.

„To už hraničí so sexuálnym harašením," prehodil som hlasom chrapľavým od toľkého bozkávania. „Mala by si prestať, inak...inak sa už nebudem môcť ovládať."

„Tak ma prestaň bozkávať!" hájila sa.

„Nemáš byť taká úchvatná!" Vyvalila na mňa oči. Do hája, vážne som to práve povedal nahlas?!

„Vieš čo, urobíme to takto," načal som.

Vstal som z pohovky, podal jej svoju košeľu a povedal jej, aby si ju obliekla. Zapol som si nohavice a potom som sa k nej vystrel na gauč. Bol dosť široký, takže sme mohli ležať vedľa seba. Primkla sa ku mne a preplietla si nohy s mojimi. Objal som ju okolo pása a ona sa mi hrala s vlasmi.

„Ďakujem za darček," zašepkala. „Aj keď mi je ľúto, že to s tým druhým darom nevyšlo." Zasmial som sa. „O to sa neboj, ešte bude času dosť." Uškrnula sa, zložila si hlavu na moju hruď a onedlho sme obaja zaspali.

Hermiona

Druhý deň ráno som sa celá stuhnutá a aj zmrznutá prebudila po Malfoyovom boku. Oheň v kozube vyhasol a mne, keďže som mala na sebe len spodné prádlo a Malfoyovu hodvábnu košeľu, bola neskutočná zima. Opatrne som sa odtiahla od Malfoya a obliekla sa skôr než ho zobudí drkotanie mojich zubov. Potom som sa odkradla do kuchyne- všetko to tam bolo vyleštené a moderné, čo sa trochu priečilo faktu, že je to drevenica- a presondovala chladničku. Veľa tam toho nebolo, tak som zvolila lievance ako raňajkovú alternatívu.

Nie som si istá či Malfoya zobudila vôňa jedla alebo moje pospevovanie. Je to taký môj zvyk, vždy keď varím, automaticky si začnem spievať. Bola som pohltená prácou, takže som ho ani nepočula vchádzať. Spozornela som až keď prehovoril.

„Vonia to božsky." Strhla som sa a pozrela sa jeho smerom.

„Dúfam, že to tak bude aj chutiť," zareagovala som na to.

Raňajky sme absolvovali takmer mlčky. Obmedzili sme sa len na otázky typu: „ako si sa vyspala?" alebo „chutí ti to?". Keď sme dojedli, vypili rannú kávu a umyli riad, bolo na čase vrátiť sa domov. Vrátila som košeľu Malfoyovi a obaja sme sa prezliekli do svojich včerajších outfitov. Medailón som si schovala pod šaty, aby som ho mohla cítiť na pokožke. Jemne hrial, rovnako ako od momentu, čo mi ho Malfoy zapol. Začne hriať, ak je nablízku niekto koho miluješ. Jediný nablízku je on, úžasné! Teraz som však nemala náladu analyzovať svoje pocity.

Odmiestnili sme sa späť do Malfoyovho bytu s prísľubom, že sme chatu nenavštívili naposledy. Počasie v Londýne bolo zamračené a veterné, ale vďakamerlinovi po daždi ani stopy. Malfoy sa skočil osprchovať a ja som zatiaľ v tichu sedela na pohovke. Vytiahla som medailón a podrobne si ho obzerala. Prečo hreješ? pýtala som sa v duchu. Nie je predsa možné, aby som Malfoya milovala. Nepopieram, že medzi nami niečo je, ale nemôže to byť láska. Nedá sa predsa za tri mesiace zamilovať do niekoho, koho ste dlhé roky neznášali!

Vtedy na okno zaťukala elegantná, tmavosivá sova, ktorú som ešte nevidela. Ktovie prečo mi prišlo, že sa tvári nafúkane. Podišla som k oknu a otvorila ho. Vkročila dnu- ešte aj krok mala elegantný, čo je na sovu vážne divné- a pustila list na kuchynskú linku. Vzala som ho do ruky a vytiahla z obálky pergamen. Úhľadným písmom tam stálo:

Drahá Hermiona,

prijmite prosím moje srdečné blahoželanie k dvadsiatym narodeninám! Aký nádherný vek! Chcela by som Vás poprosiť, aby ste sa ku mne dnes pridali v reštaurácii HIX Restaurant na neskorý obed. Preberieme detaily Vašej svadby s Dracom.

S pozdravom,

Narcissa Malfoyová.

Aha, tak preto sa mi tá sova zdala taká nafúkaná a elegantná, čo iné by sa dalo čakať od vtáka urodzenej rodiny Malfoyovcov?! Zaskočilo ma, že si to s tou svadbou ešte stále nerozmyslela a že som na to, úprimne, už aj trochu zabudla. Jej prianie k narodeninám však bolo milé. Zbehla som si do izby po brko a papier a napísala jej jednoduchý odkaz(Bude mi potešením) a dala ho sivej sove spolu s maškrtou, ktorou pohrdla. Bohovia, ešte je aj fajnová! Presne ako jej páni. Zvrtla sa a odletela do zamračeného rána.

Keď som to povedala Malfoyovi, namietal, že pôjde so mnou. O jeho príchode sa v liste nič nepísalo, takže Narcissa asi nechce, aby tam bol.

„Predtým ti nevadilo, že som bola pol dňa niekde vonku sama s tvojou mamou," pripomenula som mu. „Aký je v tom teraz rozdiel?"

Zachmúril sa. „Ak chce prediskutovať našu svadbu, mal by som tam byť aj ja, nie?"

„Načo? Aj tak by ťa to nebavilo- vyberať šaty, dekorácie, jedlo, hudbu a podobné sprostosti." Vlastne, ani mňa tá predstava nelákala. Celý život mi Ginny pílila uši s tým, že keď budem mať svadbu, všetko zariadi ona. Teraz by som to veľmi rada uvítala.

Prezliekla som sa do niečoho vhodnejšieho do sychravého počasia ako sú zamatové šaty. Ale keďže je HIX neuveriteľne snobská reštaurácia, kam vás v obyčajných rifliach nepustia, musela som si obliecť niečo elegantné. Skončila som pri čiernych nohaviciach, bielej blúzke a saku a dúfala, že vyzerám dostatočne slušne. Upravila som si vlasy, ktoré zase vyzerali ako za rokfortských čias, vzala si kabelku a zamierila na Oxford Street.

Na miesto určenia som dorazila krátko pred jednou, tak ako bolo dohodnuté. Vstúpila som dnu- vrátnik si ma premeral prižmúrenými očami- a vydala sa k stolu, kde sedela Narcissa. V čiernych šatách a s pokožkou a vlasmi bledými ako sadra pôsobila v slonovinovej reštaurácii ako päsť na oko. Bola neprehliadnuteľná, musel si ju všimnúť každý zákazník a mne napadlo či to nebol zámer.

„Hermiona," oslovila ma svojím aristokratickým hlasom. Mohla sa ku mne správať milo, ale z jej chladného hlasu mi aj tak zakaždým naskočia zimomriavky.

„Zdravím, Narcissa," odzdravila som a usadila sa oproti nej. „Veľmi pekne ďakujem za blahoželanie k narodeninám."

„Ja ďakujem, že ste prijali pozvanie," okomentovala to. „Nerada jem sama."

Kým sme čakali na jedlo, Narcissa mi predostrela svoj plán na svadbu. Chcela, aby sa konala u nich na Manore, tak ako jej a Luciusova, oslava by potom bola, samozrejme, tiež tam. Predstava, že by som sa mala vydávať na mieste, kde som si prežila svoju najhoršiu nočnú moru, mi prišlo zle. Neprichádza to do úvahy!

„Hm, nechcem vás uraziť alebo tak, ale bola by som radšej keby sa konala niekde v kostole," nadhodila som chabo.

Musela som sa napiť, aby som sa upokojila. Myšlienky sa mi zatúlali k tomu osudnému dňu a z tých spomienok som sa celá roztriasla. Moja nočná mora opäť ožívala a to nebol ešte ani večer.

„V kostole?" prekvapene zažmurkala Narcissa. Tvárila sa zaskočene. Bolo to snáď po prvýkrát, čo som v jej tvári videla aj niečo iné ako povýšenie a aroganciu.

„Áno, mojím snom vždy bolo mať svadbu v St. Paul's," priznala som. Narcissa vyzerala, že to na chvíľu zvažuje.

„Prečo práve tam?" zaujímala sa.

Pokrčila som plecami. „Neviem, asi preto, že je to jedna z najkrajších stavieb aké som kedy videla. Tá architektúra a výzdoba je jednoducho dychberúca."

Už ako malé dievčatko, keď som prvýkrát vstúpila do tej katedrály, som si ju zamilovala. Akurát sa tam vtedy jeden mladý pár sobášil a tá predstava ma tak nadchla, že sa to stalo mojím snom. Čarodejníci sa však veľmi v kostoloch alebo kaplnkách nebrali, takže to nebolo veľmi realistické. Na Manore sa však rozhodne vydávať nebudem!

„Nie je veľmi typické, aby sa čarodejníci sobášili v kostole a naša rodina nepatrí medzi pobožné," ozvala sa Narcissa. „Viac sa mi páči predstava svadby v našom sídle." Nuž, ale mne nie.

Vzdychla som si. „Musí to byť práve tam? Nemôže to byť niekde inde?"

„Prečo?"

„Pretože mi je zle z predstavy, že sa mám vydávať na mieste, kde ma mučila vaša sestra!" Tak a je to vonku! Narcissa na mňa zostala zarazene civieť.

Odvrátila som sa od jej pohľadu, ktorý vôbec neodzrkadľoval, čo si myslí a zablúdila k sklu. Po chodníku sa náhlili ľudia, aby sa ukryli pred dažďom. No skvelé! Nebol to však dážď, ktorý upútal moju pozornosť, ale Ronova ohnivá hlava, ktorá opatrne nakúkala dnu. Jeho zrak sa upieral na nás a keď zbadal, že naňho hľadím, rýchlo sa skryl. Čo tu akože robí? Sleduje ma? Trúfalec jeden!

„Ospravedlňte ma," zabrblala som smerom k Narcisse a vytrielila von.

Ignorovala som fakt, že budem celá premočená a možno dostanem zápal pľúc. Rona som videla ako mizne za rohom, tak som pridala do kroku, aby som ho nestratila. Je na čase zistiť, čo to má znamenať. A tiež by som mu mohla vytmaviť to s Teddym. Ocitla som sa v slepej uličke iba so smetiakmi, podobnej v akej Malfoy našiel Teddyho. Prišla som akurát včas, aby som mu zabránila odmiestniť sa.

„Ronald," oslovila som ho zostra. Pomaly sa na mňa otočil a ja som úplne stratila reč, keď som si všimla, že v rukách zviera fotoaparát.

Hm, zase som to ukončila tak ako vždy :D Snáď ma nezabijete a ako to podľa vás dopadne?