Takže, nech sa páči, nová kapitola :D Ako dopadne nakupovanie Draca a Ginny a čo si pre Hermionu prichystujú sa dozviete tu ;) Komenty, ako inak, potešia :)

P.S. Venovania mi stále nefungujú, ale aj tak....kapitolu venujem Bibke33 a Iwe2002 :) Enjoy!

Draco

„Hm, prepáč, asi som zle počul," dostal som zo seba po dlhých minútach ticha. „Čo si povedala?"

Weasleyčka sa diabolsky usmiala, zrejme ju bavilo provokovať ma. „Nie, počul si ma dobre."

Uch, tak dobre, Draco, zobuď sa, takéto zlé sny ku šťastiu nepotrebuješ. Oprel som sa na stoličke, zatvoril oči a masíroval si spánky.

Asi po piatich minútach som váhavo otvoril oči. Weasleyčka ešte stále sedela predo mnou a častovala ma pohľadom akoby vážne uvažovala o tom, že mám o koliesko menej.

„Už si skončil s hocičím, čo si to práve robil? Môžeme vyraziť, nemám totiž na teba celý deň," ozvala sa. Vzdychol som si, zdá sa, že ma čaká dosť zaujímavý deň.

Na moju smolu som mal odrobených niekoľko hodín navyše, takže som si mohol na zvyšok dňa vziať voľno. Celý čas som sa modlil, aby bol toto len nejaký hlúpy žart alebo len obyčajný sen, z ktorého sa čoskoro prebudím, ale nanešťastie to vyzeralo, že to nie je ani jedna z možností. Merlin ma musí fakt riadne neznášať!

Weasleyčka ma vytiahla von do daždivého doobedia. Do pekla, ako strašne neznášam dážď! A nemám ani dáždnik. Weasleyová však myslela na všetko a z kabelky vytiahla jeden menší, čierny dáždnik.

„Vždy nosím jeden do rezervy," vysvetlila a podala mi ho. „Máš šťastie, pasuje k tvojej slizolinskej duši." Zaškaredil som sa na ňu, no ona môj pohľad ignorovala a rázne vykročila smerom k Šikmej uličke.

Boli to neuveriteľné muky akoby na mňa niekto pomaly používal Cruciatus. Naozaj. Weasleyčka ma najprv zatiahla k Madam Malkinovej a zahltala ma osobnými detailmi o Grangerke.

„Hermiona sa mi zakaždým sťažuje, že má málo oblečenia," hovorila. „Podľa môjho až žalostne málo. Šiat nevlastní veľa, preto si myslím, že by sme sa mali vydať týmto smerom." Vôbec, ale vôbec ma nezaujímalo koľko sa toho nachádza v Grangerovej šatníku. Keby to malo byť na mne, šaty ani iné oblečenie by nepotrebovala.

Prešli sme okolo poličky s kabelkami a klobúkmi, zahli sme a ocitli sme sa medzi umelými figurínami, na ktorých boli vystavená modely šiat od výmyslu sveta- krátke, dlhé, s volánikmi, čipkované... Proste pre chlapa úplná hrôza!

„Jej obľúbená farba je červená, ale k pleti jej najviac sedí fialová," mrmlala si ďalej Weasleyčka. Fialová?! Hm, v tom by som si ju vedel predstaviť. Jej slonovinová pokožka by už nepôsobila taká bledá a pekne by jej vynikli oči.

„Som za fialovú," zamumlal som.

Nakoniec sme však z obchodu odišli s prázdnymi rukami. Strávili sme tam skoro dve hodiny(!) a nič sme nekúpili, pretože podľa tej prekliatej Weasleyčky nič nebol Grangerkin štýl. Skoro ma roztrhlo od jedu.

„Grangerová má rada knihy, mali by sme zájsť do kníhkupectva," nadhodil som. Nie že by som sa odrazu nadchol pre nakupovanie, ale chcel som mať tú diabolskú ženskú konečne z krku! Súhlasila a vošli sme k Fluorishovi a Blothsovi.

Nanešťastie ani tam sme nič nevybrali. Drvivú väčšinu kníh tvorili učebnice do Rokfortu a tie ktoré náhodou nie, už Grangerová prečítala. Na nervy!

„Mali by sme to skúsiť v muklovskom kníhkupectve," navrhla Weasleyčka. „Ale predtým..." Vyčarila na tvári ďalší zo svojich diabolských úsmevom, ktorú ju musel naučiť samotný Satan, a kývla hlavou k Zoletinmu zaľúbenému obchodíku. Stačil mi jeden pohľad na tie ružové srdiečka, plyšové medvedíky a amorov a hneď sa mi chcelo vracať.

„Weasleyčka, ako dlho ma budeš ešte mučiť?!" zastonal som.

„Už vyše pol roka som Potterová, takže by si ma tak mohol prestať volať," vyzvala ma. Neznelo to vyložene nepriateľsky, ale od milého tónu to malo ďaleko.

Ja viem, že mala pravdu, ale netušil som ako ju volať. Potterová bolo strašne neoriginálne, Potterka znelo divne a Ginny ju rozhodne volať nebudem, nie sme kamaráti.

„Nie, nemohol, iné meno pre teba nemám," odvetil som ľahostajne. Strelila po mne pohľadom a vzdychla si.

„Pozri, Malfoy, teraz si Hermionin manžel, tak že sa ťa chce- nechce musím naučiť znášať. Ale na úvod ti hovorím, že to robím len kvôli Mione," spustila na mňa. „Očividne je s tebou spokojná, viem, čo sa stalo v Španielsku a poznám ju takže tiež viem, ako sa teraz cíti. Pokiaľ ti dokázala odpustiť ona, zrejme môžem aj ja." Takýto monológ som nečakal. Takže toto je pointa nášho dnešného výletu, snaží sa urovnať vzťahy?

„Takže...môžeš ma volať Ginny, aj keď to bude totálne divné!"

„Nie je to už trochu prekročenie hranice?" prehodil som. Zasmiala sa.

„Vôbec nie, ak ma ešte raz nazveš mojím dievčenským menom, rozbijem ti nos," uškŕňala sa. No, ešte že ma varovala. Prikývol som na súhlas, no aj tak mi nedalo nespýtať sa. „Naozaj ti vyzvonila všetko, čo sa stalo v Španielsku?"

Ďalší diabolský úsmev, začínam si myslieť, že ona sama je diabol. „Samozrejme! Donútila som ju k tomu."

Do toho hrôzostrašného obchodu plného srdiečok a cukríkovo ružovej farby by som nevkročil ani keby mi išlo o život a toto bolo jediné miesto na úkryt. Nanešťastie má Ginny Potterová neuveriteľný talent na presviedčanie v podobe bolestivých kopancov do holení a ťahania za uši. Bolo jedno, že som sa bránil, protestoval a snažil si utiecť, nakoniec ma aj tak schmatla za kravatu, až ma takmer uškrtila, a vtiahla ma proti mojej vôli dnu.

„Ách, ako krásne to tu len vonia!" rozplývala sa. „A tie farby!"

„Áno, úplne úžasné ak chceš mať nekonečné nočné mory," zabručal som. Stál som hneď pri dverách, aby som mohol hocikedy uniknúť a zazeral som na všetky tie presladené vecičky, čo sa v obchodíku nachádzali.

Dopotácala sa k nám ryšavá čarodejnica s postavou moletky a široko sa na nás usmiala.

„Zdravím vás, čo vám môžem ponúknuť?" zašvitorila. Únikový východ, pomyslel som si. Weasleyčka, teda pardon, Ginny, sa na mňa vyčkávajúco zahľadela, no ja som pomaly zavrtel hlavou. Ja v tomto obchode nemám, čo robiť. Povzdychla si a obrátila sa späť na predavačku.

„Zháňame niečo pre moju dobrú priateľu, ktorá bude mať dvadsať," prezradila. „Mohli by ste nám niečo odporučiť?"

„No," poškriabala sa na hlave, „skúste mi toho o nej povedať viac."

„Najradšej má červenú farbu, všetky jej odtiene, ale fialová jej tiež veľmi pristane, miluje knihy, poker, cestovanie a aritmanciu. Och, a nadovšetko zbožňuje mačky," vysypala Ginny. Odfrkol som si, ako nám toto môže pomôcť nájsť vhodný darček? Ešte k tomu v tomto vyumelkovanom obchode?!

Predavačka si založila v ruky bok a na tvári sa jej usadil dumajúci výraz.

„Noo, keby som bola na jej mieste, možno by som prijala malé mačiatko," ozvala sa.

„Tak to teda v žiadnom prípade!" vyhlásil som. Nedopustím, aby si do môjho bytu dovliekla to prašivé zviera! Neznášam mačky.

„Tak jej kúpte jej obľúbenú knihu s autogramom od spisovateľa alebo..." Otočila sa a pohľad uprela na mňa. „...ju vezmite niekam preč, len na jednu noc. Ak máte nejakú odľahlú chatu alebo dom na pobreží, na jeden večer choďte tam, pripravte romantickú večeru pri sviečkach a máte to. Ja by som to rozhodne brala."

Zamyslel som sa. Hm, naša rodina má jeden dom v Írsku blízko mora. Keď som bol ešte malý, každé leto sme tam chodievali na dovolenku. Od mojich štrnástich, keď sa vrátil Voldemort sme tam neboli, rodičom by teda nemalo vadiť, keby tam strávime jeden deň. Tento nápad sa mi páčil, len ja a Grangerová sami v dome pri pobreží. Och, áno, prosím!

Vyšli sme z obchodu- konečne!-, ale Ginny ešte zďaleka neskončila s mojím mučením. Odišli sme zo Šikmej uličky len aby sme zase mohli pobehať Oxford Street. Našou prvou zastávkou bolo kníhkupectvo, aby Ginny vyzdvihla Grangerkinu obľúbenú knihu. Vôbec netuším, ktorá to je. Kým som na ňu čakal, trochu som sa pomotal medzi novinkami a zbadal tam tú istú knihu, ktorú som pred pár mesiacmi zničil. Pousmial som sa, keď mi prišla na myseľ naša nezmyselná vojna. Zelené vlasy už boli len spomienkou, no aj tak ma pár ľudí na Ministerstve pozná ako „Zeleného pána vodníka".

Ginny sa vrátila zozadu s knihou pod pažou. Keď ma uvidela, ako v rukách držím knihu a priblblo sa usmievam, nechápavo nakrčila čelo.

„Hneď ideme," prehovoril som, „iba čo toto zaplatím." Podišiel som k pokladni a Ginny stála obďaleč.

„Tak kam ju chceš vziať?" opýtala sa odrazu.

„Čo? Nechápem."

„Ale no tak, videla som ako ti zažiarili oči, keď Zoleta vyrukovala s nápadom na dovolenku na jednu noc." Sakra, to to bolo až také očividné?!

Vzdychol som si. „Máme jeden rodinný dom pri pobreží."

„Pýtala som sa kam," nervózne poklepávala nohou. „Veď vieš, keby si sa ju pokúsil zmárniť, nech viem kam ju máme prísť zachraňovať a kde ti kopať hrob."

Neveriacky som na ňu zazrel. Ako si aj po tom všetkom môže myslieť, že by som ju chcel zmárniť alebo nejako inak jej ublížiť?! Skôr sa bojím, že to ona zmárni mňa, ak sa jej tam nebude páčiť.

„V Írsku," odvrkol som. Zobral som si knihu a nedbajúc na ňu som vyšiel von na ulicu. Hravo ma dobehla.

„Um, fajn...mám nápad." Prefíkane sa usmiala. „Možno trochu nefér voči Mione, ale inak skvelý." Prevrátil som očami, tá malá Potterová naozaj nemá ďaleko od samotného Satana.

Hermiona

Och, dobrotivý Merlin, dnes mám narodeniny! Ubehlo to vážne rýchlo, ani som sa nenazdala a mám dvadsať. Bohovia, už som stará! Drvivá väčšina mojich priateľov si ešte môže užívať sladký, v podstate teenagerský vek a ja už som stará koza. No dobre, nie až taká stará, ale chápete ma. Hneď ako mi to ráno o tretej došlo som nedokázala zaspať. Netuším prečo som bola nervózna, zrejme preto, že poznám Ginny a jej záľubu v organizovaní osláv. Stavím sa, že aj tento raz dačo vymyslela. Úžas, takže dnes budem celý deň ako na ihlách. A fakt, že je sobota a teda nepracujem, mi ku šťastiu tiež veľmi nepridáva.

Do šiestej ráno som sa prevaľovala v posteli a márne sa snažila zaspať. Keď som počula, ako buchli kúpeľňové dvere, čo bol jasný znak toho, že vstal Malfoy, vzdala som to a vyliezla z postele. Obliekla som sa a odišla do kuchyne pripraviť kávu. Ja síce nerobím, ale to neplatí o Malfoyovi. Široko zívajúc sa nahrnul do kuchyne a vďačne si odo mňa vzal kávu. Tuším som mu začala trochu závidieť, že nemusí celý deň trčať doma a tŕpnuť, čo si preňho jeho najlepšia priateľka zase prichystala.

„Dnes večer ma nečakaj, ideme s Blaisom do baru," oznámil mi, keď dopil a prázdnu šálku odložil do drezu. „Neďaleko Ministerstva otvorili niečo nové a vraj tam majú biliard, tak sa tam ideme mrknúť."

Zostala som naňho zarazene civieť. Tak moja šialená kamoška ma pravdepodobne odvlečie ktovie kam a on si ešte pokojne príde neskôr?! Vtom mi čosi došlo- vie Malfoy vôbec, že mám dnes narodeniny? Nespomínala som mu to, ale predsa to musí vedieť. Aj ja viem, kedy sú tie jeho. Ďalšia varianta bola, že to vie, iba zabudol. Takže teraz nemám tušenie či mu to mám povedať alebo urazene mlčať a čakať dokým mu to nedôjde samému.

„Hm, nezabudol si na niečo?" nadhodila som. Pozrel na mňa a nechápavo zaklipkal očami. Potom sa z ničoho nič usmial. „Ach, jasné." Uf, nezabudol, dobre...inak by si to u mňa celé pokazil. Nahol sa ku mne a pobozkal ma na líce.

„Vďaka za kávu, zlatko."

Malfoy sa prezliekol, zakýval mi na rozlúčku a zmizol do práce. Celú tú dobu som stále pri kuchynskej linke ako prikovaná o podlahu a nezmohla sa na nič. On zabudol, zabudol na mňa. Neviem či ma to viac zarmucuje alebo štve. Ja by som na jeho narodeniny určite nikdy nezabudla! To je pekný manžel toto. Hej, rozhodla som sa, štve ma to. Buchla som šálku na linku, možno až príliš silno, a oddupotala do svojej izby. Zdvihla som mobil a vytočila Hayleyino číslo. Zdvihla to takmer okamžite.

„Dúfam, že nepomáhaš Ginny kuť pikle, pretože sa teraz vážne potrebujem odreagovať."

Hayley našťastie nikomu s ničím nepomáhala- alebo aspoň o tom sa ma snažila presvedčiť-, a tak sme sa dohodli, že si spolu zaskočíme do fitka. Párkrát sme tam chodili, keď sme už mali práce vyše hlavy a potrebovali oddych alebo len proste mali veľa voľného času. V šatni som sa prezliekla do čiernych elasťákov a čierneho tielka- Hayley bola oblečená podobne len v sivom- a potom sme podišli k bežiacim pásom.

„Takže, čo také sa stalo, že si sa musela ísť vybehať?" začala ma spovedať Hayley. Kým sme sem prišli a prezliekali sme sa, bola ticho, takže som každú chvíľu čakala, že to príde.

Povzdychla som si a pridala rýchlosť. „Tak sa zdá, že Malfoy zabudol na moje narodeniny. Ale nechcem to riešiť, veď predsa preto sme tu- aby som prišla na iné myšlienky."

Odchádzali sme odtiaľ, úplne vyšťavené a hladné, no ja už trochu pokojná. Cvičenie mi pomohlo odpútať myšlienky od Malfoya. Skončili sme krátko pred obedom, preto sme sa rozhodli zaskočiť si do bistra a najesť sa. Objednali sme si najväčšie pizze aké tam mali a kompletne celé ich zjedli. Všetky kalórie, ktoré sme vo fitku vypotili sme hneď aj nabrali naspäť.

„Prezraď, chystá Ginny niečo?" opýtala som sa Hayley naoko nenútene. Tajnostkársky sa usmiala.

„Veď sama uvidíš." Bohovia, ako veľmi ja len neznášam prekvapenia!

Od druhej hodiny som teda trčala sama v byte a nedokázala obsedieť. Robila som všetko možné- umyla som riad, vydrhla linku aj podlahu, povysávala, prevliekla posteľné, oprala a navarila. Aj tak sa mi to však zdalo málo. Keď som skončila boli takmer štyri. Porazene som sa hodila na gauč a s nezáujmom prepínala kanály na telke. Merlin, ak Ginny vážne niečo plánuje, tak nech si pohne, inak zošaliem!

Po pol hodine niekto zaklopal na dvere. S povzdychnutím som sa vyhrabala z gauča a šla otvoriť. Za dverami stál Harry.

„To poslala teba?!" vyhŕkla som neveriacky. Čakala som, že sem nakráča Ginny osobne a nebude sa báť čeliť mi. Vie ako nerada bývam stredobodom pozornosti a neznášam prekvapenia.

„Prepáč, Herm, nie je v tom nič osobné, naozaj," povedal kajúcne.

Zvraštila som čelo. „O čom to-" Vytiahol prútik, niečo si zamrmlal popod nos a potom si pamätám už len temnotu.

Páči sa? :D Chcete ma zabiť? :D Ako podľa vás zareaguje Hermiona a ako to dopadne s ňou a Dracom? :)