Nech sa páči, nová kapitola :) Ako som hovorila, poctivo som pracovala a tak to tu máte trochu skôr ako zvyčajne :D Hádam sa bude páčiť :)

Hermiona  

     Výraz na tvárach mojich rodičov sa nedal označiť ako prekvapený. Boli kompletne odrovnaní mojou správou. Dlho ani jeden z nich nič nehovoril, iba na nás civeli a mne vážne nebolo všetko jedno. Toto sa asi nerobí, len tak po dlhom čase prísť pozrieť rodičov a vybafnúť na nich, že som vydatá.

„T- tvoj ma- manžel?!" vykoktala mama. „A- ale ako, kedy? Ani si nám nepovedala, že niekoho máš!" Zahanbením mi zružoveli líca.

„Ja viem a mrzí ma to, ale nechceli sme, aby sa to nejakým spôsobom dozvedeli média."

„Sme tvoji rodičia, máme právo vedieť takéto veci!" zaprotestoval otec.

„Áno, ja viem, ale všetko sa to zbehlo tak strašne rýchlo..." bránila som sa. Bezmocne som sa pozrela na Malfoya, ktorý to všetko sledoval s lenivým úškrnom. Grázel! To ja som sa mala takto dobre baviť, nie on! Jedného krásneho dňa mu ten ciferník rozbijem. Urob niečo, naznačila som mu pohľadom. Jeho úškrn sa ešte rozšíril. Bohovia, pomôž si sama!

     Otočila som sa späť na rodičov, musím si vymyslieť nejakú uveriteľnú historku. Vtom si ma však Malfoy pritiahol k sebe, na tvári úsmev od ucha k uchu.

„Bola to moja vina, ospravedlňujem sa, moji rodičia majú v čarodejníckej spoločnosti vysoké postavenie, preto sme to držali v tajnosti. A vzali sme sa úplne spontánne a nečakane, nemali sme kedy vám dať vedieť," zaklamal. „Ak vás to upokojí, ani moji rodičia nič netušili."

     Mama si Malfoya premerala hodnotiacim pohľadom, vždy chcela, aby som si vzala nejakého vplyvného, dobre zabezpečeného muža, ktorý by ma dokázal uživiť. Malfoy sa jej určite bude páčiť, teda, ak neukáže tú stránku svojho ja, ktorú poznám ja. Otec naňho naopak zazeral. Nikdy nebol rád, keď ma videl po boku nejakého muža. A potom, čo mi urobil Ron sa to ešte zhoršilo.

    Vstúpili sme dnu a kým sme sa vyzúvali, Malfoy využil príležitosť a zašepkal mi: „Toto mám u teba, Grangerová." Ak by pohľady mohli zabíjať už dávno by voňal fialky odspodu. V obývačke, ktorá bola spojená s kuchyňou, sa otec usadil na gauči pred futbal a mama zamierila do kuchyne.

„Och, mami, vonia to božsky!" rozplývala som sa a kráčala za ňou.

„Je to tvoja obľúbená francúzska polievka a kačacie prsia Rose s karamelizovaným pomarančom," usmiala sa.

     Och, Bože, milujem francúzsku kuchyňu! A kačacie prsia Rose! Už od mala som sa ich nedokázala nabažiť, raz som dokonca rozhlasovala, že ak niekedy budem mať dcéru, jej meno bude Rose podľa tohto pokrmu. Uletené, ja viem.

„Máme aj créme brûlée?"

„Ak si pohneš, tak ho mať budeme."

     Požičala som si jednu zásteru, vypla si vlasy a pustila sa do prípravy lahodného francúzskeho dezertu s medom a orechmi. S mamou sme boli zvyknuté spolu variť v jednej kuchyni, takže sme už boli zosynchronizované. Práca nám išla od ruky a čas rýchlo ubiehal. Postupne som aj celkom zabudla, že som Malfoya nechala samého na pospas môjmu na mužov prísnemu otcovi.

Draco

     Zabijem ju, zabijem ju, zabijem ju!! Takto nehanebne ma oklamať a dovliecť ma k jej rodičom?! Niečo také sa proste nerobí! Aj moja mama ju prišla najprv varovať. Jej mama vyzerala byť príjemná pani- dosť sa na Grangerku podobala- ale jej otec, nepáčilo sa mi ako na mňa gánil. Akoby som bol to najväčšie zlo na svete.

     Dom mali pekný, to som musel uznať. Všetko bolo pekne upratané a harmonicky usporiadané. A také svetlé! U nás doma bolo všetko v odtieňoch čiernej a sivej. Odviedli nás do obývačky, kde sa v nejakej veľkej, čiernej bedni mihali postavy akýchsi mužov. Podobnú vec mala aj Grangerka u mňa doma, ale stále som nechápal čo a na čo to je. Grangerová zmizla do kuchyne, kde to rozvoniavalo varenými dobrotami a mňa tam nechala samého s jej otcom.

„Chlapče, poď sem," oslovil ma. Naprázdno som preglgol, nemal som z toho pána dobrý pocit.

    Opatrne som si sadol, tak ďaleko od neho ako sa len dalo. Skúsil som pozerať to čokoľvek, čo to bolo, ale nestíhal som. Boli tam nejakí muži dvoch farieb, ktorí behali z jednej strany na druhú a kopali do lopty. Vyzeralo to, že ide o nejaký šport.

„Zaujímate sa o futbal?" opýtal sa ma pán Granger. Futbal?! Aha, takže to je ten šport! Už som o ňom párkrát počul, Blaise ho tuším aj sleduje.

„Hm, ani nie," odvetil som. „Som skôr na metlobal."

„Ach to je ten váš čarodejnícky šport, však? Čo ho hráte na metlách?" vypytoval sa a ja som prikývol. „Hermy ho nemá veľmi v obľube."

Nadvihol som obočie. „Vážne, nikdy nevynechala žiadny zápas?!"

„Nemali by ste to ako jej manžel vedieť najlepšie?" Zapichol som pohľad do koberca a začal sa ošívať. Do riti tam, ešte sa prezradím!

„Nerozprávame sa veľmi o športe." Vlastne sa takmer vôbec nerozprávame, iba po sebe štekáme alebo sa provokujeme.

     Chvíľu zostalo ticho, kým sme obaja pozerali futbal. Mal som z toho trochu guláš, keďže som nevedel kto je kto a o čo tam ide, ale vyzeralo to celkom napínavo. Hlavne podľa reakcií Grangerkinho otca. Po dlhých minútach sa zápas skončil. Povzdychol som si, nestál som o vypočúvanie, ktoré určite príde.

„Takže, pán Malfoy-"

„Stačí Draco," prerušil som ho.

„Draco, kde pracujete?"

„Pracujem na Ministerstve, rovnako ako vaša dcéra. Na Oddelení pre čarodejnícku spoluprácu." Uznanlivo prikývol, aspoň teda dúfam, že uznanlivo.

„A darí sa vám?" pýtal sa ďalej.

„Celkom áno, som druhý najvyšší na pracovisku," odpovedal som mu.

„Ste bohatý?" Prekvapene som sa naňho otočil. Usmial sa. „Nemyslite si o mne nič zlé, chcem si len byť istý, že bude o moje dievčatko dobre postarané." Prikývol som.

„Áno, platia mi dobre a rodičia majú obrovský majetok."

„Chlapci, poďte k stolu," ohlásila nás pani Grangerová láskavo.   

    Jedáleň sa nachádzala v priestrannej, voňavej kuchyni. Usadili sme sa za dlhý drevený stôl a čakali na jedlo. Bolo to celkom iné v porovnaní s obsluhou u mňa doma. Tam všetko nosili domáci škriatkovia a počas jedla nepadlo ani slovo. U Grangerových to bolo celkom iné. Misy a taniere nanosili pani Grangerová a Grangerka a celý čas veselo diskutovali. Bola to celkom príjemná zmena.

„Ako sa majú Harry a Ginny?" opýtala sa Grangerky pani Grangerová. 

„Dobre, veď to poznáš, po uši zaláskovaní," pretočila očami. „Asi pred týždňom sme spolu boli v Brlohu."

     Pánovi Grangerovi vypadla lyžica z rúk. Všetci sme sa pozreli jeho smerom.

„Dúfam, že si sa ne-"

Grangerová mu do toho skočila. „Nie, oci, s Ronaldom som sa nestretla. Nemusíš mať obavy."

„Ale Hermiona-"

„Nie!" zvolala. „Nebudeme sa o ňom rozprávať, nechcem sa o ňom baviť, prosím."

     Zavládlo nepríjemné ticho. Grangerka vytrvalo hľadela do taniera zatiaľ čo ju jej rodičia počastovávali ľútostivými pohľadmi. Radšej som sa venoval svojej polievke.

„Prednedávnom sa tu zastavila teta Carol," pokúsila sa znova rozprúdiť konverzáciu pani Grangerová. „Pýtala sa či chceš späť tie ružové šaty." Grangerka vyvalila oči.

„Pre Merlina!" vyhŕkla. „Nie, kľudne jej povedz, že si ich môže nechať." Pani Grangerová sa usmiala a obrátila sa na mňa.

„Na oslove desiatich narodenín mala na sebe krásne ružové šaty ako pre princeznú. Bola v nich vážne rozkošná!"

     Odrazu vstala a odišla niekam do obývačky. Keď sa vrátila v rukách držala fotku.

„Mami, nie," protestovala Grangerová, „ neukazuj mu ju. Prosím nie, bude si robiť posmech."

„Ale čoby robil," mávla rukou a podala mi fotku. Bola na nej malá Grangerka so štrbavým úsmevom a neskrotnými vlasmi, ktoré som si pamätal z Rokfortu. Na hlave mala korunku a na sebe nechutne ružové šaty s volánikmi. Vyzeralo to tak komicky!  

 „Pekná, vážne." Zo všetkých síl som premáhal smiech. Grangerová to musela vycítiť, pretože na mňa škaredo pozrela.

     Pani Grangerová začala nosiť taniere s druhým chodom. Voňala to vážne vynikajúco.

„Ďakujem," zašepkal som, keď som si od nej bral tanier. Vtom mi však čosi skočilo na kolená. Preľakol som sa a tanier pustil. Hlavný chod teda skončil na mojej košeli.

Hermiona

     „Vieš, ak si to nechcel jesť, stačilo povedať, nie rozbíjať vzácny riad po prastarej mame." Boli sme v spálni mojich rodičov. Malfoy sa umýval v malej kúpeľni, ktorá bola k izbe pripojená a ja som sa zatiaľ hrabala v otcovom šatníku. Vybrala som odtiaľ starú, károvanú košeľu, ktorú už nenosí, takže mu chýbať nebude. Malfoyovi bude zrejme trošku veľká, ale bude sa s tým musieť zmieriť.

„Bola to nehoda, za všetko môže ten tvoj prekliaty kocúr so splošteným ksichtom!" odsekol.

    V momente ako sa objavil vo dverách do spálne som po ňom hodila otcovu košeľu. Tentoraz nepomohli ani jeho niekdajšie stíhačské reflexy.

„Neurážaj moju mačku!" zavrčala som. Nikto si nebude dovoľovať na Krivolaba! Je to ten najlepší, najvernejší, najprítulnejší kocúr vôbec, nikdy ma nezradil ani neopustil. Dokonca v treťom ročníku aj pomáhal Siriusovi dostať sa do hradu a očistiť svoje meno. To mu nikdy nezabudnem.

„Bohovia," pretočil Malfoy očami. „Keby si len svojho manžela obraňovala tak svedomito ako obraňuješ svoju mačku."

Zvraštila som čelo. „Čo? Prečo?"

„Nechala si ma tam na pospas svojmu otcovi. Také niečo sa nerobí!"  Aha, takže ho vypočúval, myslela som si. Určite to bolo nič v porovnaní s tým, čo sa ma pýtala Narcissa.

„Aj ty si ma vydal na milosť a nemilosť svojej mame," pripomenula som mu. „Teraz sme si kvit." 

    Zavrčal a urobil krok u mne. Inštinktívne som cúvla a narazila do postele.

„Mal by som ťa za to potrestať." Priblížil sa o ďalší krok, keď v tom...

„Klop, klop, neruším?" zašvitorila mama a vstúpila dnu. Vydýchla som si.

„Hm, nie," odvetila som. „Požičala som mu jednu z otcových košieľ, myslíš, že mu to bude vadiť?"  

„Určite nie," ledabolo mávla rukou mama. „Túto károvanú aj tak nikdy nemal rád."

     Malfoy zhodil z pliec zašpinenú košeľu, pohľad na jeho úchvatnú postavu mi pripomenul, že ani nie pred dvoma dňami som ho videla v celej jeho nahej dokonalosti. Začala som sa červenať, vážne nie je dobrý nápad na to myslieť.

„Ukážte, operiem ju," usmiala sa mama, vzala Malfoyovi košeľu a vyparila sa z miestnosti skôr než som ju stihla poprosiť, aby neodchádzala.

      S Malfoyom, ktorý si pomaly zapínal gombíky na košeli, sme osameli. Takýto podraz! Od vlastnej mamy!

„Takže," zatiahol Malfoy a prikročil ešte bližšie, „kde sme to skončili?" Chytil ma za boky a nahýnal sa ku mne, no ja som sa mu oboma rukami zaprela do hrude a odtisla ho na dĺžku paží.

„Ak sa ma ešte raz dotkneš, prisahám, že ťa vykastrujem pokým budeš spať," pretisla som cez stisnuté zuby. Nebudem jeho hračka, je na čase, aby to pochopil.

     Zvyšok obeda už prebehol bez ďalších nehôd. Otec zazeral na Malfoya akoby mu bol zjedol večeru alebo čo a Malfoy zase celý čas zazeral na Krivolaba, ktorý postával  v kúte. Zdalo sa mi akoby mu kocúr ten pohľad opätoval. Po obede a dezerte, za ktorý som si vyslúžila tonu chvály od rodičov, sme sa utiahli do obývačky. Keďže som sa Malfoyovi ešte stále chcela pomstiť, nedala som na výber ako sedieť vedľa môjho otca. Klebetila som s mamou prestierajúc, že sa o oňho nezaujímam, no v skutočnosti som načúvala, čo sa ho otec pýta. Nešetril ho, tak ako Narcissa vtedy pri večery nešetrila mňa. V duchu som sa vyškierala, dostal, čo si zaslúžil.

      Odchádzali sme krátko pred štvrtou, ja vysmiata a s oveľa lepšou náladou, Malfoy s celoživotnou traumou.

„Bola to príjemná návšteva, čo povieš?" otočila som sa na Malfoya. Kráčal vedľa mňa, ruky vrazené vo vačkoch neprítomne hľadiac pred seba.

„To teda hej, ak túžiš ísť do blázinca." Rozosmiala som sa.

„Nuž, patrilo ti to." Neveriacky sa na mňa otočil, zrejme si nemyslel, že budem až taká krutá. Žmurkla som naňho a ďalej sme kráčali mlčky.

     Nedeľa prebehla pokojne a v harmónii. Malfoy musel ráno odísť do práce, no mne to vyhovovalo, telka už bola zapojená takže som sa nerušene venovať svojim víkendovým seriálom. Pripomenulo mi to Shannona a zauvažovala som či mu nemám zavolať, ale potom mi došlo, že nemám jeho číslo- ak nejaký mobil vlastne má. A potom, keď bude chcieť, nech sa mi ozve on, to je chlapská povinnosť.

     V tom istom momente, ako som si to pomyslela, mi začal vyzváňať telefón. Prekvapene som zažmurkala, žeby telepatia nakoniec predsa len fungovala?

„Prosím?" zodvihla som.

„Miona." Trochu som povädla, keď sa ukázalo, že je to Ginny a nie Malfoyov sexy nadriadený.

„Ahoj, Ginny."

„Dúfam, že si nezabudla, že budeš tento týždeň strážiť Teddyho." Do riti, samozrejme, že zabudla! Pri všetkých tých udalostiach s Malfoyovcami a mojimi rodičmi, mi to celkom vyfučalo z hlavy.

„Och, um, jasné, o koľkej si mám poňho prísť?" opýtala som sa dúfajúc, že ma Ginny neprekukne.

„No, rozmýšľala som či by si si ho nemohla vyzdvihnúť už dnes, pretože odchádzame zajtra o desiatej ráno a pokiaľ viem, tak si v práci," odvetila.

„Mám voľno celý týždeň, včera som to vybavila," poinformovala som ju. „Môžem poňho prísť aj ráno-"

„Teddy nie, nechaj to! S tým sa nesmieš hrať!" zakričala Ginny do telefónu až som skoro ohluchla. „Harry, koľkokrát ti mám hovoriť, aby si svoj prútik nenechával len tak sa povaľovať po dome?!" Wow, je pekne na nervy! Zrejme je vystresovaná z balenia aj cesty samotnej, a ešte k tomu sa musí starať o Teddyho...

„Prídem poňho hneď teraz."    

     U Potterovcov vládol zmätok a napätá atmosféra. Celý dom bol hore nohami, všade sa váľalo oblečenie, papiere, tašky... Ginny som našla stáť v spálni nad poloprázdnym kufrom rozmerov školskej lavice.

„Si v koncoch?" opýtala som sa a vošla za ňou dnu. Pozrela na mňa a unavene si vzdychla.

„Totálne!" priznala. „Som hore od tretej a snažím sa rozpamätať na všetko, čo potrebujeme a čo mám zbaliť aj Teddymu. A tí dvaja mi už od rána len pília nervy!" Objala som ju okolo pliec, aby sa upokojila, bolo vidieť, aká je vynervovaná.

„Neboj sa, pomôžem ti s balením."

     A tak aj bolo. Ginny mi hovorila, čo potrebuje a ja som jej to nosila do kufra. Šlo to fajn, bez nejakého väčšieho stresu, no potom dnu vstúpil Harry s otázkou či nevidela jeho šampón a nastalo hotové peklo. Ginny praskli nervy, začala naňho kričať a chudák Harry vystrašene odpádloval z miestnosti. Vo vojne bol veľký hrdina, no keď ide o jeho manželku a jej výbušnú povahu, radšej zdupká.

     Nakoniec sa mi nejako podarilo Ginny upokojiť a poslala som ju oddýchnuť si. Chvíľu sa vzpierala, no môj talent na presviedčanie zabral a dovolila mi dobaliť to za ňu.   

„Už je čistý vzduch?" zaševelil Harry a opatrne strčil do spálne svoju strapatú hlavu.

„Poslala som ju trochu si oddýchnuť," prikývla som. „Vieš predsa aká je, keď stresuje, Harry. Nemal si jej dovoliť, aby to všetko robila sama."

Zdvihol ruky v obrannom geste. „Ja som to skúšal, ale aj ty veľmi dobre vieš, aká je tvrdohlavá a neoblomná, ako taká mulica."

„Nuž, na to si mal myslieť skôr než si si ju vzal," zasmiala som sa.

„Ale, nech je aká chce, aj tak ju milujem," odvetil zasnene.

     Moja dobrá nálada a úsmev v momente pohasli. Vždy som obdivovala, že sa tí dvaja tak milujú aj keď sú dosť odlišní a že im to spolu tak dobre klape. Bolo by to tak aj so mnou a Ronom, keby to vtedy nepokašľal? Mohlo by. Nie, čo si to navrávam, jasné, že nie, zmyslela som si. Ronald by bol stále rovnaký a skôr či neskôr by zdrhol s nejakou menej nudnou nevševedkou. O tom som bola presvedčená.

„Herm, si v poriadku?" položil mi Harry ruku na plece.

    Rýchlo som odohnala nepríjemné myšlienky, zaprisahala som sa predsa, že na Rona už myslieť nebudem.

Falošne som sa usmiala. „Áno, v pohode, len že mi budete chýbať, keď budete ten týždeň preč. Komu sa budeme chodiť sťažovať?"

„Sťažovať?" nadvihol obočie. „Na čo sťažovať? Dúfam, že si na teba Malfoy nič nedovolil, lebo inak-"

„Nie!" skríkla som prerušujúc ho uprostred vety. „Malfoy mi nič neurobil, vlastne je to celkom v pohode. Včera som ho predstavila rodičom." Do izby práve kráčala Ginny so šálkou čaju a keď to začula šálka sa s buchotom roztrieštila o podlahu.

„Čože?!" neveriacky sa spýtala. „Čaká nás dosť dôležitý rozhovor, drahá Hermiona."

    Prišla som sem ako výpomoc a podpora a nakoniec som skončila pri krížovom výsluchu ako nejaký kriminálnik. Ginny, aj Harry, ma odviedli do obývačky, posadili na gauč a postavili sa predo mňa so založenými rukami ako rodičia, ktorý práve zistili, že ich dcéra chodí poza školu. Rozpovedala som im o Malfoyovej mame, ktorá pre nás zorganizovala večierok, ako sme prespávali na Manore- tú časť, čo mi preskočilo a chcela som pobozkať Malfoya som samozrejme preskočila- a ako som potom z pomsty zobrala Malfoya k nám domov.

     Chvíľu boli ticho akoby spracovávali všetky vypovedané informácie, potom „Vážne vám chce Narcissa zorganizovať skutočnú svadbu?"

„Merlin, to je jediné, čo vám vŕta hlavou?" prevrátila som očami.

„Teta Miona!" vykríkol čerstvo zobudený Teddy natešene a vrhol sa mi do náručia.

„Tu je môj milovaný synovec!" tuho som ho objala na jednej strane rada, že ho vidím a na druhej, že ma jeho rodičia už nemôžu vypočúvať.

„Veď som tvoj jediný," chichúňal sa drobec.

„To je úplne nepodstatné."

    Odchádzali sme niečo krátko pred piatou, keď som sa uistila, že má Ginny všetko zbalené a nervy v poriadku. Párkrát sa pokúsila znova načať tému Draco Malfoy, no ja som sa tvárila, že ju nepočujem. Myslím, že som im povedala všetko, čo potrebovali vedieť. Zbalili sme Teddyho, rozlúčili sa a pomaly vyrazili na cestu. Vo dverách som sa však ešte otočila na Potterovcov.

„Mimochodom, na tú svadbu ste obaja srdečne pozvaní."

„Teta, Miona, ty sa budeš vydávať?" opýtal sa ma Teddy kým sme kráčali k Malfoyovmu bytu.

„Vlastne som sa už vydala," prezradila som mu, „a dnes môjho manžela stretneš." Uškrnula som sa, Malfoya určite z takého prekvapenia trafí šľak.

Draco

     Nenávidím nedeľné zmeny! Vždy je to taká strašná otrava a jediný, kto mi robí spoločnosť je ten primitív Bradley. Oproti Stacey je to samozrejme menšie zlo, no aj tak mi pekne lezie na nervy. Mal by som sa začať obzerať po novom asistentovi. Po niekom kvalifikovanom, milom a hlavne inteligentnom. Keby mám takého asistenta, pán Granger by zaručene padol na zadok. Bohovia, ten chlap je vážne náročný! Dal mi jasne najavo, že musím mať všetko bezchybné a najlepšie, aby som si jeho dcéru zaslúžil. Nečudo, že Weasley od nej zdrhol, keď má takého prísneho otca.

„Zdravím, Malfoy," vytrhol ma zo zamyslenia Shannon, ktorý si sadol do kresla oproti. Malfoy, super, dnes žiadny predstieraný rešpekt, ako dobre.

„Čo chceš, Reed?" zazrel som naňho.

„Iba som bol zvedavý, ako sa má Hermiona, dlho som ju nevidel," potmehúdsky sa usmial.

     V tej chvíli som mal vážnu chuť mu vyraziť zuby alebo ho preplesknúť, alebo z neho rovno vytriasť dušu. Chumaj jeden!

„Moja drahá manželka sa má dobre," odvetil som zatínajúc ruky v päste, „a zmier sa s tým, že ju už ani neuvidíš."

„Ale čo, žeby si sa bál, aby ti so mnou náhodou neutiekla?" zasmial sa.

„Nie, skôr sa bojím, že by som ťa uškrtil a ja vážne nechcem ísť do Azkabanu."

„Trochu zdravej rivality predsa nikomu neuškodí," prehodil a vstával na odchod. „Uvidí sa, komu dá prednosť." Keď sa za ním zatvorili dvere naštvane som tresol päsťami do stola. Ako ja len toho chlapa neznášam!

     Domov som sa vracal ešte stále mierne podráždený. Ako sa opovažuje robiť si zálusk na Grangerovú? A kde berie tu drzosť myslieť si, že by mu naozaj dala prednosť? Je to moja žena, je jedno či z vlastnej vôle alebo z donútenie, určite by ma nikdy nepodviedla. Niečo také sa proste nerobí. Nech sa ide vypchať celý Shannon Reed! Nikdy mu nedovolím sa jej čo i len dotknúť.

     Vošiel som do bytu, kde to nádherne rozvoniavalo nejakými dobrotami. Vyzul som sa, odložil tašku a práve sa chystal na cestu do kuchyne, keď vtom zrazu do mňa niečo narazilo. Po košeli sa mi rozlialo niečo studené a mokré. Čo to do pekla...? Pozrel som sa dolu a tam sa na mňa vyškieral nejaký krpec s modrými vlasmi a v rukách držal poloplný pohár limonády. Modré vlasy?! Počkať, nie je to náhodou ten malý Lupin, Potterov adoptívny syn? Ale čo robí u mňa doma?

  Nadýchol som sa a zakričal: „Grangerová!"

Hmm, čo hovoríte? :D Ako bude Draco podľa vás zvládať Teddyho? :D Som zvedavá na vaše nápady ;)