Zvedaví ako to dopadne? :D Nech sa páči, nová kapitola... ;)

Hermiona       

     Asi som čistý masochista, ale potom, čo ma Malfoy vykopol, som sa vydala preskúmať dom. Nikdy predsa nie je na škody zmapovať si územie nepriateľa. Len som dúfala, že cestou nenarazím na Malfoyových rodičov. Kráčala som prázdnymi chodbami lemovanými rodinnými portrétmi Malfoyovcov. Všetci mali v očiach taký chladný pohľad až ma striasalo. Zrazu som sa cítila taká strašidelne pozorovaná.

     Zabočila som za roh a... primrzla som na mieste. Ocitla som sa na chodbe, ktorú  veľmi dobre poznám, aj keď si želám, aby to tak nebolo. Takmer každú noc sa v nej ocitám. Na jej konci boli do korán otvorené dvere do salóna. Do toho salóna! Chcela som ujsť, ale nohy som mala ako prikované a odmietali ma poslúchať. Moje telo nechápalo, že ak tam zostanem, zrútim sa. Zo salóna ku mne doliehal hlas pani Malfoyovej.

„Toto položte na stôl," dirigovala služobníctvo- domácich škriatkov, najskôr. „Ale nie tam! Položte to tak, aby nám to nezavadzalo pri jedení!" Pri jedení. Mala som pocit ako by mi vyťala zaucho. Chce, aby som sedela a večerala v miestnosti, kde som si vytrpela toľko bolesti? Myslí si, že tam dokážem existovať bez toho, aby som si nespomenula na jej drahú sestru, ktorá sa nado mnou skláňala a na ostrie dýky, ktorou mi do kože vyrývala slovo Humusáčka?!

      Roztriasla som sa na celom tele. Čím viac som na to myslela, tým viac som mala pocit, že som sa vrátila v čase a prežívam ten deň znova.  V mysli sa mi ozývali spomienky na moje vlastné výkriky. Zatvorila som oči, aby som tú spomienku vyhnala, ale to bola obrovská chyba. Videla som jej oči, tmavé a chladné tunely, v ktorých sa zračila krutosť a zvrátenosť, mala som dokonalý výhľad na jej vráskavú, Azkabanom poznačenú tvár. Počula som jej odmeraný hlas ako mi šepká: „Klameš, ty špinavá humusáčka, a ja to viem!"

     Prinútila som sa otvoriť oči. Premkla ma taká hrôza až som zabudla dýchať. Triasla som sa, tak veľmi som sa triasla, až som sa bála, že tam na mieste odpadnem a v mieste, kde som mala na ruke jazvy, ma pichalo. Bolo to akoby si aj moje telo pamätalo všetku tú bolesť a strach. Zaprela som sa a prinútila nohy hýbať sa. Zaspätkovala som a prehltla slzy, ktoré sa mi drali do očí. Musím zmiznúť, skôr než ma trauma z minulosti dohoní. Zvrtla som sa a bežala k schodisku. Celou cestou na poschodie ma sprevádzala ozvena mojich dávnych výkrikov.

      Celá zadychčaná som vpálila do izby. Srdce mi išlo preraziť rebrá a pľúca, ktoré ešte len pred chvíľou nedokázali pracovať, nestíhali. Mala som pocit, že sa udusím. Lapala som dych, keď vtom mi padol zrak na Malfoya. Stál pri posteli, hrabal sa v taške a civel na mňa. Až vtedy mi došlo v čom tam stojí oblečený, teda, že tam stojí oblečený vôbec v ničom. Vyvalila som oči a pomaly si ho premerala pohľadom. Pokožku mal bledú, ale nie priveľmi- nebol to taký upír, ako som si vždy myslela-, plecia široké a jeho stíhačská minulosť na ňom zanechala stopy- hruď aj brucho mal pokryté pletencom svalov.

Zdá sa mi to alebo je v tej izbe nejako horúco? 

Skĺzla som pohľadom ešte nižšie  k partiám, ktoré by pre mňa mali byť trinásta komnata a do líc mi v momente začala stúpať farba. Pohľad som však neodvrátila.

     Zrazu však Malfoy zavrčal a otočil sa mi chrbtom. Potriasla som hlavou a snažila sa samu seba presvedčiť, že mi to nie je ľúto.

„Nevieš klopať?!" zasyčal na mňa. Chystala som sa mu odvrknúť niečo v takom zmysle, že sa mal zamknúť alebo sa jednoducho nepromenádovať nahý po izbe, keď vie, že môžem hocikedy prísť, ale slová sa mi zasekli na polceste. Niečo na jeho tele ma upútalo a nie, nebol to jeho absolútne dokonalý, sexy zadok. Skôr niečo na tom zadku. Vyzeralo to ako... Než som si to stihla poriadne uvedomiť, vybuchla som do smiechu. Bolo to tetovanie, tetovanie mojej tváre. Na jeho zadku.  

     Prehla som sa v páse a nenormálne sa smiala ďalej. Ešte pred chvíľou som sa bála, že sa zadusím, pretože som sa nevedela nadýchnuť a teraz zase hrozilo, že sa udusím smiechom. Ale keď... Merlin, toto je asi to najvtipnejšie, čo som kedy videla! Vtipnejšie, ako prefarbiť mu vlasy na zeleno a premeniť ho na nevrlého raráška. Malfoy sa na mňa prekvapene otočil, a potom sa mu oči rozšírili, keď pochopil. Rýchlo zhrabol uterák a zdrhol do kúpeľne.

     Padla som na kolená. Ten hurónsky smiech proste nie a nie zastaviť. Po lícach mi stekali slzy smiechu, tak som si ich opakom ruky zotrela. Merlin, tak takto dobre som sa nezabavila už dlho. Kto by si bol pomyslel, že Malfoy má tetovanie? Ešte k tomu na zadku? A že to bude moja tvár...? Neudržala som sa a znova spustila rehot. Vtedy niekto zaklopal na dvere. Neochotne som sa zdvihla z podlahy a snažila sa upokojiť. Bolo to sakramentsky ťažké. Vo dverách stála Narcissa.

„Je všetko v poriadku?" opýtala sa nezaujato. Mala som, čo robiť, aby som udržala ďalší nával smiechu.

„A- áno, netrápte sa, my len-" odmlčala som sa, aby som potlačila úškľabok, „-len sa dobre zabávame." Narcissa zovrela pery do tenkej čiary.

„Aha, takže zabávate," zopakovala pohŕdavo. „Mohli by ste sa teda aspoň správať tichšie."

„Prepáčte, pokúsime sa," ubezpečila som ju. „Ale, keď váš syn je... on je proste..." S týmito slovami som zavrela dvere, hodila sa na posteľ a svoj ďalší záchvat som stlmila vankúšom.

Draco  

     Až do večere som s Grangerovou neprehovoril ani slovo. Poriadne ma naštvala, hneď dvakrát sa na mne dobre zasmiala. Môjmu egu sa to vážne nepáčilo. Pred rodičmi som ju však už dlhšie ignorovať nemohol. Keď sme sa blížili k dverám do salóna, kde sa mama rozhodla večerať- vážne nechápem prečo- chytil som ju za ruku, aby to vyzeralo vierohodnejšie. Ruku mala úplne ľadovú a celá sa triasla. Pokrčil som plecami, asi je jej len zima. Na Manore je vždy chladno.

      Vošli sme dnu do obrovského, tmavého salóna, kde som sa najčastejšie zvykol hrávať, keď som bol dieťa a počul som ako sa Grangerová prudko nadýchla. Ruku mi pevne zovrela vo svojej. Až vtedy mi došlo, prečo je v takomto stave, v tomto salóne ju predsa teta Bella mučila. Merlin, prečo mi to nedošlo skôr?! Na tento dom má len samé príšerné spomienky- bol som ich svedkom, takže viem, že sú hrozné- a predsa som ju donútil prísť. Možno som na ňu ešte stále naštvaný a nemám ju merlinvieako rád, ale nikto by si nezaslúžil takéto trápenie.   

„Mama, je vážne nutné, aby sme večerali tu?" opýtal som sa.

Nezaujato na mňa pozrela. „Žiaľ áno, naša jedáleň je trochu... znečistená." Chápal som na čo naráža, na udalosť spred troch rokov, keď tam Voldemort zabil moju učiteľku z Rokfortu. No aj tak, to nebol dôvod, aby sme jedli tu.

„Ale-"        

„Draco, prestaň zdržovať a sadnite si!" prerušil moje ďalšie protesty otec.

     Prebodol som ho pohľadom, odkiaľ berie právo rozkazovať mi?! Možno je môj otec, ale to neznamená, že mi môže vravieť, čo mám robiť, nie po tom všetkom, čo urobil. Už nemal právo na nič.

„Prepáčte," zaševelila Grangerová napätým hlasom. „Drahý, nechaj to tak." Zahľadel som sa na ňu, v očiach jej bolo jasne vidno, že v tej miestnosti nechce stráviť už ani sekundu, ale keďže som vedel aká dokáže byť hrdá a odhodlaná, bolo mi jasné, že pred mojimi rodičmi nechce vyzerať ako slaboch. A pravdepodobne ani predo mnou.

    Usadili sme sa za neprakticky dlhý, vyleštený stôl oproti mojim rodičom. Neušlo mi ako Grangerová zablúdila pohľadom dozadu miestnosti, na miesto, kde sa to stalo, a striasla sa. Povedzte, ako sa môže niekto takto mučiť? Ja by som sa už dávno psychicky zrútil. Tá ženská je možno nakoniec odvážnejšia ako som si myslel. Alebo je len sprostá. Neviem, čo z toho.

       Domáci škriatkovia začali na stôl pomaly nosiť jedlo. Rodičia im nevenovali ani pohľad, ale my s Grangerovou sme im poďakovali, za čo som si vyslúžil od otca karhavý pohľad.

„Tak, kedy sa začne večierok?" spýtal som sa. „Myslel som, že do večere už bude v plnom prúde."

„Och, večierok je až zajtra večer," odvetila mama akoby nič. Grangerovej skoro zabehla polievka.

„Takže sme dnes nešli do práce úplne zbytočne?" nadhodila priškrteným hlasom. Mama ju spražila prísnym pohľadom. „Samozrejme, že nie zbytočne! Prišli ste skôr, aby sme mali čas vás spoznať."

    Grangerovej sa to zjavne nepozdávalo, pretože rýchlo odvrátila pohľad. A zas na to miesto! Bohovia, to je ale masochistka! Celá stuhla, lyžica jej vypadla z ruky a spadla do taniera až to cinklo.

„P- prepáčte," vykoktala. Položila si ruky na stehná a pevne ich zovrela do pästí. Pozoroval som ju a nedokázal som sa ubrániť ľútosti. Môže to znieť šokujúco, ale nemám srdce z kameňa, nikto si nezaslúžil také mučenie. Nebolo správne, že jej moji rodičia takto jatria rany.

     Tiež som pustil lyžicu- akosi ma prešla chuť na jedlo- a zľahka ju chytil za ruku zaťatú v päsť. Prekvapene na mňa pozrela- bola mŕtvolne bledá a vystrašená, nikdy som ju nezažil tak veľmi zraniteľnú-, ale uvoľnila päsť a nechala ma chytiť ju za ruku. Vzhliadol som a zistil, že mama na mňa prenikavo hľadí. Ignoroval som ju.

     Sedeli sme v ťaživom tichu, škriatkovia okolo nás stále pobehovali, nosili a odnášali taniere s jedlom a dolievali nám víno. Až keď sme jedli dezert, mama nadviazala rozhovor.

„Takže, slečna Grangerová, ste ešte panna?" Obaja s Grangerovou sme sa skoro udusili, spravili sme tú chybu, že sme si odpili z vína. Pre Merlina, to už si sprostejšiu otázku nevedela vymyslieť? Na čo to chce vlastne vedieť? Grangerová celá očervenela.

„P- prečo sa pýtate?"   

Mama pokrčila plecami. „Som len zvedavá." Grangerová zapichla pohľad do podlahy a začala sa ošívať, táto otázka jej bola zrejme nepríjemná. Celkom ma prekvapilo, keď som si uvedomil, že som tiež celkom zvedavý.

„No, hm, ja..."

„Mama, nemôžeš niekomu klásť takéto otázky," zasiahol som.

„Prečo nie, je to jednoduchá otázka."

Povzdychol som si. „Stačí ak ti poviem, že sme po svadobnej noci?!" Mama, očividne spokojná, prikývla. Odvážil som sa pozrieť na otca, tváril sa znechutene a ani sa nesnažil skrývať to. Hajzel jeden ignorantský!

„A ste plodná? Rada by som mala vnúčatá ešte predtým než zomriem."

     Zarazene som zostal civieť na mamu. Čo má toto všetko znamenať? Prečo sa to pýta? Poznám ju, takže viem, že ju tieto veci vonkoncom nezaujímajú. Grangerová na mamu tiež zazerala.

„Nemám vám ukázať rovno môj lekársky spis aj s mojou výškou a váhou?!" prehodila uštipačne.

„To by bolo skvelé," poznamenala mama, ktorá zrejme nepostrehla jej sarkastický tón.

„Iba som žartovala," odvetila Grangerová. „Nechápem, čo vás vôbec do toho."

„Chcem pre svojho syna len to najlepšie."

„O tom nepochybujem, ale preto ma nemusíte zosmiešňovať." Grangerová vyzerala, že vážne nemá ďaleko od toho, aby jej praskli nervy. „Už nie som malé dieťa, nemusím vás rešpektovať ani sa vás báť! Nebudem skákať, tak ako vy pískate len preto, že si myslíte, že ste niečo viac ako ja. Musím vás sklamať, nie ste. Časy, keď to platilo sú už dávno preč."

     V salóne zavládlo hrobové ticho. Mama, otec, dokonca aj domáci škriatkovia ohromene civeli na Grangerovú. Neboli zvyknutí, aby sa s nimi niekto takto rozprával, mne samému trvalo osemnásť rokov, kým som sa im vzoprel. Do pekla, tuším tú Grangerovú začínam obdivovať!

„Dávajte si pozor na jazyk, slečna Grangerová," sykol otec. „Nezabúdajte, že ste v mojom dome."

„Tak vo vašom dome?!" zopakovala pohŕdavo. „Myslela som, že vaším domov je skôr cela v Azkabane, keďže ste tam strávili toľko času." Radšej brzdi, Grangerová, pomyslel som si. Nemyslite si, celkom som sa zabával na tom, ako to otcovi natrela, ale veľmi dobre som vedel, že si s ním neradno začínať. Ľahko stratí kontrolu nad hnevom a je vážne schopný ublížiť jej. Nieže by som mu to dovolil...     

„Ospravedlňte ma, potrebujem sa nadýchať čerstvého vzduchu." Bez ďalších slov sa odsunula od stola a prenasledovaná vražedným pohľadom môjho otca, sa vytratila zo salóna.

Hermiona

      Musela som vypadnúť, začínala som mať pocit, že sa tam udusím. Alebo, že Malfoyovmu otcovi rozbijem ten tanier o hlavu. Hrozne nepríjemný človek! Rovnako ako jeho mama, a to som si o nej myslela, že ona je tá rozumnejšia. Vyšla som zo salóna a náhlila sa po chodbe hľadajúc dvere von, zúfalo som potrebovala kyslík. Narazila som na pár dverí, ale žiadne neviedli na vzduch. Mala som chuť kričať, prečo musí byť tento prekliaty dom také bludisko?!

      Ocitla som sa na nejakej ďalšej chodbe, ako, to vôbec netuším. Na jej konci boli dvere, tak som stisla kľučku a hneď ma ovalil letný vzduch. Poriadne som sa nadýchla, akoby som sa vynorila z hlbokej vody a naplnila pľúca čerstvým vzduchom. Hneď mi bolo lepšie, aj tá otravná, ťaživá bolesť na hrudi zmizla. Vonku ešte nebola tma, ale slnko už zapadalo a obloha pomaly prechádzala z modrej do tmavosivej. Už tak dlho som nevidela západ slnka...

     Sadla som si na zoschnutú trávu a dívala sa ako slnko mizne za horizontom. Nie je to zvláštne, že nás tak fascinuje len obyčajná ohnivá guľa, ktorá nás o niekoľko stoviek rokov pravdepodobne aj tak zabije? Uch, Merlin, ja a moje sprosté, filozofické otázky. Nemôžem si proste len vychutnať chvíľu ticha a samoty?

Zrejme nie, pretože som počula, ako sa otvorili dvere a niekto vyšiel za mnou von. 

„Teba asi načisto omrzel život!" spustil Malfoy hneď na úvod. Hej, chcieť si v tichosti dopozerať západ slnka by bolo asi moc. Vzdychla som si.

„Ak si mi prišiel povedať, že sa mám isť ospravedlniť, tak si sem išiel zbytočne." Rozhodne sa neospravedlním, pýtali si to. Oni by mali povedať prepáč mne.

„Žartuješ?! Konečne im niekto zrazil hrebienok," odvetil, čím ma úplne zaskočil a sadol si vedľa mňa.

„Som v šoku. Ty, taký ockov maznáčik a neštve ťa, že som mu papuľovala?!" Áno, viem, mala by som byť k nemu milá, on mi predsa nič nespravil. Okrem toho, že ma sem dotiahol proti mojej vôli.

„Grangerová, sklapni a nekaz mi dobrú náladu!" zahriakol ma. „Pohľad na môjho otca, ako ho ide rozhodiť od hnevu by ma nikdy neštval, skôr tešil." Udivene som naňho pozrela. Díval sa na miznúce slnko a uškŕňal sa od ucha k uchu.

„Wau, neskutočne si sa zmenil."  

     Vrátila som sa na izbu, vážne som už netúžila byť v prítomnosti Malfoyovcov, a zrejme ani Malfoy nie, pretože išiel tiež. Hodil sa na posteľ, ja som si zobrala pyžamo a odišla sa osprchovať. Potrebovala som zo seba zmyť všetku tú ťažobu a strach. Strávila som tam takmer pol hodinu, kým som sa konečne zbavila spomienok na Bellatrix, na tú bolesť a pocit bezmocnosti. Na chvíľu, keď som sa vážne bála, že zomriem.

„Už dosť, sakra!" zavrčala som a zastavila vodu.

      Narobila som v kúpeľni poriadnu saunu. Hodila som na seba kraťasy a tričko pričom som sa vyhýbala pohľadu na svoje ľavé predlaktie a bleskovo sa vrátila do izby. Malfoy už ležal zababušený v posteli. Stuhla som. Do riri, úplne som zabudla na tento drobný detail. Spoločná izba znamená aj spoločnú posteľ. A, Merlin, ja som sa obliekla vážne nevhodne! Zahryzla som si do pery a uzamkla nepríjemné myšlienky do zadnej časti mysle, teraz som mala iné problémy. 

      Malfoy otvoril oči a pozrel na mňa.

„Grangerová, dúfam, že o mne nemáš hriešne myšlienky," zatiahol. „Vieš, že by som sa ťa nedotkol." Debil, egoistický kretén! Zazrela som naňho a prešla k druhej strane postele. Je načase ukázať mu, že nie vždy sa všetko točí okolo neho.

„Už len s tebou by som mala neslušné myšlienky," odfrkla som si a zaľahla do postele. Páni, bola taká mäkká  príjemná, že som hneď pocítila aká som unavená. Zatvorila som oči, ale silné svetlo, ktoré vládlo v miestnosti mi nedovolilo ponoriť sa do ríše snov.

„Zhasni svetlo," požiadala som ho. Žiadna odozva. Do hája, veď ešte nemôže spať! „Čo si hluchý, Malfoy?! Zhasni to svetlo."

„Tebe vadí, tak si ho zhasni sama," zamrmlal. Ako keby on dokázal spať pri zažatom svetle, idiot.

„Nemôžeš proste-"

„Nie," odvetil a potom ma doslova zhodil z postele. Natlačil sa na mňa a ja som sa rozpleštila na zemi.

„Si ty normálny?!" skríkla som. 

„Áno, presne tak, Grangerová, krič, nech ťa začujú moji rodičia." Zavrčala som. Bohovia, toto je taký odporný chlap! Vážne mi toto ešte včera chýbalo? Asi som musela byť sfetovaná.

      Zdvihla som sa, zhasla to prekliate svetlo a snažila sa dostať do postele. Problém bol, že teraz bola v izbe tma ako vo vreci a keďže som si ledva dovidela na konček nosa, zakopla som o niečo na podlahe, najskôr svoju tašku, a zrútila sa do postele. Rovno na Malfoya. Ako sa dalo očakávať, rozrehotal sa na plné kolo. Vrazila som mu päsťou do žalúdka.

„Drž hubu," zasyčala som výhražným tónom. „Mám ti pripomenúť, že to nie ja mám vytetovanú tvár svojej drahej polovičky na zadku?!" Ha, moje eso v rukáve! Zmĺkol a v očiach sa mu zalesklo- to som videla dokonca aj v tej tme.

    Zrazu ma zdrapil za ruky a zvalil na moju stranu postele.

„Čo do pekla...?" vyhŕkla som. Ruky mi držal po stranách hlavy a tesne sa na mňa tisol svojím telom. Pred pár hodinami som ho videla nahého, takže mi bolo jasné, že to pevné, čo sa na mňa tlačí, sú jeho svaly. Tep aj dych sa mi začal zrýchľovať.

„Buď ticho, Grangerová, ak zobudíš mojich rodičov, neručím za seba," zašepkal varovným tónom. „Nehovoriac o tom, čo ti spravím, ak niekomu povieš o tom tetovaní." Vedela som, že len netára do vetra. Poznám ho, ak by som to vykecala, ublížil by mi- fakt, že som žena by tento krát veľmi nezavážil. Napriek tomu som nemala strach, po toľkých vyhrážkach, čo som už vo svojom živote počula, ma už niečo také nerozhádzalo. Ale teraz to bolo akési iné. Nie len, že som nemala strach, ja som si to celkom užívala.

„Prečo, veď je také pekné!" zatiahla som. Malfoy zavrčal a silnejšie ma zatlačil do prikrývok. Ďakovala som Merlinovi, že je v izbe tak temno a nemôže vidieť ako sa červenám. To jeho vypracované telo... Začínalo mi byť riadne teplo.

„Neprovokuj ma, Grangerová," zavrčal.

„Ale mňa baví provokovať ťa." Uvedomovala som si tú tesnú vzdialenosť medzi nami, našimi perami. Dostala som chuť urobiť niečo šialené.

      Zdvihla som bradu, provokujúc ho, vyzívajúc. Videla som, že sa prestal mračiť a pohľadom zablúdil k mojim perám. Pootvorila som ich. Netuším, čo ma to posadlo, možno som sa zbláznila alebo len vypila priveľa vína, ale chcela som, aby to urobil, dúfala som v to. Bola som zvedavá aký je to pocit bozkávať ho. Áno, už sme sa dvakrát pobozkali, ale to boli len minútové bozky z donútenia. Toto bola úplne iné situácia.

„Potom si masochistka," zamrmlal a- zdalo sa mi to alebo sa ku mne vážne sklonil?! Páni, on to snáď vážne urobí! Srdce začalo pumpovať na plný výkon a všetka ta krv mi hučala v ušiach, pľúca prestali pracovať... Dýchaj, musíš dýchať! pripomínala som si v duchu. 

„To si už tuším raz hovoril," šepla som. Vážne bol akosi blízko, jeho dych ma šteklil na pokožke a intenzívna vôňa mi udierala do nosa. Zdvihla som bradu ešte vyššie, stále mi prišlo, že je príliš ďaleko. Pre Merlinove gate, ja som sa asi vážne pomiatla! Ale tým sa budem zaoberať potom.  

     Dvere sa prudko otvorili a zaliali izbu matným svetlom, ktoré tú intímnu chvíľu dokonale pokazilo. Prekvapene som zažmurkala. Malfoy ma pustil, no neprestával na mňa užasnuto hľadieť. Spamätala som sa ako prvá a posadila sa. Vo dverách stála Malfoyova mama a zarazene na mňa civela.

„Ehm, prepáčte, že vás ruším, len som vám chcela oznámiť, že zajtra ráno skočíme do Šikmej uličky, doladiť posledné úpravy na vašich šatách na večierok," poinformovala ma. Sakra, úplne som na ten blbý večierok zabudla!

„Uch, áno, dobre," dostala som zo seba. Narcissa prikývla a vycúvala z miestnosti. Tak sa zdá, že zajtra ma nečaká o nič lepší deň ako dnes.

      Unavene som sa zvalila do postele. Cítila som na sebe Malfoyov pohľad, no ignorovala som ho. Hanbila som sa za to, čo som skoro urobila, ale najviac za to, že som to chcela. Takto je to asi zakaždým, keď sa ocitne v mojej blízkosti, keď mám vypité, preto sme zrejme zakaždým skončili spolu v posteli. To ako vážne, teraz sa nad tým budem zamýšľať?! Uf, potrebujem sa vyspať. Ale predtým...

„Malfoy...?"

„Hm?" zahmkal na odpoveď. Pomkla som sa doľava, nohami nahmatala jeho boky a silno kopla.

„Hej!" zvolal, ale už nijako nedokázal zabrániť gravitácii. Jeho blízke stretnutie s podlahou sa rozľahlo v celej izbe. Okej, tak teraz už môžem ísť v pokoji spať.