Draco     

       Ledva som sa dostal domov už mi na dvere klopal Blaise. Povzdychol som si, ale nakoniec ho pustil dnu. Predsa len je to môj najlepší kamoš.

„Povedz mi všetko, čo vieš o tej blond sexici!" spustil hneď na úvod a hodil sa do kresla.

„Ak si sem prišiel len kvôli nej, tak radšej hneď choď," okomentoval som to. „Nemám chuť sa o nej rozprávať." 

„Prečo? Čo urobila?" zaujímal sa. „Chcela ťa zbaliť? Alebo ťa už zbalila a ty máš teraz výčitky voči Hermione?" Zazrel som naňho.

„Nie, odpoveď je nie. Nesnažila sa ma zbaliť a ak by ma aj zbalila určite by som voči Grangerovej nemal výčitky," odvetil som a sadol si oproti nemu. „Len mi pila krv tým aká bola."

„Aká bola?" Tak som si mu vylial srdce o tom, aká bola Stacey príšerná. Nezabudol som ho varovať, aby s ňou neskončil v posteli. Určite by to nestálo za to, a potom, viem si predstaviť, že hneď druhý deň by som mal o tom podrobný výklad. A o to vážne nestojím.

     Dvere na byte sa otvorili a dnu vošla Grangerová. Vrhla na mňa nasrdený pohľad, no hneď sa odvrátila, aby sa vyzula a ja som zauvažoval či som si to len neprestavoval. Nemala byť prečo naštvaná. Teda až na to ráno, ale to bolo dávno, nemohla byť na mňa ešte nabrúsená. Otočila sa späť na nás, o mňa ani nezakopla pohľadom, a prívetivo sa usmiala na Blaisa. Zvraštil som čelo, čo jej, do pekla, sadlo na nos?!

„Ahoj, Blaise," pozdravila ho milo.

„Čauko, Hermiona," usmial sa na ňu Blaise. „Vyzeráš dobre, bola si niekde vonku?"

„Ďakujem," mierne sa začervenala. „A áno, bola som s Harrym a Ginny navštíviť Weasleyovcov." 

     Bŕŕ, už len pri zvuku toho mena ma striasa. Neznášam toho prekliateho Weasleyho! Proti jeho famílii nič nemám, ale keď počujem meno Weasley, mám chuť do niečoho udrieť. Do jeho pehavého ksichtu, najčastejšie.

„Och, ako sa majú? Už dlho som nikoho z nich nevidel." Vrhol som udivený pohľad na Blaisa. Odkedy tak dobre vychádza s Grangerovou? A odkedy ho zaujímajú Weasleyovci? Žeby mi tu niečo unikalo?

„Dobre, George a Angelina sa zasnúbili."

„Wow, tak to im zo srdca gratulujem."

Grangerová sa usmiala. „Určite im to poviem, keď ich stretnem."    

      Odišla do kuchyne a ja som využil, že sme s Blaisom sami.

„Odkedy tak dobre vychádzaš s Grangerovou?" zasyčal som, tak, aby ma Grangerka nepočula.

„Možno odvtedy, čo s ňou pracujem na Ministerstve?!" nadhodil. „Veď som ti to hovoril." Grangerovú  na nás z kuchyne zakričala: „Hej, chalani, dáte si niečo na pitie? Kávu, čaj...?"

„Ďakujem, ale už som na odchode," ozval sa Blaise a zdvihol sa z kresla. „Idem, kamoš. Možno budem mať šťastie a niekde natrafím na tvoju sexy asistentku." Kopol som ho do členku.

„Ak sa s ňou zapletieš, prisahám na Merlina, že ťa uškrtím!" Blaise sa tomu iba zasmial, zrejme si myslel, že to nemyslím vážne. Grangerová sa vrátila do obývačky, aby vyprevadila Blaisa.

„Maj sa, Blaise," žiarivo sa naňho usmiala a otvorila mu dvere.

„Zbohom Hermiona, rád som ťa videl," gentlemansky jej pobozkal ruku nad čím som prevrátil oči. „Už sa teším na naše zajtrajšie stretnutie v práci." 

    Zružoveli jej líca a úsmev sa ešte rozšíril. Zamračil som sa, pochytila ma celkom nezmyselná zlosť na Blaisa. To musí koketovať so všetkým, čo nosí sukňu?! Na jeho šťastie odišiel skôr, ako som mu stihol vyraziť zuby. Pre Merlina, kde sa to vzalo? Na Blaisa som bol naštvaný už predtým, ale toto nemalo so Stacey nič spoločné. Čo sa to, do pekla, deje?

       Grangerová zatvorila dvere a otočila sa späť na mňa. Zdalo sa mi, že som jej v očiach zazrel vzplanutie hnevu, ale tak rýchlo ako to prišlo to aj zmizlo. Uch, dnes som vážne akosi mimo.

„Chceš kávu?" opýtala sa kým kráčala do kuchyne. Zaskočila ma jej náhla starostlivosť až priateľskosť. Väčšinu spoločne stráveného času na mňa štekala a som si takmer istý, že plánovala moju vraždu. Čo sa jej stalo? Žeby ju moja odveta v podobe prasacieho chvostíka natoľko rozhodila, že sa rozhodla vytasiť bielu vlajku a túto našu súkromnú vojnu ukončiť? Musím priznať, že by som nebol proti. Nikdy som nebol ktovie ako dobrý vo vymýšľaní pomst, aj ten chvost som vymýšľal skoro dva dni. Úplne som vyčerpal svoje nápady.

„Hm, ani nie," zamumlal som rozpačito. „Ale vďaka." Vrhla na mňa udivený pohľad, no potom mykla plecom a odpratala sa do kuchyne. Vzdychol som si, dnešný deň je vážne divný.

     Grangerová sa potom, čo si urobila bylinkový čaj, utiahla do svojej izby a ja som sa zase vystrel na gauč. Uvažoval som, že si možno trochu zdriemnem, ale moja myseľ mi musela pripomenúť všetky tie reči, ktorými ma dnes Stacey mučila a hneď ma to prešlo. Našťastie som bol zvyknutý byť v chode bez spánku aj pár dní. Po vojne som tak bol neustále a teraz, po troch rokoch, to ešte stále celkom nezmizlo. Alkohol mi pomáha zblbnúť myseľ takže nemám zlé sny, ale nemôžem predsa každý večer piť. Nemienim sa stať alkoholikom!

     Od kúpeľne som začul kroky a prudko som zdvihol hlavu. Pokoj, to je len Grangerová. Ešte som si celkom nezvykol, že s niekým bývam a vlastne, dá sa na niečo také zvyknúť? Navyše, keď žijete s niekým s kým nechcete. Jediný s kým som kedy žil boli moji rodičia a aj to len preto, že som musel. Dokonca ani so Scarlett sme nebývali v rovnakej domácnosti a to sme spolu chodili úctyhodný čas a miloval som ju. 

    Zvraštil som čelo, rovnako ako každý krát predtým mi spomienky na Scarlett Zabiniovú pripomenuli tú bolesť, čo som zažil. Dodnes nedokážem uveriť, že mi to naozaj urobila, že ma tak hnusne využila len aby si zvýšila spoločenský status. Bol som zvyknutý na bolesť, na bolesť z otcovej večnej nespokojnosti, na bolesť z rozhodnutí, ktoré sa mi protivili, no nemal som ich ako ovplyvniť, na bolesť zo straty, či už svojich blízkych alebo samého seba, ale toto bolo príliš. Zrada od niekoho koho milujete viac ako samého seba a od koho to nečakáte je tá najhoršia bolesť na svete.  

     Neviem ako dlho som tam len tak ležal, civel do prázdna a zožieral sa pre to, čo mi Scarlett urobila, ale kým som vyšiel von bola už parádna tma. Dnes sa o čosi ochladilo, môžeme sa tešiť na tradičné letné počasie v Londýne. Kedysi mi to vadilo, ale človek si po čase zvykne na všetko. Chcel som, že skočím do Deravého Kotlíka, ale spomenul som si na svoje predsavzatie a zvrtol to opačným smerom. 

    Prechádzal som sa po nejakej muklovskej štvrti podobnej tej, na akej býva Grangerová a chvíľu si to tam obzeral. Vyzeralo to tam úplne rovnako ako v tej mojej, čarodejníckej a predsa sa mi zdala iná. Taká skutočná. Keď sa rozhliadnete po domoch, záhradkách, okolí, môžete si byť istí, že je to pravé, skutočné, že si to obyvatelia zasadili a vypestovali či vybudovali sami. V čarodejníckom susedstve nič také nemáme a ak aj áno, je to vytvorené za pár sekúnd len švihnutím prútika a čarami, nie trpezlivosťou, radosťou a láskou k prírode. Uvedomil som si, že tých muklov tak trochu obdivujem. Wow, obdivovať muklov, ešte pred pár rokmi mi to pripadalo neprípustné. Lenže vtedy bol iný svet, vládol iný režim.

Ja som bol iný.

      Sadol som si na neďalekú lavičku a kochal sa pohľadom na ten výjav. Trochu mi to pripomenulo domov. Na Manore bola kopa zelene, samé stromy, obrovská záhrada... Teda, aspoň pred vojnou to tak bolo, potom to všetko zoschlo, stmavlo a spustlo. No ja som si ho chcel pamätať radšej ako krásny, noblesný dom so sviežou zeleňou, kde som vyrastal. Tento domov mi chýbal.

 „Rozjímate?" ozval sa chrapľavý mužský hlas. Nadskočil som a otočil hlavu doprava. Vedľa mňa sedel postarší muž s rednúcimi vlasmi a tmavým baloniakom. Prekvapilo ma to, určite som ho nepočul prichádzať.

„Hm, niečo také," odvetil som, sám neviem prečo. „Spomínam."

„Ach, áno, spomienky," povzdychol si s očami upretými na oblohu, „sú to najcennejšie, čo máme."

Odfrkol som si. „Ak sú také cenné, prečo spomínanie tak bolí?" Netuším prečo som sa to spýtal ani prečo som sa s týmto neznámym chlapíkom rozprával. Možno to bolo krásou tej noci alebo práve všetkými tými spomienkami na detstvo a domov, na Scarlett, ktoré sa mi vracali, ale akosi mi bolo do reči. Tým chcem povedať, že som sa zatúžil niekomu vyrozprávať a aspoň na chvíľu zabudnúť na svoje problémy.

„Spomenuli by ste si na tie udalosti, keby sa vám nespájali s takou silnou emóciou ako je bolesť?" 

      Tak to bola dobrá otázka. Zamyslel som sa nad ňou. Spomínal by som na svoje detstvo keby nebolo také zlé, priam tragické? Spomínal by som na domov keby sa tak horibilne nezmenil? Spomínal by som na Scarlett keby mi nezlomila srdce? Možno po nejakom čase, ale veľmi by som sa nad tým nepozastavoval. Áno, mal pravdu, na nič z toho by som nespomínal keby sa mi nevybaví tá bolesť, ktorú s tým mám spätú.     

„Tak vidíte," ozval sa aj keď som ja nič nepovedal, „bolesť neodmysliteľne patrí k životu. Veľa ľudí ju nedoceňuje a snaží sa jej vyhýbať. Ale položte si otázku, boli by ste tým istým človekom keby ste v živote nezažili toľko bolesti?!" Ďalšia dobrá otázka. Kto, do pekla, je tento chlapík? Nejaký filozof? Alebo mysliteľ, ak niečo také vlastne existuje?! Bol čudný, no svojským spôsobom sa mi pozdával. Tak som mu odpovedal.

„Nie, ale verím, že by som sa dokázal zmeniť aj keby som toho toľko nezažil."

„Tomu, môj drahý priateľu, príliš neverte. Ľudia sa nemenia len tak z ničoho nič, zo sekundy na sekundu či zo dňa na deň. Potrebujú nejaký impulz, nakopnutie, ktoré ich k tej zmene donúti takže nemajú na výber." vyjadril ďalšiu filozofickú myšlienku. „Pretože, prečo by ste sa mali meniť, keď vaše okolie nenamieta proti tomu kto alebo čo ste? Bez ohľadu na to či si myslíte, že je to správne alebo nie, nezmeníte sa ak spoločnosti nevadí kým ste. Takí sú ľudia, večne sa snažia zapôsobiť skôr na iných než sami na seba."

     Zase raz mal pravdu, aj keď to nerád priznávam. Keď som bol smrťožrútom, vedel som, že je to nesprávne, nechcel som ním byť, no aj tak som nespravil nič, aby som ním nebol. Ľudia, v ktorých spoločnosti som sa nachádzal ma za to skôr uznávali a rešpektovali. Uvedomil som si, že ak by boli smrťožrúti pri moci dodnes, stále by som bol jedným z nich, nezmenil by som sa aj keď to znamenalo, že už to nebudem ja. Pretože ak ste niečo, čo sa vám z hĺbky srdca prieči, no pre zmenu nič neurobíte, stratíte samého seba. Mne sa to tiež takmer stalo a už nikdy to nechcem zažiť. Som rád, že Voldemort vojnu prehral a slučka, ktorá sa mi pomaly uťahovala okolo krku pominula a ja môžem zase slobodne dýchať. Som šťastný, že ma to nakoplo a ja som sa mohol zmeniť. Ak by som totiž čo i len chvíľu zostal taký, aký som bol tých šesť rokov na Rokforte, zhnusil by som sa sám sebe.

„Dám vám jednu radu," prehovoril môj záhadný spoločník a vytrhol ma tak z myšlienok. „Buďte láskavý k ostatným ľuďom, pretože neviete akú bolesť nosia v duši a akých démonov skrývajú. Nepridávajte im toho ešte viac."

     Celkom nezmyselne som si spomenul na Grangerovú.  Mňa sa vojna dotkla len okrajovo  a aké trvalé následky to na mne zanechalo?! Nedokážem si ani len predstaviť, čím všetkým si musela prejsť, ona bola v jej centre, bola jednou z hlavných aktérov, ktorý sa ju snažili zastaviť, každý smrťožrút a lapač po nej išiel, na jej hlavu bola vypísaná odmena... Musí to byť hrozné, keď už ani neviete komu môžete veriť vo svete, kde sa vás každý snaží zabiť. Potom sa mi vybavila tá noc spred týždňa, keď som sa v podnapitom stave vrátil domov a z jej izby som počul vychádzať zvuky, ktoré sa nápadne podobali na vzlyky. Som si takmer istý, že plakala a úprimne sa jej ani nečudujem. Bola svedkom horších vecí ako ja, veľa z jej priateľov a blízkych prišlo za ten rok o život. Zažila hrôzy, o ktorých sa mne ani nesníva. A ja sa tu ľutujem len preto, že som otcovi nikdy nebol dosť dobrý a že sa môj kedysi krásny domov zmenil na nepoznanie. Asi si z nej vezmem príklad; trpieť by sa malo v tichosti.

      Otočil som sa, že tomu vševediacemu neznámemu predostriem hlbokú myšlienku, na ktorú som prišiel úplne sám, no zarazil som sa. Bol preč, miesto vedľa mňa zívalo prázdnotou. Ten chlapík jednoducho zmizol! A ja som ho zase nepočul odchádzať. Začínal som pochybovať či bolo toto stretnutie vôbec skutočné a všetko som si to len nevyfantazíroval. Zvraštil som čelo. Nie, určite nie, nemôžem byť na tom psychicky až tak zle. V každom prípade, bolo to čudné, to musím priznať. A to som čarodejník a na čudné som zvyknutý.

     Keď som sa druhý deň ráno zobudil, Grangerová už bola hore. Celú noc som bdel a myslel na to, čo mi povedal ten neznámy. Konkrétne na tú poslednú radu, čo mi dal. Buďte láskavý k ostatným ľuďom, pretože neviete akú bolesť nosia v duši a akých démonov skrývajú. Po hodinách uvažovania som sa rozhodol, že sa ku Grangerovej budem správať milšie, čo je z mojej strany vážne veľký krok. A keď som sa na ňu dnes ráno pozrel a videl jej zmučený výraz a tmavé kruhy pod očami, vedel som, že je to správne. Zrejme rovnako ako ja celú noc nespala. A všetko je to moja vina, keďže som využil jej prášky na spanie, aby jej narástol prasací chvost. Som príliš čudný, ak sa kvôli tomu cítim naozaj zle?

„Dobré ráno," povedal som jej. Uf, nebolo to také ťažké, ako som si myslel.

„Dobré ráááno," zazívala. „Prepáč."

„Nespala si dobre?"

„To je to tak vidno?" opýtala sa a chopila sa kávovaru. „Kávu?" Prikývol som. Oprel som sa a mlčky ju pozoroval. Celý čas pri tom zívala čo mojim výčitkám veľmi nepomáhalo.

      Znova som zabudol, že musím ísť do práce. Keby ma na to Grangerová neupozornila ani by som si nespomenul. Ešteže ju mám. Wow, tak to vyznelo vážne, vážne blbo! Aj keď uznávam, že niekedy je dobré mať niekoho kto dohliada na vašu pracovnú dochvíľnosť. Utekal som sa dať do poriadku a prezliecť. Keď som sa ledabolo upravený vrátil do kuchyne Grangerová sa opierala o pult a pila svoju kávu. Vedľa nej bola položená moja termoska naplnená čerstvou kávou. Myslel som, že ju tam na mieste vybozkávam! Vďačne som sa na ňu usmial, vzal si termosku a znova sa hnal do práce, aby som to stihol.

      Vo dverách do svojej kancelárie som, na moje rozhorčenie, našiel stáť Blaisea a Stacey, ktorá sa celý čas priblblo usmievala a hádzala vlasmi. Tuším toho mala na sebe ešte menej ako včera. Striaslo ma od odporu.

„Dobré ráno," pretisol som cez zaťaté zuby. Ten Blaise je pekný hajzel, jasne som mu povedal, aby si s ňou nezačínal, no on to aj tak robí. Idiot, určite mi to robí naschvál. On mi tiež povedal, aby som sa od Scarlett držal čo najďalej a ja som neposlúchol. Za to ma však osud potrestal, a nie práve jemne.

„Dobré ráno, pán Malfoy," zašvitorila Stacey nevšímajúc si moje rozčúlenie. „Spali ste v noci dobre? Aké ste mali ráno? Dúfam, že dobré. Ja teda určite." A je to tu zase, asi ju zaškrtím. Našťastie tam stál Blaise. Usmial sa na Stacey, niečo jej zašepkal a vtiahol ma do mojej kancelárie.

     Keď zavrel dvere využil som príležitosť a vrazil som mu päsťou do pleca.

„Au, človeče, to bolo za čo?!" hlesol vyčítavo a šúchal si plece.

„Ty dobre vieš za čo to bolo!" zasyčal som. „Jasne som ti povedal, aby si si s ňou nezačínal! Myslíš, že mám chuť si potom o tom všetko vypočuť?!"

„Ty si si tiež nedržal odstup od mojej sestry aj keď som ťa o to žiadal."  Vzdychol som si, vedel som, že to vytiahne.

„A pozri sa ako som dopadol."

„Ja viem." Sadol si do kresla oproti môjmu stolu. „Preto nerandím."

„Nie, radšej zvedieš moju asistentku a privodíš mi tak psychické problémy," zamrmlal som. Blaise sa len uškrnul.

      Pracoval som len chvíľu, keď mi z ničoho nič začala hlava klimbať na stranu. Musel som pár krát zažmurkať, aby som odohnal únavu. Celonočná bdelosť si vybrala svoju daň. Och, samozrejme, veď som sa dnes ešte nenadopoval kofeínom! Vytiahol som termosku, otvoril ju a nadýchol sa tej omamnej vône. Myslite si o mne, že som na hlavu, ale milujem vôňu kávy. Proste si neviem pomôcť! Uštedril som si poriadny glg a skoro som sa udusil. To nebolo espresso, nebola to ani len káva. Bolo to blatové a chutilo to odporne. A akosi povedome. Vyvalil som oči, keď mi doplo, čo to je. Po pár minút nastúpila bolesť, keď sa moje telo začalo premieňať.

Hermiona

     Sedela som na posteli vo svojej izbe a obhrýzala si nechty. Nerobila som to od šiestich, iba ak som bola vážne nervózna alebo nesvoja. Momentálne som bola oboje. Nemohla som uveriť, že som to vážne spravila. Ja! Toto bolo príliš kruté. Zaslúžil si to, ozval sa tichý hlas v mojej mysli. Nechutne ťa ohovoril. Ja viem, ale ja... toto nie som ja, ja nie som taká mrcha. Začínam sa správať ako Slizolinčanka. Merlin, čo sa to so mnou porobilo?!

     Vyskočila som zo svojho miesta. Nie, takto nesmiem uvažovať! Tak som raz- dvakrát- vyviedla niečo, čo je v rozpore s mojou náturou a fakultou, ale to ešte neznamená, že sa mením na Slizolinčanku. Ohováral ma, bola to len sebaobrana. Hovor si, čo chceš, nič to nemení na tom, že to bolo podlé. Och, sklapni! Neznášam tieto vnútorné hlasy alá anjel a diabol. Vždy ma len ešte viac zdeptajú. A ešte sa k tebe dnes ráno správal celkom milo. Zastonala som, vážne na to musím myslieť teraz?! Áno, ráno ma prekvapil, že bol taký milý. Dokonca som v jednej chvíli mala pocit, že by ma najradšej pobozkal, no nakoniec len schytil termosku a padal do práce. Bolo to zvláštne. A pri tom viem, že by som si na niečo také dokázala zvyknúť.

          Prechádzala som sa po celom byte a už mi nezostalo skoro nič na ohryzenie. Do šľaka! Čo mám robiť? Nemôžem to urobiť, proste nemôžem! Ja predsa nie som takáto. Možno by sa mi podarilo dostať na Ministerstvo, prísť za ním do kancelárie a vymyslieť si, že som mu do termosky omylom naliala zlú kávu alebo niečo také. Som jeho žena, nikomu sa to nebude zdať divné. Zarazila som sa. Páni, práve som sa naozaj nazvala jeho ženou. Do pekla, nakoniec si na to ešte aj zvyknem.

„Kašľať na to," vyhŕkla som.

    Pribehla som k dverám a našuchla si topánky. Vzala si kľúče a otvorila dvere s úmyslom ísť na Ministersvo a prekaziť môj diabolský- doslova- plán. Lenže vo dverách som sa skoro zrazila s odpudzujúco vyzerajúcim raráškom, ktorý sa márne načahoval za zvončekom. Keď som uvidela tie zelené vlasy, vedela som, že je neskoro. Malfoy  stihol vypiť odvar všehodžúsu, ktorý som mu dnes ráno naliala do termosky namiesto kávy.