Mladý tmavovlasý chlapec sedel vzpriamene na stoličke a pozeral do steny bez jediného pohybu. Sedel tak už vyše pol hodiny, no bol vytrvalý a umanul si, že sa nepohne. Ticho izby narušoval len škrabot ceruzky o papier, pravidelné nádychy dievčaťa sediaceho oproti nemu na stoličke a jej tiché pohmkávanie. Pracovala pilne už dlho. Aj ona bola tvrdohlavá, možno ešte viac ako ten chlapec, sediaci oproti nej.

Ticho sa prehlbovalo, on mal chuť čosi povedať. Ale z vlastnej skúsenosti vedel, že najlepšie je mlčať, preto si len hryzol do jazyka a napol čeľusť, lebo vedel, ako má rada, keď to robí.

Odrazu ticho prerušilo zapípanie jeho mobilu. Otravný zvuk novej správy sa ozýval z jeho čiernych nohavíc a jeho ruka sa opatrne začínala posúvať k vrecku.

„Neopováž sa,“ vyštekla. „Pracujem na tvojich očiach. Pohneš sa a zabijem ťa."

„Prepichneš mi ceruzkou oko?" posmieval sa.

„Hej, keď to bude potrebné," zavrčala sa podráždene.

Radšej zmĺkol. Dobre vedel, že je na pokoj pri kreslení strašne háklivá a tak sa vrátil do pôvodnej polohy, to jest zíranie do protiľahlej steny. Nechcel riskovať to oko. Boh vie, že by toho bola schopná. Veď on si ešte užije svoju polovicu dňa.

Pred dvoma dňami sa pohádali. Strašne, tak strašne že si myslel, že sa viac neudobria. Ale namiesto toho, aby sa mu vyhla, na ďalší deň prišla s návrhom, ktorý ho prekvapil. Každý vyčítal tomu druhému čosi iné - on jej že je neustále v pohybe, že všetko rieši, nemá kúska pokoja. Bola jeho presným opakom. Ona jemu zase, pre neho takú banálnu vec - že nechce, aby ho nakreslila. Tak sa stavili. Každý mal pol dňa, aby druhému dokázal, že sa mu vie prispôsobiť. A toto bola jeho časť.

Prisahal, že jej dokáže, že to zvládne.

„Tak, som hotová.“

Bože, tie slová boli pre neho ako rajská hudba. Okamžite siahol do vrecka pre mobil, odomkol ho, prečítal si správu a potom sa odbehol dole napiť. Cestou vzal balíček čipsov a notebook, ktorý ležal na stole.

„Pozrieme si film?“ navrhol.

Mlčala, sediac bez pohybu na posteli, tak to vzal ako súhlas. Sadol si ku nej, otvoril ho a pustil sa do hľadania. O pár sekúnd na to sa zdvihla a bez jediného slova opustila miestnosť s tresnutím dverí. Zažmurkal. Čo zas pokazil? Ženy boli také nevyspytateľné stvorenia. S povzdychom sa postavil a vydal sa ju hľadať.

Stála na balkóne, pozorujúc mesto. Rukami si obíjmala ramená. Pery sa jej trochu triasli. Pristúpil k nej, jeho rameno sa obtrelo o jej.

„Abba.“

Mlčala, len jej tvár sa o čosi viac zamračila. Skúsil to znova.

„Abba, čo..."

„Ty sa proste nikdy nazmeníš!“ vyprskla, až nadskočil.

„Stále budeš ten istý, necitlivý, malicherný a neasertívny blbec!“

Nerozumel. Netušil, čo urobil, že si zaslúžil tie slová. Mlčal, lebo nevedel ako sa brániť. Jeho oči spýtavo našli tie jej.

„Nepozrel si sa na obrázok," vydýchla plačlivo. Pery sa jej rozochveli ešte viac. „Robila som ho celé dopoludnie len pre teba a ty si sa na ňho ani nepozrel!“

Úplne na to zabudol.

Nie len zabudol, ani mu to nenapadlo. Tak veľmi sa potešil, že je koniec, že mu ani na um nezišlo, že ona čaká na jeho slová.

Povzdychol si, obíjmajúc ju. Jedna slza jej skĺzla do jeho svetra, zatiaľ čo ona ticho vzlykla.

„Prepáč. Nevedel som...“

„Jasné, že si nevedel," odvetila sarkasticky. „Si to proste ty. Nikdy sa nezmeníš.“

Tuho ju objal, snažiac sa zabudnúť na to. Na veci, kvôli ktorým sa neustále hádali. Na ich rozdiely, vďaka ktorým sa priťahovali. Chcel, aby to bolo ľahšie.

Ale tak to nebýva.

„Sľubujem, že sa na to pozriem," zamrmlal jej do vlasov.

Spoločne sa vrátili dnu.

Trocha rozpačito mu podala kus papiera. Otvoril ho a takmer sa zadusil vlastnými slinami.

„Ty si ma nakreslila s vencom kvetín?“ zachrčal.

Zachichotala sa.

„Hej. Takto si ťa predstavujem. Ako chalana, ktorý je navonok tvrdý ako kameň a vo vnútri jemný ako kvet.“

Zamračil sa.

„Vyzerám ako blbý buzerant.“

Tresla ho do ramena.

„Au!“

„Nenadávaj."

„Budem."

„Nebudeš.“

„Budem a nezakážeš mi to.“

„Nabudúce ťa nakreslím s ružovými vlasmi."

„Žiadne nabudúce nebude.“

„Uvidíme....Hej! Prestaň! OKAMŽITE MA DAJ DOLU! SIM!“

„Iba, ak povieš moje celé meno."

„Nikdy!“

Šibalský úsmev.

„Tak sa priprav na vojnu.“