Prosím, prečítajte si poznámku autora.

Harry musel byť pravdepodobne zavretý vo svojej izbe, keďže domček bol až strašidelne tichý, keď som sa konečne vrátila dovnútra.

V kuchyni ma privítali sovy, Heilly radostne zacvakala zobákom a ja som presne vedela, čo chce. Ale von som ju bohužiaľ nemohla pustiť.

"Keď sa zotmie... sľubujem." pohladila som ju a ona nespokojne zahúkala.

Bolo mi jej tak ľúto.

Muselo to byť utrpenie byť zavretý na jednom mieste.

Nad tou iróniou som sa musela pousmiať. "Obe sme tu pod zámkom, Heilly."

Sova snežná rozprestrela krídla, zatrepotala nimi a potom ich opäť zložila.

Aj ju som pohladila po jemnom bielom perí.

Rýchlo sa stmievalo a svetla ubúdalo, preto som zapálila v krbe oheň aby sa domček vyhrial, v kuchyni si pomohla kúzlom Lumos a sviečkami a uvarila si šálku horúceho šípkového čaju.

Hladná som nebola; ešte stále sýta vďaka ovociu.

A celý ten čas sa mi triasli ruky.

Vážne.

Neustále sa mi myšlienky vracali k okamihu v záhrade, keď sa ku mne Harry nakláňal aj keď som si na to zakazovala myslieť.

Už som to však nechcela odďalovať a zatvárať pred tým oči.

Potrebovala som sa s Potterom poriadne porozprávať, bez zbytočných rečí... o všetkých tých náznakoch.

Nechcela som byť aj naďalej tá zmätená sliepka...

Presunula som sa do obývačky a klesla na kožený gauč, zabalila sa do deky so šálkou čaju a hľadela do ohňa.

Srdce mi búšilo až v krku.

Bála som sa ísť za Harrym.

Bála som sa ho niečo pýtať.

Čo ak...

Sklapni Megan!

Pretočila som očami nad mojim podvedomím.

Malo však pravdu.

Už dosť tých pochybností.

Dopila som čaj, hrnček odniesla do drezu v kuchyni a potom sa vydala hore po schodoch. Vodu som z kúpeľne nepočula a dvere na Harryho izbe boli zavreté takže bolo jasné že je tam.

Chvíľu som zamyslene hľadela na dubové drevo ale potom som sa otočila k svojej izbe a pobrala dnu.

Na ustlanú posteľ hodila prútik a prstami prebehla cez vlasy. Môj pohľad zablúdil k hodinkám na stene na ktorých svietil čas pol deviatej večer.

Bola som naozaj veľmi rada, že sa únava neobjavila celé poobede. Konečne som sa pomaly ale isto začínala cítiť ako normálny človek.

Aj keď normálni ľudia nebývajú zavretí niekde v Škótsku na školení proti temným silám.

Vzala som si kozmetickú taštičku a vybrala sa rovno do kúpeľne.

Oprela sa o umývadlo a mechanicky si začala umývať zuby.

Na večeru som úplne zabudla.

V tom sa mi v hlave vybavil okamih ako sme spoločne s Harrym boli v nemocničnej umývarni, kedy som ho prvýkrát videla polonahého a nad tou spomienkou mi očerveneli líca.

Vtedy to bol ešte začiatok toho šialenstva v ktorom sme sa ocitli.

Vypľula som pastu do umývadla a pousmiala sa do zrkadla. Veru tak, všetko čo sa za posledný mesiac stalo bolo bláznivé a nebezpečné... ale aj zábavné.

Napríklad taká Spánková Inšpekcia bola nezabudnuteľná.

Ale úsmev mi okamžite zamrzol na tvári keď som si predstavila tie stavy beznádejnej únavy a prebdené hodiny pri ktorých som mala pocit že zaživa zomriem ak nezatvorím oči.

Potriasla som hlavou a vrátila som sa do izby a zo stále nevybaleného kufra som úspešne vyhrabala nočnú košeľu.

Prezlečená som klesla na posteľ a začala nervózne krútiť prútikom medzi prstami.

Vôbec som nevedela, čo mám sakra robiť.

Dnešnú noc i tie ďalšie som podľa dohody mala stráviť v Harryho spálni.

Nad významom tej vety som očervenela až za ušami keďže to vyznelo presne tak lacno ako som si predstavila.

Ale pravda bola taká, že som naozaj mala spať vedľa chlapca v jeho posteli.

Stále to však platilo?

Aj po tom dnešku?

Pár minút som len nezmyselne očami blúdila po izbe.

Zrazu sa ozval zvuk sprchy a mne bolo jasné, že je Harry v kúpeľni.

Prútik som nechala na posteli a vybrala sa do vedľajšej izby.

Opatrne som prešľapovala na prahu. Bála som sa vkročiť dnu.

Nakoniec som sa odhodlala, vošla do Potterovej izby, no neopovážila som sa sadnúť na jeho posteľ.

Prechádzala som po jej obvode, so záujmom zastavila pri metlobalovom príslušenstve a prstami pohladila rúčku metly.

Naozaj som nerada lietala; stále som sa šialene bála výšok ale vďaka Harrymu a našej hodine lietania, kedy som ho držala okolo pása a drobný dážď nám padal do tváre, áno, vtedy to bolo dokonalé.

"Čo tu robíš, Megan?!" nad jeho hlasom som podskočila a okamžite sa zvrtla smerom k dverám v ktorých stál.

Uterák mal obmotaný okolo pása, z vlasov mu kvapkala voda a na očiach mal okuliare spoza ktorých na mňa žmúril.

"Ja... myslela som..." začala som habkať a cúvla od metlobalového príslušenstva.

"Nemáš tu čo robiť." zamračil sa a ruky si prekrížil na hrudi ako vošiel do izby "Tak láskavo odíď!"

"Harry..." začala som, ale on zdvihol ruku aby ma umlčal. Zarazene som stíchla.

"Ak si myslíš že sa potom dnešku niečo zmenilo tak to si na omyle." prepichol ma očami ako dvomi dýkami, jeho mrazivý tón mi prenikal až do morku kostí. "Nič to neznamenalo Megan, takže si nič nenamýšľaj."

"Ja..." hlas mi zlyhal ako som na neho so šokom hľadela.

"Nikdy som nemal dopustiť aby to zašlo tak ďaleko." ironicky sa uškrnul "Len som chcel zistiť ako dlho bude trvať kým sa namotáš. Ako dlho bude trvať kým nevinnú nepoškvrnenú Megan Fosterovú dostane Vyvolený do postele."

Zalapala som po vzduchu ako sa mi šialene rozbúchalo srdce.

Čo to hovorí?!

"Preto som ti povedal, že po tebe túžim." nepekne sa zasmial až mi po chrbte prebehli zimomriavky "Čakal som, že to bude trvať kratšie kým sa mi oddáš... Musím priznať že som ťa dosť podcenil."

"Čo to hovoríš, Harry..." vrtela som hlavou, šokovaná a neschopná uveriť jeho slovám.

V očiach sa mi objavili slzy ako som ich chcela potlačiť.

Určite to všetko je len nejaká nočná mora.

Nemôže to byť pravda.

Nemôže.

"Čo to stále nechápeš, Megan?" jeho tón bol odporne výsmešný "Všetko to bola hra. Myslela si si že ťa má niekto rád? Myslela si si že je nám spolu dobre? Si tak trápne naivná... Nikdy mi o nič iné nešlo len..."

Priblížil sa ku mne ako som o krok cúvla ďalej od neho, s hrôzou a bolesťou v očiach.

"Vypadni!"

Len sa pobavene zasmial a zakrútil hlavou. "Bojíš sa ma, zlato?!"

Opäť krok bližšie.

"Nedotýkaj sa ma! Zmizni!" kričala som ako mi slzy už prúdom tiekli po tvári a stále si nedokázala uvedomiť čo sa to vlastne deje.

Môj Harry. Môj milovaný Harry.

"Ale už mi to je jedno... Kto by už len teba chcel Megan? Si mi ukradnutá... Mohol by som mať ktorúkoľvek..." uškrnul sa. "Preto ti radím vypadni z mojej izby a už sem nikdy neloz, rozumieš? Inak sa prestanem ovládať a ver mi, že to pre teba nedopadne dobre."

"Ty odporný idot!" konečne sa mi vrátil hlas ako som začala kričať, ako som sa od bolesti nad zlomeným srdcom vrhla na neho a začala ho udierať do hrude.

Cez slzy a vlasy som nevidela vôbec nič ale bolesť zaplavovala celé moje telo ako sa mi srdce trieštilo na milióny kúsočkov.

"Ty sviniar! Je mi z teba na vracanie! Nechcem ťa už nikdy vidieť!!!" vrieskala som a stále ho udierala ale s ním to ani nepohlo, možno som ho chcela vyprovokovať ku reakcii, možno som čakala, že ma tiež udrie ale on sa dokonalo kontroloval a ovládal emócie na rozdiel odo mňa.

Aj keď som pochybovala že vôbec nejaké má.

Nakoniec mi odtlačil ruky a pevne zovrel zápästia.

Jeho dotyk bol prekvapivo jemný ako ma odtiahol pred dvere jeho izby.

"Nenávidím ťa!" v tom ma namiesto žiaľu ovládol hnev a tak moja ruka tvrdo pristála na jeho líci.

Chlapec sa ani nepohol. Červený odtlačok mojej dlane svietil na jeho líci ale on si poranené miesto nechytil. Len na mňa hľadel s nečitateľným výrazom, jeho oči kamenné a prázdne.

"Ľutujem dňa, kedy som skončila po škole u Snapea práve s tebou! Ľutujem že som zistila, že sme magické polovice!" ďalej som kričala a jeho ticho ma ešte viac rozčuľovalo.

"Bež si za Čchangovou a uži si... Ju bude určite ľahšie zlomiť." zasyčala som ako sa ku mne opäť priblížil.

Pobavene sa zaškeril "Tú som už dávno pretiahol..."

Na malý okamih sa mi zatočilo v hlave až som mala pocit, že každú chvíľu omdliem alebo sa povraciam alebo oboje.

Moje vnútro horelo, mágia sa pod vplyvom emócií drala na povrch ale ja som v tej chvíli zistila, že som príliš vyčerpaná, sklamaná, znechutená a zlomená aby som ďalej bojovala.

Posledný krát som zdvihla pohľad od podlahy a pozrela do zelených očí ktoré som tak šialene milovala a ktoré ma práve teraz zaživa zabíjali.

Ale to už neboli oči, ktoré si ma získali, to boli len prázdne tiene, tvrdé, chladné, bez života.

Otvoril ústa a vyzeral, že chce niečo povedať ale ja som len zavrtela hlavou.

"Už si povedal všetko... Dobrú noc."

"Láskavo sa mi vyhýbaj." zavrčal ako som sa mu otočila chrbtom a z posledných síl kráčala k dverám vedľa. "Bude to tak lepšie."

"Ako keby som chcela byť v tvojej prítomnosti." vystrúhala som svoj najlepší pohŕdavý výraz aký som zo slzami vedela "Skončila som s tebou, Potter! Gratulujem, podarilo sa! Zlomil si ma, zničil si úplne všetko...!"

"Šaliem blahom, Fosterová! Choď sa vyrevať do vankúša!" už som len počula tresnutie dverí a netrvalo dlho kým som vletela do tých svojich, zabuchla ich, schytila prútik a uvalila na ne tie najsilnejšie bezpečnostné kúzla i tie na tlmenie zvuku.

Potom som po nich skĺzla až na zem s výbuchom nového plaču.

Cítila som sa hrozne, krvácalo mi srdce, hlava trieštila, pred očami som mala čierno...

Mala som pocit ako keby ma niekto zradil, ako keby som prežila najhoršiu zradu...

Potter mal pravdu... som len naivná hlupaňa... ako som mu mohla veriť? Ako som si mohla namýšľať že by mohol o mňa mať vážny záujem? Ako som mohla byť taká slepá?

Celý ten čas...

Zavrela som oči ako mi po líci kĺzali horúce slzy.

Nerobil nič iné len ma využíval. Bola som len jeho hračkou... bábkou.

Horko som sa zasmiala.

Cítila som sa tak ponížene, odhalene, sklamane...

A v tom ma niečo napadlo.

Vedel o tom Ron? Vedel, že si jeho najlepší kamarát zo mňa robí len srandu, že to na mňa celé hraje a chce mi len ublížiť?

Povedal to niekomu? Hermione? Nevillovi?

Robí to tak so všetkými dievčatami?

Bola som tak šialene zmätená.

A čo bude s naším magickým zväzkom? Čo nám na to povie Dumbledore? Ako mám s Potterom spolupracovať a bojovať, keď sa na neho nemôžem ani pozrieť?

Čo bude so všetkým tým "záchrana sveta"?

Nemôže to stroskotať len kvôli tomu že riešime naše osobné problémy...

Nie, končím, nenávidím ho!

Hlavu som silno udrela o dvere.

Čo si to tu nahováram... milujem ho... stále ho milujem... po tom všetkom ho milujem...

A aj keď minúty v tichosti a tme plynuli, stále som si nedokázala uvedomiť čo sa vlastne stalo.

Nemala som nikoho okrem mami, ktorá bola stovky kilometrov vzdialená v Londýne a celá ustráchaná prečo sa jej dcéra už mesiac neozýva, pri Lavender a Parvati som bola len tretím kolesom, Fred mal svoje dvojča, bratov, Angelinu ktorá sa mu už dlhšiu dobu páčila... A ja som teraz stratila všetko na čom mi záležalo. Svoju lásku i kamaráta...

Ten posledný mesiac bol najhorší i zároveň najlepší v mojom živote a to len vďaka Harrymu.

Zostala som sama.

Nečakala ma žiadna budúcnosť len vojna a následná smrť...

Ak ma nezabijú smrťožrúti, tak sám Voldemort ak zistí že som Potterova magická polovica.

Na ničom už nezáleží.

Tak prečo som schúlená pri dverách a slzy mi stále tečú po tvári? Prečo mám pocit, že svet stratil význam?

Prečo jediné čo vidím sú jeho zelené oči?

*

Keď som o pár hodín neskôr otvorila boľavé zlepené oči od zaschnutých sĺz, moja izba bola už zaliata slnečným svetlom.

Nevládala som sa ani pohnúť keď mi v tom došlo, čo sa v noci stalo.

Mala som chuť opäť zatvoriť oči, zaspať a nevedieť o realite ale to sa bohužiaľ nedalo.

Celé telo som mala stuhnuté od toho ako som zaspala pri dverách v nemožnej polohe na tvrdej chladnej zemi, no bolo mi to jedno.

Všetko mi bolo jedno.

Pomaly som sa vystrela, zasyčala nad bolesťou a zakrútila skrehnutými lopatkami. Vedľa mňa ležal prútik, verný svojej majiteľke aj v najhorších chvíľach.

Chvíľu som tam len tak sedela, viečka ťažké a napuchnuté, zízajúc na neurčitý bod pred seba. Len zaškvŕkanie vyhladovaného žalúdku ma prebralo k životu a tak som sa dopotácala až k posteli, klesla na ňu s pohľadom na plafón a premietala nad životom.

Mala by som ísť dole a urobiť si raňajky.

Pohladiť Heilly.

Vyčistiť si zuby a urobiť zo seba človeka.

Ale chuť som nemala na nič z toho.

Jediné čo som chcela bolo nadýchať sa čerstvého vzduchu ale to mi ani záhrada nemohla poriadne ponúknuť.

Bola som tu uväznená s človekom, ktorého som nechcela vidieť v malom domčeku v škótskom zapadákove.

A o dva dni, v stredu mi začínal výcvik vďaka ktorému som mala zistiť či prežijem.

Pri myšlienke na to som mala pocit, že sa topím, zaplavovala ma panika a beznádej...

Nádych, výdych.

Mechanicky som vstala, stiahla zo seba nočnú košeľu, obliekla si nejaké čierne tričko s krátkym rukávom, šedé tepláky, zaviazala na nich šnúrku a prútik strčila do vrecka.

Vlasy bez pomoci hrebeňa stiahla do drdola a potom sa pozrela do zrkadla na stene.

Videla som unavené bledé dievča s tmavými kruhami pod červenými očami.

Nad svojim odrazom som len mykla plecom a potom sa vybrala dole.

Nechcela som ho vidieť.

Dúfala som, že je hore v izbe a ešte spí.

Našťastie v obývačke ani v kuchyni nikto nebol...

Nemala som ani pojem koľko môže byť hodín.

Heilly ma privítala trepotom krídel, no ja som sa na ňu nedokázala usmiať. Len vytiahla sklenenú fľašu a misku, naliala do nej mlieko a nasypala kukuričné lupienky.

Vrátila som sa do obývačky, klesla na gauč a začala jesť.

Necítila som hlad ani chuť, len som chcela umlčať svoj žalúdok.

Lupienky chutili ako rozmočené špongie, prežúvala som ich celú večnosť a nakoniec to vzdala.

Očami som vyhľadala hodiny na stene.

Bolo krátko po pol tretej poobede.

Tvár som si ponorila do dlaní a rozmýšľala čo budem zvyšok dňa robiť.

Vedela som, že nedokážem po tom všetkom zaspať, na čítanie som nemala absolútne žiadnu náladu. Chýbala mi spoločnosť niekoho iného, niekoho cudzieho aj keď som tušila, že by som tú osobu v takýchto chvíľach aj tak pravdepodobne od seba len odohnala.

Zrazu som na schodoch počula kroky, niekto, Potter schádzal dolu. Spanikárila som, srdce mi bilo až v krku, ale on jednoducho prešiel okolo mňa, akoby som ani neexistovala, až do kuchyne.

Hľadela som na svoje kolená, počúvajúc vzdialené zvuky príboru, ale to som tu už nezvládala sedieť.

Vybehla som z obývačky preč, hore po schodoch a rovno do izby.

Zamknúť, zahrabať sa pod perinu a utápať sa v depresiách.

To bol plán na zvyšok dňa.

*

Nasledujúci deň ubehol v rovnakom tempe.

Spala som do dvanástej, potom sa osprchovala, no nič nezjedla, keďže mi vôbec nechutilo.

Cítila som ako slabnem ale nejako mi to bolo jedno.

Pottera som stretla len raz a to vtedy keď som vykukla na záhradu, keď pršal prvý októbrový dážď a chlapec rázne kráčal hore dolu po blatistom trávniku, prehrabávajúc si vlasy, mokrý ako myš.

Nechápala som o čo mu ide.

Inak som sa pokúšala prečítať aspoň jednu kapitolu z mojej obľúbenej knihy ale nedarilo sa, myšlienky mi neustále odbehovali preč.

Nakoniec som to vzdala, ležala na posteli a rozprávala sa s Heilly, ktorú som tu dotiahla.

Sova sa usadila na skrini a nechápavo ma pozorovala, keď mi hlava skĺzla z postele dolu a tak sa mi mohla každú chvíľu prekrviť.

"...a ten princ ublížil princeznej, zlomil jej srdce ale bola to aj jej chyba. Nemala byť tak blbá..." ďalej som sa rozprávala sama zo sebou, keďže Heilly mi nerozumela ani slovo.

"... a tak tá rozprávka končí. Princ si zoberie za ženu čiernovlasú dievčinu, ktorá mu porodí syna ale keďže princ je nenásytný idiot potajomky sa bude stretávať s ryšavou vojvodkyňou zo susedstva. A dokonca aj tej urobí decko..."

Rozľahol sa okamih ticha.

"Bože." zúfalo som sa zasmiala sama pre seba. "Len sa na mňa pozri, hovorím so sovou! Utápam sa tu v sebaľútosti a vylievam si srdce sove!"

Vybuchla som do smiechu spojeného s plačom.

"Možno začínam šalieť." utierala som si horúce slzy z líca. "Možno by to takto bolo najlepšie. Ak by som sa stala bláznivou."

Jediné čo som však dokázala boli ďalšie slzy keď sa mi za tie dni už tisíci krát v hlave prehrala ako film tá hádka, tie jeho slová, ten výraz tváre vďaka ktorému ma potopil.

"Najhoršie na tom celom je to, že ho stále milujem, chápeš? Že ho stále ľúbim..."

Zo skrine sa ozvalo tiché súcitné zahúkanie.

*

Sirius Black sedel za dlhým dreveným stolom v kuchyni a študoval husto popísané pergameny a mapy z poslednej schôdze Fénixovho rádu, ktorá sa odohrala len pred hodinou.

Plameň sviečky blikotal a pomaly vyhasínal, ale muž si ho nevšímal, stále mu dosť svetla poskytoval krb, ktorý vyhrieval celú miestnosť.

V suteréne, kde sa kuchyňa domu na Grimmauldovom námestí 12 sa rozliehalo tuhé ticho akoby muž ani nedýchal.

Keď sa zrazu malé zrkadielko položené vedľa prútika zalesklo, Black okamžite vyskočil a bleskovo ho schmatol.

Netušil prečo ho jeho krstný syn práve teraz použil, krátko pred polnocou, no určite to muselo byť niečo vážne inak (ako dobre pozná Harryho) by sa nikdy neozval.

"Harry?! Je všetko v poriadku?!" vyhŕkol len čo sa objavila chlapcova tvár v zrkadle.

"Potrebujem sa s tebou porozprávať, Sirius." prehovoril "Ide o Megan."

A/N: Ahojte dievčatá! Som naozaj veľmi šťastná, že sa vám konečne ozývam po takej šialene dlhej dobe. Viem, že ste pravdepodobne (isto) na mňa nahnevané ale naozaj je mi to veľmi ľúto. Nechcem tu pol hodiny vysvetľovať , prečo nová časť nebola tak dlho ale je toho teraz veľa, (najmä škola- koniec školského roka, mala som osobné problémy a nejako ma opustila múza a tak som často civela na prázdny papier vo worde a nemala tušenia ako dať slová z hlavy na papier)

Len sa modlím a dúfam, že sa na mňa až tak strašne nehneváte. Ja sama som na seba strašne nasratá a mám hrozný pocit viny, ale nemusíte sa báť že by som niekedy zmizla a nevrátila sa.

Vždy sa vrátim. Sľubujem.

Dúfam, že ste si časť po dlhšej dobe užili :) Aj keď nie je príliš veselá. Neustále som rozmýšľala ako by som to mohla čo najlepšie napísať a tu to máte. Je polnoc, oči mám také červené že už takmer nevidím a každú chvíľu od únavy odpadnem ale túto časť som musela a potrebovala dopísať kvôli vám ♥

Je to smiešne a trápne, ale strašne ste mi všetky chýbali ♥ Naozaj :D Milujem vaše komentáre, votes, vždy sa veľa nasmejem a vleje mi to sily keď si čítam vaše názory. Ďakujem hlavne dievčatám za komenty pri minulej časti, práve oni ma nakopli ku písaniu.

Rada si aj tentoraz prečítam vaše komentáre či pozitívne alebo negatívne. Naozaj mi to veľmi pomôže, hlavne teraz po mesiaci keď som späť a netuším či ešte stále tu sú so mnou nejakí moji čitatelia.

Sľubujem, že sa tú veľkú pauzu budem snažiť vynahradiť. Učíme sa posledné 2 týždne a potom mám konečne voľno ale budem sa aj cez to všetko snažiť napísať čo najskôr novú časť.

Mám tak veľa plánov s týmto príbehom (ktorý milujem, je ako moje malé dieťatko, ktoré vidím každým dňom rásť a rásť a to len vďaka vám) a bolo by mi neuveriteľne ľúto (aj by som si poplakala :D) ak by len tak zanikol. Sľubujem, že nedopustím aby sa to stalo.

Ďakujem za všetko ♥ I love you all!