Chúlila som sa do klbka na zadných sedačkách auta, zakrútená do Siriusovho saka a driemala. Snažila som sa čo najrýchlejšie zaspať.

Mala som v pláne otvoriť oči až vtedy, keď budem bezpečne vo svojej novej posteli, kde nebudú ani smrťožrúti ani žiadny iný násilníci.

Pes ležal na druhej strane, cítila som ako ma svojimi tmavými očami pozoruje. Vedela som, že na mňa dáva pozor.

Počula som ako sa vpredu pošepky rozprávajú Harry s Tonksnovou; tuším mu vysvetľovala, čo sa vlastne stalo.

Snažila som sa to ignorovať.

Nechcela som o tom počuť ani slovo...

Ešte stále som na sebe mohla cítiť špinavé paprče čiernovlasého a jeho slová mi bez prestávky vŕtali v hlave.

Dvíhal sa vo mne odpor ako som pomyslela na to, ako by sa ma dotýkal, ako by som pred ním nasilu kľačala, ako...

Po líci mi skĺzla jedna osamelá slza.

Nechcem si radšej ani predstaviť, čo všetko by sa dialo, ak by sa tam nezjavil Sirius.

Pevne som k sebe stisla viečka.

Bola som nahnevaná na Pottera.

Ako mohol dopustiť, že som zostala bez ochrany, bez svojho vlastného prútika?

Keď sa to dozvie Dumbledore, bude mať problém.

Obrovský problém.

...dnešný deň bol skrátka naozaj šialený. A to ešte nie je na konci.

A Harry mi povedal, že po mne túži...

Po mne.

Harry Potter túži po mne!

Zo všetkých tých dievčat na svete, práve po mne...

Stále som mala pocit, že ta hádka na benzínke sa mi len prisnila. To nemohla byť pravda. Neexistovalo, že by bola.

A teraz ma ignoroval.

Bez slova sme nastúpili do auta, bez slova mi podal jednu šunkovú bagetu a ani mi poriadne nevenoval pohľad.

Takže najprv mi po útoku smrťožrútov povie "Och Meg, nenávidím sa za to, že som dopustil, že ti ublížili..." a teraz?

Panebože, som mu až tak ukradnutá?!

Je mu jedno, že... že...

A potom príde za mnou a stačí aby sa ma dotkol a ja sa hneď zosypem...

Bože, som totálna hlupaňa.

Cítim sa ako uväznená v zakliatom kruhu. Vždy niečo urobí a potom opäť zmení tvár a ja som z neho čoraz viac mimo...

Opäť ma zaliala vlna hnevu.

Zobral mi prútik!

Prekročil všetky hranice...

Toto mu nedarujem!

Jemne som pootvorila viečka.

Harry si na mieste spolujazdca rozrušene prehraboval vlasy, niekedy ich silnejšie potiahol až som mala pocit, že si ich každú chvíľu nakoniec vytrhne.

Dokonalo som si vedela predstaviť ako nahnevane zatína zuby i päste a vďaka magickému zväzku som cítila jeho čoraz narastajúcu zlosť, ako ho zvnútra spaľuje a roztápa, no okrem toho i pocit viny a frustráciu.

Musela som pevne zovrieť pery aby som nevykríkla pod prílivom Potterových burcujúcich emócií.

Netuším či za to mohol náš spoločný zväzok, ale bolo celkom iné cítiť len mágiu... Teraz som mala možnosť rozoznať všetko.

Bol nahnevaný sám na seba, bol šialene nasratý...

Ani by som sa nečudovala ak by práve teraz vyhodil do vzduchu celé auto. Mágia zúrila podobne ako on sám.

Tak mu treba...

Nemala som v pláne ozvať sa alebo ísť za ním...

Prinútila som sa opäť pevne zavrieť viečka. O pár minút ma pohltila Morfeova náruč a prvýkrát i nočné mory.

*

Zobudila som sa na to ako ma niekto nesie v teplej náručí, na šumenie lístia vo vetre a na buchnutie dverí na aute.

Keď som otvorila oči, mohla som nad sebou vidieť Harryho zamračenú tvár pokrytú obavami a cítiť jeho pevné paže ako ma jedna drží pod zadkom a druha hladí po chrbte.

Už som viac na sebe nemala Siriusovo sako a tak ma od zimy triaslo a objavila sa i husia koža.

"Si v poriadku, Meg?" pozrel sa na mňa ako ma stále niekam odnášal.

V očiach sa mu odrážala nevídaná neha.

Na môj nechápavý pohľad, odvetil. "Kričala si. Musel to byť nejaký zlý sen."

Na malú chvíľku som sa pokúsila spomenúť, ale neúspešne.

"Kde sme?" pohla som sa a opatrne obmotala ruky okolo jeho krku, aby som mu pomohla.

Harry ma bez slova pozoroval, za jeho pohľadom sa odohrávalo čosi, čomu som nedokázala rozumieť.

"Práve sme dorazili do KingSmuir. Je okolo jedenástej večer."

"Už sme tu?" zaliala ma nervozita. "V našom novom domove?"

Vyzeralo to, že Potter vo vnútri sám zo sebou chvíľu bojoval, kým nakoniec prikývol. "Náš nový domov."

Už viac som nechcela rozmýšľať a trápiť sa, nechcela som nič.

Preto som len zatvorila oči, čelo oprela o jeho rameno a nadýchla sa tej príjemnej omamnej vône.

Vždy ma dokázala dokonalo upokojiť.

Cítila som ako ma chlapec ďalej nesie a niekam kráča, no bolo mi to úplne jedno. Nezaujímala by som sa ani vtedy ak by ma unášal do lesa s úmyslom vraždiť.

Verila som mu.

Bola som ochotná darovať mu celý svoj život a obetovať ho len kvôli nemu.

"Meg, teraz ťa položím, dobre?" do ucha mi narazil jeho horúci dych až som sa opäť striasla ale teraz už nie od zimy.

Zatackala som sa vyvedená z rovnováhy keď som pod nohami zacítila tvrdú chladnú zem ale Harry ma stále jemne držal a dával pozor.

Stáli sme pred dverami menšieho domčeka, ktorý sa nachádzal trochu ďalej za dedinkou. Dokonca ho z jednej strany kryl malý ihličnatý lesík takže bol celkom nenápadný.

Bol celý obkladaný dubovým drevom, vysoké francúzske okná mu dodávali na vznešenosti, naopak jeho neveľký vzrast len s jedným poschodím, na útulnosti. Od prašnej cesty k nemu viedol malý kamenný chodníček.

Bola som prekvapená, že pôsobil moderným dojmom a vyzeral celkom ako nový.

Zamilovala som si ho hneď na prvý pohľad.

"Wau." Harry vydýchol nahromadený vzduch v pľúcach a rovnako ako ja, očarene zízal na domček.

"Dobré, nie?" spokojne sa uškrnula Tonksnová, ktorá sa ticho ako duch zjavila vedľa nás.

"Makalo sa na tom dosť dlho... Dumbledore to chcel dokonalé." prehodil Sirius už vo svojej ľudskej podobe.

"Krásne." asi prvýkrát za dnešný deň som sa dokázala úprimne usmiať.

"Tak sa pozrieme na váš nový domov, hm?" aurorka spýtavo nadvihla obočie a prútikom, ktorý mala v ruke vykonala zložité kúzla, kým konečne zámka cvakla a dvere sa otvorili.

Ako prvý dnu vošiel Harry a ja som cupkala rovno za ním.

Nachádzali sme sa v malej ale za to priestrannej chodbe. Všade bolo šero, takže nebolo vidieť ani na krok, kým Tonksnová jedným mávnutím prútika nezapálila oheň v krásnom vykladanom krbe a vo veľkých svietnikoch namiesto lustra.

Vyzeralo to tu úžasne.

Luxus sa miesil s útulnosťou a bolo to tu viac-menej muklovsky zariadené.

Steny boli rovnako ako z vonku i z vnútra obkladané drevom, na jednej strane krb, oproti nemu kožený gauč cez ktorý bola prehodená teplá huňatá deka a pestrofarebné vankúše. Nechýbalo ani kreslo či mach na sedenie.

Pred krbom ležal veľký mäkký koberec.

Hlavu som musela otáčať do všetkých strán. Nevedela som sa vynadívať.

Tak tu budem nasledujúce týždne bývať?

Tonksnová nás viedla cez obývačku rovno do kuchyne, ktorá s ňou bola prepojená.

Očaril ma drevený kuchynsky pult s vysokými stoličkami, ktorý pôsobil ako ten čo sa zvyčajne nachádza v bare. Oproti nemu bola linka, sklenené skrinky, všetko dokonalo vyleštené a na svojom mieste.

Síce tu chýbala muklovská chladnička či mikrovlná rúra, ale kuchyňa bola naozaj krásna.

Ak by ju moja mama videla, odpadla by.

"Páči?"

"Je to dokonalé, Tonksnová." odvetila som ako som očarene prešla k jednému z francúzskych okien a zazrela ihličnaté stromy v čierno-čiernej tme.

Na oblohe sa trblietali hviezdy a mesiac ako peceň chleba.

"Tak vám ukážem zvyšok, dobre?"

Na prízemí sa okrem obývačky a kuchyni nachádzala ešte jedna malá izba a la knižnica, ktorá bola celá zaprataná knihami.

Harry fascinovane vošiel dnu a bruškami prstov prechádzal po všetkých knihách v starých väzbách.

"Doviezol ich sám Dumbledore. Niektoré sú z rokfortskej knižnice, iné zo Šikmej uličky a niektoré z jeho vlastnej zbierky. Pomôžu vám pri výcviku i pri skracovaní dlhých chvíľ." vysvetlila Tonksnová ako sledovala naše reakcie.

Tá izba na mňa pôsobila takmer až magicky. Všade kam som sa pozrela boli knihy...

Nachádzala sa tu i malá posteľ, kde sa dalo pokojne čítať a relaxovať a nad ktorou viseli pripnuté pergameny, útržky z novín, poznámky o rôznych elixíroch i kúzlách, pohyblivé fotky čarodejníkov a čarodejníc...

Nebolo tu žiadne okno, žiaden ruch len ticho... skrátka skvelá zašiváreň, miesto pre úkryt, miesto kde človek mohol zmiznúť na pár hodín a potom sa znova objaviť.

Keď sme sa konečne dostali ďalej, na prízemí sme ako posledné objavili malú jednoduchú kúpeľňu so sprchovacím kútom.

"Ďalšia je na poschodí. Keďže ste tu dvaja a to muž a žena, chceli sme vám dopriať súkromie. Každý môže používať tu svoju." poprvýkrát prehovoril Sirius a jemne sa usmial až sa mu na tvári vytvorili vrásky. "Aj keď si nemyslím, že sa táto bude veľmi využívať. Určite budete chcieť ušetriť vodu..."

Keď mi po pár sekundách došlo, čo tým vlastne myslel, moju tvár pokryla zákerná ohnivá červeň a Tonksnová zasyčala "Sirius!"

Harry mu venoval podráždene zamračenie.

Zvláštne, že vo vlaku na podobné hm... sexuálne narážky nereagoval... Ale všetko je teraz inak, nie? Teraz už viem, že je tu niečo aj z jeho strany...

Spoločne sme sa vybrali po zakrútených drevených schodoch hore.

V malej chodbičke sa nachádzali štyri dvere a ako inak francúzske okná.

Prvé, hneď na kraji, patrili kúpeľni. Táto bola o čosi väčšia a dokonca i s vaňou.

Ďalšie dvere viedli do mojej izby.

Mojej!

Bola som naozaj zvedavá ako mi ju pripravili.

A od prekvapenia som musela otvoriť ústa.

Izba bola nádherná, nič iné som o nej nemohla povedať.

Ako prvá miestnosť v dome nebola vykladaná drevom, ale natretá čistou bielou farbou. Nebola veľká, nachádzala sa v nej vysoká skriňa z čerešňového dreva, dlhé zrkadlo opreté o stenu a police s mojimi najobľúbenejšími knihami.

Na druhej strane miestnosti sa nahádzala veľká posteľ s bielymi obliečkami, oveľa väčšia ako tá čo mám doma alebo v Rokforte.

Nad ňou bol zavesený ľahký baldachýn s množstvom svetielok.

Bola hneď pri okne čo som naozaj milovala, keďže som sa často v noci budila a tak mohla nerušene sledovať hviezdy.

Namiesto obrazov sa v rámoch nachádzali rôzne kvetiny či liečivé bylinky.

Izba prekypovala jednoduchosťou no ja som už teraz do nej bola totálne zbláznená.

"Nech sa páči." usmial sa Sirius a k posteli položil môj kufor z Rokfortu plný oblečenia a učebníc a prázdnu Heillynu klietku.

Zrak mi klesol dolu. "Kde sú naše sovy... nemali pred nami náhodou náskok?"

"Určite sa zdržali na nočnom love. Je to pre nich raj, samé lúky a lesy a myši a hraboše." mávol rukou Sirius.

Dúfala som, že má pravdu. Vždy keď dlhšie Heilly nevidím, dostanem strach.

Hneď vedľa mojej izby sa nachádzala tá Harryho.

Bola rovnako biela, bez zrkadla, stenu zdobili chrabromilské znaky. V jednom rohu sa nachádzala truhlica plná metlobalového vybavenia, od zlatej strely až po najnovší model metly, ktorá bola opretá o stenu.

Posteľ bola trochu väčšia ako tá moja, tiež pri francúzskom okne a bola len o čosi vyššia ako matrace.

Vedľa nej skriňa na oblečenie a malé komíny kníh o mágii a obrane a metlobale.

Dokonca na podlahe vedľa okna čupeli drobné kaktusy rôznych druhov.

"To je úžasné." usmial sa Harry a v očiach sa mu objavili radostné iskry.

Konečne aspoň chvíľu nevyzeral ako ustarostený teenager s nekonečnou váhou na pleciach ale ako mladý chalan s chuťou do života.

"A tá posledná?" zvedavo som otvorila dvere na izbe celkom na kraji.

Bola takmer prázdna. Mäkká tmavá podlaha a okná pozdĺž celej steny oproti dverám. Okrem toho na podlahe len matrace s bielymi a krémovými perinami a vankúšmi a la provizórna posteľ.

"Táto miestnosť slúžila ako spálňa, ale keďže... hm... vy dvaja máte svoje vlastné izby, je tu navyše. Ale keď sa budete cítiť zle, odporúčam si tu chvíľu ľahnúť a relaxovať. Je odtiaľ dokonalý výhľad na les i lúky." Tonksnová nadšene ukázala na veľké okná a hviezdnu oblohu za nimi.

Takže toto mala byť spálňa?

Naša spálňa?

Pohľad mi klesol na mäkký pohodlný matrac a okamžite sa mi v hlave vybavili všetky hriešne myšlienky.

Očervenela som až za ušami a musela odvrátiť tvár, aby to Harry nezbadal.

"Dumbledore by tu mal byť o pár minút. Fénixov rád vám poskytol ochranu. Okolo domčeka a záhrady je tzv. pol-bublina. Nikto vás nevidí, nepočuje, máte všetky ochranné zaklínadlá, ktoré sme vám dokázali poskytnúť. Hop-šup prášková sieť je uzatvorená, rovnako ako sa odtiaľ nedá odmiestniť i premiestniť. Viac vám povie Dumbledore..." Tonksnová štebotala ako sme spolu všetci štyria schádzali dolu schodmi.

"Hneď ako riaditeľ príde, budeme musieť zmiznúť. Podať Rádu správu a tak." mávla rukou a namierila si to rovno do kuchyne.

"Dá si ešte niekto čaj? Meg? Sirius? Harry?"

"Prosím." unavene som prikývla a klesla do kresielka pri ohni.

"Jeden, Tonksnová." zdvihol ruku Harryho krstný otec.

Potter záporne pokrútil hlavou. "Nie, ďakujem."

Prešiel rovno ku mne a rázne vyhlásil "Potrebujeme sa porozprávať, Megan."

"Áno, potrebujem aby si mi konečne vrátil môj prútik." nahnevane som zamrmlala.

"Ospravedlníte nás?!" bol to skôr príkaz ako otázka.

Sirius, rozvalený na gauči a Tonksnová v kuchyni len prikývli.

Chlapec ma viedol dozadu, do knižnice a zavrel za nami dvere. Použil zaklínadlo Alhomora i Muffliato a potom sa otočil čelom ku mne.

V slabom svetle sviečok bolo vidieť jeho nazlostenú tvár.

On je naštvaný?

On?!

"Dotkol sa ťa?!" jeho hlas bol strašidelne chladný.

"Čo-čože?" vyjachtala som zo seba po chvíli, keďže som nemala ani páru o čom rozpráva.

"Tí idioti čo vás otravovali..." zvýšil hlas "...dotkli sa ťa?!"

Zamračila som sa. "Nemáš právo na mňa kričať."

"Takže áno." neveselo sa zasmial a roztržito si začal prehrabovať vlasy.

"Nič by sa z toho nestalo ak by som mala svoj prútik! Prečo sa neustále chováš ako debil?! Prečo si mi ho zobral?!" musela som vybuchnúť.

Mlčal ani na mňa nepozrel.

"Chceli ma znásilniť, čo to nechápeš?! Nemohla som nič robiť... cítila som sa tak bezbranne... Vieš ako som sa bála?!" v očiach sa mi nahromadili slzy. 

Nahnevane udrel do päsťami do steny až som podskočila "Aj ja som sa bál, kurva! Keď som ťa videl v Siriusovom saku a celú uplakanú... keď mi to Tonksnová povedala, chcel som sa tam vrátiť a zabiť ich... Ani netušíš ako som sa o teba bál."

Bola som ticho a snažila sa odplašiť všetky tie nepríjemné spomienky.

"Ak by ti skrivili čo i len vlások na hlave..." jeho oči stmavli, po zelenej ani stopa. "Ak by sa o niečo pokúsili... v tej chvíli by ma nikto nedokázal zastaviť."

Otočil sa opäť ku mne, stretli sa nám pohľady a on mi palcom jemne prešiel po sánke. "Je to celé na hlavu. Totálne."

Bola som schopná len prikývnuť a pod jeho dotykom privrieť viečka.

Mal pravdu. Všetko čo sa dialo bolo šialené.

Potom mi vtisol do ruky môj prútik a zašepkal "Prepáč."

Zrušil kúzla, vykĺzol von a ja som v tej tme zostala sama.

*

Zízala som do svojho hrnčeka so šípkovým čajom a počúvala Dumbledorove slová.

Tonksnová a Sirius odišli pred desiatimi minútami a naopak Heilly i Hedviga konečne dorazili do KingSmuir.

Nechceli sme ich zatvárať do klietok ale zároveň sme mali zakázané púšťať ich a hlavne v noci, keďže moja plamienka driemavá nie je až taká nápadná ale Harryho sovu snežnú pozná každý. Plus, raz už boli zranené a to sme ešte boli v Rokforte...

Takže chvíľku krúžili po obývačke spojenej s kuchyňou a nakoniec sa rozhodli že drevený stojan pri barovom pulte bude pre nich to pravé a spokojne sa usadili.

Teraz občas zahúkali alebo cvakli zobákmi, ale nevyzeralo to tak, že by sa im náš nový domov nepáčil.

Teda bolo jasné, že máme zakázané používať soviu poštu, hop šup práškovú sieť, premiestňovanie i prenášadlá.

Skrátka každý spôsob komunikácie a prepravy bol striktne zamietnutý.

"O tomto domčeku v KingSmuir vie naozaj veľmi málo ľudí a tí sú pod Neporušiteľnou prísahou. Dokonca to nevedia ani všetci členovia z Rádu." vysvetľoval Dumbledore ako sedel v kresle a ja s Harrym vedľa seba na gauči.

"Ak by som bol presný, zo situáciou sú oboznámení len členovia, ktorí vás budú trénovať, plus Kingsley Shacklebolt a Sirius Black."

"Takže Ron a Hermiona...?"

"Nie, vaši priatelia, žiaľ Merlinovi, to nemôžu vedieť." povzdychol si smutne riaditeľ.

Odložila som hrnček na nízky sklenený stôl a tvár si podoprela rukami, ktoré som položila na nohy.

"Máte zakázané vychádzať za ochranné zaklínadlá, ale dúfam že domček a záhrada vzadu vám budú stačiť... Každú noc tu príde jeden člen Rádu, ktorý vie o KingSmuir a bude na stráži. Budú sa striedať."

Vedela som, že sa to Potterovi nebude páčiť.

"Rovnako ako celé leto na Privátnej ceste." prekrútil očami.

"Mrzí ma to Harry, ale myslím, že po dnešnom dni to obaja chápete. Smrťožrúti nás zaskočili nepripravených a len vďaka tvojim schopnostiam ste obaja v poriadku. O mukloch na čerpacej stanici ani nehovorím. Obaja ste vo väčšom nebezpečenstve ako si vôbec myslíte. Nedopustím, aby sa podobné situácie ešte niekedy zopakovali."

"Môžem za to ja. Vzal som Meg prútik a tak sa nemohla brániť." chlapec venoval vzdorovitý pohľad starému mužovi.

"Rozhodne ťa za to nemôžem pochváliť." Dumbledore mu opätoval stretnutie očí "Ale myslím, že ty sám si sa z toho dostatočne poučil. Obaja vieme, že ak by sa Megan niečo stalo tak by sa to hlavne odkzrkadlilo na tebe..."

Potter zavrel oči a sotva počuteľne zašepkal "Zlomilo by ma to. Vzdal by som sa. Vzdal by som sa všetkého..."

Srdce mi šlo takmer vyskočiť z hrude ako som počula jeho slová.

Riaditeľ na Harryho hľadel s nekonečnou láskou a hrdosťou. "Viem, Harry. Ak by si povedal niečo iné, musím priznať, bol by som sklamaný."

V miestnosti sa rozliahol okamžik ticha. Jediné čo ho prerušovalo boli sovie zobáky a pukotanie horiaceho dreva v krbe.

"To je už toľko hodín!" zrazu zvolal Dumbledore ako skontroloval svoje zložité hodinky bez ciferníkov. "Radím vám aby ste obaja rovno zaliezli do postele a poriadne si pospali. Vybaľovanie počká aj do zajtra."

Všetci traja sme sa presunuli ku vchodovým dverám. Dumbledore si vzal z vešiaka cestovný plášť a prehodil ho cez seba.

"Inak... zabudol som sa spýtať, čo hovoríte na domček?" v očiach mu zažiarili iskričky ako u malého chlapca.

"Je krásny, pán profesor." hanblivo som mu venovala malý úsmev a ten jeho sa hneď rozšíril.

"To som naozaj rád."

"Kedy nám začína výcvik, pane?" nadhodil Harry ako stál bokom opretý o stenu a sledoval Dumbledora.

"Doprial som vám voľno ešte pár dní. Prvú hodinu očakávajte v stredu."

Fajn, dnes je sobota takže mám chvíľu času na udomácnenie.

"Dobrú noc, dávajte na seba pozor."

"Samozrejme, dobrú noc."

Za Dumbledorom sa zavreli dvere a Harry ich okamžite zamkol aj keď nemusel.

Okolo domčeka bolo obranných kúzel až až.

"Takto sa cítim istejšie." priznala som a on prikývol. "Ja tiež."

Chvíľku sme na seba bez slova hľadeli.

Bolo zvláštne poprvýkrát v živote ocitnúť sa niekde kde sme boli úplne sami.

Bez ľudí.

Len my dvaja.

Nikto iný.

Počula som zahúkanie jednej zo sov, tuším to bola Hedviga.

"Mali by sme si ísť ľahnúť." navrhla som opatrne a Harry sa zhlboka nadýchol. "Jasné."

Odložila som prázdne hrnčeky, pohladkala Heilly na dobrú noc, Potter pozhasínal všetky svietniky a spoločne s chlapcom sa vybrala hore.

Obaja sme postávali pred dverami svojich nových izieb a z nejakých neznámych dôvodov sa nám nechcelo dnu.

"Čo by si povedala na to, ak by sme spolu spali ďalšiu noc?"

Vďaka jeho vete som zabudla ako sa dýcha.

A/N:) Ahojte! Želám Vám príjemné prežitie veľkonočných sviatkov a čo najmenej vody :D Konečne sú aspoň na pár dní prázdniny, keďže tá škola je totálny zabijak :/ Ak to niekoho zaujíma, Informatiku som nejako uhrala... (ale za cenu stresu, plaču a prachov, doslova a do písmena), predmety som si na semináre tiež vybrala, no čaká ma ďalšie more písomiek :D  :(

Ďakujem za krásne komentáre k minulej časti, rovnako i za votes ♥ Ste skrátka trieda!

Čo hovoríte na dnešnú kapitolu? Ich nový domov som sa snažila čo najviac priblížiť, tak dúfam že si ho i vďaka obrázkom dokážete predstaviť :) Naozaj ma zaujímajú vaše dojmy, takže budem rada za každý jeden komentár :)

I love you all! ♥