Severus Snape dnes vôbec nemal dobrú náladu.

Bola streda ráno, raňajky vo Veľkej Sieni boli hlučné a otravné ako vždy a on opäť a raz ľutoval, že sa na nich zúčastnil.

Oveľa radšej by jedol vo svojich súkromných komnatách a jednoducho si niečo objednal od škriatkov z kuchyne ale Albus trval na tom, že sa pri stole bude každé ráno stretávať celý profesorský zbor.

Albus a tie jeho švihnuté nápady!

Ale keďže Severus bol múdry a vzdelaný muž a už vopred vedel odhadnúť, či je boj prehratý alebo nie, radšej sa stiahol a len podráždene škrípal zubami, zatiaľ čo striehol na študentov.

Aj dnes sedel na kraji učitelského stola ako zvyčajne, na svojom mieste, čítal ranné noviny a zároveň si do úst vkladal vidličku.

Podvedome zdvihol pohľad od článku na tiutulnej strane a jastril smerom ku chrabromilskému stolu.

Vždy najprv skontroloval to drzé chlapčisko Pottera a potom všetkých Weasleyovcov. Až keď sa ubezpečil, že sedia medzi ostatnými, mohol pokojne dojesť.

Teraz tam síce sedeli všetky ryšavé hlavy ale chýbala čierna strapatá.

Severus si ešte stále nedokázal uvedomiť a užiť tú krátku chvíľu bez Pottera a dokonca i Fosterovej a už ich mal opäť vidieť a dokonca i učiť.

Pochyboval že tí dvaja hlupáci niečo pochopia z umenia Elixírov, keďže za štyri roky neukázali ani štipku talentu, o Oklumenicii a Legilimencii nehovoriac.

Už vopred Dumbledora varoval, že to bude zbytočná strata času, ale ten starec ho ako vždy vôbec nepočúval.

Vraj sú Potter a Fosterová veľmi nádejní mladí čarodejníci a má im dať šancu.

Pche.

Takže dnes okolo obeda bude musieť zmiznúť do KingSmuir a prežiť s nimi prvú hodinu tréningu.

Zaklonil hlavu, na čo mu zachrapčali všetky malé kostičky v tele a zahryzol si do pery aby nahlas nezastonal.

Bol vyčerpaný, celú noc strávil pri Voldemortovi a mučil nejakých chudákov muklov. Len vďaka silným povzbudzujúcim elixírom ešte stále dokázal stáť na nohách, keďže sa aj jemu ušlo nejaké to Crucio.

Jeho úloha bola dvojitý agent, nebolo to po prvý krát.

A teraz mal pred sebou ešte dve hodiny, tretiakov Bystrohlav&Bifľomor a potom, Merlin žehnaj, piatakov Slizolin&Chrabromil.

A či tam bola Fosterová s Potterom alebo nie, nebol v tom žiaden rozdiel.

*

Hermiona postávala v chodbe žalárov pred učebňou Elixírov spoločne so spolužiakmi, Ron sa bavil s Nevillom a ona nemala žiadnu chuť pridať sa do debaty a hlavne vtedy, keď sa ten rozhovor týkal metlobalu.

Chýbal jej Harry.

Každý deň uvažovala ako sa mu môže dariť i keď nemala tušenia, kde vôbec je a čo tam robí.

Všetko čo im Dumbledore povedal bolo to, že Harry s Megan zmiznú na pár mesiacov a nebudú s nimi môcť zostať v kontakte.

Bola nahnevaná, že ju z toho vylúčili, Potter jej vždy všetko povedal, ale pochopila, že to bude niečo veľmi vážne a samozrejme spojené s Voldemortom.

Len dúfala, že sú obaja v poriadku.

Avšak nechápala, prečo je do toho zapletená i Meg. Obaja síce trpeli tou zázračnou únavou, ale časom sa to pomaly ale isto zlepšovalo.

Bolo v tom niečo viac a keď sa Harry vráti bude ho musieť poriadne vyspovedať.

Zrazu sa strhla, keď do chodby za smiechu a hluku nacválali slizolinčania na čele s Dracom Malfoyom, Pansy Parkinsonovou a Blaisom Zabinim.

Odvtedy čo Harry s Megan zmizli sa Malfoy stiahol do úzadia.

Teda aspoň na tých pár dní.

Ale vyzerá to tak, že sa rozhodol vrátiť k svojmu starému ja.

"Ako sa majú naše hrdličky?!" zaškerila sa Pansy smerom k Hermione a Ronovi a tí od údivu nadvihli obočie. "Vôbec netušíš o čom je reč, však lasica?"

Weasley od hnevu zčervenal. "O čom to tu trepete?!"

"Ani humusáčka nemá prehľad ako vidím." vybuchla do smiechu, ktorý pripomínal chrochtanie svini, Millicent Bulstrodová, keď sa pred nich nahrnuli všetci slizolínsky piataci a Hermiona na nich ďalej nechápavo zízala.

Jedným okom mrkla na Malfoya, ktorý nebol ako vždy v strede hlúčika ale na kraji. Na aristokratickej tvári mu síce svietil úškľabok ale ani sčasti nevyzeral tak spokojne ako jeho slizký spolužiaci.

Hermiona ho nestihla dlhšie pozorovať keď po nej Zabini hodil noviny a ona ich na poslednú chvíľu zachytila.

Nemusela dlho hľadať o čom hovoria slizolinčania; na titulke týždenníka Čarodejnica svietila fotografia Harryho Pottera ako zviera v náručí nejaké čiernovlasé dievča a veľkými písmenami nadpis:

Žiadne liečenie! Potter sa snaží zakryť pred Fosterovou aférku s iným dievčaťom!

Opäť sa pozrela na fotku a po bližšom skúmaní, keď sa dievča na pohyblivej fotografii zasmialo a otočilo hlavu, spoznala že je to Čcho Changová.

Vedela, že s ňou Harry niečo mal, ale rovnako vedela i to, že sa na konci minulého roka rozišli a táto fotka vyzerala stará spred pár mesiacov.

Takže ďalší plátok plný lží.

Vedenie školy potvrdilo, že sú študenti piateho ročníka Harry Potter (15) a Megan Fosterová (15) na liečení kvôli zdravotným ťažkostiam, ktoré sa prejavili na začiatku školského roka ale dodnes je neznáme o čo konkrétne ide.

Ošetrujúca liečiteľka i kompetentí odmietajú verejnosti poskytnúť bližšie informácie o zdravotnom stave študentov či o mieste pobytu liečenia.

Týždenník Čarodejnica však vypátral pravý dôvod odchodu Pottera a jeho očarujúcej priateľky.

Čo môže byť pravda na tom, že namiesto liečenia obaja zmizli na pár týždňov na Francúzsku riviéru?

Párik si chcel dopriať dovolenku na Azúrovom pobreží a keďže sa na pána Pottera vždy pozeralo inak (momentálne ho verejnosť prezýva Vyvolený), tak mu riaditeľ Rokfortskej strednej školy čarodejníckej Albus Dumbledore povolil aj tento výstrelok.

Nemenovaný zdroj nám poskytol exkluzívne informácie o pobytu Pottera a Fosterovej. "Videl som ich včera večer na pláži v Nice. Obaja vyzerali spokojne. Slečna žiarila šťastím."

Megan Fosterová však dlho šťastná nezostane keď zistí, že jediný dôvod prečo ju pán Potter vzal na dovolenku, bol ten že ho fotografi pristihli ako si len dva týždne dozadu užíva pozornosť neznámej krásky, rovnako študentky z Rokfortu.

A aby Potter zakryl pochybnosti a hnev Megan, svoju lásku jej chcel dokázať týždňami sladkého leňošenia pod francúzskym slnkom.

Podarí sa mu to?

Alebo zistí, že sa mu nevyplatilo podviesť Fosterovú, keď sa to kráska dozvie?

"Určite o tom ešte nievie. Zlomí jej to srdce. Je do neho zamilovaná až po uši. Mali ste vidieť ako sa na neho pozerala..." potvrdil zdroj.

Určite sa na svojho princa rovnako nebude pozerať aj potom keď zistí že to už viac nie je princ ale príšera.

Preto všetci spoločne zaželajme Megan veľa šťastia a málo sĺz, keď sa do školy vráti so zlomeným srdcom.

Od začiatku sa totiž dalo čakať, že slávny Harry Potter, po ktorom túži každé dievča čarodejníckej spoločnosti nedokáže zostať dlho verný.

Hermiona civela na ten plátok s otvorenými ústami.

Bolo jasné, že Harry Megan nepodviedol.

A určite obaja neboli vo Francúzsku a neváľali sa na pláži.

Ale mohlo na tom byť aj niečo z pravdy?

Sama totiž ani len netušila kde môžu byť, ale Dumbledore by určite Harryho nepustil na nejakú dovolenku, keď okolo zúri vojna a smrťožrúti zabíjajú hlava nehlava.

Nepáčilo sa jej ako tu najlepšieho kamaráta vykreslili aj keď čo sa od bulváru dalo čakať?

Harry je podľa nich namyslená rozmaznaná celebrita, sukničkár, podvodník a sviniar.

A najdôležitejšia vec je to, že ona vlastne ani len netušila čo je medzi Megan a Harrym.

Tu na Rokforte si boli posledné dni veľmi blízky a vyzerali ako pár, ale kto vie?

Opäť.

Nikto jej nič nepovedal a ona z toho začínala byť naozaj veľmi podráždená.

"Tak čo hovoríte na našeho svätého Pottríka?" uškŕňala sa Pansy škodoradostne "Chodí s humusáčkou Fosterovou ale za jej chrbtom si to rozdáva s Čchangovou."

"Zavri hubu!" zovrel päste Ron a vyzeral že jeho sebakontrola visí na vlásku.

"Potter sa síce hraje na stelesnené dobro, ale že je až taký úbožiak, som netušil." Nott si odpľul na zem, k Hermioniným nohám. "Dokonca ani v Slizoline..."

"V Slizoline vzťahy nepoznáte. Tam skrátka šukáte bez citov a každú noc s niekým iným, chápem." Hermiona sa prekvapene pozrela na Lavender, ktorá teraz stála hneď vedľa nej spoločne s Parvati a to práve ona teraz bránila Harryho.

Robí to kvôli Megan, je to predsa jej najlepšia kamarátka.

Spokojne sa usmiala ako slizolinčania od šoku zamrzli.

Malfoy sa ako prvý spamätal aj keď sa doteraz nezapájal do hádky. "Grangerová, dokonca aj ty musíš uznať, že vy, úbohí milujúci chrabromilčania, ste v tomto smere chudáci. My, čistokrvní všetko riešime na rovinu a z očí do očí no vy budete radšej podvádzať a zatajovať pravdu aby ste tomu druhému "nezlomili srdce"." vystrúhal znechutenú grimasu. "Myslíte si čo chcete, ale žiaden Slizolinčan by sa neznížil na takú úroveň a nechodil šukať za kríčky, len aby o tom ten druhý nevedel."

Hermiona prekvapene (dnes už po tretí krát) hľadela na Malfoya.

Ani v najdivokejších snoch by ju nenapadlo, že jej raz budú dávať prednášku o uprímnosti práve Slizolinčania.

Svet sa zbláznil.

*

Dnešné ráno patrilo medzi katastrofálne.

Zobudila som sa už okolo ôsmej s migrénou a mala som pocit, že zomieram, keď som neskôr v kúpeľni zistila, že som ešte aj dostala mesiačiky.

Šialená bolesť hlavy a podbruška bola tá najhoršia kombinácia vôbec.

A práve dnes!

Začínal mi tréning, nemala som čas ležať v posteli a.... plakať.

Nevedela som čo máme dnes na pláne.... s akým učiteľom a hlavne o koľkej.

Poobede?

Doobedu?

Len som dúfala, že nebude prvý na rade Snape a jeho Elixíry či Legilimencia alebo Oklumencia.

Aj keď som poriadne nevedela čo to vlastne znamená.

Ako prvé som si dopriala horúcu sprchu, potom si vyčistila zuby, po troch dňoch rozčesala vlasy, čo vôbec nešlo ľahko a stiahla ich do francúzskeho vrkoča.

Dnes opäť pršalo, kvapky v tom tichu čo sa rozliehalo domčekom, bubnovali do okien.

Zvolila som obyčajné čierne tepláky a biele tielko, k tomu ešte mikina na zips a tenisky. Prútik som si strčila do rukáva ako vždy a po špičkách sa vybrala dole.

Na moju smolu bol Potter v kuchyni, opieral sa zadkom o linku a v rukách zamyslene otáčal malým... zrkadielkom?

Zamrzla som a chcela vycúvať do obývačky ale on nejakým svojim siedmym zmyslom vycítil moju prítomnosť.

Odrazil sa od linky a otočil čelom.

Napadlo ma toľko vecí čo by som mohla urobiť, vrhnúť sa na neho a mlátiť ho päsťami či zaútočiť kúzlami alebo radšej utiecť... Len pohľad na neho mi spôsoboval muky a neskutočný hnev, ktorý som ani nevedela, že vlastne mám.

Sklonila som hlavu, odmietala sa na neho pozrieť a vkročila do kuchyni. Vytiahla som si vajcia, fazuľu v paradajkovej omáčke a slaninu a začala si robiť raňajky aj keď som bola v kuchyni totálne ľavá.

Dokázala som na sebe vycítiť jeho pohľad, no bolo mi to jedno.

Ako som povedala, už mi bolo totálne všetko ukradnuté.

Nie, nebolo.

Zavrela som oči ako prešiel za mnou, jeho prítomnosť som cítila tak blízko...

On si však len zobral svoj tanier s hriankami a bez slova odkráčal do obývačky.

Bolo to bolestivejšie ako mučenie.

Vydýchla som nahromadený vzduch v pľúcach a prešla dlaňou cez tvár.

Všetko to napätie, emócie...

Ukazováky som pritlačila k spánkom a masírovala si ich ako migréna stále neustupovala.... Usadila som sa na vysokú stoličku pri bare a začala jesť.

Na moje šťastie to bolo celkom jedlé aj keď na Potterove kuchárske umenie to ani zďaleka nemalo.

Umyla som za sebou riad a odobrala sa cez obývačku do knižnice. Zatiaľ čo sme čakali na náš prvý tréning, som nemienila zostať v blízkosti chlapca.

Kútikom oka som spozorovala ako leží na chrbte na gauči a vyhadzuje si do vzduchu malú loptičku, veľkosťou sa približujúcu k ohnivej strele a potom ju obratne chytí vďaka schopnostiam stíhača a zase vyhodí.

Zavrela som sa do knižnice, usadila do kúta s prvou knihou, ktorá mi prišla pod ruku a zo zavretými očami nechala hlavu opretú o stenu.

Ako prežijem dnešný deň?

*

Keď ma niekto o pár hodín neskôr zobudil, bola som celá dolámaná ale aspoň bolesť hlavy nikde.

"Je tu Snape."

Konečne som dokázala rozlepiť viečka, ale to som už zazrela len Potterov chrbát vychádzajúci z miestnosti.

Chvíľu mi trvalo kým som sa celkom prebrala, odhodila knihu, ktorá mi aj tak poslúžila len ako vankúš a ponáhľala sa do obývačky.

Uprostred nej postával so založenými rukami na hrudi Severus Snape a tváril sa ešte viac mrzuto než zvyčajne.

Vôbec som nebola nadšená že ho vidím.

Dumbledore nám skrátka musel ako prvého poslať nášho najviac nenávideného profesora. "Slečna Fosterová." vykrivil pery do posmešného úškrnu "Som naozaj rád že ste si našli čas a pridali sa k nám."

Zahryzla som si do spodnej pery aby som mu nemusela drzo odvrknúť nech sa dá vypachať a snažila sa nepozerať na chlapca vedľa mňa.

"Nebudeme predstierať, že sme sa tu radi stretli..." začal muž "Ale všetci traja vieme prečo sme nútení stráviť spolu čas. Od dnešného dňa začína váš výcvik proti temným silám. Navrhoval by som aby sme najprv začali Oklumenciou a Legilimenciou, keďže to je momentálne najdôležitejšia časť výcviku a potom sa vrátime ku Elixírom, v ktorých ste obaja viac než úbohí."

Netuším o čo mu šlo. Chcel nás vyprovokovať alebo...?

Potter vedľa mňa ustrnul v napätom kŕči a ja som na Snapea gánila najviac ako sa len dá.

"Aby sme sa zbytočne nezdržiavali a vy ste nemrhali mojím drahocenným časom..." zatiahol profesor a mávol prútikom.

Okamžite sa nábytok v obývačke odpratal do kútov; gauč, nízky stôl i koberec zmizli a spoločne zo zvyškom zariadenia čupeli pri stenách.

Snape na nás zamyslene hľadel ako som Pottera bez slova obišla a postavila sa na voľné miesto na druhej strane obývačky.

"Dokážem vycítiť vo vzduchu veľké napätie; magické i psychické." nadvihol obočie "Stalo sa niečo o čom by som mal vedieť?"

"Nič, pane." odvrkol Potter a ani na neho nepozrel.

Muž sa podráždene zamračil.

"Ak by sme boli v škole, Potter, čakala by vás nemalá strata bodov i školský trest. Bohužiaľ, nemám tie právomoci aby niečo podobné fungovalo i tu, ale ak sa neprestanete správať slušne, mohlo by vás čistou náhodou zasiahnuť nejaké nepríjemné kúzlo."

"Vyhrážate sa mi pán profesor?" provokatívne zatiahol chlapec a nebola na ňom poznať ani štipka strachu.

"Áno, vyhrážam." pokojne odvetil Snape, no nechuť sa rysovala v každej vráske jeho tváre a potom sa otočil čelom ku mne.

Snažila som sa splynúť so stenou aby na mňa obaja zabudli ale to sa nanešťastie nestalo. Vôbec sa mi do ničoho, v spoločnosti profesora Elixírov, nechcelo púšťať.

"Však ja zistím čo sa stalo..." zamrmlal a jeho tón sa mi vôbec nepáčil.

Namieril svoj prútik a zavŕtal do mňa chladné čierne oči skôr ako som sa stihla spamätať. Miestnosť sa mi zavlnila pred očami a zmizla; mysľou mi prebiehal jeden obraz za druhým ako blikajúci film, tak jasný, až ma to oslepovalo.

Bolo mi päť, behala som po trávniku, smiala sa a naháňala malé copaté dievčatko, moju vôbec prvú kamarátku... bolo mi deväť, sedela som v cukrárni spoločne s mamou a napchávala sa veľkou porciou čokoládovej zmrzliny, ktorú som dostala za čisté jednotky na vysvedčení... sedela som v jednom z dlhej flotily člnov vedľa chlapca s okrúhlou tvárou, ktorý vždy strácal svoju ropuchu a v podbrušku mi poletovali vystrašené motýliky ako som pozorovala obrovský vysvietený hrad s množstvom vežičiek... ponáhľala som sa po chodbách a snažila sa utiecť Filchovi, keď som v prvom ročníku nechtiac zablúdila na zakázané oddelenie- prvá chodba na treťom poschodí... sedela som na tribúnoch v spoločnosti chrabromilčanov a zasnívane hľadela na čiernovlasého stíhača, ktorý v pästi víťazoslávne zvieral zlatú strelu...

Nie! Nemohla som dovoliť aby Snape zistil moje city k Harrymu.

Podvedome som rýchlo mávla prútikom, ako keby mi nejaký hlások v kúte mysli povedal, čo mám robiť.

Obrazy zmizli a ja som vyčerpane skĺzla na drevenú podlahu. Hlavu som mala plnú bolesti.

Snape oproti mne tiež bolestivo syčal ako mu po tele vyskakovali obrovské pulzujúce pľuzgiere.

Prekvapene som na neho hľadela a neodvážila sa pozrieť Potterovým smerom.

Profesor okamžite niečo zamrmlal a pupence zmizli. Hodil po mne nečitateľný pohľad, ktorý však dokázal zamraziť až do štipku kostí.

"Vy ste už Oklumenciu skúšali, slečna Fosterová." bolo to konštatovanie a nie otázka.

"Len...." preglgla som "...len keď ste ju na mňa použili vy, pane. V nemocničnom krídle. Keď ste chceli vidieť ako sa presne stala magická rana." pohotovo som odvetila a snažila sa pozbierať zo zeme.

Snape na mňa zízal ako keby ma videl prvý krát v živote.

"Na prvý pokus to bolo... priemerné." zamrmlal váhavo "Skúsime to znova."

"Ale vy ste mi ešte ani nestihli povedať čo mám vlastne robiť..." zaškrípala som zubami.

"Vyprázdnite svoju myseľ... Osloboďte sa od všetkých pocitov..."

Oslobodiť sa od pocitov?

Vedľa mňa stojí chlapec, ktorý mi zlomil srdce, ktorého nenávidím i milujem...

Ako sa mám preboha oslobodiť?

"... a potom sa bráňte akokoľvek vás napadne... Urobte to isté, čo ste spravili aj pred chvíľou..."

Čo som spravila? Pričarovala som mu hnisavé pupence?

"Prečo je to vlastne tak dôležité?" nechápavo som zamrmlala skôr pre seba ale Snape to započul.

"Prečo je to dôležité, slečna Fosterová?" zopakoval "Oklumencia uzaviera myseľ proti vonkajším vniknutiam a vplyvom. Temný pán je veľmi zručný, patrí medzi najzručnejších na svete čo sa tejto časti mágie týka a len málokto dokáže jeho Legilimencii vzdorovať. Skrátka a jednoducho, dokáže z človeka vyťahovať jeho najhlbšie pocity a spomienky... Oklumencia slúži na to, aby ste sa vedeli brániť a nenosili srdce na dlani, čo je však pre vašu fakultu charakteristická vlastnosť..."

Na jeho posledné slová som sa musela zamračiť.

"A keďže vy dvaja máte najväčšiu silu a potenciál postaviť sa voči Temnému pánovi, potrebujeme aby ste absolvovali tréning. Nemôžeme dopustiť aby sa zopakoval incident na čerpacej stanici, kedy vás nechránených napadli smrťožrúti... Nemôžeme dopustiť aby ste zahynuli hneď prvý deň vojny..."

"Vojna už začala..." namietla som.

"Presne tak slečna Fosterová." prepichol ma očami "Preto by ste mali cvičiť..."

Keď som si však uvedomila čo to všetko znamená, prebehol mi mráz po chrbte.

Dumbledore teda očakáva, že sa stretneme zoči-voči Voldemortovi.

Už je to jasné.

Nie je žiadna cesta na útek.

Pre Pottera to bude hračka, on sa s Temným pánom stretol dokopy už trikrát, ale čo ja?

Zalieval ma neznesiteľný strach ako som tam stála a opäť a raz sa snažila zmieriť s osudom.

"Potter." Snape sa otočil k chlapcovi, ktorý ticho počúval "Pre vás je to, dovolím si tvrdiť, ešte dôležitejšie. Ako vám profesor Dumbledore všetko vysvetlil, medzi vami a Temným pánom je nejaký druh spojenia, ktoré sa vytvorilo vtedy, keď vás mala v ten osudný večer zabiť kliatba. Mávaté sny a videnia o služobníkoch Temného pána i o ňom samom a práve tomu musíme zabrániť kým nebude neskoro..."

"Lebo to môže zneužiť ja viem..." ľahostajne mávol rukou Potter.

"Tak potom aj určite viete, že nemôžete zlyhať. Pripravte sa! Jeden... dva... tri! Legilimens!"

Sledovala som ako Snape po chvíli spustil ruku s prútikom dole.

"Prečo ste sa nebránili?!" vyštekol.

"Snažil som sa!" odvrkol Potter a šúchal si jazvu.

"Tak sa snažte viac! Ešte raz!"

Mojej magickej polovici sa vôbec nedarilo, po štvrtý krát dokonca zostal na kolenách s tvárou v dlaniach.

"Neviete sa kontrolovať! Neviete si vyprázdniť myseľ, hlupák!" nahnevane kričal Snape. "Pre pána Zla budete ľahká korisť!"

Potter zatínal päste a nevraživo hľadel na profesora, biely od zlosti.

"Slečna Fosterová!" zahučal na mňa až som podskočila "Ukážte vášmu milému ako sa to robí!"

Skôr než som sa vôbec stihla nadýchnuť ma zasiahlo zaklínadlo a pred očami sa mi zjavil obraz mňa a Freda ako sa podpichujeme a on ma chce uštekliť na smrť.

Do popredia mysle som sa automaticky snažila tlačiť temnotu v ktorej sa moje spomienky nenachádzali.

Nedarilo sa... moja myseľ bola slabá a trhala sa a bolo to až príliš bolestivé... 

Snape bol ako otravný hmyz.

Mala som pocit, že vôľa odišla... no v tom mi na jazyk priletelo zaklínadlo a o chvíľu učiteľ konečne zmizol z mojej hlavy.

"Vidíte Potter!" kričal profesor ako vyskočil na nohy, keď odletel do steny na druhom konci obývačky "Fosterová sa dokáže brániť! Nie je to ešte úplné uzatváranie mysle ale ovláda základ na ktorom sa dá stavať!"

Nad tou takmer-pochvalou som sa začervenala aj som mala pocit, že mi každú chvíľu vybuchne mozog.

Ešte nikdy som nepočula že by Snape pochválil nejakú študentku či študenta. Dokonca aj vlastných slizolinčanov chválil zriedkavo.

Sama som však nechápala ako to vlastne robím.

Skrátka som si v mysli predstavila štíty a snažila sa ich vystavať po obvode. Nevedela som či to takto má fungovať, ale hlavné bolo to, že dokážem parazita vyhodiť von.

Aj keď sa Snape ani len nedá porovnať s Voldemortom.

Obete Temného pána musia čeliť napádaniu zvyčajne v strachu a mukách a vtedy bola myseľ najzraniteľnejšia. Keď sa niečo podobné stane v realite, keď mi niekto bude surovo napádať a trhať myseľ, nebudem mať žiadnu šancu.

Chlapec pretočil očami ale nevyzeral že by mu nejako veľmi vadilo, že som aspoň v niečom o trošku lepšia ako on.

"Skúsime to posledný krát!" vyhlásil Snape "Legilimens!"

Ani tentokrát to Potterovi nevyšlo a keď profesor sklonil prútik, vyzeral byť veľmi nahnevaný.

"Takže tu je zdroj toho vášho napätia." zasyčal "Nechápete že je pre vás najdôležitejšie spolu vychádzať?! Do vojny sa nikdy nepletú city, vy blázni! Bude na nič, keď zvládnete Oklumenciu, no vaše magické jadrá budú v nerovnováhe! Potter! Okamžite do kuchyne!"

Ak som správne pochopila, v čarodejníkovej hlave práve zazrel našu hádku.

Chlapec zavrčal a zagánil na muža, no odkráčal do druhej časti miestnosti v závese so Snapeom, ktorý použil všetky najsilnejšie zaklínadlá na ochranu súkromia takže som ich nemohla počuť a dokonca ani vidieť.

Teda ak nerátam tú hmlu.

Presunula som sa ku gauču, odsunutému v rohu obývačky, na ktorom bol zmoknutý cestovný plášť Snapea.

Klesla som na mäkký matrac a chcela chvíľu nič nerobiť a len oddychovať, hlava mi stále búšila vďaka Legilimencii, keď som si v tom všimla skrútené noviny vytŕčajúce z magicky zväčšeného vrecka.

Zvedavosť a túžba po nejakých informáciach zo sveta tam vonku ma prinútili vytiahnuť týždenník Čarodejnica keď mi do očí okamžite udrel článok o Harrym Potterovi a mne?

S vráskou na čele som sa pustila do čítania aj keď som v bruchu zacítila bolestivý kotrmelec vďaka pohyblivej fotografií Čcho Čhangovej v náručí Pottera.

"Tú som už dávno pretiahol." Jeho slová ma stále zraňovali a znovu a znovu lámali moje srdce.

Zahryzla som si do spodnej pery ako mi pred očami plávali písmenká. 

Cítila som ako sa moja mágia nepríjemne vlní.

*

Snape sa nervózne prehádzal hore-dolu po riaditeľovej kancelárii. Ešte stále mal na sebe cestovný plášť, nestihol sa prezliecť alebo zastaviť na večeri vo Veľkej Sieni. Radšej sa rovno vybral za Albusom Dumbledorom.

"Stalo sa niečo, Severus? Vo Vstupnej Sieni som narazil na tvoju sovu." starý muž s dlhou bielou bradou vstúpil dnu ako sa nechal vyviesť točitým schodiskom a narozdiel od profesora si okamžite z ramien stiahol drahý cestovný plášť z dračej kože.

"Opäť ste niekam vycestovali?" zamračil sa Severus akoby zabudol na hlavný dôvod prečo tam vlastne je."Neustále niekam miznete, Albus."

"Je to dôležité.... Verte mi, ak by som nemusel tak by som nikam nechodil, chlapče." riaditeľ vyzeral unavene a strhane ale z nejakého neznámeho dôvodu i spokojne. "Prečo ste ma navštívili, Severus? Tréning, dúfam, prebehol hladko."

"Potterovi Oklumencia absolútne nejde. Dokonca je z nej ešte horší ako z elixírov..." vykrivil pery Snape "Ale Fosterová naozaj prekvapila. Už na prvý pokus ma dokázala vytlačiť z hlavy. Nechápem, ako je to možné... Nikdy som ešte niečo podobné nevidel."

Dumbledore ho zamyslene počúval a šúchal si bradu.

"Keď sa bránila, tak ťa zvyčajne odzbrojila zaklínadlom alebo celkom uzavrela myseľ a neukázala žiadne spomienky?"

Snape pokrčil ramenami "Aj aj... Ako keby si dokázala v tom istom čase vyčistiť hlavu i použiť kúzlo."

Starší z mužov sa zamračil. Vyzeralo to tak že dochádza k nejakému nepríjemnému záveru.

Na pár minút sa v miestnosti rozľahlo ticho.

"To je všetko, Severus?"

"Nie. Potter a Fosterová sa šialene pohádali. Hneď ako som vkročil do domčeka bolo dnu cítiť magické napätie. Ich magické jadrá sú mierne rozhodené a najväčšiu rolu hrajú emócie. Potter si nedokázal zachovať chladnú hlavu pri výcviku najmä kvôli tomu, že neustále rozmýšľal nad tým čo sa stalo. Tí idioti do toho všetkého pletú city. Naša snaha i nádej môžu ísť do kelu, keď budú tak veľmi riskovať!"

Dumbledore sa tváril vážne, no v očiach mu svietili ohníčky.

"Vieš prečo sa pohádali?"

"Odtiahol som si Pottera do kuchyne, no nič mi nechcel povedať. Vraj do toho nemám strkať nos! To drzé...!"

"Severus!" zahrmel riaditeľ.

"Keď som použil Oklumenciu, cítil som jeho hnev ale nie dôvod prečo sa zachoval tak hrubo k Fosterovej."

"Bol hrubý?"

"Ešte nikdy som Pottera takéhoto nevidel a to je už čo povedať." uškrnul sa Snape.

Opäť sa riaditeľňa ponorila do ticha.

"Ako som povedal, Severus, od začiatku sa dalo očakávať, že sa do toho vloží srdce. Vlastne to bolo takmer na sto percent isté. Je na čase aby som im vysvetlil ďalšiu dôležitú vec... už to nemôžem dlhšie odkladať." Dumbledore sa oprel dozadu a hľadel na muža spoza polmesiačikových okuliarov.

"Čo také?" v Snapeovom ľahostajnom výraze sa odrážala dávka zvedavosti.

"Že nie sú len magické polovice."

A/N: Hi! ÁÁÁ! Som veľmi šťastná, že vám novú kapitolu pridávam už po týždni! (keďže všetci poznáme ako často sa objaví nová časť) Konečne som mala trochu viac času a mohla som pokojne a nerušene písať :) 

Známky by som mala mať ako-tak uzavreté (lepšie to už nedám ani za milión) som strašne vyčerpaná (celé dni len zízam na futbal, noci nespím a namiesto toho dlho do rána čítam a potom všade chodím ako mŕtvola) a na týždeň pravdepodobne nebudem v škole takže budem písať jedná báseň :D 

Chcem vám vynahradiť to ustavičné dlhé čakanie na nové časti, tak dúfam, že ste sa aspoň trošku potešili :)

Som veľmi zvedavá čo hovoríte na dnešnú kapitolu (?) Opäť sa presúvame na ďalší "level" poviedky. 

Ďakujem za všetky komentáre a hviezdičky, ani neviete ako ma to veľmi teší ♥ I love you! ♥