Len dúfam, že som nesklamala vaše očakávania. Prosím, prečítajte si poznámku autora.

Cesta do KingSmuir bola ťažšia ako si človek myslel. S minimom čarovania a len s muklovskými prostriedkami to vyzeralo takmer neuskutočniteľné.

Už som tušila prečo sa Dumbledore tváril tak prehnane vážne.

Mali sme sa vyvarovať toľkým prekážkam až som mala pocit, že to ani nie je možné.

Bez kúzel!

Presná poloha Rokfortu nám zostala aj naďalej utajená. Podľa počasia a prírody sa však dalo ľahko zistiť v ktorej časti Škótska sa hrad nachádza.

Čierne jazero sa tiahlo smerom zo severa na juh, odkiaľ prichádzal aj prímorský vietor takže určite nebol hlboko vo vnútrozemí.

Zvyčajne keď nás vlak v septembri viezol do školy, od Londýna sme sa tiahli celé hodiny len na sever, takže som odhadovala , že zatiaľ čo sme dorazili do Rokfortu, museli sme precestovať celé Spojené kráľovstvo.

Škoda, že som nikdy nekontrolovala čas...

Keď sme všetci postávali nad začarovanou mapou, ktorá ukazovala dedinku KingSmuir, počet hodín cesty tam z Rokfortu, červená bodka označujúca školu blikala neďaleko malého mesta Dufftown.

Mala som pravdu.

Dufftown sa nachádzal vysoko na severe krajiny a náš budúci nový domov ležal viac smerom na juhovýchod.

Od mora sa musel KingSmuir nachádzať zhruba dvadsať- dvadsať päť kilometrov.

Takže to znamenalo, že tam našťastie bude menej daždivé počasie ako má Rokfort.

Paráda, aspoň niečo pozitívne.

Autom sa do panstva človek dostal približne za tri-štyri hodiny, čo bolo úžasné, ale s našimi podmienkami na bezpečné cestovanie sme sa tam mali terigať dvojnásobne dlho.

A to nehovorím o polhodinových pauzách na čerpacích staniciach, kde sme sa mali vždy chvíľu zdržať a presvedčiť sa či nás nikto (teda smrťožrúti) nesleduje.

Úžasné.

Dumbledore dlhými prstami ukazoval na mape vyznačenú cestu, vždy niečo prízvukoval alebo sa na chvíľu zastavil a Tonksnová, aj keď vyzerala ako dosť poplašená žena, teraz pozorne sledovala a čo chvíľa prikyvovala.

Sirius namiesto počúvania ponad riaditeľovu sklonenú hlavu strúhal grimasy smerom k Harrymu.

Ten mu opätoval bláznivé úškrny alebo vyplazil jazyk, ale videla som ako vždy očkom kontroloval čo sa deje.

Ja som sa snažila vnímať ale pozornosť mi vždy odbehovala inam...

Až teraz, keď som mala každú chvíľu odísť som si uvedomila, že naozaj opúšťam svoj druhý domov, Rokfort.

Bolo to tak šialene skoro. Ešte som nebola pripravená na život bojovníčky/záchrankyne sveta.

"V poriadku Albus." vyhlásila Tonksnová, ktorá ako jediná posledných pár minút vnímala Dumbledorov výklad.

Riaditeľ zroloval mapu a poklopkal po nej prútikom. S tichým puknutím zmizla.

"Ak sa vyskytne nejaký problém okamžite sa ohláste. Patronusy budú najrýchlejšie..." hovoril profesor ako sme spoločne vychádzali z riaditeľne.

"Kufre sú v aute a sovy majú pred vami približne hodinu náskok. Nezabúdajte, Tonksnová, že Rokfortský expres bude čakať v Rokvillskej stanici len hodinu. Dovtedy musíte nastúpiť. Odvezie vás asi dvadsať minút cesty, kde už bude čakať auto aj s batožinou."

"...a autom na hlavnú cestu smerom na juh, áno, áno, viem Dumbledore." mávla rukou.

"Buďte opatrní." pripomenul s vráskou na čele.

Siriusovi a Tonksnovej podal ruku a nás jemne chytil za plecia.

"Harry, Megan, ak sa niečo stane... pokračujte čo najviac na juh. Snažte sa pôsobiť neviditeľne; ja sa vám už ohlásim." horlivo šepkal.

"Nemusíte sa báť, pán profesor." Potter mu venoval upokojujúci pohľad.

"Ak budete v nebezpečenstve, použite spoločnú mágiu. Nič nie je na svete silnejšie ako práve vaše magické jadro..."

Prikývla som, už teraz som mala od nervozity spotené dlane.

"Musíte myslieť len na seba. Vy ste to najdôležitejšie... Nepozerajte na ostatných a utekajte..."

"Ale..." začal Harry.

"Sirius a Tonksnová sa ponúkli, že vás ochránia. Ste ich priorita. Ak budú musieť obetovať životy, urobia to."

"Nie." nahnevane zavrčal Potter.

"Harry..." Dumbledore si povzdychol "Musíš urobiť všetko preto, aby si ochránil Megan..."

"Áno, ale..."

"Sľub mi to..."

"Áno, áno, sľubujem." zamračil sa a Albus sa na neho hrdo usmial. "Si úžasný mladý muž, Harry."

Potter otrávene pretočil očami, ale ja som vedela že vo vnútri horí hrdosťou.

"Musíme si švihnúť ak chceme chytiť vlak." Tonksnová si vytiahla z vrcka habitu hodinky a skontrolovala čas.

"Zbohom." Dumbledore sa posledný krát jemne usmial a potom sa cez dubovú bránu vrátil naspäť do hradu.

My sme sa spoločne, všetci štyria, vybrali po štrkovej ceste smerom do Rokvillu.

Len včera som tu s Harrym a Snapeom kráčala na stretnutie s novinármi a teraz už naozaj odchádzam.

Prebehol okolo mňa čierny pes a obtrel sa o moje stehno bláznivo vrtiacim chvostom.

Aspoň niekto si dnes užíval.

Predtým ako sme zachádzali do zákruty som sa ešte raz musela pozrieť na hrad.

Hrdo sa týčil priamo za našimi chrbátami so všetkými svojimi majestátnym vežami a vežičkami.

"Takže ty si Harryho magická polovica?" usmiala sa na mňa fialovlasá dievčina ako sme kráčali vedľa seba.

"Už to tak bude..." povzdychla som si.

"Musí to byť vzrušujúce." nadšene poskočila.

"Pokojne si to môžeme vymeniť." pousmiala som sa. "Nie je to až tak úžasné ako to vyzerá."

"Ale zdieľaš svoju magickú dušu s človekom, ktorý ťa miluje..." zasnene sa zadívala do diaľky. "O tom sníva každý."

Harry bol našťastie pár metrov pred nami a hádzal psovi drievko takže náš rozhovor nepočul.

"Hm... určite vám v Ráde povedali, že je to len predstavenie. Nič z toho nie je skutočné..."

Tonksnová sa na mňa nechápavo pozrela.

"Ale Harryho city sú naozajstné..."

"Čože?" nadvihla som obočie, zakopla a takmer zabudla ako sa dýcha.

"Stačilo mi vidieť ako sa na teba celý čas v riaditeľni pozeral. Nemusím byť expert, aby som aj za tú krátku chvíľu spoznala, že mu nie si ľahostajná..."

"Zblížili sme sa a... vychádzame spolu... lepšie... nič viac, naozaj." koktala som a naschvál vynechala slovo "kamaráti".

Neboli sme ani to.

"Ako myslíš." pokrčila plecami."Ale každý kto má oči, vidí..."

"Nikdy by som sa Harrymu nepáčila..." zahryzla som si do spodnej pery.

Bolelo, priznať si to, ale bola to pravda. Nechcela som si klamať.

"Tak to máš smolu." zasmiala "Keďže už sa mu páčiš..."

Neodpovedala som a len potriasla hlavou. Pripadala som si ako v prvej triede, keď sme riešili podobné hlúposti. "Kto je do koho"

Tonksnová bola naozaj fajn. Milá, vtipná, niekedy až prehnane zvedavá, ale človek sa v jej spoločnosti cítil viac než dobre.

Dokázala som sa smiať spolu s ňou a keď sme o pár minút dorazili do Rokvillu mala som aj ja lepšiu náladu.

V uličkách sa nachádzalo menej ľudí, keďže bol víkend a každý si užíval pohodu a dlho vyspával.

Harry sa prestal jašiť so Siriusom aby čierne psisko nebudilo prehnane veľa pozornosti a kráčal vedľa mňa tak blízko až sa nám o seba obtierali ruky.

Ako vždy sa mi pri jeho dotyku zrýchlil tep. V tomto sa asi už nikdy nezmením.

Počasie sa nám rozhodlo priať. Obloha bola takmer čistá s jasným slnkom. Zajtra sa september prehupne do októbra takže očakávam len samý vietor a dážď.

Super.

Konečne sme dorazili na vlakovú stanicu tu v Rokville. Rokfortský Expres poslušne čakal na koľajniciach s chlapíkom v uniforme, ktorý sa na nás už z diaľky usmieval.

Tonksnová sa k nemu okamžite vybrala a nám naznačila aby sme hneď nastúpili.

Harry otvoril dvere, pes skočil dnu a potom ma ako správny gentleman nechal vojsť prvú.

"Chcem aby si vedela, že to čo som sľúbil Dumbledorovi aj dodržím. Nedopustím aby ti niekto skrížil čo i len vlások." zadržal ma.

Moje oči vyhľadali tie jeho zelené a potom som jemne prikývla.

Naklonil sa ku mne a odhrnul mi z tváre zatúlaný prameň vlasov. Pozorne sledoval ako som si jazykom navlhčila pery.

Prečo som mala pocit, že vzduch okolo nás zhustol a napätie by sa dalo aj krájať?

"Počul som o čom ste sa s Tonksnovou bavili." drzo sa uškrnul a prehrabol si vlasy.

Len som na neho tupo zízala. Ako to mohol, do čerta počuť? Veď sa zabával so Siriusom...

"Hm... a?" nadvihla som obočie a so strachom očakávala jeho reakciu, ale on sa len pobavene zasmial.

"Tonsonová je lepšia aurorka ako som si myslel." poznamenal a potom sa vybral do kupé, kde už čakal Sirius vo svojej ľudskej podobe.

Nechápavo som zízala na miesto kde pred tým stál a rozmýšľala o čom to sakra trepal... Tonksnová je aurorka? Fajn, ale čo s tým má spoločné naša konverzácia o tom ako si myslí, že sa Harrymu páčim?

Bože, mám pocit, že mi to všetko celkom prerastá cez hlavu...

Ako som sa aj ja zjavila v kupé, Harryho krstný otec, ktorý doposiaľ čítal noviny ich energicky odhodil a s úškrnom vyhŕkol "Tak čo ste tam vy dvaja vyvádzali?"

"Čože?" prekvapene som vyjachtala a klesla oproti nemu na miesto pri okne.

"Videl som vás." pretočil očami "Zdržali ste sa pri nastupovaní..."

"No..." zatiahol Potter a drzo si vyložil hore nohy s teniskami.

"Len sme sa rozprávali..." vysvetľovala som a krútila svoj prútik medzi prstami.

"Dnes to nazývate rozprávanie?" zachechtal sa a pobavene zaklonil hlavu.

Vrhla som po Harrym pohľad nech svojho krstného otca vyvedie z omylu, ale ten si s ním len vymieňal nenápadné žmurknutie.

Pootvorila som ústa aby som im na to niečo povedala, no v tom do kupé vtrhla vysmiata Tonksnová a vlak sa pohol. "Dáte si niečo pod zub?"

Zatriasla malou čiernou kabelkou, ktorú som si ani nevšimla, že má a ozývalo sa to ako z nejakého kontajnera s množstvom ťažkých predmetov, ktoré sa prevaľovali vo vnútri.

Prekvapene som zízala na kabelku, keď z nej vytiahla štyri sklenené fľaše tekvicového džúsu."Ako si to urobila?"

"Jednoduché neodhaliteľné rozširujúce zaklínadlo." pousmiala sa spokojne aurorka a usadila sa vedľa mňa. "Tak čo ste to tu riešili?"

"Sirius si myslí, že..." nevedela som ako pokračovať a tak som sa radšej otočila a sledovala ubiehajúcu krajinu za oknami.

"...že medzi sebou niečo máme." sebavedomo odvetil Harry a v tú chvíľu som si priala zmiznúť.

Tonksonová sa len zasmiala "Hovorila som to..."

"Nič spolu nemáme." zapišťala som zahanbene "Všetko je to len trápne divadlo pre verejnosť!"

"Nevedel som, že aj my dvaja sme verejnosť." prehodil Sirius a odpil si poriadny dúšok z fľaše. "Nech je to ako chce, nebudeme sa vám do toho montovať." doplnil múdro.

"Ach... ďakujem?" zaskočene som vykoktala.

Štvalo ma, že sa Potter tváril ľahostajne a nezúčastnene akoby témou rozhovoru bolo počasie či rozhodovanie čo si dáme na večeru.

Keď sa nám stretli pohľady, ten svoj som odvrátila.

Cítila som sa zmätene a hlúpo. Nebavila ma tá hra, ktorú so mnou ustavične hral, aby si skrátil dlhú chvíľu...

A ešte viac som bola nahnevaná na seba, že som mu to dovolila.

Prečo mu nemôžem odolať?

Fajn, odteraz sa budem chovať len chladne. Nech vidí, že nie som jeho osobná hračka, ktorá sa roztečie pri každom jeho úsmeve či dotyku.

Cesta ubiehala príjemne. Sirius zmizol za novinami, ktorých titulku som zdobila ja a Potter a Tonksnová s chlapcom hrali karty.

Ja som pokojne popíjala chladený tekvicový džús a dokonca na pár minút aj zadriemala.

Vlak po pol hodinke cesty začal brzdiť až nakoniec celkom zastavil a my sme vystúpili. Tonksnová zamávala rušňovodičovi, ktorý sa vykláňal z okienka zatiaľ čo ja som sa rozhliadala okolo seba.

Postávali sme na kraji nejakej dediny, kde bolo na prašnej ceste zaparkované len jedno jediné auto a to čierne SUV.

Rokfortský Expres sa pohol a pomaly začal vzďaľovať zatiaľ čo aurorka, hlava tímu, sa rozhodným krokom vybrala dolu malým strmým svahom.

Sirius už viac nebol človekom ale psom, ktorý pobehal okolo nás ako šialené šteňa s vyplazeným jazykom.

"Počkaj, pomôžem ti." chytil ma za ruku Potter, ale ja som sa mu vytrhla a sama sa opatrne vybrala dolu šmykľavou mokrou trávou.

"Deje sa niečo?" počula som za chrbtom jeho nechápavý tón a zahryzla som si do pery aby som mu niečo neslušné neodvrkla.

V tom momente som však bola viac než nepozorná, zakopla o zatúlaný kameň a takmer sa skotúľala dolu ak by ma niekto nezachytil.

Ako ho môžem ignorovať, keď mi aspoň tri krát do dňa zachráni život?!

Venovala som mu pohľad ponad plece a on sa jemne usmial.

"Kde toľko trčíte, decká?" zavolala na nás aurorka, ktorá už čakala pri SUV.

Auto bolo dosť veľké aby sa tam okrem nás štyroch zmestili minimálne ešte ďalší traja ľudia. Sirius sa v podobe psa rozvalil na zadných sedačkách, Tonksnová za volant a Harry na miesto spolujazdca. Ja som klesla vedľa chlpáča a natiahla cez seba bezpečnostný pás. Bláznivej mladej čarodejnici som ako spoľahlivému šoférovi vôbec neverila.

"Vieš šoférovať?" prekvapene sa jej spýtal Harry a podobne ako ja sa s obavami zapásal.

"Môj otec je mukel, naučil ma to ešte keď som bola malá." usmiala sa Tonksnová a vycúvala.

Harry mi v spätnom zrkadle venoval pochybovačný pohľad, ale keďže ja, on ani Sirius sme nevedeli šoférovať, museli sme sa spoľahnúť na to, že nás Tonksnová nezabije.

Pozorovala som stráne za oknami, ako sme sa prašnou cestou rútili preč, smerom k diaľnici.

Pes si zatiaľ položil hlavu na moje stehná a ja som ho škrabkala za ušami. Podľa jeho bláznivého vrtenia chvostom bolo jasné, že si to užíval.

"Takže mohli by ste láskavo už niečo povedať?" po pár minútach jazdy vydýchol Harry ako sa hral s prútikom.

Raz vyčaroval zápalky a potom ich premieňal na ihly alebo si prefarbil vlasy nazeleno.

Ako chce vydržať v pokoji niekoľko hodinovú cestu?

"O čom hovoríš?" zamrmlala Tonksnová a zamračila sa na cestu pred sebou. "Netuším prečo ideme tak dlho... už by sme dávno mali odbočiť na hlavnú a napojiť sa na... pre Merlina, ako sa to len volá..."

"Diaľnica?" pomohla som jej a ona víťazoslávne luskla. "Presne to som myslela. Muklovia sa asi veľmi nudia, keď si nájdu čas vymýšľať také zložité slová..."

"Ak ste už vy dve skončili..." dokázala som si predstaviť ako Potter otrávene pretočil očami."Rád by som sa niečo nové dozvedel o Voldemortovi. Dumbledore nám dokopy nič neprezradil. Čo celé tie mesiace robí? A aká je úloha Rádu?!"

"Harry..." povzdychla si aurorka.

"Len mi nehovor, že o tom máte zakázané hovoriť..." zasyčal nahnevane. "Myslím, že ja i Megan máme stopercentné právo vedieť či sa nás chystá niekedy v blízkej dobe zavraždiť!"

Zahryzla si do pery. "Myslím, že vám to všetko riaditeľ povie sám, keď sa dostaneme do KingSmuir. Otázne je či sa tam vôbec dostaneme, keďže tu už pred desiatimi minútami mala byť odbočka..." hundrala si popod nos a Harry si len povzdychol.

Ani mňa nebavilo byť neustále totálne neinformovaná o dianí okolo, ale Dumbledore bol pravdepodobne spokojný keď sme nevedeli o ničom.

Fajn, ale... Prečo?

Diali sa veci až tak hrozné, že nám o nich nechcel rozprávať? Nechcel nám na rovinu oznámiť, že nemáme žiadnu šancu a že to všetko je už vopred prehratý boj?

Potter sa otrávene načiahol za rádiom a o chvíľu sa autom rozoznela hudba od nejakej muklovskej dievčenskej skupiny, ktorú som nepoznala.

Spievali svojimi vysokými upišťanými hlasmi o láske a bozkoch a dotykoch a moja nálada klesla pod bod mrazu.

Aj Potterovi to pravdepodobne liezlo na nervy a tak preladil na ďalšiu a o chvíľu sa s rádiom neustále bavil až mi to začalo liezť pomaly ale isto na nervy.

"Konečne." vykríkla nadšene Tonksnová ako sme odbočili na kvalitnú cestu bez štrku a piesku.

"Môžeš s tým láskavo prestať?" zamrnčala som zozadu, porušila svoje pravidlo o ignorovaní a nechtiac zatiahla psa za ucho, ktorý následne podráždene zdvihol chlpatú hlavu. "Prepáč Sirius."

"Keď ja sa tááák nudím!" zívol a zložil si okuliare, ktoré položil na palubovú dosku. "Nikdy som nemal rád cestovanie v aute. Bolo priam neznesiteľné, keď ma ako jedenásťročného Dursleyovci vzali preč z domu kvôli listom z Rokfortu. Vtedy sme šli celú večnosť a nakoniec skončili niekde uprostred búrky v chatrči... No našťastie ma zachránil Hagrid a oznámil mi, že som čarodejník."

So záujmom som počúvala. O svojej minulosti nehovoril takmer nikdy a čím viac som ho poznala, tým to bolo lepšie.

"Takže ty si celých jedenásť rokov nevedel kto vlastne si?" prekvapene nadvihla obočie Tonksnová.

"Ľudia si mysleli, že som šibnutý a mám pocit, že niekedy som si to myslel aj ja... Ale teraz je to už fajn, nie? Som čarodejník, mám za zadkom Voldemorta, ktorý ma chce zabiť a po boku dievča, ktoré mi naozaj začína liezť na nervy..."

"Aspoň raz môžem súhlasiť." zamračila som sa a otočila sa k oknu.

"Je detinská, urážlivá a miluje keď sa neustále škriepime..."

"No tak to nepoznáš chalana, ktorý je impulzívny idiot a úbožiak..."

"Úbožiak? Vážne, Megan?" ironicky sa zasmial a prehrabol si vlasy. "Tak to si mi teraz dala... Nevidíš? Úplne sa trasiem."

V tej chvíli som dostala šialené nutkanie poriadne mu tresnúť.

"Presne tak sa správaš. Si úbožiak, ktorý ma neustále zhadzuje a..."

"Ja ťa zhadzujem? Ty..."

"Fajn mládež, je čas na pauzu." zakročila do našej hádky aurorka. "Ideme už takmer hodinu, takže na najbližšej benzínke natankujeme a kúpime niečo pod zub."

Sirius šťastne zaštekal. Určite bol rád, že sa prebehne a vystrie si nohy.

Zamračila som sa do zrkadielka a Harry mi opätoval rovnaký pohľad.

O desať minút sme vybočili z štvormiestneho pruhu a zaparkovali na čerpacej stanici. Vystúpila som a snažila sa rozchodiť zdrevenené nohy. Bolo krátko za obedom, na parkovisku sa nachádzalo veľa áut, kamiónov a ľudí ktorý buď fajčili alebo jedli zabalené desiaty.

"Len bežte, pridám sa, keď natankujem." usmiala sa Tonksnová.

Pes začal pobehovať po trávniku s lavičkami, pri čom na neho pár muklov so záujmom pozeralo a ja som sa vybrala rovno do predajne spojenej s kaviarňou, ktorá poskytovala služby unaveným cestujúcim.

Okamžite som zamierila do časti, kde boli lacné knihy na skrátenie dlhých chvíľ, mapy, krížovky či noviny a z otáčacieho regálu vytiahla dnešný výtlačok Guardian čo bola muklovská napodobenina Denného Proroka.

Bolo príjemné vidieť, že som sa aj tu neobjavila na titulke tak ako posledné týždne.

Namiesto toho sa písalo o včerajšej bombovej explózii v mestečku blízko Birminghamu. Plánovaná školská beseda sa premenila na boj o život. Štyridsať mŕtvych.

Očami som zhrozene prebehla článok. Lekári na telách nenašli žiadne stopy po vražde a dokonca ani zvyšky bomby.

Roztriasli sa mi ruky.

To nebola bomba...

Smrťožrúti.

"Môžem vám, pomôcť?" ozval sa za mnou hlas a ja som takmer od strachu vyskočila.

Zvrtla som sa na päte a môj pohľad sa stretol s orieškovými očami cudzinca.

Bol to vysoký, štíhly, mladý chalan, s dlhšími tmavými vlasmi zaviazanými v drdole a odzbrojujúcim úsmevom.

Mal na sebe červené tričko s logom čerpacej stanice a pripnutú menovku Danny takže bol pravdepodobne predavač- brigádnik.

"Hm... nie, nie ďakujem." okamžite som vykoktala a noviny zastrčila naspäť. V tom ma niečo napadlo.

"Teda, ak by ste mali nejaké lieky na upokojenie alebo na spánok. Môjmu... kamarátovi nebýva v aute veľmi dobre." spomenula som si na Pottera a na to ako sa sťažoval, že nerád cestuje automobilom.

Možno ak do neho napchám tabletky, zaspí a budem mať od neho i od našich nekonečných hádok pokoj.

Ten chalan, Danny, sa príťažlivo usmial. "Samozrejme, krásna slečna... rád ťa poznávam, moje meno je Daniel."

"Megan." podala som mu ruku, aby sme si potriasli, ale on sa namiesto toho naklonil a pritisol svoje mäkké vankúšiky na jej chrbát.

Musela som byť červená až za ušami.

"Cestuješ na prázdniny? Za rodinou?" vyčaroval ďalší so zo svojich zvodných úsmevov ako ma viedol uličkami, pomedzi nakupujúcich, smerom do zadnej časti maličkej predajne...

No v tom ma niekto zdrapil za zápästie a prudko otočil. "Si normálna?!"

"Nechaj ma na pokoji!" so zamračením som sa vyvliekla chrabromilčanovi zo zovretia. "O čo ti ide?!"

"Zabudla si?! Máme byť čo najnenápadnejší... a ty tu flirtuješ s predavačom?!" zúrivo šepkal Potter a za sklíčkami okuliarov mu sršali blesky.

V tej chvíli vyzeral naozaj nebezpečne no mne to bolo jedno. Museli sme si to raz a navždy vyjasniť.

"Čože?!" takmer som od hnevu zapišťala. "Zbláznil si sa?! S nikým neflirtujem!"

"Vypadnime odtiaľto." rozkázal a chcel ma ťahať preč, keď som sa opäť odtiahla.

Tak vytočená som nebola už veľmi dlho.

Ako sa opovažuje?! Nemá žiadne právo. Nie je to môj otec!

"Vieš čo?! Nechaj ma na pokoji... Zabudni že existujem, ignoruj ma... Rob čo len chceš... Som skrátka vyčerpaná zo všetkých tých vojen čo medzi sebou vedieme... Kašli na to. Na všetko... Bude lepšie ak si od seba dáme odstup. Takto sa nedá fungovať." zasyčala som pomedzi zuby.

"Kurva!"nahnevane kopol do steny a ironicky sa zasmial. "Myslíš, že som sa nesnažil?! Už ma nebaví... ako... ako na teba neustále musím myslieť, chápeš Megan?! Som posadnutý tvojou prítomnosťou! Som posadnutý myšlienkami na teba! Šaliem keď si odo mňa len pár metrov ďalej..."

"Wau... a ja som si myslela že nie sme ani "kamaráti"! Vieš koľko krát si mi to prízvukoval?! Vieš ako som sa cítila?!"

"Kurva! Nikdy sme neboli kamaráti, nechápeš?! Nedokázal som sa na teba pozerať ako na obyčajnú kamarátku..."

"Vážne?!" uškrnula som sa "Myslíš to ako si mi celé tie týždne len motal hlavu? Alebo na to ako vždy predstieraš že sa nič nestalo? Ako mi šepkáš tie tvoje nacvičené slová, ktoré dostanú každú do kolien a potom sa odtiahneš a celý deň som pre teba len úbohé bezcenné nič? Akú hru to tu hráš?! O čo ti, doriti, ide?! Chceš ma vidieť zlomenú a potupenú? Tak to ti gratulujem, podarilo sa..."

"Ty to stále nechápeš." zavrtel hlavou.

"Tak mi to vysvetli!" vykríkla som podráždene na čo sa na nás takmer všetci pozreli. "Aspoň raz, prosím ťa na kolenách buď úprimný a povedz pravdu..."

Bolo mi totálne jedno, že sme stredobodom pozornosti... Cítila som ako mi v žilách koluje adrenalín a vzrušenie.

"Vieš aké to je keď som s tebou každý boží deň a neustále sa musím ovládať?! Keď mi túžba zaplavuje mozog a ja viem že sa musím udržať pod kontrolou?! Keď bojujem aby som neprekročil pomyselnú hranicu a neochutnal zakázané ovocie?! A, kurva, stačí keď sa na mňa pozrieš tými svojimi nevinnými modrými očami a som opäť v tej istej piči... Zvádzam zo sebou vopred prehratý boj..." rozrušene dýchal ako sme sa na seba pozerali a mne celkom vyschlo v ústach.

"Najlepšia obrana je útok..." prehrabol si vlasy a venoval mi temný pohľad "Je to ľahšie, keď sa hádame a ja tak mám pocit, že ťa nenávidím. Potom si dokážem nahovoriť, že si mi ukradnutá... A keď vidím ako sa usmeješ na niekoho iného alebo ak sa ťa niekto dotkne, viem, že v tej chvíli by som bez milosti neváhal použiť ani Avadu."

Srdce som mala až v krku. Búšilo o sto šesť ako moje telo pohltil šok. Môj mozog sa premenil na kašu. Nedokázal si dať dohromady ani tie najjednoduchšie súvislosti.

"A potom Dumbledore prišiel s tým absurdným nápadom o šťastnom páre a ja som myslel len na to, že sa nakoniec celkom zbláznim. Ako som ťa mal držať za ruku , ako som sa ťa mal dotýkať a neustále dávať pozor aby to naďalej zostalo len úbohé divadlo? ....nikdy si nebola moja hračka, Meg a nikdy nebudeš... Snažil som sa držať si odstup len kvôli tomu, aby som ťa ochránil... Nedokázal by som ti ublížiť."

Zízala som na neho ako na siedmy div sveta. Cítila som v podbrušku kŕdeľ šialených motýľov a potiace sa dlane.

Spím?

Alebo si to všetko len predstavujem?

Bola som v pokušení uštipnúť sa.

"Prosím... povedz niečo..." zašepkal "Zabíja ma, keď mlčíš..."

Konečne prišlo uvedomenie... 

No skôr ako som zo seba stihla niečo dostať, ozval sa obrovský treskot a okolo hlavy mi preletelo zaklínadlo.

Harry ma bleskovo stiahol dole za najbližší regál a okamžite si vytiahol prútik.

Vôbec som netušila čo sa deje...

Nastal chaos, ľudia začali panicky kričať a utekať, ale postavy na druhej strane obchodu zamaskované v čiernej a v maskách mierili prútikom na každého, kto sa pohol.

Všade vybuchovali potraviny a stojany, nejaké silné zaklínadlo zasiahlo sklenené vitríny, ktorých sklo za ohlušujúceho rinčania dopadalo na zem a trieštilo sa na milión kúskov.

Na hlavami sa nám ozvala požiarna kontrolka a tak začalo "pršať".

Čo najviac som si kryla hlavu, keď na nás padalo sklo a Harry si ma ochranársky tisol k sebe zatiaľ čo poslepiačky mieril prútikom spoza stojanu na tri postavy v plášťoch.

"Avada Kedavra!" vykríkol mužský hlas na čo sme sa úspešne vyhli a zostali za regálom.

"To sú smrťožrúti?" šepkala som vystrašene "Ako nás mohli nájsť?"

"To netuším." zasyčal Potter "No ak sa ťa čo i len dotknú, zabijem ich."

Vytiahla som si z rukáva prútik a pripravená čakala.

Strach, čo mi koloval telom som ešte v takej intenzite a množstve nezažila.

"Nehráme sa na skrývačku, dedičky." zašušlal ženský hlas výsmešným tónom načo Harry tak pevne zovrel prútik až mu zbeleli kĺby.

"Bellatrix." zamrmlal popod nos.

"Neochrániš svoju priateľku, Potter. Zoberiem ti ju a pohrajem sa. Počula som, že je rovnako špinavá ako ktorýkoľvek mukel tu..."

Špicom topánky kopla do mŕtveho tela chlapca na zemi.

Zamrazilo ma. Bol to Danny.

Od strachu som si musela zapchať ústa aby sa mi z nich nevydral výkrik.

Je mŕtvy. Oni ho zabili. Zabili nevinného človeka... Bez milosti...

"Meg, nepočúvaj ju. Na nič nemysli, musíme sa dostať von, jasné?" Harry ma chytil za plecia a jemne striasol.

Prikývla som s myšlienkami pri bolesti a krutej nenávisti ako som chcela ženu zabiť. Podupať jej telo a spáliť.

"Tak kde si dievčatko? Teta Bellatrix sa o teba postará." zasmiala sa príšerným smiechom od ktorého mi na tele nabehli zimomriavky a ktorý zapríčinil, že som sa nemohla ani pohnúť.

"Meg." zastonal Harry ako mi po lícach začali tiecť slzy.

"Nechcem zomrieť." zašepkala som ako sa mi v hlave premietli spomienky na mŕtveho otca a starú mamu.

Bála som sa smrti. Ešte som nebola pripravená odísť.

"Nezomrieš, sľubujem. Bellatrix sa ťa ani nedotkne... Musíš mi však pomôcť. Keď poviem teraz, budeš mieriť na jedného z tých dvoch pri vchode, dobre?" naliehavo hovoril a ja som len so slzami v očiach prikývla.

Potter ma jemne pohladil po líci a potom vyskočil spoza regálu.

Okamžite na neho začala dopadať paľba zaklínadiel.

"Teraz!" vykríkol a ja som napriek pudu sebazáchovy, ktorý mi hovoril aby som ostala schovaná, rozbehla naprieč predajňou a namierila na muža pri vchode, ktorý svoju plnú pozornosť venoval Potterovi.

"Petrificus Totalus!"

Na moje prekvapenie sa mi ho podarilo zasiahnuť, keď mi v tom zozadu k hrdlu priložila prútik tá príšerná žena.

"Nebráň sa Potter, inak sa nedožije rána." vykríkla, keďže Harry bojoval s posledným z trojice, uhýbal sa Avade i Cruciu.

V tom však cez rozbitý výklad vbehol do vnútra Sirius vo svojej ľudskej podobe spoločne s Tonksnovou a okamžite rýchlou kliatbou zasiahol muža rovno do hrude.

Bellatrix ma od seba surovo odsotila a premiestnila sa.

Na všetko okolo nás dopadal v tom tichu prach, voda a zvyšky omietky...

Moje prvé stretnutie s temnými silami.

Zatočilo sa mi v hlave, padla som do náručia temnoty a posledné čo som počula bolo vystrašené volanie môjho mena. "Megan!"

A/N: ÁÁÁ! Čo na to hovoríte? Čakali ste to?! Panebože, túto kapitolu som písala dva týždne a snažila sa aby bola čo najlepšia... a áno KONEČNE je to tu... vyznali si city... Táto časť je druhá najdôležitejšia v príbehu a bože... ja sa tak bojím vašej reakcie... 

*Na kolenách prosím, napíšte mi čo si o tom myslíte, lebo sa pravdepodobne zbláznim...!!!* 

Mám pocit, že každú chvíľu skolabujem a to nepreháňam. Tak dlho som sa tešila aj bála tohto okamihu. Tak dlho som nad tým rozmýšľala... A musím sa priznať, že to bolo naozaj ťažké...

Od dnešnej kapitoly začína ďalšia nová etapa story a od toho čo sa stalo teraz sa bude všetko odvíjať... A ja uvažujem či som na to sama pripravená...

Opäť vás prosím, potrebujem reakcie!!! Čím viac ich bude, tým skôr bude nová časť, keďže už na nej teraz pracujem!

I love you all! ♥