Dôležitá poznámka autora na konci.

Netušila som čo je pravá a čo ľavá strana.

Pred očami som mala šero, pľúca mi každú chvíľu išli vybuchnúť vďaka nedostatku kyslíka a v boku, pri srdci i na členku som cítila šialenú pálčivú bolesť.

Len pol kroka za mnou fučal Harry Potter, vliekol zo sebou ďalšieho chlapca ako sme sa brodili temnotou a uháňali do bezpečia.

Myšlienky sa mi v hlave preháňali ako splašené kone až z nich nakoniec bola len guča zmätku&strachu.

KingSmuir sme prebehli behom minúty, ani v jednom dome sa už nesvietilo a v tom mi napadlo aké to bude ráno, keď sa muklovia vyberú do práce a školy a cestou narazia na dôsledky krvavého masakru v klube Ministry of Sound.

A za všetko môžeme my dvaja.

Zavrtela som hlavou. Nechcela som myslieť na to čo sme spôsobili našou hlúposťou. Jediná vec, ktorú s istotou viem je, že si to budem vyčítať do konca života.

Pred očami sa mi však neustále zjavovali mŕtve telá úbohých muklov pri čom sa mi v žalúdku robili kotrmelce a slzy kĺzali po tvári.

"Už sme takmer tu!" vykríkol Potter ako sme uháňali po prašnej ceste.

A potom sa pred nami konečne objavil domček.

Srdce mi podskočilo od radosti a úľavy.

Akoby som opäť mohla voľne dýchať a ťažoba na mojej hrudi zmizla.

Vtrhli sme do ochranného priestoru polbubliny a telom mi okamžite prešiel pocit bezpečia a mágie. Potter prútikom bleskovo poklopkal po vchodových dverách a my sme vrazili dnu.

Chlapec vkročil do obývačky a na gauč položil Kada.

Topánky som odhodila do kúta, najsilnejšími čarami aké poznala uzamkla dvere a vyčerpane sa dotackala k pohovke.

Nedokázala som však už dlhšie stáť na nohách, členok bolel a krvácal a ja som tak bezvládne klesla na zem vedľa gauča.

Kadovo nehybné telo i otvorená krvácajúca hnisavá rana na hrudi ma šialene desila. Zovrela som jeho chladnú ruku.

Opäť som mu našťastie dokázala nahmatať pulz.

Cítila som sa ako otupená a nedokázala rozmýšľať racionálne.

"Harry..." počula som vlastný hlas, ktorý znel zlomene a bol doprevádzaný s ozvenou"Po- potrebujem pomoc."

Zrazu sa mi celkom začal rozmazávať zrak a ja som nakoniec upadla do hlbokej temnoty.

*

Prebrala som sa až na hlasy v miestnosti, ktoré sa šeptom zúrivo dohadovali.

Viečka boli šialene ťažké a trvalo mi večnosť, kým som ich dokázala rozlepiť. Do očí mi udrelo ostré svetlo.

V jednom bláznivom okamihu som si pomyslela, že sa nahádzam v nemocnici.

Tvár som si ponorila do dlaní ako mi v hlave trieštilo a na líci som zachytila stopy po zaschnutých slzách.

Hlasy sa stále nerušene rozprávali akoby nezistili že je človek na lôžku pri vedomí ale ja som dokázala rozpoznať len ich zvuk a melódiu. Slová mi bzučali v ušiach.

Až keď som si ruky odtiahla od tváre a zažmurkala, k posteli priskočili dve ženy. Prekvapene som hľadela na madam Pomfreyovú a profesorku McGonagallovú.

Obe vyzerali nahnevane.

"Už ste v poriadku, slečna Fosterová." stisla pery do úzkej čiary vysoká čarodenica, keď som sa nechápavo rozhliadala po miestnosti.

"Len vykonám základnú kontrolu." oznámila mi liečiteľka a mávla nado mnou prútikom, mrmlajúc popod nos.

"Kde to sme?" omámene som otáčala hlavu.

Určite som v sebe mala všetky druhy elixírov proti bolesti, ktoré existovali.

Profesorka otvorila ústa aby mi mohla odpovedať keď ma ako besk z jasného neba udrela spomienka na minulú noc.

"Kade! Panebože je v poriadku?!" okamžite som odhrnula perinu a chcela vykĺznuť z postele.

"Upokojte sa slečna!" panovačne ma zadržala Pomfreyová "Musíte odpočívať!"

"Musím vidieť Kada! Napadol ho vlkolak!" od strachu mi búšilo srdce "Všetko je to moja chyba! Musí byť nažive!"

McGonagallová sa zamračila. "Máte zakázané rozrušovať sa."

Cítila som sa ako blázon. Hovorila som iným jazykom alebo ma schválne nepočúvali?!

"Vy ma nechápete!" vykríkla som frustrovane "Napadli chlapca! Všade boli smrťožrúti a krv a muklovia a..." zlomil sa mi hlas až prešiel do bolestivého šepotu "...boli mŕtvi. Ležali tam bez života s otvorenými očami..."

Až keď mi liečitelka do ruky strkala čašu mi došlo ako veľmi sa trasiem.

"Okamžite to vypite." prikázala "Je to upokojujúci elxír."

"Ja sa nepotrebujem upokojiť!" od zúfalstva som opäť kričala "Ja len potrebujem vedieť čo je s Kadom!"

Pomfreyová mi aj cez moje protesty nasilu do krku vliala tú nechutnú brečku.

Hodnú chvíľu som len v tichosti bojovala so svojím žalúdkom. Nemala som žiadnu chuť hodiť šabľu.

Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla "Kde je Harry?"

Cítila som nepokojné magické jadro a rovnako i svoje srdce.

"Je s profesorom Dumbledorom. Prebieha medzi nimi vážny rozhovor." konečne mi bola poskytnutá nejaká užitočná informácia.

Opäť som sa zhlboka nadýchla "Nemala by som tam byť aj ja? Myslím, že sa ma to tiež týka."

Profesorka zakrútila hlavou "Vy si musíte odpočinúť, to je pre nás prvoradé. Minulú noc ste zažili poriadne krušné chvíľe. Poppy vám ošetrila nohu. Zamdleli ste na vyčerpanosť a preťaženie organizmu. Rovnako ste utrpeli šok a dehydratáciu. Teraz by ste mali byť v poriadku."

Oni jednoducho nedokázali pochopiť, že mi to všetko bolo úplne jedno?

Žila som, dýchala a to mi stačilo. Potrebovala som vedieť či to isté ešte dokáže aj chlapec, ktorého napadol vlkolak a to len a len kvôli nám.

"Kde to sme?" tú otázku som mala na jazyku od prvej chvíle.

Profesorka zaváhala ale nakoniec odvetila "Vzali sme vás preč z KingSmuir. Teraz sa nachádzame na Grimmauldovom námestí číslo 12 v Londýne. V stane Fénixovho rádu."

Po tele mi prebehlo nechcené vzrušenie.

Takže konečne sa aj my nachádzame v centre diania?

"Ako...?"

"Dosť otázok." zastavila ma profesorka. Z jej hlasu bolo vycítiť že je podráždená. "Poppy si nepraje aby ste sa vypytovali. Musíte odpočívať."

Liečiteľka súhlasne prikývla a vtlačila ma do vankúšov.

Vôbec sa mi to nepáčilo.

Chcela som vidieť Kada a Harryho aj keď som bola na chlapca stále šialene nahnevaná. Dumbledora som sa bála stretnúť no vedela som, že sa tomu nevyhnem.

A v neposlednom rade by som uvítala pohľad na Freda, ktorému by som sa mohla vyplakať na ramene a zdôveriť s tým obrovským zmätkom čo ma ťažil na duši.

Ale v túto chvíľu mi nebolo dopriaté nič.

Porazenecky som zatvorila oči a snažila sa z myšlienok vymazať pohľad na parkovisko plné mŕtvych tiel muklov.

*

Albus Dumbledore sa niekedy cítil ako veľmi starý muž.

Niekedy.

Ale poslednú dobu, presnejšie od júna minulého školského roku mal pocit, že zostarol minimálne o sto rokov.

A práve teraz, októbrové dopoludnie, ktoré nejakým zázrakom nebolo upršané ale krajina v Británii bola zaliata jesenným slnkom, sa cítil staršie ako jeho dávny priateľ Nicolas Flamel, ktorý v deň svojej dobrovoľnej smrti dosiahol veku 665 rokov.

O pol štvrtej ráno dostal naliehavú správu od Siriusa Blacka, že sa s ním jeho krstný syn skontaktoval a hovoril o útoku smrťožrútoch a muklovskom chlapcovi napadnutom vlkolakom.

Jeho zlé predtuchy sa vyplnili, keď sa dostal aj s členmi Fénixovho rádu na miesto činu. Bolo naozaj ťažké od toho všetkého udržať vystrašených a zvedavých muklov, ktorí sa tam zatiaľ dostali a pozametať stopy.

Teraz tu stál v jednom zo salónikov domu rodiny Blackovcov a oproti nemu sa nahnevane prechádzal mladý muž.

Ich rozhovor trval už hodinu a ani zďaleka nebol na konci.

"Potrebujem vidieť Megan." už po piaty krát požiadal Harry. "Musím vidieť, že je v poriadku. Keď skolabovala celá od krvi..." zatriasol hlavou akoby si ten obraz chcel vymazať z mysle "...bol to ten najhorší pohľad na svete."

"Slečna Fosterová odpočíva. Je v starostlivosti Poppy a dáva na ňu pozor Minerva." trval na svojom starý muž.

"A ten chlapec? Kade či ako sa volá?" na toho sa pýtal prvý krát ale v jeho tóne bola tiež hmatateľná obava.

"Aj pri ňom bola Poppy. Ak by nezasiahla spoločne so Severusom a jeho úžasnými schopnosťami narábať s elixírmi bolo by neskoro. Momentálne tuho spí. Sedí pri ňom Remus."

"Počkať..." chlapec náhle zastavil vo svojom prechádzaní a uprel na Albusa svoje zelené oči "...to znamená že on... že..."

"To nevieme isto." vyhlásil riaditeľ "Ale ak sa nám podarilo zachrániť ho, následky budú katastrofálne."

Chlapec si nervózne prehrabol strapatú šticu vlasov "Takže sa stal vlkolakom. Raz do mesiaca bude absolvovať premenu rovnako ako Remus."

"Pravdepodobne áno." prikývol Albus.

"Ale je to mukel... on ani len netuší o našom svete." namietal Harry.

Dumbledore, usadený v čalúnenom kresle so zlatými ornamentami sa naklonil dopredu a hľadel na chlapca spoza polmesiačikových okuliarov. "S Kadom sa osobne porozprávam o to sa nemusíš báť."

"Už sa nebude môcť vrátiť domov... jeho život sa otočil o sto osemdesiat stupňov." zaškrípal zubami "Rovnako ako ten náš."

Albus ho stále bez žmurknutia pozoroval.

Harry sa vyčerpane oprel o stenu a prstami prešiel cez tvár. Jeho pohyby boli strhané a pomalé. Pod unavenými červenými očami mal tmavé kruhy, jeho snedá pokožka bola bledá a vyzeral ako človek, ktorý sa chystá každú chvíľu zrútiť.

"Mal by si dovoliť Poppy aby sa o teba postarala, Harry. Čaká nás vážny rozhovor ale ten môžeme odložiť aj o pár dní neskôr."

"Myslel som, že sme sa už porozprávali." dutým hlasom zamumlal chlapec akoby lapal po kyslíku a nemohol normálne dýchať, no potom zvíťazil jeho ohnivý temperament a vybuchol. "Som idiot! Totálny imbecil!"

Riaditeľ tušil, že sa Harry potrebuje vykričať takže ho nechal a len ho naďalej skúmal pohľadom.

"Zomreli kvôli mne desiatky nevinných ľudí!" Potter tresol do steny až v jeho ruke niečo nepríjemne zapraskalo a on zasyčal od bolesti. "Kurva! Nemôžem sa na seba ani pozrieť! Svedomie ma zožiera zaživa a okráda o zdravý rozum!"

Prudko sa otočil ku Albusovi, v očiach mu horel oheň.

"Prečo na mňa nekričíte?! Prečo ma nekarháte?! Mám pocit, že každú chvíľu zošaliem, keď mi k tomu nepoviete ani slovo, profesor!"

"Upokoj sa, Harry." Dumbledore zvýšil hlas ale stále znel najpokojnejšie ako sa dalo"Musíš..."

V tom sa dvere na miestnosti otvorili a obaja sa obzreli. Dnu vkročil Sirius Black a vyzeral zúrivo.

"Prepáčte, že ruším Dumbledore ale zistili sme kto mal minulú noc smenu. Tá špina Mundungus Fletcher! Dovolil si zmiznúť už druhý krát! Prisahám ak sa mi dostane do rúk tak..."

"Sirius!" upozornil ho riaditeľ.

Cítil sa ešte viac vyčerpane ako pred hodinou.

"Dúfam, že ho zabijete!" zavrčal a potom sa otočil k chlapcovi.

Jeho výraz zmäkol z nahnevaného na starostlivý. "Si v poriadku, Harry? Počul som ťa kričať."

Potter od frustrácie zatvoril oči a zavrtel hlavou. "Nie, nie som... hm.. takže nás celý ten čas čo sme boli v KingSmuir strážili členovia Fénixovho radu rovnako ako mňa cez letné prázdniny a Mundungus opäť zdrhol preto nás nikto nezadržal keď sme sa vybrali von..."

Obaja muži opatrne prikývli.

"Je to všetko moja chyba." otvoril oči, vyzeral že je duchom neprítomný a zízal na neurčitý bod pred sebou "Megan nechcela odísť... to... to ja som ju donútil. Ak... ak by sa jej niečo stalo... ak by jej niekto ublížil... bol by koniec."

"Nevedel si, čo sa stane." obhajoval ho Sirius "Ja sám najlepšie viem aké je to byť zavretý na jednom mieste až človeku časom začne preskakovať."

"To Harryho neospravedlňuje." ozval sa Dumbledore "Chápal následky. Vedel, že mali prísne zakázané opustiť pozemok domčeka a aj tak to urobil."

"Mal som to tušiť!" zavyl akoby ho mučili "Mal som predvídať!"

Sirius chcel opäť niečo namietnuť ale riaditeľ zdvihol ruku aby ho umlčal.

"Ohrozil si svoj žvot i život Megan. Minulá noc so sebou priniesla veľa ľudských obetí ale našťastie ste sa vďaka tebe obaja úspešne vrátili do domčeka. Zachránili ste muklovského chlapca pred istou smrťou a ponaučili sa do konca života." vážne hovoril Albus a uprene hľadel do chlapcových zelených očí "Musíš si uvedomiť, že ak by nešli smrťožrúti po vás, ľahko by si našli iný cieľ... Pred dvoma dňami zaútočili na nič netušiacich mukloch v londýnskom metre. Dôsledky boli katastrofálne."

"Ale..." ozval sa Potter ako sa neveriacky zamračil.

"Sme vo vojne, Harry. A vojna zo sebou vždy prináša obete. Nikdy sa to nedokáže zaobísť bez nich, nikdy. Ľudia denne zomierajú a budú zomierať. Nemôžeš ich všetkých zachrániť." láskavo vysvetľoval chlapcov krstný otec a Albus prikývol.

"Ale môžem! Nezniesiem ak kvôli mne ešte niekto zomrie!" vykríkol chlapec a kopol do steny.

Sirius sa hrdo usmial ale zavrtel hlavou "Musíš pochopiť kto si. Ľudia v tebe vidia nádej... Vyvoleného ktorý dokáže spasiť svet... Si Harry Potter, tvojou úlohou je bojovať proti temným silám a nie zachraňovať."

"Preto potrebujeme aby ste sa spoločne s Megan zamerali len na tréning a nerozptyľovali sa. Čím lepšie budete pripravení tým viac nevinných ľudí prežije." vysvetľoval Dumbledore.

Hodnú chvíľu sa v salóne rozprestieralo ticho ale nakoniec chlapec pomaly prikývol akoby rozmýšľal a zvažoval každé jedno slovo.

"Je to však aj moja chyba." vyhlásil Albus a zvyšní dvaja spoločníci na neho nechápavo pozreli "Ten starý blázon, teraz hovorím o sebe, zabudol, že ste dvaja mladí ľudia vo veku, kedy vaši rovesníci zažívajú prvé lásky a objavujú aj trochu iný svet..." na malú chvíľu sa profesor zasníval a vrátil sa do svojich mladých čias, kedy sa tiež zabával. "Zavrieť vás bola hlúposť. A ak k tomu prihodíme váš temperament, povahu a to že ste chrabromilčania..." prvý krát v ten deň sa jemne usmial. "...je to všetko už vopred odsúdené k zániku. Mal som si to uvedomiť. Moja chyba."

Harry na neho spýtavo hľadel a nervózne si hrýzol spodnú peru. V zaťatej pästi zvieral prútik tak silno až mal Albus obavy že sa mu ho nejakým zázrakom podarí prelomiť aj keď to bolo takmer nemožné.

"Odstrihol som vám krídla a zavrel do klietky. Bolo nad slnko jasné, že takýto spôsob života dlho nevydržíte. Aj holubica, ktorá nelieta začne časom chradnúť a nakoniec zahynie. Bola to len ďalšia z mojich stareckých chýb."

Potter nadvihol obočie akoby chcel Dumbledora pobadať aby pokračoval ale ten zakrútil hlavou.

"Čaká nás dlhý a náročný rozhovor. Je tu aj iná dôležitá vec s ktorou vás musím oboznámiť. A potrebujem aby pri tom bola prítomná aj Megan."

Chlapec mlčky prikývol so sklopenými očami, vyzeral ešte viac rozrušene a nervózne. Dumbledore si už dokázal od začiatku rozhovoru všimnúť ako pri každej zmienke o dievčine Harry prestane ovládať svoje emócie, ktoré sa silou-mocou snaží ukryť.

"Prepustím ťa. Potrebuješ si oddýchnuť a ja musím vybaviť ešte pár neodkladných záležitostí." vyhlásil riaditeľ a prinútil chrabromilčana aby mu opätoval pohľad. "...ale chcem aby si vedel, že som počul o preťažení magického jadra. Vraj si sa k Megan choval absolútne neprimerane. Bol som sklamaný..."

Chlapec zamrzol akoby tú tému vôbec nečakal. Zavrel oči a tvár si ponoril do dlaní. Vyzeral ako človek, ktorý každú chvíľu odpadne.

Sirius nesúhlasne zavrčal "Dumbledore... ešte v ten večer som sa rozprával s Harrym a chápem ho..."

"...potom mi však stačila malá chvíľa rozmýšľania..." dokončil Albus a nedal sa prerušiť Tichošľapom zatiaľ čo chlapec prekvapene zdvihol hlavu"... a myslím, že viem prečo si Megan ublížil."

"Nemal som na výber..." dutým hlasom odvetil Potter "...  ale je to všetko moja chyba..."

"Harry..." chcel ho upokojiť krstný otec.

"Nie Sirius!" frustrovane vykríkol akoby to celé dusil v sebe a potreboval dať von. "Kurva, zamotal som sa do toho ako naivný idiot a potom nevedel vycúvať von, jasné?! Nemohol som to nechať zájsť ešte ďalej... Nemôžem!"

Dumbledore v tichosti pozoroval chlapca ale jeho oči sa usmievali.

"Nemôžem Megan ešte viac zničiť život... Nezaslúži si to!" opäť stratil kontrolu a tresol zranenou rukou do steny. Zavyl od bolesti. "Celý ten čas som bol odporný sebec, ktorý myslel len na to čo chcel a teraz... Ani len netušíte ako ma to trhalo na kúsky, keď mi povedala že som ju zlomil! Keď som videl jej slzy! Keď povedala že ma nenávidí!"

V jeho očiach sa zalesklo "Stále som rovnaký sebec lebo si nemôžem pomôcť a aj keď si chcem držať odstup... aj keď som sa práve o to snažil... kurva! Skrátka sa to nedá! Nemôžem!"

Prehrabol si vlasy a nahnevane si strhol z tváre okuliare. Šmaril ich na druhý koniec salóna, kde sa rozbili o protiľahlú stenu.

"Preto sa točím v skurvenom kruhu... Zraním ju... Potom ma však premôže slabosť... A tak ju znovu zraním. Cítim sa ako totálny chudák."

V miestnosti sa rozľahlo ticho.

Sirius postával pri dverách a s ľútosťou hľadel na svojho krstného syna.

"Som blázon?!" zdvihol červené oči k riaditeľovi. Po líci mu kĺzala jediná osamelá slza. "Som šialenec?!"

Albusove modré oči boli naplnené bolesťou a tiež slzami pri pohľade na chlapca, ktorý sa pred ním celkom opúšťal a strácal hlavu.

Na ktorého spadla všetka záťaž sveta a on s ňou zvádzal boj.

Bohužiaľ neúspešne.... Prehrával.

A práve teraz prechádzal tou najdôležitejšou prekážkou.

City do vojny nepatria.

"Nie si blázon." zašepkal Albus "Si odvážny mladý muž a ja som na teba hrdý. Ukazuješ že si tiež obyčajný človek, obyčajná ľudská bytosť ktorá môže zhrešiť ako každý iný smrteľník."

Harrymu sa rýchlo nadvihovala a potom klesala hruď, keď namáhavo dýchal.

"Musíš rozmýšľať ako bojovník, vojak a zabúdaš na to že si len teenager... Aj ja som zabudol." vyčerpane a utrápene hovoril riaditeľ. "Nechválim ťa za to ako sa chováš k Megan. Je to slušné dievča a sám si povedal, nezaslúži si to. Ale chápem dôvody prečo to robíš..."

Uprel na chlapca oči a postavil sa z kresla "Vrátim sa o pár dní. Zatiaľ si oddýchnite a vyliečte sa a za ten čas sa snaž nemyslieť na Voldemorta. Len relaxuj. Ten muklovský chlapec, Kade, tu zatiaľ s vami zostane. Pôjdem sa s ním porozprávať..."

Dumbledore cítil ešte väčšiu vyčerpanosť ako na začiatku rozhovoru. Keď prechádzal okolo Harryho, stisol mu plece a pozrel do očí.

"Daj pozor na Megan, prosím. Musí byť v rovnakom zlom stave ako ty. Určite to ňou otriaslo."

Potter prikývol a jeho hlas zmäkol keď prehovoril. "Nedovolím aby sa jej niečo stalo."

Albus sa hrdo usmial, pozdravil Siriusa, ktorý to všetko mlčky sledoval v kúte miestnosti a odišiel.

Nestihol vidieť, ako sa chlapcovi podlomili kolená a zrútil sa na zem.

*

Prebudila som sa až keď bola za oknami s drahým závesom tma a miestnosti poskytovala matné svetlo len plynová lampa nad posteľou.

V izbe som bola sama, aj keď som si okamžite všimla vedľa môjho dočasného lôžka mäkko vyzerajúce vysedené kreslo.

Na pár sekúnd som musela zatvoriť oči a zaželať si nech je to všetko len ďalšia nočná mora ale vedela som, že je to zbytočné.

Horko-ťažko som sa posadila, odhrnula prikrývku a nohy zvesila z postele.

Mala som na sebe typické pásikavé pyžamo pre pacientov, ktoré dáva madam Pomfreyová študentom v nemocničnom krídle.

V duchu som musela pretočiť očami.

Bosé chodidlá položila na studenú podlahu a opatrne sa postavila.

Musela som sa pridržať steny aj keď zranený členok nebolo vôbec cítiť.

Vďaka liečiteľke som bola zdravá ako ryba.

Teda aspoň fyzicky.

S psychikou to bolo trochu horšie.

Po pár krokoch som už dokázala chodiť bez pridržiavania a čo najrýchlejšie sa hnala k dverám.

Cestou som si všimla môj prútik vedľa kôpky čistého poskladaného muklovského oblečenia, ktoré bolo určené pravdepodobne pre mňa, na ďalšom kresle.

Na to som však nemala čas.

Prútik som strčila do rukáva a otvorila dvere.

Musela som sa nachádzať na jednom z viac poschodí.

Na stenách viseli starodávne obrazy čarodejníkov a čarodejníc zaramované v zlatých rámoch a medzi nimi boli strčené plynové lampy.

Už na prvý pohľad bolo jasné, že dom je starý no bohatý.

Občas nejaký schod zavŕzgal ale ja som sa nezastavovala.

Súrne som potrebovala niekoho, hocikoho, lebo inak hrozilo že sa každú chvíľu zbláznim. Potrebovala som spoločnosť a hlavne čo som potrebovala najviac zo všetkého bolo zistiť či Kade žije.

Keď som úspešne schádzala posledné schody, do uší sa mi vkradlo šomranie a nejaké zvláštne zvuky.

Vystrašene som sa otočila a za dverami nejakej malej komory zbadala... Dobby?

Nie, nebol to on. Nemal na sebe žiadne bláznivé farby či vzory.

Domáci škriatok si ma zamračene premeriaval, vyzeral staro, oveľa staršie ako Dobby a ja som z toho stvorenia vôbec nemala dobrý pocit.

"Ďalšia humusáčka... Všade samá špina... ach, keby to moja pani videla, ach." bedákal škriatok a ťahal sa za uši.

Šokovane som na neho zízala.

"Kreacher!" vykríkol nejaký hlas za mnou a ja som od strachu podskočila. "Megan je môj hosť. Správaj sa k nej s úctou!"

Po dlhej chodbe ku mne prichádzal Sirius Black a na čerstvo oholenej tvári mu svietil úsmev. "Veľmi rád ťa opäť vidím, Megan." prekvapil ma, keď ma na krátko stisol v náručí.

Do nosa mi udrela nejaká drahá kolínska.

"Aj ja Vás, Sirius." úprimne som odvetila keď sme už stáli oproti sebe.

Musela som sa začervenať, keď mi došlo že postávam pred Tichošľapom len v otrasnej nemocničnej pyžame.

"Musíš byť hladná." opäť sa usmial. "Poď... všetci sú už v kuchyni."

A tak sme škriatka nechali škriatkom a pobrali sa dlhou chodbou po schodíkoch dolu, do suterénu, kde sa pravdepodobne nachádzala spomínana kuchyňa.

Až keď to Sirius spomenul, uvedomila som si aká hladná som vlastne bola.

Naposledy som do seba pchala zmrzlinu v obývačke v KingSmuir pred dvadsiatimi štyrmi hodinami.

Zavrtela som hlavou aby zmizli nechcené myšlienky.

"Aha, kto sa k nám rozhodol pripojiť a potešiť nás svojou prítomnosťou?!" vyhŕkol veselo Sirius keď sme vošli do miestnosti a potom sa odstúpil aby ma bolo vidieť.

Pri dlhom drevenom stole vysedávali ľudia, rozprávali sa a večerali.

Potom prerušili rozhovory a zadívali sa na mňa.

Cítila som ako mi horia líca.

Spoznala som svojho bývalého profesora Remusa Lupina, sestru z nemocničného krídla madam Pomfreyovú, aurorku Tonksnovú, ktorá od radosti zapišťala hneď ako ma uvidela, maskérku a takmer-aurorku Krystal Priceovú a Harryho Pottera.

Práve ten posledný na mňa hľadel najdlhšie, premeriaval si ma a akoby aj kontroloval.

Sám o sebe vyzeral dosť hrozne, vlasy mu ešte horšie odstávali ako zvyčajne, bol bledý a mal krvou podliate oči.

Odvrátila som od neho pohľad aj keď som zacítila ako mi od úľavy poskočilo srdce. Žije a dýcha.

"Poď si sadnúť, Meg! Tak rada ťa vidím!" vyskočila ku mne Tonksnová, ktorej tentoraz vlasy žiarili na fialovo a siahali len po plecia.

"Ahoj." venovala som jej úsmev a opätovala objatie.

Ešte stále som na sebe cítila pár zelených očí.

Aurorka ma ťahala ku stolu, kde som poslušne skĺzla na dlhú lavicu vedľa nej. Oproti mne bolo prázdne miesto, takže pravdepodobne patrilo Siriusovi.

Vedľa Tonksnovej sedela Krystal a Potter a oproti nim Remus s liečiteľkou. Tí dvaja mi venovali krátke zdvorilé úsmevy a potom sa opäť ponorili do hlbokej debaty.

"Čo si dáš Meg? Škoda, že tu dnes nie je Molly. Tá ženská sa teda vie zvŕtať pri peci." zasmial sa Sirius a úkázal na misy s jedlom poukladané na stole.

"To je Ronova mama." pošepla mi do ucha aurorka a ja som len prikývla.

Naložila som si (s ochotnou pomocou Tonksnovej) na tanier hovädzie mäso a vyprážané zemiaky so špargľou a rajčinami aj keď som na to nemala absolútnu chuť.

Kútikom oka som si dokázala všimnúť Potterov tanier.

Svojej ryži ani zeleniny sa takmer vôbec nedotkol.

"Ako sa máš, Megan? Dlho sme sa nevideli." naklonila sa k stolu Krystal tak aby na mňa aj cez aurorku mohla vidieť.

Až o pár sekúnd pochopila čo povedala a na dokonalo nalíčenej tvári jej vyskočila červeň. "O môj bože, prepáč! Neuvedomila som si to..."

Len som zavrtela hlavou "V pohode."

V poriadku som síce nebola ale na čo bolo dobré vracať sa do minulosti?

Samozrejme, bolo mi úplne jasné, že aj keď sa mi dnes Dumbledore vyhol a "dôležitý rozhovor" ako mi bolo povedané absolvoval len s Potterom, v blízkej dobe ma vyhľadá. Takže prečo to riešiť teraz?

Stačilo, že sa mi tá istá scéna mŕvych tiel muklov na parkovisku neustále prehrávala pred očami.

Stačilo, keď som si spomenula na Daniela, milého brigádnika na čerpacej stanici, ktorý tiež zahynul rukou Voldemorta.

Stačilo, keď sa mi vybavil obraz Kada, jeho popolavá tvár a veľký krvácajúci fľak šíriaci sa na koženej bunde.

Stačilo, keď ma zaživa zožierali výčitky svedomia a trhali na kúsky.

Nechcela som o tom hovoriť ani s Krystal ani s nikým iným.

Teda až na...

"Čo je s Kadom?" odsunula som tanier a uprela oči na Siriusa oproti.

"Kto?"

Dostala som chuť začať kričať ale nakoniec ju úspešne potlačila "Kade. Muklovský chlapec. Žije?"

Na moje prekvapenie mi okamžite odpovedal Remus "Žije, nemusíš sa báť. Postarali sme sa o neho. Momentálne tvrdo spí."

Očividná úľava sa musela odzrkadliť aj na mojej tvári, keď sa Námesačník jemne usmial.

"Je tu však aj tá zlá správa." zamrmlal Sirius a vymenil si s Lupinom nečitateľný pohľad."Kade je vlkolak."

"Čože?!" šokovane som vyskočila z lavice a zhrozene hľadela na oboch mužov.

"Greyback Fenrir ho pohrýzol a tak sa stal chlapec príšerou rovnakou akou som ja. Raz za mesiac absolvuje bolestivú premenu." bývalý profesor hovoril vecne ale v jeho očiach bola ľútosť.

"Ale Kade je mukel..."

"Bol za ním Dumbledore a na chvíľu ho prebral. Chcel sa s ním porozprávať." vysvetlil Black "Počul som krik. Poppy mu potom musela pichnúť..."

"Injekčnú striekačku na upokojenie a prášky na spánok." doplnila liečiteľka "Je to mukel. Jeho telo by neprijalo mágiu ani žiadne elixíry. Minerva mi musela zohnať ich lieky."

Ohromene som tam sedela, civela na zemiaky na tanieri a zistila že ma celkom prešiel hlad.

"Je to moja chyba." zaryla som nechty do dlaní "Ak by som ho poslala preč... ak..."

"Ty za nič nemôžeš!" jeho hlas mi do tela vyslal nepríjemné zimomriavky.

Musela som otočiť hlavu a čeliť pohľadu zelených očí, ktoré ma prepichovali skrz-naskrz. "Už to nikdy nechcem počuť, jasné?!" vybafol ako sa postavil a kráčal smerom ku mne.

Všimla som si má na jednej ruke obväz.

Prižmúrila som oči a vystrčila bradu aj keď som zďaleka nebola taká odvážna. "Ak ma chceš vystrašiť..."

Potter zavrtel hlavou a keď zdvihol krvou podliate oči, dokázala som v nich nájsť záblesk bolesti a rezignácie.

Nechápala som.

Už mi absolútne všetko prestávalo dávať zmysel.

"Strašiť ťa, je tá posledná vec, ktorú chcem Megan." zašepkal a v tej chvíli som netúžila po ničom viac ako po jeho náručí, v ktorom som sa cítila celkom maličká... kde som sa mohla skryť pred celým svetom.

Prinútila som sa ostať sedieť.

"Pôjdem si ľahnúť. Dobrú noc." oznámil celej miestnosti ale jeho pohľad sa neodtrhol od toho môjho.

Obrátil sa a bez ďalšieho slova odkráčal preč.

Rozhliadla som sa okolo stola. Všetci mali rovnako nechápavé výrazy až na jedného človeka.

Sirius Black hľadel za svojím krstným synom so zmesou pochopenia, rodičovskej lásky a ľútosti.

Bola by som rada ak by ste si to prečítali!

A/N: Zdravím! Takže dievčatá nebudeme si klamať a ja budem úprimná.  Do tejto časti sa mi vôbec nechcelo. Absolútne. Nejde o nápady či o múzu, nie to nie... ide o Vás.

Minulú kapitolu som písala s radosťou a veľmi dlho, snažila som sa a chcela aby sa vám páčila. Namiesto toho aby som šla von (keďže bolo konečne teplo) tak som sedela doma pri notebooku a písala ale o to nejde... ja milujem písanie.

Sklamal ma však Váš prístup. Prosila som Vás... áno doslova žobrala aby ste mi zanechali hocijakú odozvu... ak sa Vám nechcelo vypisovať dve-tri slová tak stačilo aspoň stlačiť tú malú hviezdičku a hneď by som vedela, že ste aspoň trochu ocenili moju robotu.

Dievčatá, ktoré mi vždy zanechajú svoj názor a potešia hlasmi o tých nehovorím. Sú úžasné že si vždy nájdu svoj drahocenný čas a urobia mi radosť. Oni sami vedia o kom rozprávam. A za to Vám ďakujem ♥.

Nie som jedna z tých autoriek, ktoré niečo rýchlo napíšu a potom pridajú len aby vyšla časť. Verte mi alebo nie, ja si vždy na tom dám záležať, v noci pred spaním rozmýšľam aj nad touto poviedku a píšem/prepisujem to aj dva týždne v kuse aby to bolo najlepšie ako sa dá.

Takže novú časť pridávam len kvôli dievčatám, na ktoré som pri písaní myslela. Ktoré na oplátku dokážu myslieť na mňa.

A teraz nehovorím len za seba. Každá jedna autorka tu na Wattpade či v reálnom živote si zaslúži dostať spätnú väzbu! Tí ľudia čo píšu nie sú stroje. Nie sú počítače. Sú rovnaké bytosti ako vy, z mäsa a kostí a do písania vkladajú svoju hlavu, energiu, čas a v mojom prípade i srdce.

Vy si to prečítate za pár minút ale autorovi to zaberie aj týždne kým zo seba niečo podobné vydá.

Okej, to sa už opakujem.

Mrzí ma že nepridávam často. Ospravedlňujem sa. Ale ak vidím veľkú odozvu, ak vidím vaše komentáre pri ktorých sa usmievam ako mesiačik na hnoji, ide mi to rýchlejšie.

Písať len tak do blba pre nejakých duchov sa mi nechce. A minulú časť si prečítalo vyše 300 ľudí, ktorí si nenašli čas aby stačili to posraté tlačidlo v tvare hviezdy!

Nová kapitola je už uložená vo worde a čaká na zverejnenie. Pôvodne som ju chcela zverejniť hneď teraz spoločne s tou dnešnou... ale ešte uvidím.

Fajn, na záver by som rada povedala, že je to len môj skromný názor! Žijeme v demokracii takže ma prosím neukameňujte, nepoohovárajte či na mňa nehádžte špinu len kvôli tomu že som si dovolila ozvať sa. Chápem, keď sa niekoho názor nebude zhodovať s tým mojím. 

Ďakujem za pozornosť. Ďakujem že ste to prečítali do konca. Dúfam, že sa Vám páčila aj dnešná kapitola, kde ste mali možnosť nahliadnuť do Harryho vnútra. A ešte raz ďakujem za všetky komentáre a votes, naozaj ma zahriali pri srdci.

I love you all!  ♥