Povzdychla som si a hlavu naklonila tak, že som ju oprela o železné zábradlie vedľa seba. Zavrela som oči a načúvala do ticha. Hrmenie. Vonku zahrmelo. Spoločenskú miestnosť osvietil blesk a potom sa ozval ďalší rachot. Búrka.

Teraz mi do uší prenikal pravidelný rytmus bubnujúcich kvapiek na okná. Uvoľnila som sa a otvorila oči.

Ešte pevnejšie som si k telu pritisla habit a krátko sa pomrvila. Od toľkého sedenia mi pomaly, ale isto stŕpal zadok.

Od úteku do chrabromilskej veže z trestu, prešlo takmer päť hodín a namiesto toho, aby som si pokojne ľahla a aspoň trošku sa vyspala, sedím na studených tvrdých schodoch smerujúcich ku dverám do spální a bdiem. No fajn.

V hlave sa mi splašene preháňali myšlienky všetkými smermi, no do popredia sa vkrádala vždy jedna a tá istá.

Potterov výbuch hnevu i mágie v pracovni profesora Elixírov.

Mám pocit, že ešte teraz sa trasiem, keď si na to spomeniem. Bolo to dosť strašidelné. Čo človeka vyľaká viac ako Voldemort? No, za posledné roky asi nič. Samozrejme, ak nerátam Rona a jeho strach z pavúkov.

To je dôvod, prečo som neklesla do perín a neprepadla do snovej ríši. Bála som sa.

Zodvihla som hlavu a snažila sa zaostriť na drobné strieborné hodinky na ľavom zápästí. Pol šiestej ráno.

Panebože, celú noc som prežila skrčením na schodisku a civením do prázdna.

Okamžite mi ruka vystrelila k temenu hlavy a pevne si ju pritlačila na epicentrum bolesti. Teda na miesto, kde som s ňou narazila do kamennej steny

Stále mi v nej pulzovalo a musela som si zahryznúť do pery, aby som potlačila ston. Do očí mi opäť vyhŕkli slzy. Je vôbec možné, aby ma po toľkých hodinách stále bolela? A že sa vôbec nezmenila intenzita bolesti?

Nemám na výber, budem musieť zájsť za madam Pomfreyovou. Dúfam, že to nebude nič vážne.

V tom ma napadlo, zabudla som k zoznamu svojich problémov pripísať Snapea. Ach, ten ma dnes asi naozaj zabije. Zdrhla som v polovici jeho trestu, ignorovala ho a bežala preč... Keď za toto nedostanem trstenicou (on je na to vážne schopný nahuckať Filcha a ešte ho aj podplatiť) budem rada.

Dlane som si pritlačila k tvári a zastonala. Druhý deň v Rokforte a mne nebolo horšie. Na čo sa vôbec môžem tešiť? Hagrid, môj obľúbený učiteľ, je ktovie kde, po škole kolujú dosť nechutné klebety o mojej maličkosti vďaka Malfoyovi a som pohnevaná s Harrym Potterom, ktorý ma včera hodil do steny.

„Simplement Délicieuse.(jednoducho úžasné)“ zamrmlala som si popod nos po francúzsky a postavila sa.

Zo spálni sa začali ozývať zvuky vstávajúcich študentov a tak som sa vybrala ku stolu, kde som si včera zanechala tašku.

Tam na mňa zazerala učebnica Elixírov a ja som si len skleslo povzdychla. Nemala som na výber. Ak nechcem veľa zameškať, musím začať.

Posadila som sa a pritiahla si k sebe čistý pergamen. Odzátkovala kalamár s atramentom, namočila do ňho brko a zúrivo obracala stránky, hľadajúc tému Mesačný kameň.

Trvalo mi niečo cez hodinu, kým som úlohu dokončila a naškriabala tých tridsať centimetrov, čo Snape tak chcel.

Už ma stihlo minúť pár ranných vtáčat v podobe chrabromilčanov na ceste na raňajky a keď som sa opäť pozrela na hodinky, bolo trištvrte na sedem.

Váhala som, mám alebo nemám? Hladná som nebola a Pottera som stretnúť nechcela. Naozaj na ňho musím byť dosť nastratá, keď ho volám priezviskom. Do Veľkej Siene rozhodne nepôjdem.

Namiesto toho som sa vybrala chodbou, ktorá viedla do opačného krídla hradu. Kráčala som v tichosti, sem tam pozdravila obraz, ktorý sa práve zobudil a nakúkala cez vysoké okná.

Stále lialo ako z krhly, areál bol celý zmáčaný a v diaľke bolo vidieť vrcholky stromov Zakázaného lesa.

Priblížila som sa bližšie k jednému z okien a dýchla na ňho. Okamžite sa zarosilo a ja som chvíľku rozmýšľala. Potom ukazovákom nakreslila rovnú zvislú čiaru, na jej jednej polovici vytvorila kruh a doplnila to jednoduchým trojuholníkom, ktorý obkresľoval zvyšné dva útvary. Odstúpila o krok dozadu a obzerala svoje dielo. Dary smrti.

Milovala som Príbeh troch bratov a naozaj ma zaujali tie tri magické predmety. Bazový prútik, Kameň oživenia a Neviditeľný plášť.

Čo by som si tak vybrala?

Dosť ťažké. V každom jednom je istá určitá sila. Môžem však zhodnotiť, že ma najviac priťahuje Kameň. Bolo by neskutočné, keby sa človek mohol vrátiť zo sveta mŕtvych. Privolala by som si svojho ocka, ktorý zomrel pred štyrmi rokmi pri autonehode. Starú mamu, ktorá podľahla rakovine, keď som mala dvanásť. Cedrica Digorryho s ktorým som sa dosť poznala a chodili sme spolu v treťom ročníku do Pľuvadlíkového klubu. I ostatných nevinných ľudí. Harryho rodičov...

Zavrtela som hlavou a vpadla do reality. Možno až veľmi tvrdo. Do očí sa mi tisli slzy pri spomienke na ocka a babku. Život je taký nespravodlivý! Prečo berie len tých dobrých a hnusné odporné monštrá v podobe Voldemorta a jeho prívržencov necháva voľne behať po svete a páchať zlo?!

Pokračovala som v ceste ďalej a snažila sa zahnať myšlienky na niečo veselšie. Budem klamať, ak poviem, že sa mi v tom darilo.

Vošla som do nemocničného krídla a zbadala madam Pomfreyovú skláňať sa nad nočným stolčekom pri jednej posteli. Okrem nej tam nikto nebol a ona si pri odkladaní obväzov pohmkávala s rádiom. Celestina Warbecková vyspevovala po celej priestornej miestnosti a tak si madam Pomfreyová nevšimla, že tu už nebola sama.

„Hm..., prosím Vás, mohli by ste...?“

„Čo?“ vystrašene vyskočila a potom sa na mňa usmiala. „Áno? Potrebuješ pomoc? Niečo ťa bolí, nejaká kliatba alebo...“

„No, hm, moja hlava...“ prerušila som ju vo vyratúvaní úrazov a príčin.

„Posaď sa. Hneď to skontrolujeme.“ zašvitorila a niekam odbehla.

Opatrne som si sadla na čistú bielu prikrývku a vzdychla si. Za dva dni, dvakrát v nemocničnom krídle. Asi zlomím nový školský rekord.

O chvíľku som za sebou začula rýchle kroky a potom známy ženský hlas „Pokojne seď. Vykonám pár kontrolných kúziel, neboj sa, nebude to bolieť. Čo sa vlastne stalo?“

„Pošmykla som sa a narazila hlavou do steny.“ okamžite som odvetila a snažila sa znieť čo najpresvedčivejšie. Aj keď som na Pottera nahnevaná, nebonzujem. Nechcem, aby mal z toho problém. Na to, ho mám až priveľmi rada.

„Samozrejme.“ mumlala madam Pomfreyová a párkrát krátko mávla prútikom.

Prešiel mnou zvláštny pocit. Ako keby mi na hlave rozbili vajce a potom ma miesto, kde som sa tresla, ostro zaštípalo.

A znova.

Zasyčala som a zahryzla si do spodnej pery. Nechty zaborila do prikrývky a žmolila ju medzi prstami.

Hlava mi išla vybuchnúť. Štípalo to čoraz viac, čoraz hlbšie...ako keby mi niekto opakovane bodal do temena. Ten pocit bol neopísateľný.

Zničene som vykríkla a madam Pomfreyová bleskovo sklopila prútik.

Bolesť ustala, tep sa mi vracal do pôvodnej rýchlosti a na čele sa mi trblietali lesklé kvapôčky potu.

Zdvihla som pohľad k liečiteľke a v jej tvári sa zračila hrôza zmiešaná s prekvapením. Pregĺgla a potom sa namáhavo pousmiala.

„No moja milá, nie je to obyčajná rana.“

To som už stihla pochopiť. „Nie je?“

„Tieto rany sa tvoria za prítomnosti obrovskej uvoľnenej mágie. Často je k ich vytvoreniu potrebná emócia. Zlosť, smútok, frustrácia...niečo záporné. Čarodejník, ktorý dokáže ublížiť len silou myšlienky, to sa len tak nevidí. Za poslednú dobu  takéto zranenia celkom vymizli. Na spôsobenie bolesti či ujmy na zdraví sa používajú len kliatby z prútikov či elixíry. Táto schopnosť je veľmi vzácna.“

Do riti! Bola som z týchto nových informácií mimo. Neviem, či by som sa mala radovať, že je Harry ešte viac mocný, ako som si myslela alebo či mám šalieť, čo mi to vlastne spravil.

Zvolila som si mlčanie.

„Nemusíte sa báť, dá sa to dať všetko do poriadku. Bude to však trošku náročnejšie.“

Mierne sa mi uľavilo. „Náročnejšie?“

„Úlomky mágie sa dostali do vašej rany a tie prenikli do celej hlavy, slečna Fosterová, preto ste mohli cítiť bolesť. Malo by to však časom vyprchať. Spolu s profesorom Snapeom Vám pripravíme liečivé elixíry, ktoré budete brať presne podľa harmonogramu. Stačí, ak jeden vynecháte alebo vypijete čo i len o pár minút neskôr a všetko sa môže ešte viac skomplikovať, rozumiete?“

Prikývla som a v duchu si zaumienila, že si o tom musím niečo vyhľadať v knižnici.

„Príznaky už poznáte. Mierne búšenie v hlave, ospanlivosť, rýchle vyčerpanie. S tým sa dá žiť.“ pokračovala madam Pomfreyová a jej hlas sa ozýval v teraz už tichej miestnosti.

Zdesene som sa na ňu pozrela. „Ale prejde to, nie?“

„Jasné, za pomoci elixírov sa to do troch mesiacoch celkom stratí.“

Tri mesiace? Ja toho Pottera zabijem!

„Môžete ísť. O siedmej večer Vás očakávam, slečna Fosterová.“ usmiala sa a ja som sa postavila.

Mala som pocit, že sa mi nohy premenili v rôsol. Pomaly som kráčala k východu a pri dverách ma zastavil jej hlas.

„A odkážte pánovi Potterovi nech sa nabudúce ovláda. Nebudem mu dievča ošetrovať každý deň.“

Panebože, ako to zistila? Ako vie, že mi to spravil Harry?

Na to som len zavrtela hlavou a vystrelila z nemocničného krídla preč. Ja nie som jeho dievča!

 *

Sedela som v lavici a len napol ucha počúvala hlas profesora Flitwicka. Počas dvojhodinovky čarovania rečnil o tom, aké sú skúšky VČÚ dôležité, ako očakáva, že sa predvedieme len v tom najlepšom svetle a aké kúzla by tam mohli byť.

„Nemôžeme zabudnúť na privolávacie zaklínadlo. Skvelý príklad nám minulého roku predviedol pán Potter, ktorý Accio použil na privolanie svojej metly v prvej úlohe Trojčarodejníckeho turnaja. Naozaj pôsobivé.“ pišťal profesor, usadený na kope kníh, aby ho spoza stola bolo vidieť.

Odfrkla som si. Momentálne som o Harrym nechcela veľmi počuť.

„Zvyšok hodiny sa zameriame práve na ňho. Nájdite si partnerov a navzájom si privolávajte vankúše, ktoré nájdete v zadnej skrinke.“ prikázal učiteľ.

„Budeme spolu, Meg?“ ozval sa vedľa mňa Nevillov tichý hlas.

Radšej Neville ako Parvati či Lavender. Len by sa ma vypytovali ako dopadol trest u Snapea, prečo som nebola ráno na raňajkách a prečo som si sadla vedľa Nevilla a nie ku nim.

„Ako chceš.“ pokrčila som plecami a sledovala, ako odišiel po vankúše, kde sa už pri drevenej stavanej skrinke strkala skupinka študentov.

Flitwick mávol prútikom a všetky lavice sa odsunuli po obvode triedy tak, že sa v strede ocitlo dosť veľké priestranstvo.

Každý z jednej dvojice sa postavil na opačnú stranu triedy ako jeho spoločník s hŕbou vankúšov v náručí.

„Accio vankúš!“ ozývalo sa po celej učebni, keď sa žiaci pokúšali zvládnuť zadanie.

Vedľa mňa, napravo, stál Dean a od sústredenia mračil svoje obočie. Naľavo bol Ron a mával prútikom ako s bičom.

Medzi tým hlukom som rozpoznala Hermionino prenikavé „Accio vankúš!“

Ako jedinej sa to naozaj podarilo a do vzduchu sa vzniesol obyčajný mäkký vankúšik. Chrabromilčania prestali čarovať a pozorovali, ako preletel ponad celú dĺžku triedy a pristál v jej  rukách.

„Perfektné!“ zatlieskal profesor. „Desať bodov pre Chrabromil, slečna Grangerová.“

V tú samú chvíľku som naraz i s nejakým chlapčenským hlasom vykríkla „Accio vankúš!“

Prekvapene som pootvorila ústa, keď sa do vzduchu nevzniesol len Nevillov, ale kompletne všetky vankúše v triede.

Študenti na nich šokovane hľadeli a spolu s profesorom sa zmätene obzerali a hľadali toho, kto to urobil.

Jediný, kto okrem mňa stál s vystretou rukou s prútikom, bol čiernovlasý čarodejník s jazvou na čele.

Skôr, ako niekto stihol niečo urobiť alebo povedať, vankúše sa pohli a hnali smerom k tomu, čo ich privolal.

K Harrymu z mojej strany triedy a ku mne z tej jeho. Nakoniec do seba v polceste narazili silou vystrelenej gule z kanónu a roztrhali sa.

Na všetkých navôkol, vrátane mňa, padalo tisícky pierok a pokrývali študentov, ako čerstvá snehová nádielka.

Cez to husté „sneženie“ nebolo vidieť ani na krok, až kým Flitwick, čerstvo spamätaný zo šoku, nezapišťal „Evanesco!“

Perie i prázdne obliečky z vankúšov razom zmizli.

„Čo to dopekla?!“ vyhŕkol neveriacky Ron a prepichoval svojho najlepšieho kamaráta pohľadom.

„Slovník, pán Weasley!“ upozornil ho profesor a hľadel raz na mňa a raz na Harryho. „Po tridsať bodov pre pána Pottera i slečnu Fosterovú.“

Triedou sa ozvalo zvonenie a žiaci si narýchlo zapísali domáce úlohy a potom postupne odchádzali.

Sklonila som sa nad svojou taškou a potichu si balila veci. Čo sa to stalo? Ako sme dokázali naraz očarovať všetky vankúše a takým silným privolávajúcim kúzlom?

Bola to raz a opäť tá Harryho silná mágia? Prečo dal potom Flitwick body i mne? Bola len hlúpa náhoda, že sme to vykríkli naraz.......alebo nie?

Kabelu som si zavesila na plece a na päte sa otočila. Predo mnou stál, elegantne opretý o lavicu, Potter.

Nikto iný tu už nebol.

Nevenovala som mu pozornosť a vybrala sa preč. „Megan!“ To, ako vyslovil moje meno ma zahrialo pri srdci.

„Čo je?“ bola som mu otočená chrbtom a čakala, čo z neho vylezie.

„To, čo sa práve stalo bolo divné.“ skonštatoval pokojne.

„Všimla som si!“ vyprskla som nahnevane. A ja Haňa Pitomá som si namýšľala, že sa mi ospravedlní! Opäť ma začala bolieť hlava a tak som zavrela oči. Musela som sa oprieť o zárubňu dverí, lebo sa mi začali podlamovať kolená.

„Nekázal som ti, miešať sa do mojich vecí!“ odvrkol. Takže aj on bol nasratý. Super!

„Toto nebudem počúvať.“ odrazila som sa od zárubne a chcela odísť.

Potter ma však chytil za zápästie a potiahol naspäť. „Meg!“

„Nechaj ma!“ pozrela som mu do tváre.

Harry na mňa bezvýrazne hľadel. Oči mu blčali podráždenosťou a zvyčajnou známou zeleňou. Aspoň v nich nie je Voldemort.

„Len som ti chcel oznámiť, že dnes ráno...napadli naše sovy....Hedvigu i Heilly. Niekto sa ich snažil odchytiť.“

Zamrzla som na mieste, neschopná pohybu.

A/N: Zdravím! :D Ste naozaj neskutoční ♥ Na jednej časti ML je až 25 votes, PÁŇI! Ďakujem! No a týmto Vás chcem vyzvať (je to výzva nie? :D) či by ste to dokázali opäť zopakovať! (?) Naozaj som zvedavá...No a túto kapitolu som písala fúha, dosť dlho a tešila sa pri nej ako dieťa. Keďže počasie je úplne na nič, pustila som si hudbu, hrnček čaju a sadla k poviedke ♥ Potešili by ma vaše názory a ja hneď teraz idem pracovať na ďalšej kapitole vo Worde :)) I love you ♥