Nadýchla som sa a sledovala, ako mesačné svetlo preniklo cez vysoké okno a osvietilo Malfoya. Jeho bledá tvár vyzerala ešte o čosi svetlejšie a chladné sivé oči sa mu prenikavo ligotali. Aj on ma bez slova pozoroval a zavrtával sa do mňa pohľadom. Prebehla mnou triaška, no ani som sa nepohla. Moja myseľ mi kázala zmiznúť odtiaľ skôr, ako sa niečo stane, ale telo nechcelo počúvať.

"Bojíš sa ma?" prerušil ticho, Dracov hlas.

Zahryzla som si do pery a záporne zavrtela hlavou. Nechcela som, aby vedel opak. Ako mi naháňalo hrôzu, len tak tu stáť s ním. Ako mi naďalej búšilo srdce a ako som sa modlila, nech sa na mňa už tak nepozerá.

"To ti tak verím." opäť jeho úsmev zdobil úškrn. "Ani klamať nevieš, Fosterová. Len tam stojíš a čakáš, čo sa stane." pohŕdavo zatiahol a bol celkom blízko mňa. Letmo sme sa dotýkali navzájom hruďami a ja som bojazlivo privrela viečka. Mal pravdu.

"Mohol by som teraz urobiť čokoľvek a ty by si ma nechala." zašepkal a ja som jeho studené brušká prstov pocítila na mojom líci.

Cítila som sa strašne. Zúfalo a zahanbene. Viem, bola som nenormálne zbabelá. Je to len obyčajný Malfoy, tak prečo sa nedokážem brániť?!

Malfoyove prsty mi zdvihli bradu a ja som sa mu musela pozrieť do očí. Nedokázala som z nich nič vyčítať. Prekvapilo ma, že som v nich nevidela zhnusenie. Vždy sa na mňa tak odporne pozeral. Ale teraz? Nič.

Pootvoril pery, aby mi niečo povedal, ale v tom sa ozval ten istý strašný treskot a zároveň aj výkrik Filcha. "Sú v sieni Slávy!"

Malfoy sa bleskovo odtiahol a ja som zostala ako paralyzovaná na mieste.

"Poď!" zdrapil ma za zápästie a ťahal druhými, veľkými, dvojkrídlovými dverami von. Preč od Filcha, dobíjajúceho sa do miestnosti.

Konečne som spamätala a spolu sme sa rozbehli po chodbe na prvom poschodí. Pre istotu som sa ani neobzerala a ďalej splašene utekala za Malfoyovým chrbtom. Zbehli sme po posledných kamenných schodoch a ocitli sa vo vstupnej hale. Draco sa na mňa posledný krát pozrel a potom sa rútil k žalárom, kde sídlila aj Slizolinska klubovňa.

Super a čo ja? Obzrela som sa okolo seba a jediná, naozaj reálna, cesta viedla po všetkých poschodiach a schodiskoch k obrazu Tučnej pani. Mohla som sa vybrať do knižnice alebo ešte po jednej chodbe, do ktorej väčšinou vchádzali bifľomorčania. Nikdy som tam ešte nebola, no nemala som veľmi na výber. Skontrolovala som si prútik vo vrecku a pobrala sa na dané miesto.

Zjavila som sa v širokej kamennej chodbe jasne osvetlenej fakľami a vyzdobenej veselými maľbami znázorňujúcimi prevažne jedlá. Pomaly som kráčala až na jej koniec, kde síce neboli žiadne dvere, ale veľký obraz obrovskej striebornej misy s ovocím. Zastavila som pred ním a skľúčene na ňu pozerala. Nevidela som žiadnu kľučku.

"Hm...Jablko?" napadlo ma zrazu. Čo keď je na heslo, ako chrabromilská klubovňa?

Obraz sa ani nepohol.

"Banán, hrozno, melón, jahody, pomaranče...?" skúšala som ďalej a z diaľky započula blížiace sa zvuky. Doriti!

Mysli, Megan, mysli! Nespomínal niečo Fred? O nejakom vchode, kde sa človek dostane keď.........čo?.............pošteklí hrušku! Otvorila som oči a natiahla ukazovák ku malej zelenej hruštičke. Tá sa začala skrúcať a smiať a odrazu sa zmenila na veľkú kľučku. Chytila som ju, otvorila dvere a vošla dnu.

Zvuk zabuchnutia ma upozornil, že sa za mnou dvere privreli. Ocitla som sa v obrovskej miestnosti s vysokým stropom, rozľahlej ako Veľká sieň presne nado mnou. Všade bola tma a ja som nevidela ani na krok. Niečo sa v kúte zalesklo a vyľakane som nadskočila. S úľavou som si vydýchla, keď to bolo len svetlo z nočnej oblohy, ktoré sa odzrkadlilo na jednej z medených panvíc, zavesenej na háčiku.

Kde som to? Zarazene som si prezerala obrysy v tme.... Zrazu som takmer vyletela z kože, keď sa mi pri uchu ozvalo Filchove nahnevané šomranie. Bol hneď za obrazom s misou ovocia a vôbec netušil, že som na druhej strane.

"No čo moja? Určite tu niekde budú. Nemohli sa vypariť." prihováral sa Pani Norrisovej.

Tá krátko zamňaukala a podľa zvuku krokov, viedla svojho pána preč. Nech idú do Slizolinskej fakulty a vypočúvajú Malfoya! Nezaslúži si nič iné. Ale to, ako sa zachoval pred hodinou ho trochu ospravedlnilo. Ťahal ma preč, aj keď nemusel. Ale bolo to všetko veľmi divné. Čudné. Zvláštne.

Otočila som sa naspäť k rozsiahlému priestoru. Odlepila sa od dverí a pohla smerom dopredu. Hlasné puknutie mi veľmi odvahu nepridalo a ja som sa už po tretí krát za túto noc, mala chuť od strachu, zakopať do zeme.

"Čo si prajete, pani?" spýtal sa piskľavý hlások.

Konečne ma napadlo niečo rozumné. Vytiahla som si prútik a zašepkala do ticha "Lumos" Svetlo osvetlilo malého škriatka predo mnou. Sám domáci škriatok veľmi neupútal moju pozornosť, ale jeho vzhľad áno.

Mal obrovské zelené oči, veľké ako tenisové loptičky a nos špicatý, ako zastrúhaná ceruzka. Uši ako netopier, dlhé prsty a chodidlá. To však nebolo všetko. Na chudom telíčku mal prevesenú muklovskú zásteru, akú používajú gazdiné pri varení. Na nohách ponožky, ale každá bolá úplne iná. Prvá horčicovo žltá a siahala mu takmer nad koleno a druhá mala orandžovo-ružové pásiky. Ako čerešničku na torte, mal škriatok na hlave, čierny vlnený klobúk, ktorý vyzeral, ako pastiersky a na ňom mal pripnuté rôzne veselé farebné stužky a pestré odznaky.

S ústami otvorenými dokorán som na ňho bez slova hľadela. Na Dejinách Mágie nám síce profesor Binns hovoril o škriatkoch, otrokoch čarodejníkoch a aj nám ich ukázal, ale väčšinou mali na sebe špinavú utierku alebo handru a nevyzerali, ako chodiaci cirkus.

"Ja ja... nič, ďakujem." zakoktala som sa.

Škriatok prikývol a keď si všimol, ako si miestnosť aj naďalej nedôverčivo prezerám, zapišťal. "Vy nevedieť kde ste, pani?"

"Hm... naozaj neviem, kde som." usmiala som sa a rozsvieteným prútikom skúmala vyhasnutý kozub a stoly okolo seba.

"Toto byť rokfortská Kuchyňa. My tu pracovať, pani. Domáci škriatkovia tu variť a piecť pre študentov." natešene odvetil škriatok. "Ja nechcieť byť nejako nezdvorilý, pani, ale čo vy tu robiť?"

"Skrývala som sa tu pred Filchom. Poznáš ho?"

Škriatok prikývol "Ja ho nemať veľmi rád."

No potom, čo to povedal rozbehol sa ku najbližšiemu stolu a vzal valček na cesto. Začal si ho búšiť o hlavu a vrieskať "Zlý Dobby!"

Inštinktívne som ho zachytila a vytrhla mu valček z drobných prstíkov. "Čo to bolo?" prekvapene som sa na Dobbyho pozrela a valček držala vo vzduchu, aby na ňho nemohol dočiahnuť a ešte viac si ublížiť.

"Ja sa musieť potrestať. Dobby takto nemôcť hovoriť o svojich pánoch."

"Ale o Filchovi môžeš. Je to blázon." uškrnula som sa na ňho. "Rada ťa spoznávam Dobby, ja som Megan, študentka Chrabromilu." podala som mu ruku a on mi s ňou, so slzami v očiach, potriasol.

"Vy poznať Harryho Pottera, slečna Megan?"

"Poznám ho, sme.... kamaráti." zaváhala som, no to ma už škriatok nadšene objímal okolo nôh.

"Vy môcť prísť Dobbyho naštíviť aj s Harrym Potterom? Aj pán Ron Weasley a slečna Hermiona Grangerová môcť prísť!?" tešil sa.

"Jasné, .....to by bolo fajn, prídeme. Nemohol by si mi doniesť niečo pod zub, Dobby?" spýtala som sa, keď mi zrazu zaškvŕkalo v bruchu.

Dobby odbehol a o chvíľku sa vrátil s podnosom s čokoládovými sušienkami, džbánom teplého mlieka a hrnčekom kakaa.

"Ďakujem." vzala som si sušienku a zahryzla.

Celú hodinu som s Dobbym sedela na mäkkučkom koberci pred krbom, hostila sa a rozprávala. Bola to celkom zábava. Dobby mi povedal, ako sa spoznal s Harrym a ako ho Harry oslobodil.

"Ty si slúžil Malfoyovcom?" vypadla mi sušienka z ruky.

Dobby len prikývol a potom sme sa rozlúčili. Pozrela som sa na hodinky a s hrôzou zistila, že je pol štvrtej nadránom. Celú cestu do chrabromilskej klubovni som bežala a vydýchla si, až keď sa ocitla v posteli s baldachýnom.

A/N: Tramtatadá! :) Ďalšie pokračovanie príbehu je hotové. Túto kapitolu venujem všetkým mojim úžastným čitateľom ♥ a najmä tým, čo ma vedia potešiť komentárom a vote. Ďakujééém už po miliónty krát :D Časť mala byť hotová už ráno, kedže som dnes nešla do školy*** a mohla pokojne písať, ale nejako sa to predĺžilo a je až teraz. Dúfam, že nevadí. :) I hope you like it ♥

***včera som bola u zubárky a vrátila sa s komplet zapáleným a boľavým zubom (aj napuchnutým lícom) a preto nešla do školy :D celý deň som bola na minerálke a rozmočených piškótach, lebo som nemohla ani hrýzť :P To len tak pre zaujímavosť :))