"Opäť sa o vás píše." oznámila mi Krystal, keď som o minútu neskôr vedľa nej klesla na gauč a načiahla sa za sklenenou miskou plnou jahôd.

Skamenela som s rukou na pol ceste za sladkým ovocím "Mám sa báť?"

"Vlastne nie. Vraj ste len potvrdili svoju účasť na plese, keďže sa váš zdravotný stav zlepšil."uškrnula sa čarodejnica a ja som pretočila očami.

"Dumbledore to musel zariadiť dnes ráno." konečne som si do úst hodila jahodu a pozorovala Krystal ako si do kávy pridáva cukor.

Na nízkom stole pred krbom boli prichystané drevené tácky s raňajkami, cereálie, rôzne ovocie a čerstvé pečivo.

"Ako je možné, že si bola v Harryho izby?" blondína nadvihla dokonalo upravené obočie a na perách sa jej pohrával lišiacky úsmev.

Nad jej zvedavosťou som len potriasla hlavou a ďalej sa venovala jedlu.

"No tááák Megan..." zatiahla s úsmevom "...aké je to byť s Vyvoleným?"

Práve som pila tekvicový džús, no vďaka jej otázke mi úspešne zabehlo a začala sa dusiť.

Krystal sa len smiala, keď ma párkrát pobuchala po chrbte, zatiaľ čo som lapala po vzduchu.

"Chceš ma zabiť?" nakoniec som zahundrala zoslabnutým hlasom.

"Nenapínaj..." neposedne sa zavrtela "O chvíľu aj tak budem musím ísť... zastavila som sa na kus babskej reči."

"Nič sa nestalo, jasné? Len sme spolu zaspali..."

"Spali ako spali?"

Prepichla som ju pohľadom aj keď sa mi na tvári vďaka jej myšlienkam zjavila červeň."Krystal!"

"Chápem, chápem." zasmiala sa zo zdvihnutými dlaňami na znak, že sa vzdáva. "Len som zvedavá."

Chvíľu sme raňajkovali v priateľskom tichu a ja som sa nútila nemyslieť na Harryho Pottera a na to či je ešte medzi živými.

"Skoro som zabudla, Dumbledore ti odkazuje, že ak aby si chcela, môžeš sa zastaviť v nemocničnom krídle Venue a navštíviť toho černošského chlapca... tuším sa volá Justin alebo tak nejako..."

"Javier." okamžite som ju opravila "Ako na tom je?"

"Nič neviem." ospravedlňujúco pokrčila ramenami.

Keď sa Harry vráti, prvú vec čo musíme urobiť, je liečenie Javiera.

Krystal sa potom rozhovorila o móde a kozmetike a ja som si uvedomila, že si to užívam. Pripomenulo mi to voľné víkendy strávené s Parvati a Lavender. Potulovali sme sa po škole či okolo jazera a počas horúcich júnových dní ležali na tráve či si máčali nohy v jazere...

No keď Krystal o pol hodiny musela odísť a ja som osamela, opäť mi na rozum liezli dotieravé predstavy mŕtvého Chlapca, ktorý prežil.

*

Obed i popoludnie som strávila zahrabaná vo veľkolepej knižnici Venue, obklopená tisíckami zväzkov kníh.

Ležala som na bruchu na drahom vyšívanom koberci a listovala v knihách, ktoré som si tam navláčila. Niektoré boli naozaj veľmi staré, mali zožltnuté strany, ktoré vyzerali, že pokope držia len vďaka nejakému kúzlu či boli napísané vo zvláštnom neznámom jazyku...

Snažila som naskrz zväzok vycítiť ako na tom je Potter.

Žije? Je zranený? Mučený?

Nanešťastie som celkom ešte nepochopila naše spojenie a netušila ako to má fungovať...

Zamračene som odhodila jednu z kníh a posadila sa. Vyčerpane prstami zatlačila na spánky. Migréna mi nechcela dať pokoj už od rána.

"Slečna Fosterová." za chrbtom sa ozval hlas a ja som reflexívne schmatla prútik, vyskočila na nohy a zvrtla sa smerom k prichádzajúcemu.

Snape postával dva metre odo mňa, s rukami prekríženými na hrudi a pobaveným úškrnom."Boli ste príliš pomalá. Ak by som bol Temným pánom, už ležíte mŕtva."

Prútik som si strčila na zvyčajné miesto do rukáva a zamračila sa. "Ešte nie sú tri hodiny, pán profesor."

"Začneme skôr, Fosterová, nemám na vás celé popoludnie... Čaká ma ďalšia práca." venoval mi ten svoj typický opovrhujúci pohľad, ktorý som nenávidela.

Zrak mu skĺzol na knihy pri mojich nohách. "Zaujímavé čítanie. Hlavne to v parselčine či v znakoch kentaura. Netušil som, že ste tak jazykovo nadaná."

Vraždila som ho pohľadom.

Vôbec som nemala chuť počúvať jeho reči a výsmech.

"Pôjdeme?" nadvihol obočie, keď som na neho nemo gánila.

Nasledovala som ho von z knižinice, po chodbách Venue až k jednej z výcvikových miestností. Dlhý čierny plášť za ním vial ako obvykle.

Prerastený netopier.

"Takže Fosterová, musím skonštatovať, že na rozdiel od Pottera, vy nie ste až tak beznádejný prípad a chápete podstatu oklumencie.... takže som zvedavý či ste nejako pokročili..."

Len som na neho zízala.

Kedy som asi tak mala cvičiť a uzatvárať si myseľ?!

Veď ešte len pred týždňom a pol som s ním trčala v hoteli v Londýne a zomierala strachom, kde je Harry Potter...

A teraz to prežívam znovu.

Postavili sme sa do stredu tréningovej haly, tri metre od seba a Snape na mňa bez varovania namieril prútik "Legilimens!"

Okamžite sa mi zjavili spomienky.

S Potterom sme tancovali na slávnosti, ktorá sa konala náš prvý večer vo Venue...transfigurovala som žabu na ihlu a McGonagallová ma pochválila...Vyvolený ma niekam ťahal... len v čiernom spodnom prádle som vkĺzla do bazéna a...

Nie! Toto mu nedovolím vidieť!

Do popredia mysle som sa automaticky snažila tlačiť temnotu v ktorej sa moje spomienky nenachádzali.

Nedarilo sa.

Snape opäť a opäť úspešne búral štíty, ktoré som stavala po obvode svojej mysle.

...bola som opretá o mramorový stĺp a Harry...

V zúfalstve som podvedome prudko švihla prútikom a parazit konečne zmizol.

Vyčerpane sa zrútila na zem a trela si temeno.

Mala som pocit, že mi mozog od bolesti vybuchne.

Profesor sa zbieral na nohy pri stene na druhom konci miestnosti.

"Čo ste tak veľmi nechceli aby som videl, Fosterová?" nadvihol jedno obočie a kráčal späť ku mne. "Vlastne si to veľmi dobre viem domyslieť..."

Bojovala som s túžbou zakliať ho a zmazať ten jeho odporný úškrn.

Nahnevane som mlčala, keď sa znovu postavila a hrýzla si peru, aby mi z úst neunikla nadávka.

"Nebolo to najhoršie." nakoniec neochotne skonštatoval a prepichoval ma očami "Ale to nestačí... nechali ste ma dnu príliš dlho. Mohol som vidieť váš tréning s Minervou i vnútro Venue. Pre tieto informácie by Temný pán zabíjal..."

Zaujali sme svoje pôvodné pozície.

Vôbec sa mi do toho nechcelo.

Migréna z rána ešte viac prerástla.

"Takže ešte raz... jeden... dva... tri... Legilimens!"

Ani tentokrát som sa nestihla pripraviť.

Boj so smrťožrútmi... zomierajúci Javier... hotelová izba v Londýne a Snape...

Vďaka spomienke na profesora mi docvaklo, čo mám robiť.

Pozbierala som v sebe najväčšiu silu a vytlačila ho von...

Tentokrát som nepoužila obranné zaklínadlo lebo Snape stál na rovakom mieste ako predtým, len zložil ruku s prútikom.

Na tvári mu svietil zvláštny neurčitý výraz.

"Čo ste si predstavili, slečna Fosterová?" stíšil hlas.

"Takmer nič." zamyslene som pokrčila ramenami "Len že vás vytláčam za nejakú bránu, ktorá sa potom zavrie, aby ste neprenikli znovu dnu... asi to boli vstupné dubové dvere... tie v Rokforte."

Snape ma chvíľu pozoroval a potom opäť bez prípravy vnikol do mojej mysli. "Legilimens!"

Tentokrát sa mi pred očami stihla zjaviť len jedna spomienka... výlet v treťom ročníku do Rokvillu v spoločnosti Freda... a dokázala som si uzavrieť myseľ, zabudnúť na všetky emócie, na strach o Harryho...

Profesor sklonil prútik, jeho tvár tvorila rovnaká chladná maska, no skrivil pery "Gratulujem, slečna Fosterová."

Prekvapene som na neho zízala.

"Rozhodne to nie je dokonalé, ale vaše schopnosti sú... prekvapivé..." uprene na mňa hľadel čiernymi očami vďaka ktorým som mala pocit, že mi vidí až do duše.

"Skúsime to znovu. Budeme cvičiť tak dlho, kým ma prestanete celkom púšťať dnu..."

Trénovali sme ďalšie dve hodiny.

Bola som vyčerpaná, v hlave mi od bolesti dunelo a bojovala som s tým, aby som neodpadla.

"Teraz skúsime niečo iné." zamrmlal Snape, keď som sedela schúlená na zemi a držala si hlavu v dlaniach.

"Už... už nemôžem..."

Muž na mňa hľadel a potom si pošúchal koreň nosa "Desať minút a končíme."

Zavrela som oči a snažila sa dýchať. "Fajn."

"Nebudete sa ma snažiť vyhodiť, ale namiesto toho sa pokúsite skryť dôležité spomienky, napríklad na tréning s Minervou... preto mi musíte predkladať nejaké bezvýznamné... rozumiete?"

Len som prikývla.

Bola som ochotná urobiť čokoľvek, len aby to konečne skončilo.

"Raz... dva... tri... Legilimens!"

Okamžite som zacítila v mysli profesorovu prítomnosť... potlačila som nutkanie postaviť štíty a namiesto toho odsunula myšlienku na výcvik Transfigurácie čo najďalej od Snapa... tým som však nanešťastie na ňu upriamila pozornosť a okamžite začala mužovi predhadzovať spomienky na to ako sedím v škole, ako klebetím s babami, ako sa učím v knižnici...

Snape sklonil prútik a ja som sa našla opäť na zemi.

"Môžete ísť. Skončili sme."

"Ako mám skryť spomienky, keď na ne myslím, ako ich skrývam?" vyštverala som sa na nohy a vyčerpane si zo spotenej tváre odhrnula vlasy.

Profesor nad mojou otázkou nadvihol jedno obočie.

"Je to najťažšie odvetvie oklumencie. Vyššia úroveň je už len vytváranie falošných spomienok, ktoré nahradia tie pravdivé, aby sa k nim nikto nedostal. Niečo také dokáže len naozaj magicky veľmi silný čarodejník..."

"Vy to dokážete?" zvedavo som sa spýtala, keď sme kráčali k dverám a ja som sa snažila rozdýchať neskutočnú bolesť hlavy.

Snape sa na mňa zamračil, ale potom bez slova prikývol.

"Dovidenia." zvrtla som sa na päte a namierila si to rovno cez spletité chodby západného krídla Venue do mojej a Harryho komnaty.

Vďaka bolesti pri ktorej mi šla vybuchnúť myseľ mi cesta trvala dvakrát dlhšie. Každých pár metrov som musela zastaviť, oprieť sa o stenu a zatvoriť oči.

Sú Harry, Kade, Bill i Remus v poriadku?

Kedy ich uvidím?

Kedy jeho uvidím?

*

Potom ako som sa dopotácala do svojej postele, strávila som v nej dve hodiny s pokusom dať sa aspoň trochu dokopy.

Migréna našťastie celkom zmizla, takže som sa doplazila do kúpeľne, tvár si opláchla studenou vodou a uhladila si strapaté pramene vlasov.

V myšlienkach sa mi znovu objavil Potter.

Zavrtela som hlavou a pobrala sa do obývačky.

Chcela som ísť do nemocnice za Javierom aby som si zamestnala hlavu a vyplnila voľný čas, ale nemala ani najmenšie tušenie, kde môže byť.

Zahľadela som sa na hodinky visiace na protiľahlej stene veľkej miestnosti.

Pol siedmej večer.

Unudene som klesla na gauč a čakala či sa niekto objaví. Tušila som, že ma niekto príde skontrolovať.

Opäť som dostala pocit, že som nebezpečné zviera zamknuté v klietke.

Atrakcia v cirkuse.

Zlato v trezore.

Od depresií ma držala len myšlienka na Vyvoleného a na Rokfort, ktorý o pár dní po tej nekonečne dlhej dobe budem môcť znovu vidieť. Dokonca aj z predstavy stretnutia s Malfoyom sa mi až tak nedvíhal žalúdok akoby mal.

Zrazu sa odkryl obraz a do miestnosti vpadol Tichošľap.

„Ako to ide, Meg?" na tvári mu svietil zvyčajný úškrn.

Nadšene som vyskočila z gauča. Bola som neskutočne rada, že ho vidím a nemusím sa ďalej zožierať samotou a pochmúrnymi myšlienkami.

„Snažím sa." pokrčila som ramenami a zlomene zašepkala. „Mám o nich strach, Sirius."

„Budú v poriadku... Čo nevidieť ho budeš mať naspäť."

Vďaka jeho slovám som sa jemne začervenala.

„Aj ty mu chýbaš."

„Ako to môžete vedieť?" zvedavo som nadvihla obočie, ale jeho slová ma zahriali pri srdci.

Sirius len s úsmevom zavrtel hlavou. „Pôjdeme na chvíľu za Javierom?"

„Ako je na tom?!" dúfala som, že bude mať viac informácií ako Krystal.

„Jeho stav je stabilizovaný vďaka elixírom Snapa, no nestačí to..." odvetil, keď sme spolu kráčali chodbami Venue. „...ešte stále sa neprebral."

Zahryzla som si do pery.

Nejako som tušila, že jeho jediná reálna šanca som ja, Harry a náš zväzok.

„Keď za ním boli Maison s Aidenom..."

„Chalani tu boli?! Vo Venue?" prekvapene som sa na neho pozrela.

„Hej, predvčerom... Zvyčajne sa ukážu len raz za čas, na schôdzi, no teraz im dal Dumbledore pár dní voľno, takže by sa tu mali častejšie potulovať..."

„Rada by som ich videla." pokrčila som ramenami ako ma Sirius viedol hlbšie do zámku, do východnej časti. „A poďakovala za záchranu života."

„Je to ich povinnosť, Meg." jemne sa na mňa usmial Tichošľap „Hlavnou prioritou rádu je vaše bezpečie."

Musela som sa zamračiť. S tou myšlienkou som nebola až tak stotožnená.... Nenávidela som pocit, že je niekto za mňa ochotný obetovať svoj vlastný život.

„Už sme tu." oznámil o dve minúty neskôr, keď sme sa zjavili vo väčšej mramorovej hale a na jej konci zbadali jednoduché biele dvere, vysoké niekoľko metrov.

Otvorili sa automaticky, keď sme sa priblížili bližšie. Do očí nám udrelo ostré svetlo a do nosa typický nemocničný zápach dezinfekčných prostriedkov.

Nemocnica bola dlhá vysvietená priestranná miestnosť s desiatkami postelí a bez okien. Všade navôkol pobehovali liečitelia Fénixovho rádu v limetkovo zelených habitoch.

Fascinovane som sa obzerala okolo seba.

Vedľa každej posteli bol nočný stolík a truhlica. Tu a tam boli obsadené, pacienti spali, čítali Denného Proroka alebo sa rozprávali s liečiteľmi, ktorí im kontrolovali zdravotný stav a podávali elixíry.

Nikto nám nevenoval pozornosť, keď sme míňali malú skupinu liečiteľov vychádzajúcich z dverí označených ako Pracovňa & Laboratórium.

„Javier je v prísne stráženej zóne, kde sú pacienti s najťažším zdravotným stavom." zašepkal Sirius ako sme sa dostali do časti nemocnice oddelenej závesmi pripomínajúce oponu.

„Black." zrazu sa za nami ozval ženský hlas.

Otočila som sa a zbadala liečiteľku, vysokú blondínu v strednom veku s vlasmi stiahnutými do pevného vrkoča a výraznými rysmi tváre.

„Sanya." žmurkol na ňu muž s frajerským úškrnom na tvári. „Ako sa máš?"

Čarodejnica pobavene pretočila očami „Máme tu veľa práce. Ak si prišiel za Javierom..."

„Megan ho potrebuje vidieť." rýchlo jej skočil do reči Tichošľap.

Žena prekvapene nadvihla jedno obočie a potom na mňa uprela pohľad.

Zahľadela som sa na svoje tenisky.

Nenávidela som, keď si ma obzerali ako nejaký vzácny exemplár.

„Meg, toto je špičková hlavná liečiteľka Fénixovho rádu a moja priateľka zo školy Sanya. Sanya, predstavujem ti Megan Fosterovú..."

„Naše zlaté dievča." uškrnula sa a podala mi ruku. „Rada ťa spoznávam."

„Aj ja vás." slušne som odvetila ako sme sa pustili.

„Práve sme mu vyskúšali podať nový elixír od Severusa... mal by mať pokoj, no keď ste to vy..."odtiahla závesy a pustila nás do druhej časti miestnosti.

Bolo tam menej postelí, spolu mohli byť len desať a okrem Javiera tam nikto iný neležal.

Vrhla som sa k najbližšej posteli s chlapcom.

Vyzeral, že je ponorený v hlbokom spánku, hruď zahalená bielym tielkom sa mu dvíhala v pomalom pokojnom tempe.

Opatrne som sa dotkla jeho čela a odhrnula mu spotené pramene vlasov.

Nemohla som uveriť, že ho zvnútra zaživa zožiera zaklínadlo a v tomto stave ho udržuje len experimentálna liečba Snapa.

Sedela som pri Javierovi hodinu a nenávidela Voldemorta a jeho stúpencov každou minútou viac a viac.

Ako je možné, že mladý chlapec môže zomrieť, len kvôli chorej nenávisti a skazenému pohľadu na svet?!

Keď ma Tichošľap viedol naspäť do súkromných komnát, neustále som mala Javiera pred očami. V duchu sa modlila, aby sa Potter v bezpečí dostal, čo najskôr naspäť do Venue. 

Museli sme zachrániť nevinný ľudský život.

*

Kade si unavene povzdychol ako klesol do mäkkého čalúneného kresielka oproti Harrymu Potterovi.

Od rána sa nachádzali v jeho rodnom meste Forfar a sledovali pohyb smrťožrútov. Nemohli si dovoliť vstúpiť do jeho domu, keď sa navôkol nachádzala zhruba desiatka nebezpečných čarodejníkov striehnúcich po Fénixovom rade.

Takže im zostávalo len sa presúvať po mestečku, kontrolovať pohyb smrťožrútov a čakať na chvíľu, kým sa trochu vzdialia.

Dumbledore na to Kada pripravil... Hovoril o tom ako ho Voldemort môže vydierať rodinou... mučiť matku i sestru a nútiť, aby zmenil strany, aby zradil Pottera...

A vedel, že sa raz musí zjaviť doma, takže si to dokonalo poistil hliadkou...

Nevedel však to, že Kade sa prišiel rozlúčiť s pocitom, že mamu už nikdy neuvidí a po ich odchode na dom Fénixov rád uvalí najlepšie ochranné a bezpečnostné zaklínadlá, takže sa k nim nikto nedostane.

Takže teraz sa Remus a Bill naháňali po Forfare za smrťožrútmi a snažili sa ich čo najvyšší počet omráčiť a odpratať z cesty, zatiaľ čo Kade dostal za úlohu s Potterom strážiť svoj rodný domček.

Bolo zvláštne ukrývať sa pod neviditeľným plášťom, keď ešte pred dvomi mesiacmi ani nevedel, že také niečo vôbec existuje a spoza stromu sledovať zavesené mamine červené závesy na okne v malej útulnej obývačke a na bielo natreté vchodové dvere, ktorými prešiel minimálne milión krát.

Remus im pred pol hodinou poslal správu prostredníctvom patronusa aby sa niekam zašili, zatiaľ čo on s Billom celkom vyčistia územie a aj keď sa Potter netváril nadšene, odskočili si do kaviarni na námestí.

Kade do nej často chodil so spolužiakmi zo strednej a dokonca tu raz mal aj zorganizovanú vlastnú výstavu fotografií.

Vlkolak sa oprel do kresla a zamyslene sa rozhliadol okolo seba. Odvtedy, čo v ten osudný deň stretol Megan Fosterovú v klube, ktorá mu otočila život o stoosemdesiat stupňov sa tu nič nezmenilo.

Všade panoval ruch a smiech, kaviareň bola ako vždy plná ľudí a čašníci sa horlivo mihali medzi stolami a rozdávali objednávky.

Potter si vzal nápojový lístok a ľahostajne pretáčal stránkami. „Takže tu si pred tým trávil voľný čas?"

Kade prekvapene nadvihol obočie.

Odkedy mal Vyvolený záujem nadviazať komunikáciu?

„Viac menej." zamrmlal chlapec a pohodlnejšie sa oprel do kresla.

Snažil sa ignorovať všetky tie telesné pachy navôkol.

Venue bolo tiež preplnené ľuďmi, ale kontrolovať sa medzi muklami mu prišlo ťažšie ako pri čarodejníkoch.

A samozrejme, v zámku bol vždy v blízkosti svojho druha, teda Megan a jej vôňa dokonalo zastierala všetky ostatné. Aj teraz mohol cítiť ako je vlkolak podráždený z ich vzájomnej vzdialenosti.

Skôr ako stihol Potter niečo odvetiť, zjavila sa vedľa nich pekná mladá čašníčka, ktorá sa na Kada usmiala.

„Čau K, dlho som ťa tu nevidela." žmurkla na vlkolaka, ktorý jej venoval úškrn a pretočil očami„Mal som toho veľa v škole, Beth."

„A kto je tvoj spoločník? Nikdy som ťa v meste ešte nevidela, zlato." dievča si zahryzlo do spodnej pery ako sa otočilo k Potterovi.

Kade potlačil nutkanie opäť pretočiť očami.

Samozrejme, že sa Beth pokúsi zbaliť Vyvoleného.

„Harry." usmial sa chlapec. „Som tu len na otočku."

„Teší ma, Beth." zaklipkala nalíčenými riasami čašníčka „Škoda... no vieš... na niečo stačí aj pár minút..."

Kadovi úspešne zabehla slina a Potter sa pobavene uškrnul „Prepáč, baby, ale doma ma niekto čaká..."

Brunetka prekvapene nadvihla obočie.

Kade vedel, že jej málokedy chalani odolali a dali košom.

„Čo oči nevidia, to srdce nebolí, nie?" zachichotala sa „A ani tá tvoja o ničom nemusí vedieť..."

Vlkolak si len unudene prehrabol vlasy. Chudinka Beth netušila, že sa pustila do vopred prehratého boja.

Potter sa opäť drzo uškrnul, no na jej otvorenú ponuku nereagoval „Radi by sme si objednali, Beth."

Čašníčka, spokojná, že ju celkom neodbil si zapísala ich objednávku a zmizla medzi stolami.

Kade sledoval Pottera ako ľahostajne prehodil „Je to známa trieda... chalanov loví ako trofeje."

„Dnes má smolu." pokojne odvetil Vyvolený.

„Si stále voľný. Pokojne by si si mohol užiť a odreagovať sa." podpichol ho Kade.

Vedel, že Potter by sa za inou ako Megan ani len neotočil a kvôli zväzku vlastne ani nemohol, no chcel sa pobaviť.

Vyvolený ho prepichol pohľadom. „Aj strom je atraktívnejší ako jej lacná preafektovaná osobnosť."

„Vážne?" nevinne zatiahol Kade „Chalanom sa zvyčajne páči. Vieš, tie krivky..."

„O čo ti ide?" zamračil sa Potter „Nemám záujem a bodka."

„Niekto ma doma čaká." zaparodoval ho s úškrnom vlkolak. „Takže ak to správne chápem..."

„Fajn." podráždene zavrčal Vyvolený „Chcem len Megan, jasné?! Každým dňom z nej šaliem čoraz viac a pochybujem, že sa ešte niekedy vôbec dokážem pozrieť na inú, spokojný?"

Kade ignoroval hnev a majetníckosť vlkolaka a zaškeril sa „Videl som to od prvej chvíle, čo sme sa stretli a ty si ju odo mňa v klube ťahal preč..."

Potter si len povzdychol a prešiel prstami cez vlasy „Nedokážem sa pri nej kontrolovať."

„Vaša objednávka." opäť sa pri nich zjavila Beth a pred Kada položila jeho obľúbené karamelové frappucino a Potterovi dala čierny čaj s mliekom.

Žmurkla na Vyvoleného a vrtiac zadkom odkráčala preč.

Chalan jej nevenoval ani pohľad. „Keď už preberáme naše milostné životy... čo ty a Krystal?"

Kade na neho prekvapene zízal „Zbláznil si sa?"

„Keď sa už vlkolak trochu upokojil a prestal sa vrhať na Megan..." v jeho hlase bol jemne výhražný podtón „...myslel som, že sa ti páči Krystal. Všimol som si, že ste sa dosť zblížili..."

„Hej, ale sme len priatelia." pokojne odvetil Kade a odpil si zo šálky „Je to milá baba, ale nedokážem sa na ňu pozerať ako na... skrátka mám pocit, že ma vôbec nepriťahuje..."

Ešte hodinu strávili v kaviarni a asi prvýkrát vôbec sa dokázali porozprávať ako dvaja normálni ľudia a neskákať si do vlasov.

Kade stále nemal Pottera príliš v láske a zrejme to bolo aj naopak, ale aj jeden rozhovor bol poriadny úspech.

Pri ceste von, keď bol vlkolak zaplatiť a čašníčka sa sklamane vypytovala na Vyvoleného, ktorý už vyšiel z kaviarni, Kade ju jemne pohladil po ruke „Kašli na to, Beth. Nemala si žiadnu šancu... je do nej zamilovaný až po uši..."

Chlapec sa potom pripojil k Potterovi a spolu sa vybrali pod neviditeľným plášťom naspäť k jeho domu.

Koniec zábavy, čakala ich práca.

A/N:) Hi dievčatá! Ozývam sa s novou kapitolou a dúfam, že sa vám páči. Ako som Vám minule písala, necítim sa psychicky veľmi dobre a ťažko sa mi píše... No podarilo sa mi napísať novú časť :) 

Čo si o nej myslíte? Ako sa Vám pozdával rozhovor Harryho a Kada? Musím sa priznať, užívam si písať ich spoločné scény :) A veľmi sa teším na nasledujúce kapitoly ♥

Naozaj mi pomôžete ak ohodnotíte príbeh a napíšete mi Vaše názory. Minulé komentáre ma naozaj potešili a dodali silu ♥ A ak sa niekedy budete cítiť zle a budete sa potrebovať vyrozprávať, pokojne mi môžete napísať :)

I love you all! ♥