November so sebou do Škótska priniesol len samé búrky a prudké ochladenie.

Areál okolo školy bol blatistý a zmáčaný a aj teplota v hrade stihla poklesnúť takže študenti po chodbách zabalení v šáloch.

Ronovi by to vôbec nevadilo, ak by nezačala metlobalová sezóna a neblížil sa prvý zápas - Chrabromil proti Slizolinu.

Do chrabromilského metlobalového mužstva sa dostal prvýkrát, keďže nastúpil na post strážcu po Oliverovi Woodovi.

Samozrejme, potrebovali zháňať aj náhradu za Harryho ale bola to číra katastrofa... Nikto Vyvolenému nesiahal ani po členky, Angelina, súčasná kapitánka mala slzy na krajíčku a Ron sa len s hrôzou prizeral, keď na miesto stíhača vybrali jeho mladšiu sestru, Ginny.

A aj teraz, v piatok večer, trénovali ako každý deň.

Drobné kvapky mu dopadali za golier a v tej tme a hmle ťažko rozoznal svojich spoluhráčov, o prehadzovačke ani nehovoriac.

Spokojne sa uškrnul, keď sa mu nejakým zázrakom podarilo ubrániť strednú kovovú obruč a Angelina odpískala koniec tréningu.

"Počuj, nevieš kedy sa Potter vráti?" spýtala sa ho, keď sa všetci spolu brodili blatom do šatní."Tvoja sestra nie je najhoršia, ale..."

"Netuším." úprimne zavrtel hlavou "Ale pochybujem, že to bude niekedy v blízkosti..."

Angelina sa nespokojne zamračila "Keď ho uvidím, nech si ma neželá..."

Pred šatňami sa k nim pripojil Fred s vyloženou metlou na chrbte a mokrými vlasmi prilepenými na čele. "Začínam mať obavy. Nevideli sme ich už takmer dva mesiace..."

Ron počkal, kým dievča zmizlo za dverami a potom ubezpečujúco zamrmlal "Dumbledore na nich dáva pozor."

"Nemôžeš sa ho spýtať?"

"Čože?" prekvapene vyhŕkol a zízal na Freda, akoby sa zbláznil.

"Choď za riaditeľom a spýtaj sa na nich. Viem, že nám toho veľa nepovie, ale stačí to, či sú ešte nažive."

"To nie je vtipné." odsekol Ron "A za nikým nepôjdem."

"Fajn. Pôjdem ja." vyhlásil a napochodoval do šatne.

"To nemyslíš vážne?!" zasyčal mladší z Weasleyovcov, keď už všetci traja osprchovaní a prezlečení spolu kráčali smerom do hradu.

"O čo ide?" so záujmom sa spýtal George a lakťom drgol do svojho dvojčaťa.

"Mám strach o Megan... nevidel som ju celú večnosť. Potrebujem vedieť či sú v poriadku a preto sa pôjdem informovať u Dumbledora." pokojne odvetil Fred.

George ho ocenil obdivným pohľadom "Tak to držím palce, bráško."

"Uvidíme sa pri raňajkách." prehodil ponad plece Fred a zo Vstupnej haly si to rovno namieril smerom ku riaditeľni.

Jeho bratia za ním šokovane hľadeli.

Ak z nich troch mal mať niekto odvahu, tak to bol rozhodne Fred.

*

Posledné štyri dni šli celkom dobre...

Snape ma v pondelok uprostred noci zobudil s tým, že vypátrali Harryho, Remusa i Kada a všetci traja sú živí a zdraví.

Bola som najšťastnejšia na svete.

Cítila som ako sa mi od dojatia tlačia do očí slzy, keď ma Sirius od radosti schytil do náruče a zakrútil sa. Spolu sme sa smiali ako dvaja zúfalí šťastní blázni a ja som naivne dostala pocit, že konečne bude všetko v poriadku.

Keď som sa neskôr ráno o štvrtej pokúšala aspoň na pár hodín zaspať, v podbrušku som cítila vzrušenie a nervozitu z toho, že opäť Harryho Pottera uvidím.

Nemohla som uveriť, že čoskoro sa budem môcť zadívať do očí chlapca, ktorého som milovala. Tak šialene mi chýbal až to bolo neznesiteľné. Zvykla som si, že sme spolu intenzívne trávili celé dni a aj keď sme takmer vždy medzi sebou bojovali, každá naša spoločne strávená chvíľa mi prišla ako zázrak.

Zavrela som oči pri spomienke na jeho pery.

Keď sa mi večer pred spaním vybavil moment ako sme na seba brechali a potom sa to nejakým šialeným spôsobom otočilo a ja som skončila pritlačená na stene s dotykom jeho pier, ma mátalo či si to moja myseľ len nevymyslela, či som nesnívala alebo nemala halucinácie...

Potter mi sám povedal, vykričal, naznačil, že ho priťahujem, takže by som nemala byť naivné hlúpe dievčatko a nemyslieť si, že to nebol len ďalší pokus dostať ma do postele.

Kto by už len teba miloval, Megan Fosterová?!

Bože, som taká sprostá...

Samozrejme, že mu o nič iné nešlo.

Len neustále skúšal či sa poddám.

Ale čo ak naozaj stratím posledné zvyšky rozumu?

Potrebovala som ho vidieť na vlastné oči a uistiť sa, že je v poriadku, ale to malo byť všetko... Musela som sa konečne spamätať a čeliť realite.

Ale čo bola realita?

Čo bola hra?

Môj život sa točil len okolo vojny... a stratil všetok iný zmysel.

Bolo takmer isté, že nedoštudujem, že nebudem cestovať po svete, že nebudem kráčať uličou v bielych šatách a že v náručí nebudem držať svoje dieťa.

Nie len to, že sa toho nedožijem ale okrem Harryho Pottera iného partnera ani viac menej nemôžem mať. Keď som sa nad tým v noci zamýšľala a nervózne prehadzovala v posteli mi docvakla pravda...

Zväzok nás nemohol nútiť do lásky, to bolo len na nás, ale rozhodne by nedovolil, aby sme sa zblížili s niekým iným. Rovnako ako by mi nedovolil stať sa druhom Kada.

A čisto hypoteticky, (ak by som nebola šialene zamilovaná do Harryho Pottera), tak by som si jednoducho nedokázala začať s nejakým chalanom a ťahať ho za nos aj keď so mnou nikdy nemohol mať budúcnosť, nielen kvôli vojne, ale aj kvôli zväzku.

Prekvapene som otvorila oči a posadila sa na posteli.

To znamená, že všetko, čo sa týka citov ale aj sexu mi mohol dať len jeden človek.

Pochopil to aj Potter?

Preto ma chcel dostať do postele?

V tej chvíli som už naďalej nedokázala len tak ležať a zmätene zízať do tmy.

Pravda, ktorú mi až teraz vyplávala na povrch, drtila moju myseľ i srdce.

Magický zväzok nemal vplyv na to s kým sme sa mali milovať a objavovať zakázané ovocie. Až ten duševný.... ten ktorý učil, že k sebe patríme, ktorý nás označil za Soulmates, ktorý nás zviazal... ten na to vplyv mal.

Šokovane mi pohľad klesol na ľavé zápästie.

Bordovo sfarbená pokožka ešte viac stmavla.

V manželstve si ľudia darujú prstienky aby bolo jasné, že k sebe patria.

Spomenula som si na slová Dumbledora.

Vo zväzku získame... znamenia.

Zhlboka som dýchala a mala pocit, že sa topím.

Takže preto bol Potter taký vyvedený z miery keď vyjachtal "Takže sme zviazaný do konca života?"

Ako som si to mohla neuvedomovať!

Všetci okolo to tušili, všetci to vedeli... v podstate to bolo nad slnko jasné tak prečo som si to odmietala pripustiť?

Harryho som milovala a vedela som, že nikdy neprestanem, ale čo ak bude pravdy na tom, že mu zväzok nedovolí stretávať sa s inými? To znamená, že aj bez lásky z jeho strany, bez citov, bez všetkého čo ja potrebujem, bude vyžadovať aby sme spolu trávili noci.

Bude chcieť to, čo mu môžem dať len ja.

Bol teenager, mladý chalan, ktorý mal za sebou bohaté skúsenosti a ktorý sex potreboval, zatiaľ čo ja som bola len malé vystrašené hlúpe dievčatko so zlomeným srdcom.

Mohla som mu to odopierať?

"Cítiš, čo mi robíš, Megan?"

"Nikdy mi nešlo o nič iné, len ťa dostať do postele."

"Povedz, kto ma dovolené takto sa ťa dotýkať?"

"Kto ma dovolené cítiť ťa?"

"Kto ma dovolené milovať ťa?"

Ty.

Ale ty o moju lásku nestojíš.

Tebe ide len živočíšne pudy, len ukojiť chtíč...

Tej noci som nič nespala.

A ani ďalšie tri.

Takže posledné štyri dni šli celkom dobre...

Až na to, že nešli.

*

V piatok som sa zobudila so slabšou migrénou ale po rannej šálke čaju našťastie zmizla. Snape sa po raňajkách vyparil, takže pravdepodobne mal stretnutie s Dumbledore a my dvaja so Sirius sme sa po apartmáne len tak bezcieľne potulovali.

Eufória z toho, že je Potter v poriadku utíchla, keďže nestačili slová.

Potrebovali sme aj činy, potrebovali sme vidieť ako sa Remus jemne usmieva, ako Kade uškŕňa a ako Potter prehrabuje to svoje hniezdo na hlave.

Nemohla som sa sústrediť na knihy, nemohla som obsedieť na mieste, nemohla som Javiera držať za ruku a hľadieť na jeho od bolesti zvraštenú a uslzenú tvár.

Vedela som, že to, že ho Snape udržiava pri živote svojimi elixírami je pre chapca trápenie a že mu tým spôsobuje muky.

A vedela som aj to, že ak by Javier mohol rozprávať, okamžite by vyhlásil, že už ďalej takto nevládze a chce zomrieť.

Preto som si už pár krát poplakala, keď ho držala za ruku a prosila ho o odpustenie.

Cítila som sa ako odporný sadista, ale v hĺbke duše verila, že mu spoločne s Harrym Potterom dokážeme pomôcť.

Netušila som, či sú Aiden a Mason na žive.

Netušila som, kedy sa dotiaľ dostanem.

Netušila som absolútne nič.

Teraz unudene stála v kúpeľni pred zrkadlom a hľadela na svoju tvár.

Okrem nočnej košele a pár tričiek, ktoré mi dal Snape som pri sebe nemala nič. Všetky moje osobné veci zostali na Grimmaudlovom námestí.

Preto som svoj katastrofálny vzhľad nemohla aspoň trošku zjemniť. O make-up-u sa mi mohlo len snívať.

"Megan!" do uší sa mi dostal Siriusov krik.

"Áno?"

"Máme návštevu!"

Návštevu?

So zvedavosťou som vybehla z kúpeľne a prekvapene zastavila v obývačke apartmánu kde našla Tonksnovú a Krystal.

"Panebože!" od radosti a šoku som musela vykríknuť a vrhnúť na ženu s vlasmi farby paradajky.

So smiechom ma objala.

"Nevidela som Vás celú večnosť!" šťastne som sa usmievala keď som sa zvítala i s Krystal.

Bála som sa žmurknúť aby sa tie dve vo vzduchu náhodou nevyparili.

Sirius sa len spokojne uškŕňal a opieral o stenu.

"O chvíľu by mal prísť zvyšok..." žiarila aurorka "No zatiaľ ťa dáme dohromady..."

"Čože?" zmätene som hľadela z jednej na druhú.

"Dumbledore ti všetko vysvetlí..." mávla rukou "...my ťa ale musíme upraviť, že Krystal?"

Mladé dievča mávlo prútikom a o chvíľu sa na stole objavil kufrík plný líčidiel, ktorý som už párkrát mala možnosť vidieť.

"Len si sadni, uvoľni sa a na nič sa nepýtaj." rozkázala Tonksnová.

A aj keď sa mi na jazyk lepilo more otázok rozhodla som sa posluchnúť a klesla na pohovku.

Momentálne mi k šťastiu nič nechýbalo.

Len to, že som mohla vidieť dievčatá, bolo úžasné.

Zavrela som oči a robila tak ako prikázala Krystal, užívala si štetce a ceruzky na tvári a relaxovala.

"Môžeš sa pozrieť." po polhodine sa usmiala a podala mi zrkadlo.

"Počkaj." zarazila ma Tonksnová "Ešte vlasy."

"Chystáte ma na rande?" pobavene som sa zasmiala keď mi aurorka stiahla z vlasov gumičku a nechala ich padať na chrbát.

"Možno." žmurkla Krystal ako som sa zahľadela na svoj odraz.

Oproti posledným necelým dvom týždňom, keď som utekala pred smrťou a vyzerala ako troska, sa zmena nedala ani porovnať... Krystal použila len jemné líčenie ale aj to mi rozžiarilo modré oči, zvýraznilo lícne kosti a ja som sa cítila ako úplne iný človek.

"Nádhera." vydýchla som pri pohľade na tiene na viečkach a venovala dievčine vďačný úsmev"Si úžasná."

Krystal spokojne mávla rukou a začala si baliť veci, zatiaľ čo ma Tonksnová zatiahla do mojej izby v apartmáne. "Priniesli sme ti niečo na seba."

"Fajn a teraz mi prosím vysvetli o čo tu ide." prekrížila som si ruky na hrudi.

Aurorka mi podala kôpku oblečenia, ktorú vyčarila a nasmerovala ma do kúpeľne.

"Sťahuješ sa Megan... A o chvíľu budeš na očiach stoviek ľudí takže tak aj musíš vyzerať..."

"Čože?! Kam sa sťahujem? Prečo o tom neviem?" prekvapenie na mojej tvári bolo viditeľné.

"Ako som povedala, všetko ti vysvetlí Dumbledore. Poponáhľaj sa, mal by tu byť každú chvíľu..." odkráčala z izby a zavrela za sebou dvere.

Ja som len dokázala nechápavo civieť na jej vzďaľujúci sa chrbát.

Čo sa tu preboha deje?!

Fajn, sťahujem sa, už naďalej nebudem bývať v muklovskom hoteli, ale kde potom?

Rokfort? Rokville? Šikmá ulička?

A akí ľudia?!

Len pri zmienke o cudzincoch, ktorí na mňa budú zízať ako na kus mäsa a kde budem stredobodom pozornosti sa mi dvíhal žalúdok.

Aj po tom všetkom vo mne zostala moja hanblivá stránka. Už som možno nebola sivá myš ako v škole ale aj tak masa neznámych ľudí pre mňa predstavovala problém.

Roztrasenými prstami som na umývadlo položila oblečenie a prezrela si ho.

Najprv som dúfala, že nájdem nejaký slávnostnejší čarodejnícky habit ale na moje prekvapenie to bol muklovský kúsok.

Očarene som hľadela na krásne čipkované šaty sfarbené do bledoružova. Opatrne som sa končekmi prstov dotkla na prvý pohľad drahej látky.

Ktokoľvek ich vyberal, mal naozaj dobrý vkus.

A tak som sa rýchlo vyzliekla a potom ich na seba natiahla, zvedavo sa obzerajúc v zrkadle.

S líčením od Krystal, dlhými rovnými vlasmi až po pás a šatami som vyzerala tak dobre ako už dlho nie.

Bosky som vykĺzla z kúpeľne, hodila oblečenie na posteľ a potom vyšla z izby von. Na moje prekvapenie v obývačke hotelového apartmánu pokojne v kresle sedel sám Albus Dumbledore.

Severus Snape a Sirius Black sa prepichovali pohľadmi, každý na inej strane miestnosti no Krystal s Tonksnovou ku mne okamžite nadšene priskočili.

"Si nádherná, Megan." usmiala sa mladšia a kamarátsky štuchla druhú "Vidíš, hovorila som ti, že jej padnú."

"Vybrali ste ich vy dve?"

"Našou úlohou bolo aby každému padli sánky a to sa podarilo, nie?" uškrnula sa Tonksnová pri pohľade na troch mužov.

Albus Dumbledore sa na mňa usmial a zdvihol sa z kresla "Súhlasím. Všetci budú očarení, Megan."

"Ď-ďakujem." hanblivo som sklopila hlavu.

Sirius mi venoval flirtujúci úškrn "Si ešte väčšia kočka než zvyčajne, Meg."

Pravdepodobne som bola červená až na zadku.

"Môžem vedieť o čo tu vlastne ide?" vypadlo zo mňa keď som cítila ako na mňa všetci zízajú

Musela som sa nervózne ošiť.

"Odchádzame. Ty i Harry budete premiestnení na nové miesto, kde vás budem mať konečne v bezpečí a pod kontrolou. Do Venue."

Nechápavo som nadvihla obočie.

Venue?

Čo to je?

Alebo lepšia otázka.

Kde to je?

"To je všetko čo ti zatiaľ môžem povedať. Toto nie je najbezpečnejšie miesto na rozhovory."vyhlásil Dumbledore a pokynul hlavou smerom k Snapovi. "Pôjdeš so Severusom."

"Čože?!" rozhorčene vyhŕkol Sirius "Nedopustím aby bola Megan zverená do jeho zodpovednosti."

"Myslíš že ty si odviedol lepšiu prácu?" výsmešne ohrnul pery profesor Elixírov "Ak ti pamäť dobre neslúži, Black, pokojne ti môžem pripomenúť, že Fosterovú v tvojej starostlivosti mučili a takmer dostali smrťožrúti, konkrétne Lucius Malfoy, takže by som na tvojom mieste držal hubu a krok."

"Povedz to ešte raz a ty o tu svoju prídeš, Ufňukanec..." výhražne zasyčal Tichošľap a vytiahol prútik. "Kde mám istotu že Megan nepredáš do rúk Voldemortovi, zradca?"

V tej istej chvíli sa zjavil prútik i v ruke Snapa.

"Mohli by ste sa vy dvaja správať ako dvaja dospelí muži?" Dumbledore vyzeral, že ho vzniknutá situácia vôbec neprekvapuje "Všetci samozrejme chceme pre Megan to najlepšie."

"Tak prečo nepôjde s vami?" zamračil sa Sirius a ruku s prútikom stále nesklonil.

"Lebo ja musím ísť za Harrym."unavene vysvetlil riaditeľ a skontroloval svoje zložité hodinky s dvanástimi ručičkami "A ak chceme dodržať plán, mali by sme vyraziť."

Tichošľap sa pri zmienke o svojom krstnom synovi upokojil a kývol na mňa hlavou "Uvidíme sa Megan. Ak sa ti niečo stane, rozštvrtím ho na malé kúsočky, nemusíš sa báť."

Snape si neveriacky výsmešne odfrkol, no nekomentoval poznámku.

Tonksnová mi pomohla navliecť sa do elegantného čierneho kabáta, ktorý by ma mal ochrániť pred novembrovým mrazom a podala pár rovnako čiernych čižiem nad kolená.

"Uvidíme sa o pár hodín." žmurkli na mňa dievčatá a na pokyn Dumbledora opustili hotelový apartmán.

"Spolieham sa na teba, Severus." riaditeľ venoval mužovi jeden významný pohľad "Budem vás očakávať vonku... Dávaj si pozor, Megan."

Potom pokynul Blackovi, ktorý mi venoval povzbudzujúci úsmev, zamieril do izby a opatrne na rukách niesol Javiera. Všetci traja spolu odišli preč.

Prečo práve ja?!

A prečo práve Snape?!

Vôbec som nemala chuť tráviť ešte viac času v prítomnosti nenávideného profesora.

"Budete ma na slovo poslúchať, Fosterová." prepichol ma čiernymi očami "Žiadne hlúposti."

Urazene som odula spodnú peru, no meravo prikývla.

Hovoril so mnou ako s päťročným deckom!

"A keďže ma pri vás nikto nesmie vidieť, som nútený použiť toto..." z vrecka habitu vytiahol sklenenú fľaštičku, ktorú otvoril a vypil všetok elixír.

Všehodžús.

So zvedavosťou som pozorovala ako sa pomaly premieňa.

Nie, nie, nie! To je nejaký vtip?!

Predo mnou stál mladý chalan, do ktorého som bola zamilovaná.

Chalan, ktorého som nevidela celú večnosť.

Chalan, ktorý mi zlomil srdce a ktorého pery sa pri našom poslednom spoločnom okamihu dotkli tých mojich.

Automaticky mi oči zaleteli na tú časť tela, keď som sa imaginárne prefackala...

Spamätaj sa, Megan! To nie je skutočný Harry Potter!

Panebože, ako som mala niekoľko hodín stráviť v prítomnosti Snapa, ktorý vyzeral ako Chlapec, ktorý prežil?! Ako Vyvolený?!

Ako veľmi atraktívny a príťažlivý muž?

Ako ten, ktorý mi v bruchu spôsoboval motýľe a roztrasené kolená?

Nasucho som pregĺgla a snažila sa upokojiť.

Toto budú najťažšie hodiny v mojom živote.

Bude to horšie ako dvojhodinovka elixírov v piatok poobede.

"Ale p-prečo práve H-harry?" vykoktala som zo seba hľadiac všade inde ako na Snapa, ktorý si práve nasádzal okuliare.

"Budeme vyzerať ako dvaja teenagery, ktorý sa spolu vybrali za školu, Fosterová. A ak po nás náhodou pôjdu smrťožrúti, odpútam ich pozornosť a vy sa zatiaľ vyparíte. Potter je najlepšie krytie lebo pôjdu po ňom..."

"Odkiaľ ste mali vlasy?"

Opovrhujúco ma prepichli zelené oči v ktorým som aj cez elixír dokázala rozoznať Snapov znechutený pohľad.

"Potter ich odovzdal Dumbledorovi, keď pochopil, že vás tým môže ochrániť, Fosterová."

Nad jeho slovami sa mi skútil žalúdok.

Takže som nebola Harrymu až tak ľahostajná?

Nebola som len hračka do postele?

Alebo to urobil na príkaz riaditeľa?

"Pôjdeme." vyhlásil Snape a nechal ma ísť prvú. "Prútik v pohotovosti!"

V nových čižmách sa mi kráčalo pohodlne ako sme šli dlhou hotelovou chodbou lemovanou dverami apartmánov. Nnenápadne sme sa vytratili z recepcie a hotelovej haly a vynorili sa na kraji Londýna.

Zvedavo som si obzerala štvrť, ktorá mala viac zelene ako centrum metropoly a potom vyrazila za klonom Harryho Pottera.

Bolo šialené, že jeho dvojník kráčal vedľa mňa.

Po tých preplakaných nociach, po všetkom tom strachu a zúfalstve sa stačilo natiahnuť a dotknúť sa mojej spriaznenej duše.

Zo všetkých síl som kontrolovala aby mi nepreskočilo a nevrhla sa na nič netušiaceho Snapa.

Dostali sme sa na najbližšiu autobusovú zastávku kde sme čakali spoločne s muklami na verejnú dopravu. Užívala som si ostrý studený vietor ktorý mi rozfúkal vlasy i zamračenú sivú oblohu.

Bola som šťastná, že som sa konečne dostala von z hotela a dýchala čerstvý vzduch.

S profesorom sme bez slova nastúpili do autobusu a nechali sa viezť ešte ďalej od Londýna, ruch metropoly utíchol, zmizli budovy a nahradili ich stromy, takmer už bez lístia.

Po hodine a pol keď sme prechádzali vidiekom a zastavovali sa v každej malej dedine a uháňali smerom na sever ma Snape vytrhol zo zamyslenia.

"Kde sme?" bezradne som sa obzerala, keď sme vystúpili v nejakom anglickom meste.

"Kettering." bez záujmu odvetil profesor. "Prestupujeme tu na vlak."

Pohol sa a ja som ho verne nasledovala ako šteňa svojho pána.

Modlila sa aby Venue bolo čo najbližšie.

Nemala som záujem o turistickú obchádzku naprieč Britániou so strachom, že nás môžu sledovať a napáliť nám to rovno do chrbta.

Prechádzali sme centrom Ketteringu, minuli decká s cigaretami v ústach a neslušnými poznámkami pred McDonaldom, psíčkarov i mamičky s kočíkmi a po dvadsiatich minútach úspešne vypátrali vlakovú stanicu.

Odtiaľ sem sa vlakom po troch hodinách dostali do anglického veľkomesta Sheffield a ja som už začínala byť vyčerpaná a premrznutá na kosť.

Nasledovala som Snapa ktorý bez váhania míňal ulice a pozorovala, ako sa za telom Harryho Pottera z času na čas otáčajú dievčatá.

Musela som pretočiť očami.

Ak by tu bol skutočný chlapec, vycítil by ich pozornosť a venoval by im svoje žiarivé zdvorilostné úsmevy.

Okamžite som si v hlave vybavila Čcho, Ginny a ďalšie jeho obdivovateľky z Rokfortu. V duši mi hlodala nepekná žiarlivosť.

Vedela som, že moje myšlienky boli iracionálne ale ľahko som to hodila na vyhladovaný žalúdok a zamrznutý mozog.

"Ako ešte dlho...?" ozvala som sa o desať minút neskôr, keď sme preklusali okolo nákupného centra a parkoviska a ocitli sa na pastvine za mestom.

"Pár minút." odvrkol Snape, akoby som ho rušila keď sa prechádzal po lúke, vyschnutá zožltnutá tráva sa mu vlnila pod nohami a on so zatvorenými očami hľadal niečo čo som nedokázala vidieť.

Prekvapene som pozorovala, keď na niečo neviditeľné vo vzduchu narazil, chytil ma tvrdo za zápästie až som od náhlej bolesti zvýskla a potiahol za ním.

Cítila som okolo seba vlniacu sa mágiu, ktorá objala moje telo, keď sme prešli neviditeľnou stenou čarov, no nevidela som žiadnu zmenu.

Stále sme sa nachádzali na rovnakej lúke za mestom.

"Ale čo...?" prekvapene som hľadela na Snapa, ktorý už ďalej nevyzeral ako Harry ale opäť získal svoju podobu.

Profesor mi venoval svoj typický opovrhujúci pohľad. "Práve sa nachádzame v magickom poli, ktoré špeciálne na vašu prepravu vyčaroval Albus Dumbledore. Museli ste cítiť ako sme prechádzali cez bariéru, Fosterová. Okolo nás je myslený kruh s polomerom tri metre, ktorý odstráni všetky zaklínadlá a maskovania a dnu pustí len nás dvoch. Len odtiaľ sa s vami môžem premiestniť aby vašu magickú stopu nezachytilo ministerstvo či Temný pán."

Zamyslene som si zahryzla do spodnej pery "Ale prečo sme museli cestovať takú diaľku? Nestačilo ak by pán profesor Dumbledore nakreslil magické pole niekde za Londýnom?"

"Nie." Snape zakrútil hlavou "Ak by nás niekto aj tak sledoval, dokonalo sme ich zo seba striasli. Bolo to oveľa nenápadnejšie. Celý Londýn aj jeho okolie je prehľadávané smrťožrútmi."

Len som prikývla.

Profesor Elixírov vyčaroval Tempus a odratúval čas.

Z magického pola bolo vidieť cez hmlovú stenu okolie,  no zvuky z mesta ani z prírody dnu neprenikali.

"Pripravte sa, Fosterová." rozkázal Snape a potom uväznil moje zápästie vo svojom zovretí.

Stihla som sa nadýchnuť akoby som sa chystala potopiť do vody, pevne k sebe stisla viečka a zažila prudké trhnutie.

*

Dopadli sme do niečoho mäkkého, mokrého a studeného.

Od šoku som prudko roztvorila oči.

Sneh.

Dezorientovane som sa pozviechala zo zamrznutej zeme.

Ostrá zima ma udrela do očí, ktoré mi začali slziť. Musela som sa triasť ako osika.

"Poďme Fosterová." zrazu ma za zápästie vytiahol na nohy Snape a postrčil dopredu.

Od tej šialenej zimy som len preplietala nohy, brodila sa snehom po lýtka a drkotala zubami.

Mráz sa mi zahlodával do tela čoraz hlbšie až sa mi zatemnilo pred očami.

Nezabudla som však zdvihnúť hlavu a obzrieť sa, kde som sa vlastne ocitla.

Hory.

Nachádzali sem sa v riedkom ihličnatom zasneženom lese vysoko v horách, keďže som sa otočila a mohla vidieť ostatné štíty.

"Megan, Severus!" doľahol k nám hlas Albusa Dumbledora.

Vyčerpane som zdvihla pohľad a pár metrov pred nami zazrela riaditeľa a niekoľko ďalších čarodejníkov, ktorí vyzerali ako členovia rádu.

"Všetko v poriadku?" vážne sa spýtal riaditeľ muža za mojim chrbtom.

"Na nikoho sme nenatrafili." odvetil Snape, keď ma Dumbledore kontroloval očami.

Ak sa nepohneme z tejto zamrznutej divočiny tak je riziko že sa premením na kus ľadu...

"Prepáč, Megan." starší z mužov, (akoby vedel na čo myslím), mi cez plecia prehodil svoj plášť."O chvíľu budeš v teple. Tvoj prútik, prosím."

Vytiahla som ho z rukáva a podala Dumbledorovi. Ten na neho zamieril so svojím a niečo zašepkal. Potom mi ho bez slova vrátil.

"Všetci dnu!"

Sledovala som ako sa členovia rádu, ktorý doteraz strážili okolie na príkaz otočili a zamierili smerom za riaditeľov chrbát a potom zmizli.

Okamžite mi to docvaklo.

Presne ako aj domček v KingSmuir, ktorý nikto nemohol vidieť ani počuť a okolo ktorého boli magické ochrany pripomínajúce pologuľu, bolo aj toto miesto.

"Megan." riaditeľ mi ponúkol svoje rameno a keď som ho jemne chytila viedol ma cez magické ochrany.

Cítila som ako ma pošteklili najsilnejšie bezpečnostné zaklínadlá na svete a potom od prekvapenia užasnuto otvorila ústa.

Predo mnou sa na snehu uprostred hôr rozprestieral nádherný obrovský biely palác oproti ktorému Rokfort vyzeral ako jeho menší brat.

Bola to bohatá nedobytná pevnosť z ktorej vyžarovala mágia každým jedným milimetrom.

Albus sa na mňa obrátil so žiarivými iskričkami v očiach "Vitaj vo Venue, Megan."

A/N:) Nazdar dievčence! Ospravedlňujem sa, že zas a opäť pridávam po nekonečne dlhej dobe ale ako viete, končí polrok, škola je hotový blázinec a uzatvárajú sa známky. Našťastie sa mi vysvedčenie podarilo uhrať najlepšie ako som vedela, takže dúfam že to šialené obdobie trochu poľaví.

Momentálne som doma, keďže aj mňa skolila choroba, takže sa môžem venovať čítaniu a písaniu ktoré tak veľmi zanedbávam ♥ 

Čo hovoríte na novú kapitolu?! Konečne som s ňou po dlhej dobe spokojná, ale ako malé decko sa teším, kedy sa pustím do ďalšej, keďže Megan i Harry sa konečne stretnú. Viem, že som vám sľúbila, že sa to stane už v tejto časti, ale rozpísala som sa viac ako som chcela, takže nasledujúca kapitola bude celá o Meg a Harrym ♥

Naozaj sa teším, kedy Vám predstavím Venue a ďalšiu etapu poviedky, ktorá sa nám tak otvorila. Aké sú vaše dojmy na chudáka Freda? Na Snapa a Siriusa? (tí dvaja sa raz zabijú, prisahám :D) Na cestovanie?

Ďakujem za vaše krásne komentáre i votes, vďaka ktorým sa usmievam ako nafetovaná. Ak sa aj teraz posnažíte a venujete mi svoju spätnú väzbu, budem sa snažiť aj ja a písať ako o život :)

I love you all! ♥