Od nášho rozhovoru so Snapom o čiernom Patronusovi ubehli presne tri dni počas ktorých sa október prehupol do ešte daždivejšieho novembra.

Za tie tri dni ma profesor stihol celkom vyliečiť a konečne mi dovolil opustiť posteľ. Zo všetkého toho ležania, spania a celkovo nič nerobenia som začínala blázniť.

A samozrejme som sa zožierala strachom.

Preto nebolo žiadne prekvapenie, keď som každé ráno pod sebou našla mokrý vankúš a zaschnuté slzy na tvári...

Celý ten čas sme vôbec nemohli vychádzať von a pohybovali sa len v jednom hotelovom apartmáne. Videla som na Siriusovi, že šalie a že takto dlho byť zatvorený nevydrží a ani ja som na tom nebola najlepšie.

Bolo pondelňajšie ráno, deväť hodín a štvrtý deň nášho pobytu v hoteli.

Ja, Sirius a Snape sme spolu sedeli pri stole a raňajkovali. Pred polhodinou sa tu zastavila hotelová služba tak ako zvyčajne a doniesla jedlo.

Bolo zaujímavé pozorovať ako na seba obaja muži v tichosti zazerali a prepichovali sa pohľadmi. Preto pri stole väčšinou vládla napätá atmosféra ale našťastie sa to nevystupňovalo do otvorených nenávistných bojov.

Raňajky boli aj dnes veľmi chutné. Hrianka s maslom, syrom, slaninkou, klobáskou, teplými šampiónmi a čaj s mliekom.

Vlastne to bola najobľúbenejšia časť môjho dňa keďže som pred sebou mala dosť času kým pôjdem opäť spať a ponorím sa do hrôzostrašných nočných môr.

"Megan." niekto mi luskol pred tvárou a ja som prekvapene nadskočila. "Si v poriadku?"

Nie.

"Áno." vyčarila som malý úsmev ale podľa Siriusovho výrazu bolo jasné, že ma prekukol.

Zúfalo si prehrabol vlasy "Musíš sa pozbierať, Meg. Vyzeráš a chodíš tu ako mŕtvola a nemysli si, že neviem o tom, že sa v noci budíš s krikom. O tvojich červených očiach nehovoriac."

Zahryzla som si do pery a odložila nedojedenú hrianku.

Dúfala som, že Sirius spí tvrdo a jeho izba v apartmáne je dosť vzdialená na to aby ma počul. Snape vedel o všetkom, keďže neustále kontroloval môj zdravotný stav a musela som mu hlásiť i to, či sa hlasnejšie nadýchnem ale nechcela som aby sa kvôli mne trápil Tichošľap.

"Ako to viete?"

Sirius sa ešte viac zamračil a kútikom oka mrkol na profesora, ktorému tvár zakrývali noviny.

"Vy ste mu to povedali?" oborila som sa na neho.

Muž si odtiahol Denného Proroka z tváre a nad mojou drzosťou nadvihol obočie. "Black na tom trval, slečna Fosterová. Vraj vás Potter zveril do jeho starostlivosti."

Prekvapene som otvorila ústa.

Cítila som ako vo mne pomaly bublalo podráždenie a mágia. Bolo jasné, že ak by som nebola vystavená stresu a strachu a všetkému čo sa dialo, tak by som sa chovala inak.

"Potter ma zveril?!" nahnevane som zopakovala škrípajúc zubami "Nemá na to absolútne žiadne právo! Nie som jeho decko, majetok ani domáce zvieratko! Nepatrím mu!"

"Megan, upokoj sa." Sirius mi položil ruku na rameno "Harry to myslel dobre. Chcel, aby si bola v bezpečí."

"Vážne?!" vyskočila som zo stoličky "Myslel na moje bezpečie, keď ma dotiahol do klubu v KingSmuir?! Myslel na mňa, keď mi neustále ubližoval?! Keď sa choval ako idiot?!... Myslel na mňa, keď ma opustil?!"

Mágia sa vlnila vo vzduchu, prevracala stránky na novinách a začala triasť stolom s raňajkami.

"Fosterová!" nebezpečne zavrčal Snape a prepichoval ma čiernymi očami "Kontrolujte sa! Nezabúdajte na magické jadro!"

Cítila som, ako sa mi do očí hrnú slzy frustrácie. "Som vyčerpaná z toho čo sa deje... už sa nevládzem neustále kontrolovať! Už nedokážem žiť v strachu, že po mne idú smrťožrúti na čele s Voldemortom!"

Zhlboka som dýchala a na uslzenú tvár sa mi lepili vlasy, ktoré sa vyšmykli z drdolu.

Bola som zničená, na hranici psychického zrútenia...

Vedela som, že ak by tu bol Harry, ktorého som dokázala rovnakú sekundu nenávidieť i milovať, všetko by bolo ľahšie. Aj napriek tomu, čo sa medzi nami udialo, predstavoval pre mňa veľkú oporu, záchranný stĺp a lásku môjho života.

Tak šialene som ho potrebovala až to bolelo.

Sirius si ma pritiahol do náruče a pevne držal aj keď som sa chcela zahanbene odtiahnuť.

"Si úžasná mladá žena Megan Fosterová a ja som na teba veľmi hrdý..." mrmlal mi do ucha ako som potláčala vzlyky. "Všetko bude v poriadku, sľubujem."

"Vypite to!" zrazu sa vedľa nás zjavil Snape s malou sklenenou fľaštičkou.

Bola som v takom stave, že mi bolo ukradnuté, či v tom mohol byť jed alebo nie. V tej chvíli by som pokojne prijala elixír i od samotného Voldemorta.

Vypila som obsah a zavrela oči.

Nemalo to žiadnu chuť.

"Harry sa musí objaviť..." omámene som zamrmlala s nosom zaboreným do Siriusovho svetra"...potrebujeme vyliečiť Javiera."

Spomínaný chlapec celý ten čas ležal v posteli, triasol sa, kožu mal ako v ohni, na čele studený pot a len vďaka elixírom Snapa, ktoré síce nedokázali liečiť, ale aspoň ho udržiavali v rovnakom stave, zostal ešte medzi živými.

"Verím, že ho uzdravíte." povzbudzujúco zašepkal Sirius.

V tej chvíli som nedokázala odpovedať. Docvaklo mi, že elixír, ktorý mi podstrčil Snape mal uspávacie účinky... Chcela som sa ešte odtiahnuť od Tichošľapa a klesnúť na najbližšiu pohovku, ale ani to som nestihla...

Nedobrovoľne ma pohltila Morfeova náruč.

*

O pár hodín neskôr som sa zobudila na dažďové kvapky, ktoré bubnovali do hotelových okien.

Zmätene sa rozhliadla okolo seba.

Moja izba v apartmáne.

Potlačila som zívnutie.

Podobne pokojný spánok som nezažila celú večnosť... žiadne nočné mory, žiadne slzy, žiadne výkriky...

Tvár si ponorila do dlaní a pretrela oči.

V mysli sa mi ako vždy za posledné dni objavil Harry Potter, tentokrát spomienka na to ako sme spolu boli v nemocničnom krídle v kúpeľni, keď sme sa dozvedeli o magickom zväzku.

Vtedy si predo mnou pokojne vyzliekal džínsy i tričko a mne sa tak naskytol pohľad na jeho vyšportované snedé telo.

Zavrtela som hlavou.

Chlapec, ktorého milujem je nezvestný a môj unavený popletený mozog si predstavuje... už mi pravdepodobne začína strašiť vo veži.

Pretočila som sa na bok a pohľad uprela na okno. Rukou si podoprela bradu no musela som bolestivo zasyčať.

Au.

Prekvapene sa zahľadela na ľavé zápästie z vnútornej strany. Do očí mi udrelo miesto, ktoré som mala začervenané a podráždené už prvýkrát v sprche u chalanov.

Teraz koža ešte viac stmavla do bordovej farby a pálila.

Vyľakane som vyletela z postele.

Čo ak ma zasiahla nejaká kliatba smrťožrútov a ani som si to nevšimla?

Čo ak pomaly zomieram ako Javier a neviem o tom?

Horúčkovito ma napadali nepravdepodobné šialené scénare, keď som vbehla do obývačky apartmánu a našla Snapa v kresle, čítajúc tučnú bichľu.

Dvere na Siriusovej izbe boli zatvorené, takže si asi tiež šiel zdriemnuť.

"Fosterová?" prekvapene nadvihol obočie profesor keď si ma premeral od hlavy až po päty a v tej chvíli ma napadlo ako katastrofálne musím po spánku vyzerať.

Odsunula som tie iracionálne myšlienky dozadu a nervózne preglgla "Ja... je mi ľúto toho výbuchu ráno."

Snapove obočie vyskočilo ešte vyššie, takmer sa stratilo vo vlasoch a on vykrivil pery "A čomu vďačím za to vzácne ospravedlnenie?"

Len som potriasla hlavou a zahryzla si do spodnej pery.

V miestnosti sa rozprestrelo ticho, kým som sa opäť odvážila prehovoriť.

Stále som nemala k profesorovi vybudovanú sto percentnú dôveru. Aj keď ma ruka pálila a bolesť bola neznesiteľná, priečilo sa mi každú malú zmenu, ktorá sa udiala na mojom tele, hlásiť tomu prerastenému netopierovi.

"Fosterová!" Snape si opäť od tváre odtiahol knihu a zamračil sa "Už pár minút nezmyselne zízate do steny."

Ďakujem za upozornenie, pán profesor.

Zahryzla som si do jazyka aby som mu neodsekla nejakú nadávku a potom bez rozmýšľania vyhŕkla "Niečo sa deje..."

Snape pomaly prikývol a neskrýval úškrn "Áno, ste emocionálne rozrušená."

Od frustrácie sa mi zachcelo kričať. "Moja ruka. Páli ako v ohni."

Muž konečne odložil knihu a venoval mi svoju plnohodnotnú pozornosť. Chytil ma za ľavé zápästie a ja som od bolesti musela vykríknuť.

Okamžite z izby vyletel Sirius s vystrašeným výrazom na tvári. "Megan?!"

Profesor sa bez slova zamračil a sklonil k postihnutému miestu.

"Čo sa stalo?" Tichošľap dvomi krokmi preskočil miestnosť a zjavil sa vedľa nás.

"Ako dlho?" Snape druhého muža ignoroval, zdvihol hlavu a venoval mi nečitateľný pohľad.

"Pár dní. Prvýkrát v byte u členov Rádu, ale uvedomila som si to až teraz." pod jeho očami som sa nervózne zavrtela.

"Do postele. Vykonám vám zdravotné testy a skontaktujem sa z Dumbledorom." vyhlásil Snape a ja som roztrasene prikývla.

Vôbec sa mi nepáčilo ako reagoval. Obávala som sa, že to naozaj bude niečo vážne.

Sirius ma chytil okolo pliec a viedol do mojej izby.

Bolo to šialené.

Každá sekunda, každá minúta môjho súčasného života pre mňa predstavovala niečo nové, neznáme, nepredvídateľné... Nemala som však na výber.

Musela som sa s tým zmieriť, musela som sa opäť naučiť žiť... aj keď trochu iným spôsobom.

*

Albus sa zamračene postavil od svojho stola, začal prechádzať po pracovni no pokynul mužovi aby neprestal rozprávať.

"...Fosterová je psychicky na dne. Celé noci poriadne nespí, je podráždená, prenasledujú ju nočné mory a odráža sa to aj na jej fyzickom stave. Je bledá, strhaná, má kruhy pod očami... skrátka na tom nie je najlepšie."

Riaditeľ si ťažko povzdychol. "Je to pochopiteľné. Potrebuje svoju magickú polovicu i spriaznenú dušu. Keď sú obaja dlho od seba, zväzok sa nenaplňuje a to sa odráža na emóciách i mágii..."

Sverus prikývol "Dnes ráno vybuchla. Takmer vyhodila do vzduchu hotelový apartmán... To dievča je z toho všetkého popletené a zmätené..."

Profesor smutne zavrtel hlavou "Kým nenájdeme Harryho, nedokážeme jej pomôcť. Obávam sa ako na tom bude on. Zo strachu o Megan, plus ešte zväzok... Verím však, že to Remus zvládne."

Snape si ticho odfrkol a potom dodal "Fosterová za mnou pred tromi hodinami prišla s tým, že ju páli ruka. Vyšetril som ju a dal jej dúšok bezsenného spánku, ale na nič som neprišiel. Jej vnútorné ľavé zápästie tvorí bolestivá zapálená červená modrina. Neviem si to vysvetliť."

Dumbledore sa prekvapene zastavil vo svojom prechádzaní a uprenými modrými očami prepichol muža. Chvíľu mlčal, no potom zašepkal "Soulmates."

Obrazy bývalých riaditeľov i riaditeliek so zatajeným dychom načúvali, ako vždy predstierajúc spánok a Félix zacvakal zobákom.

Riaditeľ zamyslene pohladil dlhým ukazovákom jeho šarlátové perie a opäť sa usadil za svoj stôl. "Na Harryho tele i tele Megan sa vytvorí viditeľné znamenie, ktoré ich otvorene označí ako spriaznené duše. Bude ukazovať, že patria k sebe.... že sú zviazaní do konca života."

Snape si poskladal tvár do svojej zvyčajnej kamennej masky. "Takže sa bolesť nedá obmedziť."

"Nie, žiaľ Merlinovi, nedá... Megan a Harry sú však silní mladí ľudia a čarodejníci a verím, že to zvládnu."

"Vy ste ale na vlastné oči nevideli v akom zlom stave to dievčisko je..." uštipačne zasyčal Snape.

Starší z mužov otvoril ústa aby odpovedal, ale v tom sa v miestnosti z ničoho nič zjavil strieborný patronus.

Rys.

"Našli sme Harryho Pottera... Chlapec je živý, zdravý a presunutý na dohodnuté miesto."prehovoril hlas Kingsleyho Shacklebolta a na to sa patronus rozplynul.

Dumbledore s úľavou zavrel oči, oprel sa do kresla a keď ich znovu otvoril, po dlhom čase v nich opäť žiarili iskričky.

"To je najlepšia správa akú sme si mohli priať!" naširoko sa usmial a jeho znovu nadobudnutá energia naplnila miestnosť a zaliala ju teplom. "Severus, musíš sa hneď vrátiť k Megan a oznámiť jej to! Bude nadšená. Ja musím skontrolovať Harryho..."

Profesor prikývol.

"...naďalej na ňu musíš dávať pozor. Hneď ako zistím či je chlapec v poriadku, začneme realizovať plán presunu do Venue."

*

Albus už dobrú chvíľu pozoroval čiernovlasého čarodejníka, ktorý nervózne krúžil po hotelovej izbe ako zavreté zviera vo výbehu, no mlčal.

Chcel dopriať chlapcovi čas, ktorý síce vyzeral v poriadku až na škrabanec na líci a odreninu na čele, ale bol vyčerpaný, premrznutý, vyhladovaný a dehydrovaný.

Harry však odmietal všetko, čo by mu pomohlo a namiesto toho trval na tom, že najprv absolvuje rozhovor s Dumbledorom a až potom sa nechá vyšetriť.

Riaditeľ do muklovského hotela, ktorý bol presne na opačnom konci Londýna ako ten kde bola ukrytá Megan, dorazil už pred štvrťhodinou, no Vyvolený najprv len vyhŕkol poplašené "pane" a odvtedy mlčal a už neprehovoril ani slovo.

Teraz sa zhlboka nadýchol a potom konečne zastavil. Albus si všimol ako chlapec medzi prstami žmolí svoj prútik a celkom iracionálne neustále kontroluje dvere, či sú naozaj zavreté, ale rozhodol sa to ignorovať.

Chápal, že Harry bol po tých dňoch v londýnskych uliciach, kde bojoval o holý život, vystrašený a paranoidný.

Rozumel mu.

A bol na neho hrdý.

"Ja... ospravedlňujem sa..."

"To je v poriadku, Harry. Viem, že sa musíš aklimatizovať a zvyknúť si, že si v bezpečí. Prisahám, že tu ti nič nehrozí."

Chlapec jemne prikývol a zahryzol si do spodnej pery, zvádzajúc v sebe vnútorný boj no potom vyhŕkol "Môže za to magický zväzok! Už som to stihol pochopiť." vyčerpane si prehrabol rukou strapaté havranie vlasy "Často neviem, čo vlastne robím, búria sa vo mne emócie, vybuchuje mágia nad ktorou strácam kontrolu..."

Albus prikývol. "Zväzok nie je v rovnováhe. Ty i Megan ste boli dlho rozdelení a to ho ničí. To vás ničí."

Harry na malú chvíľu zavrel oči akoby si dodával odvahu a nakoniec roztraseným hlasom zašepkal "Je... je v poriadku? Ja... ja nedokážem žiť s tým, že som ju stratil. Megan pre mňa znamená... "

Dumbledore zamyslene, no s malým úsmevom sledoval chrabromilčana "Znamená...?"

"Ja... potrebujem ju. A až teraz, keď som ju stratil... pochopil som, že sa stala mojím svetom...a..." chlapec sa k riaditeľovi otočil chrbtom a tvár zaboril do dlaní.

Riaditeľ sa len šťastne usmial.

Videl Harryho potom ako jedenásťročný porazil Voldemorta. Zažil ho, keď v treťom ročníku takmer prišiel o krstného otca. A najťažšie to mal minulého roku, keď sa zjavil na okraji labyrintu s mŕtvym telom svojho spolužiaka. No nikdy nevyzeral takto.

Bol zničený.

"Meg i Sirius sú v bezpečí. Nemusíš sa báť."

Vyvolenému sa od úľavy podlomili kolená a klesol na zem. Keď zdvihol tvár v očiach sa mu mihla odznievajúca bolesť.

"Dokonca ti môžem sľúbiť, že sa o pár dní uvidíte. Dovtedy sa však musíš vyliečiť a dať do poriadku, môj chlapče." žiaril Albus.

"Samozrejme." chrabromilčan okamžite prikývol a vyškriabal sa na nohy. Chvíľu mlčal, no potom zamrmlal "Ja... už pár dní mám problémy s ľavým zápästím, pane..."

"Rovnako je na tom i Megan." odvetil Dumbledore. "Myslím, že už máš predstavu o čo ide..."

"Znamenie."

Riaditeľ sa potešene usmial "Presne tak. Znamenie. Symbol vášho zväzku." potom zamieril k dverám "Už ťa naďalej nebudem zdržiavať, Harry. Remus na teba čaká s neskorou večerou a liečivými kúzlami. Potom ti odporúčam horúcu sprchu a dlhý spánok. Potrebuješ odpočívať."

Chlapec opäť len prikývol. Vyzeral, že stojí na nohách z posledných síl, no na tvári sa mu odrážala neopísateľná úľava z toho, že je dievča živé.

"Keď sa nabudúce uvidíme, čaká nás rozhovor. Musím vedieť o všetkom, čo sa za posledných pár dní udialo..." muž si cez zápästie prehodil cestovný plášť. "Dovidenia, Harry."

Otvoril dvere, vykročil von, no potom ešte strčil hlavu do izby " A aby som nezabudol. Vyšetrili sme toho muklovského chlapca a je v poriadku. Ma zlomenú nohu a chvíľu si užije sadru, ale nič, čo by sa nedalo vyliečiť."

Harry sa kyslo zaškeril a bola to jeho prvá živá reakcia "Megan bude rada."

Dumbledore sprisahanecky žmurkol a potom sa vyparil preč.

A/N:) Nazdar baby! Viem, že táto kapitola je slabšia a mne osobne sa až tak nepáči, no chcela som ju urobiť oddychovejšiu, keďže doteraz naši hrdinovia zažívali len samú akciu... Môžete sa však tešiť na ďalšiu, (ktorú už mám rozpísanú) keďže sa blíži dlho očakávané stretnutie Megan a Harryho YAY ♥!

Chcela som, aby ste sa vžili do role a pocitov obyčajnej teenagerky, takže dúfam, že sa mi to podarilo vyplniť. Rozhovor Dumbledora s Harrym som nemala v pláne, ale nakoniec som ho tam predsa nechala, keďže náš Vyvolený konečne otvorene prejavuje svoje city k Megan. 

Ako ste si užili sviatky? Darčeky? A príchod Nového roku? Ja som konečne zrelaxovala, no posledné dni ma straší predstava pondelka a blížiacej sa školy. Čakajú nás samé písomky keďže bude polročné... :((

Chcela by som poďakovať za všetky úžasné VOTES i KOMENTÁRE a ospravedlňujem sa, že neodpisujem ale wattpad mi zas a opäť seká a vždy vymaže odpoveď. Nechápem prečo mi to robí, keďže som sa pýtala ostatných a nikto s tým problémy nemá -_- Deje sa to aj Vám? Neviete mi nejako poradiť? Už som z toho na nervy :(

Dúfam, že ste si užili aj túto slabšiu kapitolu (za ktorú sa aj trochu hanbím ale prepisovala som to už asi tisíc krát) aj keď rozhodne nepatrila medzi moje najlepšie.

I love you all! ♥