Hnala som sa naspäť do klubovni a až keď som sa ocitla v kruhovej miestnosti s pohodlnými polorozpádajúcimi kreslami, veselým ohníkom v krbu a hlasným smiechom Weasleyovie dvojčiat, uľavilo sa mi. Dopadla na mňa ta stará známa pohoda a celá som sa mohla trošku odviazať. Do ôsmej zostávala ešte necelá hodina, takže času bolo dosť.

Presunula som sa ku skupinke okolo Freda a Georga, ktorí nadšene vracali, na striedačku, do vedra. A to pred publikom chrabromilčanov. Niečo mi ušlo?

„Hm, o čo tu ide?“ nahlas som sa spýtala a sledovala veľkolepé gesto jedného z nich, keď si utieral ústa.

„Predvádzajú vracačky. Je to bombastické.“ odvetila jedna tretiačka, stojaca oproti mne.

„Keď to uvidí Hermiona, zabije vás.“ pokojne som skonštatovala, keď sa na mňa Fred usmial.

„Prečo by som mala?“ ozval sa za mnou Hermionin hlas a ja som vystrašene nadskočila.

„Hm.“

„Počkajte, dúfam, že to nie sú tie bláznivé výrobky Weasleyovcov.... alebo sa mýlim?“ prižmúrila oči a prepichla nimi bratov.

Fred s Georgom si vymenili úškrn a potom nahlas zvolali tak, že ich počula celá klubovňa.

„Vydarené výmysly Weasleyovcov! Vracačky, zamdlievačky, nugát na krvácanie z nosa! Prvých dvadsať záujemcov získa vzorku zdarma!“

K hlúčiku študentov okolo dvojčiat sa prihnali ďalší žiaci a Hermiona nahnevane ustúpila. „Dúfam, že tým nekŕmite prvákov, lebo inak...“

„Inak čo?“ zaškeril sa ironicky George.

„Mám svoje prostriedky.“ vystrela sa do svojej plnej výšky a kučeravé vlasy si prehodila cez plece.

„Zavrieš nás po škole alebo strhneš fakultné body?“

„Ani jedno ani druhé, viem, že to na vás neplatí. Nie, poznám oveľa účinnejší spôsob. Informujem o tom vašu mamu.“ znechutene sa na nich posledný krát pozrela a odkráčala ku kresielkam pri ohni.

„Fúha, tak tá je...“začal Fred.

„Poriadna víchrica.“ dokončil za brata George.

Zasmiala som sa na nich a tak, aby to nepočula Hermiona, zašepkala „Tri vracačky, prosím.“

Fred na mňa žmurkol, predal mi tovar a ja som mu do pláteného vrecúška vhodila galeón a pár siklov. Potom som sa vybrala ku Parvati a Lavender, ktoré pred chvíľou prišli z Veľkej siene a teraz sa usadili za jeden z drevených leštených stolov a vytiahli si domáce úlohy.

„No a potom som mu na to povedala.....ahoj Meg, pridáš sa?“ usmiala sa na mňa Parvati a neposlušný pramienok vlasov si zastrčila za ucho.

„Jasné. Čo som zameškala?“ klesla som na stoličku a z kabely si vytiahla učebnicu Elixírov, čistý pergamen, brko a kalamár.

„Parvati pozval Seamus na rande!“ vyhŕkla Levander a kamarátka na ňu hodila nesúhlasný pohľad.

„Čože?.....Kedy?....Ako?“ jachtala som a neskrývala prekvapenie.

Je jasné, že tí dvaja na seba už dlhšie pozerajú a obkukujú sa, no nikto nedokázal urobiť prvý krok. Viem, že Parvati chcel Seamus minulého roku pozvať na Vianočný ples, no predbehol ho Harry a tak šiel nakoniec s nejakou štvrtáčkou z Bystrohlavu. Odvtedy už nenazbieral odvahu....vlastne až doteraz.

„To nie je rande! Povedal, že by si so mnou rád vyšiel na najbližší voľný víkend do Rokvillu. Nič viac.“

„Nič viac?“ nechápavo som na ňu civela. Čo si neuvedomuje, aké ma šťastie?

Keby mne toto navrhol Harry, asi by som od šťastia skákala meter dvadsať. Alebo možno nie? Neviem. Nemusím sa s tým však trápiť, keďže sa to nikdy nestane. Aspoň v terajšom živote.

„To vôbec nie je rande, čo síí.“ zaprskala Lavender a rozchichotala sa nad Parvatiním rumencom.

„Kedy sa ťa spýtal?“ pokračovala som vo výsluchu a celkom zabudla na sloh o mesačnom kameni.

„Po hodine Obrany proti čiernej mágii. Zostala som posledná v triede a nedala sa mi zapnúť kabela. Jednoducho prišiel, pomohol mi a navrhol schôdzku.“ zasnene sa usmiala a chvíľku neprítomne hľadela do steny. Určite spomínala na ten kúzelný okamžik nad rozopnutou taškou.

„To je perfektné. Gratulujem.“ rozžiarila som sa a povzbudzujúco jej stisla dlaň.

„Kedy je vlastne naplánovaná vychádzka do Rokvillu?“ spýtala sa Lavender a so záujmom si prezerala svoje nechty.

„Myslím, že prvý októbrový víkend. Oznam je na tabuli.“ odvetila nezaujato Parvati.

„Tak to sa dosť dlho načakáš.“ podpichla som ju a jedným očkom zavadila o svoje hodinky na ľavej ruke.

„Prepána, za päť minút je osem!“

„A čo sa také deje o ôsmej?“ spýtavo pokrčila nos Levander.

„Mám trest u Snapea!“ vykríkla som cez plece vysvetlenie, práve keď som prechádzala obrazom.

Do čerta! Do pekla! Do riti! Nemôžem zmeškať! Jednoducho nemôžem! Snape ma zabije a zakope do zeme. Alebo ma najprv zaživa zahrabe? Aj to by sa mu istotne páčilo.

V duchu som šalela a bezhlavo sa rútila po chodbách. Ešte jedna, potom za roh, schody, vstupná hala, chodba do podzemia kde sú žaláre, rovno, okolo učebni elixírov, ááá tu je to.

Stála som pred pracovňou profesora a sťažka dychčala. Ruky som si oprela o kolená a predklonila sa. Tak bolestivo ma v boku nepichalo už dlho...

Rýchlo som skontrolovala hodinky. Sedem minút po požadovanom čase. Zúfalo som si povzdychla a potom sa narovnala. Horšie to už byť nemôže. Skončím s doživotným trestom a celý život strávim pri umývaní kotlíkov od elixírov.

Otriasla som sa a krátko zaklopala. Vstúpila dnu, zavrela za sebou dvere a hľadela si na nohy.

„Keď sme sa konečne dočkali prítomnosti slečny Fosterovej a pán Potter na mňa prestal zazerať, mohli by sme už aj začať.“ zasyčal Snape chladným nemilosrdným hlasom a presunul sa spoza svojho stola k nám.

Zdvihla som hlavu a až teraz zbadal Harryho. Jedným plecom sa opieral o kamennú stenu a ruky mal hlboko vo vreckách čiernych nohavíc. Pokojne učiteľa pozoroval a pri jeho uštipačnej poznámke ticho odfrkol.

Potlačila som rastúci príval smiechu a otočila sa k Snapeovi. Ten na nás dlho hľadel, ako keby sa nevedel rozhodnúť, či na svoju korisť skočí hneď alebo počká, kým bude dostatočne vystrašená.

Smiech ma však okamžite prešiel. Naozaj sa mu vo mne darilo privolať silný závan strachu a len pre istotu som cúvla o krok dozadu.

„Tie poháre plné elixírov mi vyčistíte...“ (ukázal na police ktoré lemovali tmavú miestnosť) „....jeho obsah zlevitujete a s týmto veľmi účinným prostriedkom...“ (potriasol skleneným flakónom v ktorom sa trblietala tekutina jantárovej farby) „....odstránite špinu. Váš trest skončí, až keď to bude hotové.“

„Všetky?“ pomaly som zopakovala a hľadela na desiatky pohárov, v ktorých plávali slizké časti zvierat a rastlín naložené v rôznofarebných elixíroch.

„Presne tak, slečna Fosterová. Dotazy?“

„Ale to bude trvať hodiny...“

„Preto by som vám odporúčal, začať hneď! Ale mne to môže byť jedno. Noc je ešte mladá, času máte dostatok. O chvíľku vás prídem skontrolovať.“ pohŕdavo sa usmial a odkráčal preč.

„Ten chlap nie je normálny.“ zašomrala som si popod nos a pohla sa smerom k policiam.

Harry ma pobavene pozoroval, potom vytiahol prútik a zamrmlal „Accio pohár.“

Zaváranina so sýtožltou tekutinou a očnými buľvami pristála v jeho ľavej ruke a on viečko opatrne odkrútil.

„Vingardium Leviosa!“

Buľvy aj so šťavou sa vzniesli do vzduchu.

„Pomôžeš mi?“ zo snenia ma prebral jeho hlas, keď som fascinovane pozorovala krútiace sa bielka a dúhovky rôznych farieb. Naozaj sú zvieracie?

„Hm, čo? Jasné.“ zobrala som zo stola handričku a odzátkovala flakón.

Pár kvapiek nakvapkala na sivú látku a potom opatrne prešla ku Harrymu, vyhýbajúc sa levitujúcim pozostatkom. Vzala si od neho, teraz už prázdny, sklenený pohár a poriadne ho zvnútra i zvonka vyumývala.

Harry nechal buľvy i tekutinu znova klesnúť do pohára a potom ho položil na učiteľov stôl. „Máme prvý.“

„A ešte ďalších sto.“ vzdychla som si a privolávajúcim kúzlom k sebe zoslala ďalšiu zaváraninu tentoraz v blatovej zelenej farbe.

Takto sme pracovali mlčky približne ďalšie dve hodiny a z pohárov vôbec neubúdalo. Práve naopak. Zdá sa mi, alebo je ich viac? Jediný dôkaz našej činnosti bolo čoraz väčšie množstvo vylešteného a vyblýskaného skla s červenými, modrými a hnedými nálevmi.

Práve, keď som sa nachvíľku vystrela a zahýbala stuhnutými lopatkami, do pracovne vtrhol Snape.

Bez slova prešiel okolo nás a zo svojho stola vybral jeden oranžový pohár. Presne si pamätám, ako som sa takmer na mieste povracala, keď som zistila, že sú v ňom pomliaždené a poskrúcané črevá.

Priložil si ho k očiam a skúmal ten humus. Spokojne ho odložil medzi ostatné a potom ticho oznámil. „Pol jedenástej. Takýmto tempom to stihnete do jednej.“

Opäť zmizol a my sme pokračovali.

„Pauza?“ navrhol po polhodine Harry a ja som unavene prikývla.

Klesli sme každý na svoju stoličku a ja som sa snažila čo najpohodlnejšie oprieť. Zaklonila som hlavu dozadu a zavrela oči. Chvíľku som bezmyšlienkovito tápala vo vlastnej mysli a potom ma niečo napadlo. Kedy bude mať človek lepšiu príležitosť spýtať sa niečo Chlapca, ktorý prežil, ako počas prestávky trestu? Hm...v mojom prípade už asi nikdy.

Vždy ma zaujímala celá tá vec ohľadom tej jazvy, čo nosil na čele a temného kúzelníka. Bolo to niečo úžasné a na druhej strane aj strašidelné a hrozné.

Ako dokázal obrátiť prútik na malé dieťa? Na jednoročného chlapčeka s veľkými zelenými očami? A vysloviť tú ohavnú formulu? Pokúsiť sa, zabiť ho?

Keď som ako jedenásťročná prišla do Rokfortu, okamžite som si v školskej knižnici vyhľadala všetky informácie o Harry Potterovi. Naozaj tam toho bolo dosť. Jediný človek, ktorý prežil smrtiacu kliatbu, dosť fascinujúce..... Písalo sa o ňom v Historických medzníkoch čarodejníckych dejín 20.storočia, Rozmachu a páde čiernej mágie i v Moderných čarodejníckych dejinách.

Moja zvedavosť však narástla minulého roka, keď sa objavil s Cedricom Diggorim pred bludiskom a trval na tom, že videl návrat Veď-viete-koho.

Pravdaže, bola som zmetená a nevedela komu a čomu veriť, no keď Dumbledore predniesol svoju reč, pochopila som, že je to pravda. No i tak sa okolo celej tej udalosti točilo mnoho otáznikov a žiadne odpovede. Možno by som ich mohla získať teraz?

„Hm, Harry?“

„Áno?“

„Vieš,....to čo si dnes hovoril Umbridgeovej...“ koktala som.

„Čo s tým?“ odvrkol a jeho oči stmavli.

„Ja len, že ťa naozaj obdivujem a chápem, aké to musí byť pre teba ťažké, no myslím, ....keby si to všetkým podrobnejšie porozprával...“ zarazila som sa uprostred vety.

Harry ma prepichoval vražedným pohľadom a v tu chvíľu som mala pocit, ako keby teplota v celej miestnosti klesla minimálne o dvadsať stupňov.

„Chceš, aby som ľuďom opisoval ako Voldemort vraždí?! Ako bezmocne som sa cítil, keď som Cedricovi nemohol pomôcť?! Ako mi dýkou prepichli rameno?! Toto chceš počuť?! O toto ti šlo?!“ pomaly stupňoval hlas a teraz už kričal.

„Nie, samozrejme, že nie....“ zdesene som šepkala.

„Veď ja som len hlúpy chlapček, ktorý si všetko vymýšľa! Ktorému ide o slávu! Kto by sa chcel takto presláviť?!“ teraz už stál.

„Ja viem, že....“

„Pch, keď chceš informácie, prečítaj si Proroka! Veľmi pekne sa tam vyjadrujú, ako som sa pomiatol! Nepotrebuješ počuť moju verziu!“

Stála som pred ním a s hrôzou mu pozerala do očí. Mal v nich toľko trpkosti a hnevu. Hlas sa mu lámal od prívalu zlosti a mne sa tlačili slzy.

„Najprv potomok Salazara Slizolina, potom duševne labilný a teraz zatratený klamár s chorobnou túžbou po pozornosti?! Boha!“ udrel päsťou do stola.

Ozvalo sa hlasné TRESK a ja som letela do kamennej steny za mnou, zošmykla sa po nej dole a klesla na zem. Chvíľku som nechápala, čo sa stalo. Snažila sa lapiť dych a zastaviť kotúľajúce sa slzy po mojej tvári. Opatrne som zdvihla hlavu a nad sebou našla týčiacu sa postavu.

„Už sa ma na nič nepýtaj!“ čupol si ku mne a jeho hlas znel ako cudzí.

Zrazu som sa vyľakane trhla. V jeho prenikavej zeleni sa mihol záblesk červenej. Namáhavo som pregĺgla, keď som v tom tieni karmínovej zazrela šialenú zlobu.

Okamžite sa postavil a odvrátil. Prešiel naspäť k policiam a hľadel na poháre. Vyzeral, že vôbec nevníma.

Pomaly som sa pozbierala zo zeme a dlaň si pritlačila na temeno hlavy. Z toho úderu mi v nej hučalo a šialene ma bolela.

Vibroval mnou strach, no zároveň som cítila aj vzdor. Dočerta! Nič zlé som nepovedala. Ani slovo! A on tu na mňa len tak vybehne!

„Prepáč, že som sa pýtala! Chcela som pomôcť, nič viac!“ kričala som po ňom a zároveň sa modlila, aby znovu nad sebou nestratil kontrolu.

Dokázala som cítiť to obrovské množstvo uvoľnenej mágie. Bola taká silná, že ma miestami mrazilo. Harry má v sebe obrovskú moc a keď raz vybuchne, stojí to za to.

Nereagoval, nehýbal sa, nedal najavo, že ma vôbec počul.

Fľofla som na ňho pohľadom a schmatla svoj prútik. Zastrčila si ho do vrecka a vybehla z pracovne von.

Bolo mi jedno, že som uháňala po chodbe ako blázon. Bolo jedno, že mi búši v hlave a z tej bolesti nevidím na cestu. A naozaj mi bolo jedno, že som do niekoho vrazila a že ten niekto bol profesor Elixírov.

„Fosterová, dievča, čo tu robíte?!“ vyprskol na mňa, keď som sa vymotala zo svojho habitu a odhŕňala vlasy z uplakanej tváre.

„Ja, ja...“ habkala som a ustupovala od neho.

„Vy čo?“

Už som však nestihla odpovedať. Rozbehla som sa ďalej a za sebou nechala vytočeného a nechápavého učiteľa.

Spakruky som si utierala oči a v duchu myslela na to, čo sa stalo. Nie, to nebolo možné... nemohla som tam zazrieť....

Bežala som po chodbách, preletela priechodom za obrazom, skratkou za gobelínom a dlaň si stále pritláčala k hlave.

Nemohla som v jeho očiach vidieť Voldemorta...

A/N: Hm, ahojte! Dúfam, že vysvedčenie dopadlo dobre a zároveň Vám chcem zapriať krásne prázdniny plné slnka, smiechu a zábavy. Hlavne si oddýchnite od stresu a školy a jednoducho relaxujte :) Časť nebola dlhšie kvôli tomu, že som riešila koniec školského roka, rozlúčku so spolužiakmi, chatu a svoje narodeniny, no teraz sa polepším a kapitoly budú častejšie, sľubujem! :)) Všimla som si, že mi pribudlo pár nových čitateľov a ďakujem, naozaj si to vážim ♥ I love you...