Ráno sa človek zvyčajne nezobudil s pocitom, že každú chvíľu zomrie na nedostatok kyslíka. Len čo som otvorila ťažké viečka, moje oči narazili na tmu aj keď by už dávno malo v izbe nastať svetlo z ranných lúčov slnka prúdiacich cez okná.

Až o pár sekúnd môjmu popletenému unavenému a zaspatému mozgu došlo, že mám niečo na tvári a to niečo mi zabraňuje v používaní základných životných funkcií ako je napríklad dýchanie.

Jednou rukou som zo seba bleskovou rýchlosťou strhla kus podozrivo zapáchajúcej látky a vzápätí zajačala.

Na to sa všetci chalani zobudili a posadili na posteli.

"Preskočilo ti?" zahučal Ron ako si pretieral zlepené oči.

"Ako sa mi to dostalo na hlavu?" ukázala som na veľkú sivú deravú ponožku, ktorá v bezpečnej vzdialenosti od mojej osoby ležala na zemi.

Ten zápach sa dal porovnať len ku kravskému lajnu, panebože.

"Hej Neville." Seamus sa natiahol za svojim vankúšom a vzápätí ho hodil do chlapca. "Nie je náhodou tvoja?"

Dotyčný sa vyhrabal z perín, preskočil kopu špinavej bielizne hneď vedľa Deanovej postele a čupol si k objektu svojho záujmu.

Po pár chvíľach skúmania záporne zavrtel hlavou "Tá je Ronova."

Weasley len nad tým mávol rukou a opäť sa hodil na vankúš. "Koľko je hodín?"

"Sedem." odvetil Harry, ktorý bol z nás najživší.

"Ale veď to máme ešte more času." zívol Dean a tiež sa uložil.

Neville sa vytratil do kúpeľne a ja som sa rozospato usadila na prikrývkach. Až keď som izbu videla pri dennom svetle a nie slabej sviečke mohla som pokojne skonštatovať, že sa to tu nepodobalo len výbuchu atómovej bomby, ale aj veľmi podarenému kúzlu Bombarda Maxima.

Habity a kravaty sa potulovali naozaj všade. Prehodené cez postele, skrine, truhlice...

Na koberci sa miešali tenisky s čiernymi školskými topánkami, ponožky všakovakého druhu...

Učebnice, pergameny a zlomené brká ležiace pri hodených taškách do školy.

Staré vydania Denného Proroka či Sršňa sa kopili v rohu miestnosti pod oknom a tá hora vyzerala, že sa každú chvíľu rozsype.

Vedľa preplneného koša sa váľali zhnité ohryzky jabĺk či šupky od banánov a pomarančov.

No dominantou izby bol aj tak páchnuci zdeformovaný kotlík v ktorom stále plával nejaký neznámy elixír a hrozil, že vybuchne každú chvíľku.

A to nerátam kúsky rozbitého skla či pestrofarebné obaly od sladkostí.

Preboha.

Zízala som na to všetko s neskrývaným šokom i odporom.

"Vy tu dokážete existovať?" vyjachtala som ako sa hrabala z postele, prekračovala odpatky a snažila dostať k oknu, aby som si zaistila dostatok kyslíka na prežitie.

"No hej." pokojne odvetil Seamus a sledoval, ako som trhnutím otvorila okno a nechala dnu prúdiť čerstvý vzduch. "Prečo?"

"Prečo?!" takmer som zapišťala "Vyzerá to tu ako v chlieve!"

Na to sa všetci traja (Ron opäť zaspal a Neville bol ešte stále v kúpeľni) rozhliadli okolo seba.

"Meg má pravdu." Harry sa poškrabkal na zátylku a venoval mi malý úsmev.

Začervenala som sa a radšej sa rýchlo otočila čelom k oknu.

"Je tam toho. Zavolajme domácich škriatkov. Určite budú radi, že majú, čo na práci." navrhol Seamus a natiahol sa na posteli.

Podľa hodiniek sme ešte stále mali trochu času.

"Mohli by ste to urobiť aj samy." protestovala som ako som sa naklonila k svojmu kufru, vytiahla čistú školskú rovnošatu, kozmetické vrecúško a veľmi opatrne zamierila do kúpeľne, keďže Neville práve vyšiel.

"Och nie." vzdychol Dean "Len nie ďalšia Hermiona. Tá nás neustále otravuje s tým jej SOPLOŠ-om."

"Sčasti má pravdu." pokrčila som plecami a vošla dnu.

Zavrela za sebou, zamkla (nemusím pripomínať, že momentálne býval s piatimi pubertálnymi chalanmi, ktorí majú rozhádzané hormóny) a v duchu skonštatovala, že kúpeľňa vyzerá aspoň o trochu lepšie ako izba.

Zízala do zrkadla a hľadela na svoj odraz. Tá celá vec s jadrami a mágiou mi vôbec nepridávala na kráse.

Od stresu sa mi vyhodilo pár vyrážok, ktoré našťastie nesvietili ako maják, ale boli dosť viditeľné.

Samozrejme, bola som na tom lepšie ako v nemocničnom krídle, ale aj tak. Kým sa všetko upokojí a uplynie nejaký ten čas a ja si ako-tak zvyknem, že mojou magickou polovicou je Harry Potter a že som s ním nadosmrti zviazaná, budem zažívať ešte veľa situácií, ktoré ma rozhodia.

Potom som sa však nad svojou hlúposťou musela zasmiať.

Nikdy si nezvyknem, že som v magickom zväzku. Nikdy sa nič neupokojí. Už mám určené, že po zvyšok života budú predo mnou stáť len a len prekážky v podobe nadchádzajúcej vojny, Voldemorta a smrti.

Hneď som poslednú myšlienku zahnala do najvzdialenejšieho kúta svojej hlavy.

Nie!

Nechcela som nad tým myslieť! Nechcela som plakať! Nechcela som sedieť v kúte s depresiami...

Zakázala som si riešiť budúcnosť. Pre mňa už neexistovala.

Žijem v prítomnosti. Musím žiť.

Povzdychla som si, pustila vodu a naklonila sa nad kohútik.

Ovlažila si studenou vodou tvár, keď sa z izby ozval výbuch ako z dela.

Prekvapene som vybehla z kúpeľne. Uprostred miestnosti sa nachádzali zvyšky kotlíka z ktorých sa dymilo, zapáchajúci elixír sa rozlieval po zemi a s hlasným syčaním vypaľoval do koberca diery.

Chalani stáli na nohách na posteli a s hrôzou hľadeli na tú katastrofu.

"Čo to, dopekla, bolo?!" vykríkol Ron so šokovanými buľvami vyliezajucími z jamôk.

Vyzeral celkom vtipne.

Hneď som to spoznala. Cítila som našu mágiu ako vo vzduchu rozhorčene prská a protestuje.

Ale prečo?

Neboli sme ani rozrušení, ani nahnevaní a ani hm... sa medzi nami neodohrávalo nič dobré.

Jednoducho nič.

Tak potom prečo ten výbuch?

A v tom som si spomenula ako nám Dumbledore hovoril, že sa nesmieme od seba vzďaľovať na viac ako dva či tri metre.

Takže sa naším rozbúreným jadrám nepáčilo, že sme sa od seba príliš vzdialili... že som bola v kúpeľni a on v izbe.

Najlepšie by bolo aby som sa čo najrýchlejšie dostala k Harrymu a upokojila náš magický zväzok.

Elixír sa však rozširoval po celej izbe a ja som nemala šancu vyhnúť sa mu.

"Poď." usmial sa Neville ako mi podal ruku a ja som sa s jeho pomocou vyštverala na posteľ.

"Ďakujem." opätovala som mu úsmev.

Už mi len stačilo preskočiť širokú medzeru medzi jeho a Harryho posteľou.

Potter na mňa čakal s roztvorenými pažami a pobavením na tvári akoby ma ubezpečoval, že sa nemám čoho báť. Že ma chytí.

Preskočila som, chrabromilčan s jazvou na čele ma naozaj chytil a hneď ako sa naše pokožky stretli, ako moje dlane pristali na jeho ramenách a tie jeho na mojom páse, mágia sa upokojila, zmizla mi bolesť hlavy z magickej rany, ktorú som si ani neuvedomila, že mám.

"Lepšie?"

"Lepšie." zašepkal mi do ucha.

Bolo mi jasné, že na nás civí zvyšok izby.

"Mali by sme to tu trošku upratať." zajachtal Seamus. "Megan má pravdu. Vyzerá to tu ako na smetisku."

Potom všetci chalani pomocou najsilnejších čistiacich kúzel odstránili elixír i kotlík a pokračovali v upratovaní ďalej ručne.

Ja som sa medzi tým teraz už aj s Harrym vrátila do kúpeľne, umyla sa, učesala, upravila a vrátila do ukážkovo čistej izby.

"Nádhera."

Hneď ako som tri minúty po Potterovi vyšla, Ron, Dean i Seamus sa naraz rozbehli do miestnosti z ktorej som vykĺzla, keďže bol najvyšší čas.

Neville už v izbe nebol a Harry si práve na seba navliekal košeľu.

"Máš to celé nakrivo." uškrnula som sa a sledovala ako sa ďalej trápi s gombíkmi.

Ani sa nečudujem, keď nemal okuliare.

"Daj to sem." vzdychla som si a pristúpila bližšie k nemu.

Srdce sa mi rozbúšilo šialenou rýchlosťou, keď ma nechal aby som roztrasenými prstami zapínala bielu košeľu.

Cítila som sálajúce teplo z jeho tela, končekmi prstov som sa nechtiac dotkla jeho tvrdej vypracovanej hrude.

Zdalo sa mi, že sa mu zrýchlil dych.

Určite si všimol moju nervozitu i to ako som sa chvela.

Konečne som sa dostala až ku krku. Zapla mu golier a naše tváre boli v tej chvíľke tak blízko.

"Pokoj." usmial sa ako ma chytil za dlane, keď som ich chcela nechať spadnúť pozdĺž tela a ustúpiť.

Jemne mi bruškom palca pohladkal chrbát ruky a potom sa perami priblížil až k uchu."Ďakujem."

Pery obtrel o lalôčik a môj šialene rýchly tep sa ešte viac zdivel ak to bolo vôbec možné.

"Nerušíme?" ozval sa za nami hlas Deana.

Obaja sme od seba odskočili a kúzlo mágie i okamihu zmizlo.

"Nechaj ich." odbil ho Seamus ako si vzal tašku a na rozlúčku nám zamával.

"Hrdličky." zažmurkal Dean a potom zmizol za Seamusom.

Ron na nás nechápavo civel a potom o oktávu hrubším hlasom zamrmlal "Myslel som si, že je to len hrané."

"Ale to je hrané." namietal Potter a viazal si pásikavú kravatu.

Ja som si bez komentára strkala potrebné učebnice do kabely a snažila sa upokojiť.

"Pred chvíľou to tak nevyzeralo." poznamenal Ron s neskrývanou výčitkou v hlase.

Harry sa vykašľal na habit a rovno si cez rameno prehodil tašku. Bol len v čiernych nohaviciach a košeli s kravatou.

Rukávy mal na lakťoch vyhrnuté a vyzeral úžasne ako vždy.

Ako to sakra robí?

"Čo máš za problém?" nadvihol obočie ako sledoval Rona.

"Ja? Nemám žiaden problém. Prečo by som mal?" hundral ryšavec a upravoval si vlasy v odraze okna.

"Pozri je to môj život. Môj osobný život." Potter si nasadil okuliare a na hrudi založil ruky. "Budem si robiť čo chcem."

"Pre mňa za mňa." zamračene mávol rukou Ron a fľochol smerom na mňa "Len ju nakoniec nenabúchaj... Zbytočne si narobíš ďalší problém. Ako by potom Vyvolený zachránil svet, ak by zostal s urevaným faganom na krku? Plus, táto tu sa ťa bude držať ako kliešť po zvyšok života... To ti za ten sex nestojí. "

"Čože?" prekvapene som vyhŕkla so spadnutou sánkou.

Weasley len pokrútil hlavou a zabuchol za sebou dvere.

V izbe nastalo ticho a dusno by sa dalo aj krájať. Zamrzla som uprostred pohybu a skenovala profil Harryho, ktorý neveriacky zízal na zatvorené dvere.

"Zbláznil sa. Načisto pomiatol." zajachtal a unavene si prešiel dlaňou cez jazvu, ktorú si pošúchal.

"Bolí ťa?" nesmelo som sa spýtala z časti aj preto aby som odviedla pozornosť iným smerom.

Nevedela som, ako sa mám chovať. Harry bol práve rozhádaný (ak sa to dalo brať ako hádku) s obomi svojimi najlepšími priateľmi. Hermiona sa urazila a Ron ma nepriamo nazval štetkou a zlatokopkou.

Potlačila som slzy.

Paráda.

A aj tie moje kamarátky na mňa trošku zabudli.

Zostali sme samy.

"Jazva?"

Prikývla som.

"Od dňa, keď sme padli do magického zväzku." odvetil ledabolo a kráčal k dverám.

Nasledovala som ho.

"To sú dva týždne." poznamenala som "Mal by si to povedať Dumbledorovi. Možno je to dôležité."

Harry sa schuti zasmial "Znieš ako Hermiona. Tú vetu som za posledné štyri roky počul asi tisíckrát."

Zišli sme po schodoch do klubovne, kde na nás nečakali ani Weasley s Grangerovou a ani Parvati s Lavender.

Vedela som, že v tu chvíľu myslíme na to isté.

Magický zväzok nám zatiaľ veľa vzal a málo dal. Už sa kvôli nemu ani nerozprávame s priateľmi.

Spolu sme sa šuchtali po chodbách a schodiskách až do Vstupnej haly, kde nás pred vchodom Veľkej siene zastavila profesorka McGonagallová.

Asi sa prišla uistiť, že sme cez noc nikoho neprizabili alebo nespôsobili inú vážnu ujmu.

"Ste v poriadku?" v jej prísnom hlase sa zjavila štipka starostlivosti.

"Nevyzeráme tak?" prudko odvetil Harry.

"No pán Potter, vyzeráte dosť... hm... vyvedený z miery, ak mám byť úprimná." zovrela pery. "A radila by som vám upokojiť sa."

Harry sa zhlboka nadýchol. Naozaj pôsobil rozrušene. Asi sa mu v hlave stále premietal rozhovor s Ronom.

Pravdu povediac, ani ja som na to nedokázala tak ľahko zabudnúť.

A ani nezabudnem.

"Poďte so mnou." rozkázala, zvrtla na opätku a my sme sa za ňou len tak vliekli.

V duchu som rozmýšľala, čo sme vyviedli pre tentokrát...

Viedla nás do najbližšej prázdnej učebni na prvom poschodí, pozorne zavrela dvere a začarovala ich.

"Mám tu pár vecí, ktoré vám musím povedať." otočila sa čelom k nám.

"Za prvé, profesorka Grumplová odkazuje, že obidve vaše sovy, Hedviga i Heilly sú už vyliečené a v poriadku."

"To je úžasné." šťastne som sa usmiala.

Heilly mi nenormálne chýbala. Aspoň v sebe dnešok niesol niečo pozitívne.

"Momentálne sú v soviarni. Neodporúčala by som ich posielať na dlhé trasy a všeobecne nevypisovať listy, určite viete, že nás sledujú a kontrolujú poštu. Takže žiadne výlety do Londýna, to patrí predovšetkým vám, pán Potter." venovala mu významný pohľad aj keď som nechápala prečo.

"Ďalšia vec je, že Umbridgeová nezabudla na ten trest, ktorí ste dostali na hodine Veštenia. Máte ho podstúpiť v stredu o šiestej večer, teda zajtra."

"Čože?!" naraz sme vyhŕkli.

"Žiadne komentáre." zdvihla ruku McGonagallová. " Samozrejme chápeme, čo sa môže stať, preto sme presvedčili Dolores aby trest trval len dve hodiny."

"Asi nebola veľmi nadšená." zamrmlal popod nos Harry.

"Nebola. Ubezpečujem vás, že nabudúce sa nedá presvedčiť. Ak sa ešte raz dozvieme, že ste po škole, budete mať problém nielen s ňou." s očí jej šľahali blesky.

"Pani profesorka..." začal Potter, ale ona ho prerušila.

"Ja naozaj chápem, že to pre vás musí byť ťažké, ale musíte mlčať! Žiadne reči o Veď-viete-kom, žiadne výbuchy, žiadna mágia, nič, rozumieme si?"

Nečakala na odpoveď.

"Poslednou novinkou je váš rozhovor a fotenie do Denného Proroka."

"...rozhovor?!" "...Proroka?!" prekrikovali sme sa.

Pod jej prísnym pohľadom, ktorý nám venovala ponad svoje okuliare sme sa umlčali.

"Tiež nie som nadšená, ale riaditeľ si myslí, že je to dobrý nápad."

"Prečo by chcel, aby sme boli dobrovoľne vycapený na titulke? Aj tak sme tam viac než dosť." protestoval Harry a nervózne si prehrabol vlasy.

"Má svoje dôvody, ale hlavný je, aby ste si očistili svoje meno, Potter. Spravili z vás klamára a duševne nevyrovnaného. Článok o dvoch zamilovaných hrdličkách pomôže. Ďalej to bude pravdepodobne preto, že si ministerstvo potrpí na tom, aby poriadne očiernilo Albusa, kvôli výbuchu na hodine Obrany v otázke o bezpečnosti študentov. Preto chce, aby písali o vás, nie zhadzovali školu a poštvali proti nej rodičov študentov. A pomôže aj to, že sa budú zaujímať o váš vzťah a prestanú snoriť vo veciach do ktorých im nič nie je. V poslednej dobe ide hlavne o Siriusa Blacka, zdiskreditovaní Dumbledora a organizáciu zvanú Fénixov rád." trpezlivo vysvetľovala McGonagallová.

Mala som z toho v hlave guláš.

Aký Fénixov rád? A čo s Blackom? Veď je to obyčajný vrah...

"Takže ten interview má odpútať pozornosť." pokýval hlavou Harry ako premýšľal.

"Hm... čo je to ten Rád?" ozvala som sa po dlhšej odmlke.

Obaja sa na mňa prekvapene pozreli.

"Vy stále neviete..." začala McGonagallová. "Samozrejme. Nepovedali ste jej to, Potter?"

"Nevedel som, či môžem a vôbec na to nebol čas." zadíval sa na mňa tak intenzívne až som musela prerušiť očný kontakt.

Ako keby mi chcel vidieť až do duše.

"Môžete... vlastne musíte. Je vašou magickou polovicou. Je s vami vo zväzku. Odteraz stojíte pri sebe. Budete spolu, celý ten čas... Musí vedieť základné veci."

...len tak môžete bojovať vo vojne...

Doplnila som si profesorkyne nevyslovené slová.

Hovorili o mne ako keby som sa vôbec v miestnosti nenachádzala.

"Je to nadlho." Harry tie slová adresoval mne. "Všetko ti vysvetlím."

Konečne.

Už ma nebavilo to, ako som vždy bola mimo diania, ako predo mnou skrýval tajomstvá. Ako sa všetky tie rozhovory menili na hádanky.

Boli sme odsúdení na život spolu. Preto sme sa tak museli naučiť aj žiť.

"Rozhovor sa bude konať tento piatok, o jednej popoludní. Po obede zostanete vo Veľkej sieni, kde si po vás príde profesor Snape. Ten vás odvedie do Rokvillu, kde máte schôdzku s novinármi u Troch metiel."

"Potom sa vrátime na vyučovanie?" spýtala som sa so záujmom.

Naozaj by som bola najradšej ak by sme už nič nevynechávali. Samozrejme, školu som nenávidela ako my všetci, ale prvý mesiac bol už skoro na konci a ja som nevedela vôbec nič. A čo bolo dôležité, v piatom ročníku sme mali skúšky VČÚ a od nich závisela moja budúcnosť i smer na aký sa nakoniec dám. No aj keď v situácii v akej som sa v súčasnosti nachádzala sa veľmi o budúcnosti nedalo hovoriť. Jediný jasný bod, ktorý svietil na mojej ceste životom bola vojna.

Nebolo to veľmi ružové.

"Pochybujem, slečna Fosterová. Určite sa zdržíte, hm... fotografovaním." posledné slovo zo seba vydala s určitou dávkou pohŕdania.

"Môžeme ísť?" zamrmlal Potter s nie veľmi nadšeným výrazom na tvári.

"Choďte." prikývla McGonagallová a ustúpila aby sme mohli prejsť k dverám "A držte spolu. Máte si byť navzájom oporou."

A/N: Zdravím :) Už na začiatok sa ospravedlňujem, ale táto časť je písaná a prepisovaná niekoľko hodín a ja už fakt neviem ako by som ju urobila lepšou :/ Dala som tam síce všetko, čo som chcela ale... no posúďte sami :)

Naozaj som veľmi zvedavá, čo hovoríte na Rona a jeho výstup... Ja osobne o tom mám dosť zmiešané pocity, keďže nenávidím keď sa ty dvaja hádajú (v knihe)... inak Hedviga&Heilly are baaack! :D A čo ten interview?

Ako vo škole? Ja som sa ešte poriadne vôbec neučila, čomu som rada :D Koniec septembra a nemám ani jednu známku :D Tento týždeň síce nemám voľnejší, ale zajtra musím k zubárke a v piatok k doktorke (obe preventívne prehliadky) takže som sa rozhodla, že sebe (aj vám) trochu spríjemním čas. :)

Ešte raz ďakujem všetkým, kt. za mňa hlasovali vo Wattys ♥ ste úžasní! A samozrejme dík za komentáre a votes, vždy človeka potešia. I love you! ♥