Keďže už bolo pol deviatej, večeru sme nestihli. V šatni sa Harry bleskovo osprchoval a prezliekol do suchých šiat a ja som zo seba zhodila pršiplášť.

Kým sme však stihli dobehnúť do hradu, drobný dáždik sa premenil na poriadnu búrku a tak sme opäť zmokli ako myši.

Klubovňa bývala o takomto čase vždy plná a inak to nebolo ani dnes. Študenti sa učili či si robili domáce úlohy, klebetili, čítali noviny alebo hrali hry.

Spoločne s Harrym sme si po dlhom hľadaní našli voľné miesta ďalej od ľudí pri oknách, kde by sa nám doprialo súkromie.

Nechala som čelo opreté o studenú tabuľu skla a pozorovala kvapky udierajúce do okna. V diaľke sa zablysklo.

"Nemáme veľa času." podotkol Harry ako si zložil mokré okuliare a tvár unavene ponoril do dlaní."O chvíľu začne únava."

"Viem." vydýchla som a tak zahmlila malé koliesko na okne.

Zmoknuté pramene vlasov ma chladili na chrbte a telom sa rozliali zimomriavky. Striaslo ma.

Potter so svojou dokonalou pozornosťou stíhača si to samozrejme musel všimnúť.

Prekvapene som za ním hľadela, keď bez slova prebehol klubovňou a zmizol na schodoch.

Zatiaľ kým bol preč, čakanie mi krátili depresívne myšlienky na úlohy, čo ležali nedotknuté hore v izbe, v kabele.

Aj ak by som chcela, nedokázala ich sama urobiť. Bodlo by mi doučovanie od Hermioni, ale rozhodla som sa, že ju nebudem otravovať.

Asi so mnou ani nemá záujem hovoriť.

Chápala som ju.

Neustále sme pred ňou spoločne s Harrym niečo zatĺkali...

Zrazu sa späť prihnal čiernovlasý chalan, v náruči držiac veľký ručne pletený sveter zelenej farby s dominujúcim drakom na prednej strane.

Nechápavo som nadvihla obočie, no môj výhľad zaclonil práve spomínaný kus oblečenia, keďže mi ho Potter prevliekal cez hlavu...

Konečne som po pár sekundách dostala možnosť nadýchnuť sa čerstvého vzduchu a za jeho pomoci ruky vložila na správne miesta, do rukávov.

"Harry?"

Usmial sa na mňa a upravil mi ho, stiahol dolu a keďže bol dosť dlhý, zakrýval celú školskú sukňu. Vyzerala som, že mám na sebe len toto uštrikované niečo a podkolienky.

"Si až dievčensky rozkošná."

Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Moje líca pokryla červeň.

"Takto sa mi páčiš." pokračoval šeptom, zatiaľ čo jeho dlane jemne ležali na mojom páse, kde ich nechal.

Obliala ma horúčava ako som cítila ten dotyk aj cez hrubú vrstvu vlny.

Ešte mi nikdy nebol podobne blízko.

Naklonil sa a ja som skamenela, keď sa jeho pery dotkli môjho čela, zanechávajúc na ňom drobný bozk.

Milé, priateľské gesto, nič viac. No tak, vzchop sa Megan! Vyzeráš, akoby si chcela omdlieť!

Naozaj som mala problém aj s takou obyčajnou vecou akou bolo dýchanie. Všade okolo mňa sa nachádzala jeho chlapčenská vôňa, ktorá vábila zmysli a opantávala ich.

Každému by sa zatočilo v hlave.

"Sledujte Pottera s Fosterovou!"

"Aww... sú takí zamilovaní."

Prekrikovali sa hlasy a ja som si až teraz uvedomila, kde sa vlastne nachádzame a že tu nie sme sami.

Potter zavrčal, stála ma držiac okolo pása jednou rukou ako ma viedol okolo všetkých tých zvedavých očí smerom k izbám. Hlavu som nechala sklopenú na zemi a hľadela len na svoje nohy. Červená som určite bola až za ušami.

"Si v poriadku?" staral sa, hneď ako sme vošli dnu a nikto nás viac neprepaľoval zvedavými pohľadmi.

"Teraz už hej." vydýchla som a klesla na svoju posteľ.

Harry si sadol oproti mne a naše kolená sa jemne dotýkali.

"Tvoj sveter?" ukázala som s malým úsmevom na draka na hrudi.

"Dostal som ho minulý rok na Vianoce. Od Ronovej mami." vysvetlil ale pri zmienke svojho najlepšieho priateľa zaťal sánku.

Celý deň som na ňom videla, aký je z tej hádky podráždený a nahnevaný. A pravdepodobne sa cítil aj ublížene. Mal na to právo.

"Ďakujem."

"Nemáš za čo." venoval mi unavený úsmev a potom si ľahol na chrbát.

Sledovala som krivku jeho brady i to, ako mu nadskakoval ohryzok, rám okuliarov s okrúhlym sklíčkom a končeky rozstrapatených havraních vlasov.

"Rád by som začal postupne, Megan. Čo všetko vieš o Siriusovi Blackovi?"

"J-ja... je to vrah, smrťožrút a... a tvoj krstný otec. Zabil trinástich ľudí..." zašepkala som.

Harry zakrútil hlavou "Nič z toho nie je pravda.... No až na to, že je to môj krstný otec.... a že je jediná rodina, ktorú mám."

Otvorila som ústa, no nevyšiel zo mňa ani hlások.

"Dursleyovcov nenávidím. Ich nerátam za svoju krv." odvetil na nevyslovenú otázku visiacu vo vzduchu.

"Všetko sa to začalo na Rokforte kamarátstvom môjho otca, Remusa Lupina, Siriusa Blacka a Petra Pettigrewa. Boli to najlepší priatelia a prisahali si, že sa nikdy nezradia. Avšak, stalo sa."

"Profesora Lupina?" prekvapene som sa spýtala.

Harry prikývol.

"Ten zradca, Peter Pettigrew, prezradil Voldemortovi miesto úkrytu mojich rodičov, preto vedel, kam má ísť. Dlhé roky ľudia tvrdili, že to urobil Sirius... aj ja som si to myslel."

Nastalo ťažké ticho a ja som cítila mágiu a zlosť, ktorá z Pottera vyžarovala. Napadlo ma, ako zle sa musí cítiť.

"Nemusíš to hovoriť, Harry."

"Potrebujem ti to povedať." zaťal sa. "Chcem, aby si to vedela."

"Sirius nezavraždil žiadnych ľudí. Urobil to Červochvost, to je Pettigrewova prezývka, a všetko hodil na Tichošľapa, teda Siriusa. Preto ho zatkli a odvliekli do Azakabanu na celé roky. Nevinného človeka... stretol som sa s ním v treťom ročníku potom ako sa mu podarilo uniknúť. Dozvedel som sa pravdu... navrhol mi, aby sme spolu bývali."

Počúvala som ho so zatajeným dychom. Harry sa mi otváral ako tá najzaujímavejšia a najkomplikovanejšia kniha na svete.

"Mohol som odísť od Dursleyovcov a Sirius by bol oslobodený, ale všetko sa posralo a on sa stále musí skrývať pred zákonom!" frustrovane zašomral a ja som sledovala, ako si prehrabol vlasy.

"Červochvost unikol a minulý rok pomohol Voldemortovi. Vďaka nemu je ten vrah späť." na pár minút sa odmlčal. "So Siriusom som v kontakte a polovicu letných prázdnin som strávil práve s ním. Presnejšie v Londýne, v dome jeho rodičov, ktorý sa používa aj ako sídlo organizácie nazývanej Fénixov rád. Založil ju Dumbedore ešte počas minulej vojny a jej hlavným záujmom je boj proti Voldemortovi."

Šiel na mňa príliš rýchlo... Snažila som sa chápať, no bolo to zložité.

A nové.

"Kto v ňom je?"

"Vo Fénixovom ráde? Takmer všetci Weasleyovci, Lupin, Sirius, Divooký, Tonksnová, Kingsley, zo školy napríklad McGonagallová , Snape či Hagrid a veľa ďalších, ktorých skoro vôbec nepoznám a boli i v predošlom ráde."

Kto sú Tonksnová a Kingsley? Ďalší  krivo obvinený utečenci z Azkabanu?

"A ty?"

"Ja?" ironicky sa rozosmial. "Dumbledore mi to nedovolí. Vraj nemám sedemnásť a deti tam nemôžu. Mojou úlohou je byť poslušným chlapčekom a plniť všetky príkazy. O nič sa nestarať... nič nevedieť. Byť len bábkou na lankách a tancovať ako oni pískajú."

Z jeho slov som bola naozaj šokovaná. Myslela som, že si sú s riaditeľom naozaj blízki. Že spolu vymýšľajú plány o budúcnosti sveta a zvrhnutí Voldemorta. Zdôverujú sa.

Asi som sa mýlila.

"Určite nie. Dumbledore ťa má rád. Vyzeral naozaj vyľakane, keď minulý rok vyletelo tvoje meno z ohnivej čaše."

Harry sa podoprel lakťami a venoval mi zúfalý pohľad. Aj keď nechcel, žiadal ma v ňom, aby som ho ubezpečila, že mám pravdu.

"Ani neviem. Ja už vlastne neviem nič. Som v poslednej dobe šialene zmätený. Vo svojich pocitoch sa neustále strácam, ovláda ma hnev a strach. Z toho všetkého nemôžem normálne spať, jesť ani dýchať."

Zízali sme si do očí, zelená sa strácala v tej mojej modrej.

Mágia medzi nami súcitne prebleskovala a ja som cítila jej chlácholivé objatia.

Na oboch bola vidieť patrná únava a nechuť z toho, čo sa okolo nás dialo. Moja chvíľka šťastia na metle s Harrym už dávno vyprchala a nahradila ju beznádej.

"Najhoršie z toho všetkého je, že nikdy predtým som ešte nemal strach."

"A teraz?"

"Teraz sa skurvene bojím." nakloní sa a jemne mi zdvihne bradu tak aby som mu opäť venovala pohľad "Ale nie o seba. Cítim sa byť zodpovedný za to, že si do toho všetkého zatiahnutá aj ty, chápeš? Musím sa starať o dva životy namiesto jedného. Všetko je iné... Každý jeden deň mám strach, že nakoniec zlyhám a nedokážem ťa ochrániť."

Rýchlo som musela zaklipkať viečkami a odvrátiť tvár.

Ani len netušil ako veľa pre mňa jeho slová znamenali.

Vôbec ma nenapadlo, že to môže brať takto... zo svojho uhla pohľadu. Zo svojho hrdinského uhla pohľadu. ... Nechcela som, aby sa bál. Nechcela som, aby si myslel, že medzi jeho povinnosti patrí zodpovednosť za moju osobu i jej ochrana.

Ale to by nemohol byť Harrym Potterom.

To by nemohol byť človekom, ktorého som tak veľmi milovala...

*

V tú noc som nezažmúrila ani oko. Samozrejme, na hodinu- dve ma donútila únava, ale potom? Potom už nič...

Premýšľala som nad Harrym a tým jeho výletom do minulosti, keď mi ozrejmil všetko, čo sa dialo.

Aj keď nemusel, v skratke mi porozprával o každom svojom dobrodružstve. O tom, ako v prvom ročníku spoločne s Ronom a Hermionou zdolali trolla na dievčenských záchodoch, ako prekonali všetky úlohy a zachránili Kameň Mudrcov. Ako v druháku objavili Tajomnú komnatu a zabili Baziliska. V treťom ročníku už spomínané dobrodružstvo so Siriusom Blackom a vlkolakom. Minulého roku boj s Voldemortom.

O všetkom sa síce klebetilo na škole, ale konečne som poznala úplnú pravdu a neverila svojim ušiam.

Ako to ten chlapec dokázal?

Ako sa mu vždy podarilo vyviaznuť?

Už som chápala oslovenie Vyvolený. Nebol to len úbohý vymyslený pojem.

Začala som si uvedomovať vedľa koho vlastne ležím. Veľa ľudí by pre takúto možnosť aj zabíjali...

Nachádzať sa tak blízko, mať možnosť dotknúť sa zázračného dieťaťa menom Harry Potter...

Ráno bolo ťažké, len tak tak sme stihli prvú hodinu a vykašľali sa na raňajky. Našťastie som ráno nebývala hladná.

Deň sa vliekol a za oknami neustále pršalo. Rozmýšľala som, že iné počasie už asi ani neexistuje.

Konečne sme sa ocitli na obede a tešili sa ako malé deti, keď dostanú obľúbenú lízanku.

Umierala som hladom.

Bonus k tomu, dnes sa museli Dobby a ostatní domáci škriatkovia poriadne premáhať, keďže na stole bola prestretá celá hostina... Mňam!

Harry sedel oproti mne a listoval v dnešnom výtlačku Denného Proroka, ktorý objavil v učebni Dejín Mágie. Dopriala som si dúšok Tekvicového džúsu a začala si naberať na tanier kuracinu, keď sa vedľa mňa zjavila Luna so svojim typickým zasneným výrazom v tvári.

"Ahoj Megan. Dlho sme sa nevideli."

"Ahoj Luna." opätovala som jej úsmev ako klesla na lavicu vedľa mňa.

"Čauko Harry."

"Rád ťa opäť vidím Luna." Potter vystrčil hlavu spoza novín.

"Ako sa máš?" spýtala som sa jej a dopriala si prvé sústo.

Dievčina len pokrčila plecami "Nudne obyčajne... A vy dvaja?... počula som od Nevilla, že vás zasiahol Cupidov šíp lásky."

Zasnene na mňa žmurkla.

"No, hm..." zabehlo mi.

Niekomu ako je Luna sa jednoducho nedalo klamať.

"Je to pravda. Zamiloval som sa do Megan." ale Harrymu to asi nerobilo problém. Poskladal noviny a prebodol ma svojimi zelenými očami.

"To je tak krásne." potešila sa bystrohlavčanka a potom vyskočila z lavice. "Musím ešte skontrolovať dirigovateľné slivky, ktoré som tajne zasadila za skleníkom."

Odskackala preč a my dvaja sme za ňou hľadeli s otvorenými ústami. Ani som jej nestihla povedať ahoj.

"Aké slivky?"

"Netuším." pokrútil hlavou a zahryzol sa do svojho obľúbeného melasového koláčika.

"Dnes večer máme trest u Umbridgeovej."

"Viem."

"Už si to zažil. Aké to je?"

"Vážne? Aké to môže byť v spoločnosti ropuchy a jej trestu?" zasmial sa.

"Urobila ti to ona." kývla som na jeho ruku s písmenami a on sa ju snažil hneď skryť. "Nemusíš sa unúvať. Všimla som si to už skôr."

Zamrzol uprostred pohybu.

Hovorila som pravdu. O vete Nesmiem klamať vyrytej do kože som vedela už od pobytu v nemocničnom krídle.

"Teraz ma pravdepodobne pošleš za Dumbledorom." pretočil očami na čo som sa zamračila.

"Nie."

Nastalo ticho.

Pravdou je, že som sa šialene bála, čo si na nás ta striga vymyslí... a preto som sa s ním už nevládala a ani nechcela hádať...

*

Nervózne som sa prechádzala po našej izbe a kútikom oka sledovala ako sa Harry prezliekal a namiesto košeli a kravaty si cez hlavu preťahoval obyčajné biele tričko s véčkovým výstrihom a krátkym rukávom.

"Aj tak si myslím, že to nie je dobrý nápad."

"Prečo?" zasmial sa a začal si poslušne skladať školskú rovnošatu.

"Keď ťa Umbridgeová zbadá v muklovskom oblečení bude to ešte horšie."

"Aspoň ju vytočím. Celkom ma baví ten jej zlostný červený ksicht." uškrnul sa a opäť si nasadil okuliare.

"Harry...." zastonala som a prekrížila si ruky na hrudi. "Nemôžeš takto rebelovať..."

"Rebelovať?" pobavene sa na mňa pozrel "To slovo sa mi páči."

"Vieš ako to myslím."

Mala som dosť napäté nervy už od rána a triasla sa strachom, čo s nami ta ropucha bude robiť a Harry ma ešte musel provokovať. On sa možno nebál a nemal v sebe žiaden pud sebazáchovy, ale boli sme tu dvaja.

Už by si na to mohol zvyknúť.

"Megan." zasmial sa na mojom vystrašenom výraze, keď si namiesto čiernych školských nohavíc natiahol skinny džínsy.

"Samovrah." zašomrala som popod nos.

"Budeš dobré dievčatko a pridáš sa?" zapol si rázporok a gombík a chytil ma za ruku.

Hľadel na mňa tými neodolateľnými očami, ktorým som nemohla povedať nie.

"Prosím." vystrúhal grimasu šteniatka.

"Dobre, dobre. Ale budeš musieť naše mŕtvoly zakopať, keď nás ropucha nakoniec zabije ."

"Fajn." zasmial sa a otočil sa čelom k oknu a chrbtom ku mne, aby mi doprial súkromie na prezlečenie.

Na čo som sa to prepána dala?

Študenti mali prísne zakázané nosiť muklovské oblečenie na vyučovanie a trest u Umbridgeovej sa bral ako škola. A ona, človek nenávidiaci muklov, má o dôvod viac zaškrtiť nás, hlupákov.

Povzdychla som si nad tou blbosťou, čo práve robím a vytiahla si z kufra červeno-čiernu kockovanú košeľu, moju obľúbenú a čierne skinny džínsy, rovnaké aké mal Harry.

Prezliekla som sa bleskovou rýchlosťou a potom si obula obyčajné čierne ošúchané tenisky. Už dlho som na sebe nemala svoje vlastné oblečenie a bol to naozaj dobrý pocit.

"Ak sa chceme zastaviť ešte aj v soviarni, mali by sme si švihnúť." skontroloval hodinky na zápästí, keď som si vlasy stiahla do neposlušného strapatého vrkoča.

"Vyzeráš dobre." premeral si ma pohľadom na čo som očervenela. "Asi ťa začnem nútiť častejšie nosiť muklovské šaty."

Prekrútila som nad jeho slovami oči, ale zahriali ma pri srdci. On si myslí, že vyzerám dobre!

Alebo nie? Možno to nemyslel vážne...

Zastrčil si prútik do zadného vrecka nohavíc, ja som si ten svoj schovala do rukáva košele a spolu sme sa vybrali von z izby, dolu schodmi, do okrúhlej miestnosti klubovne.

Pár ľudí na nás uprelo oči, ako sme sa snažili nenápadne vykĺznuť.

"Už to počujem zo všetkých strán. Potter a Fosterová zdrhli na tajné rande!" Harry začal predstierať šepot chrabromilčaniek, hneď ako sa za nami zaklapol obraz Tučnej pani.

"Naozaj vtipné." pretočila som nad jeho rozkošnou detinskosťou oči.

Vďaka Potterovým skratkám a priechodom za gobelínmi sme sa dostali do soviarne už za desať minút a dokonca ani nestretli nikoho nevídaného, slizolínskeho a blonďavého.

Nadšene som sa začala rozhliadať po sovách rôznych farieb a veľkostí. Všetky upokojujúco húkali a pozorovali nás veľkými jantárovými kukadlami.

"Hedviga!" zakričal Potter a o chvíľku na to sa ozval trepot krídel. Na ruku mu dosadla nádherná sova snežná.

Od radosti, pravdepodobne preto, že vidí svojho majiteľa po takom dlhom čase, ho jemne ďobla do ucha a on sa usmial.

Naďalej som sa otáčala okolo vlastnej osi a hľadala známu plamienku driemavú, Heilly.

"Nie je tu." zašepkala som do ticha ako sa mi zachcelo plakať.

Tešila som sa, že ju konečne uvidím a pohladím.

"Určite je len na večernom love." uisťoval ma Harry, no pri pohľade na neho a Hedvigu som musela odvrátiť tvár.

Hladil ju po jemných bielych perách a ona občas spokojne zahúkala.

V ten okamih som tak šialene chcela späť svoj starý nudný život. Po boku Lavender a Parvati, s dlhými listami od svojej mamy, ktoré by mi priniesla Heilly a s jedinou starosťou na krku a to školou.

Nenávidela som všetky tie zmeny, čo sa neustále diali. Nenávidela som celú tu skurvenú situáciu v akej som sa ocitla.

Stále som bola len malým vystrašeným dievčatkom, ktoré sa pred mamou tak rado skrývalo pod posteľ. Bála som sa ako ďaleko to všetko zájde... a kde... kam...

"Mali by sme ísť, Megan. Čaká nás trest." zamával mi pred očami Harry.

Nenápadne som si utrela slzy a posledný krát skontrolovala soviu voliéru. Nebola tam.

Čo ak sa jej opäť niečo stalo?

"Heilly bude v poriadku. Sľubujem." jemne ma chytil za lakeť a ťahal preč.

Nechala som sa odviesť a neustále si v mysli musela prehrávať jeho slová.

Sľúbil mi to.

Určite bude v poriadku.

Musí.

Mám Potterovo slovo... A ten svoje sľuby vždy dodrží, nie?

*

Sedela som chrbtom k Harrymu, na nepohodlnej tvrdej drevenej stoličke pri stole s ružovým kvetinovým obrusom, ktorého materiál nepríjemne škrabal. Oproti mne bola len ako inak naružovo vymaľovaná stena pokrytá zavesenými zdobenými tanierami s škaredými mačencami rôznych druhov, farieb a mašli.

Neustále mi k nim ulietaval pohľad.

Na stole sa okrem dlhého zvitku pergamenu nachádzalo len čierne brko s hladkým perom a ostro špicatým koncom.

Umbridgeová nám pred piatimi minútami oznámila, ako bude náš trest prebiehať. Za úlohu sme dostali napísať vetu Rešpektujem Ministerstvo Mágie minimálne tisíckrát. Harry sa zamračil a potom mi nenápadne venoval pochmúrny pohľad.

Vedela som, na čo narážal.

Tej nechutnej odpornej ropuche o nič viac nešlo len ako nás ponížiť a rozrezať našu kožu do krvi...

Potter mi detailne neopisoval ako tie jeho škaredé jazvy Nesmiem klamať na chrbte ruky vlastne vznikli... bolo to skalpelom?

Polial ma strach. Nikdy som nebola odvážna. Bála som sa bolesti... nechcela som to robiť... Dobrovoľne alebo skôr nasilu rozrezávať svoju ruku a zraňovať sa.

A tak som tu sedela, hľadela na sépiový pergamen a modlila sa, aby tie dve hodiny ubehli čo najrýchlejšie.

Ale dobre viete, vtedy keď chceme urýchliť čas, spomalí sa...

Počula som škripot brka za sebou a tak vedela, že Harry už začal. Prišlo mi ľúto, že sa na neho nemôžem ani pozrieť. Aspoň trošku by som sa upokojila.

Zacítila som Umridgeovej prepichujúci pohľad na temene hlavy a zhlboka sa nadýchla. Uchopila brko a potom skúšobne napísala prvé písmeno. Nič.

Potom ďalšie.

Celá veta a stále sa nič nedialo...

Za to som naprieč zväzok zacítila Harryho emócie a ťažkú dusnú mágiu. Bol nahnevaný a sršal bolesťou.

Pokúsila som sa mu nejako vsugerovať pozitívne myšlienky, ale takto predsa magický zväzok nikdy nefungoval...

Písala som ďalej a pri piatej vete mi začalo jemné mravčenie na ľavej ruke... So zatajeným dychom pokračovala ďalej ako sa atrament vlastnej krvi nevinne leskol na pergamene.

Bol to ohavný pocit, keď človek pozoroval na vlastné oči vytváranie neviditeľnou silou bolestivé hlboké ryhy do svojej  kože.

Môj pud sebazáchovy ma nútil, aby som odhodila brko a vypadla preč, ale to som nemohla urobiť...

Bola to len prvá skúška po boku Harryho Pottera. Som odsúdená ako jeho magická polovica a tak bolo jasné, že v budúcnosti budem zažívať oveľa viac a neporovnateľne väčšiu bolesť...

Písala som a písala. Dookola tú istú nenávidenú vetu. Rešpektujem Ministerstvo Mágie.

Po zhruba dvadsiatich vetách, mi začal tiecť pramienok krvi po pokožke a kvapkal na rukáv košele. Do očí mi vyhŕkli slzy ako som zasyčala od toho trvajúceho neznesiteľného štípania.

Nedokázala som pokračovať ďalej, celá ruka mi horela ako v ohni.

Mágia sa vlnila vzduchom, ublížená, zúfalá a bolestivá. Cítila som Harryho narastajúci hnev a začala som sa ešte viac báť.

Panebože, nech neurobí nejakú hlúposť.

"Stačí." počula som Umbridgeovú ako narastalo všetko to napätie okolo nás.

Okamžite som pustila brko a ona prišla so žabím ksichtom ku mne.

Vzala moju ruku medzi tie svoje a so spokojným úsmevom kontrolovala otvorené krvácajúce rany. Mala som pocit, že sa pri pohľade na ňu povraciam. Milovala ľudské utrpenie a bolesť.

"Myslím, že to nestačí." zašepkala, na čo mi na ruku poriadne zatlačila a ja som zo seba vydala bolestivý ston. "Prečo ste dnes prišli muklovských šatách, slečna Fosterová?"

Neľudsky ju drvila vo svojom zovretí a ja som takmer nevidela od bolesti, keď zrazu odletela a tvrdo narazila do steny vo svojej kancelárii. Dopadol na ňu tanier so škaredou mačkou, ktorý sa rozbil a ona upadla do bezvedomia. Po ľavom spánku jej z vlasov tiekol pramienok krvi.

Šokovane som hľadela na svoju profesorku a od strachu sa mi podlomili kolená. Zachytili ma pevné paže.

Čo sa doriti stalo?!

"Harry! Ako si mohol...?!" zajachtala som neschopná reči

"To som nebol ja." záporne zakrútil hlavou "Aspoň nie úmyselne. Musel to byť výsledok našej zmiešanej mágie."

"Panebože! Vieš aký z toho bude problém?!" triasla som sa a pohľadom neschádzala zo ženy.

"Si v poriadku? Tvoja ruka..." vystrel mi ju a pozoroval vyryté písmenká do kože. "Je to oveľa horšie ako u mňa... musela ti dať ostrejšie brko... Tá skurvená striga!"

Nenávistne vrhol pohľad smerom k Umbridgeovej. Mala som pocit, že si ani neuvedomuje, že sme zaútočili na človeka a ešte k tomu aj na profesorku! Na prvú námestíčku ministra mágie! 

Riaditeľ nás varoval. Máme prísne zakázané ohroziť a ublížiť ľuďom...

"Č-čo budeme robiť?"

"Síce to nerád to hovorím, ale musíme za Dumbledorom a potom do nemocničného krídla. Ten jediný nás môže v tejto situácii zachrániť." stále však rozprával pokojne, vyzliekol si tričko a zabalil do neho moju zranenú ruku. "Malo by to pomôcť proti krvácaniu."

Jemne ma chytil za zdravé zápästie a ťahal preč z pracovne. Pozorne za sebou zavrel dvere a potom sme sa spoločne rozbehli po tichých chodbách...Tušila som, že teraz nás už ani riaditeľ nezachráni.

"Už sa to začalo." zašepkal tak, že som ho skoro vôbec nepočula. "Nedokázal som ťa ochrániť a kvôli mne ti ubližujú..."

A/N: Ahój! :) Fúha, táto časť mi dala poriadne zabrať. Myslím, že takú dlhú možno ešte ani  v story nemám. Trest u Umbridgeovej mal byť v nasledujúcej kapitole, ale keďže ste ma naozaj veľmi veľmi a ešte raz veľmi potešili, vsunula som to už tu. 

Ďakujem za všetky dokonalé komentáre a votes! ♥ Ste úžasní! Nečakala som, že ich bude až toľko. Aspoň teraz viem, že to dokážete :) Nechce sa vám to opäť zopakovať? :D

Dostávame sa to ďalšieho míľniku v príbehu a ja sa teším ako malé decko :D Viete si tipnúť, čo to bude? Pokojne môžete napísať, rada sa mrknem na vašu fantáziu ☺

Možno je táto časť nejaká smutnejšia či depresívnejšia, ale moje písanie ovplyvňuje aj to, čo sa okolo mňa deje a to, čo sa stalo pred dvomi dňami v Paríži je naozaj strašné. Som z toho naozaj dosť mimo, keďže zomreli desiatky nevinných ľudí kvôli bande (skurvených) šialencov... 

Emócie však podporujú písanie a ja idem hneď teraz písať ďalšiu kapitolu nech ju máte čo najskôr, okej? ☻

I love you all! ♥