Je zbytočné rozprávať, ako som po odchode z riaditeľovej pracovne skočila rovno do svojej postele v chlapčenskej izbe, ktorej obyvatelia už tvrdo spali, s hlavou zaborenou do vankúša a migrénou. Dlho som touto bolesťou netrpela a bola som za to naozaj vďačná.

Bohužiaľ, musela sa mi ozvať v tej najnevhodnejšej chvíli.

V mysli sa mi premietal rozhovor s Dumbledorom a predstavy o mojej budúcnosti.

Chceli zo mňa mať niečo, čo som nikdy byť nemohla.

Nenarážala som len na riaditeľa alebo Harryho, ale na celý čarodejný svet.

Potter musel vedieť, už ma za ten čas stihol lepšie spoznať, že nemám šancu. Nikdy nebudem dokonalo fyzicky zdatná alebo vrhať zaklínadlá ako on.

Moja jediná šanca na prežitie bol práve chlapec s jazvou na čele a nik iný a ja som konečne pochopila, čo tým myslel. Prečo nemohol v noci spávať.

Mal pravdu.

Bez neho som bola stratené zmätené naivné dievča v tomto ohavnom pokrútenom svete.

Zlepším sa. Budem bojovať.

Zaprisahala som si, že sa budem snažiť uľahčiť nám situáciu i život. Budem mu pomáhať a stáť po jeho boku až kým obaja nezomrieme.

Lebo ani jeden nemôže žiť, keď ten druhý nie je nažive.

*

Ráno som sa zobudila na budík a mala v pláne chystať sa do školy ako každý obyčajný deň. Harry však už bol hore, sedel opretý o chrbát postele s knihou v lone a keď zaregistroval moje pohyby, pousmial sa.

"Nemusíš vstávať... Dnes nikam nejdeme, spomínaš?"

"Aha...." klesla som naspäť do perín a pošúchala zaspaté oči.

Vybavilo sa mi, ako McGonagallová včera rozprávala, že zvyšné dve dni, teda štvrtok a piatok na vyučovanie nepôjdeme.

V piatok absolvujeme rozhovor s novinármi a v sobotu sa vyparíme.

Paráda.

Jedno jediné pozitívum bolo to, že nemusíme chodiť do školy. Vôbec sa mi nechcelo sedieť v lavici a počúvať o dôležitosti skúšok VČÚ.

VČÚ!

Ako spoločne s Harrym urobíme skúšky, keď už ďalej nebudeme chodiť do školy?

Viem, vojna a záchrana sveta je dôležitejšia, ale...

V tom som si uvedomila; už som naďalej nebola dievčaťom ako predtým, študentkou, kamarátkou a dcérou. Bola som niekým iným, menila som sa do niekoho iného...

Ďalšou otázkou je... ako zakryjú naše zmiznutie?

Určite si študenti všimnú že zmizol najpopulárnejší párik na škole... ale to nie je moja starosť, nech si to Dumbledore rieši sám.

Dlho som rozmýšľala nad Harryho slovami a zistila, že má naozaj pravdu. To, čo mu neustále robil riaditeľ, jednal s ním ako so zbraňou a zabudol, že aj on je len ľudskou bytosťou, bolo šialené.

Bude sa ku mne chovať rovnako?

Stanem sa tajným šípom, ktorý trafí svoj terč v tej najväčšej slabine? Alebo hrdá vznešené dýka, ktorá bez milosti pozabíja každého kto jej skríži cestu za vytúženým cieľom?

Bála som sa.

Strach ma oblieval každú minútu viac a viac ako som si predstavovala našu nejasnú budúcnosť.

"Nerozmýšľaj nad tým." vrátil ma späť do reality Harryho hlas. "Je to zbytočné. Len trápiš, ale aj tak nič nevyriešiš. Užívaj si, kým môžeš, tak ako to robím ja..."

Len som mlčky prikývla so spodnou perou pricviknutou medzi zubami.

Zrazu ticho preťalo škŕkanie v mojom žalúdku. Okamžite som cítila na lícach červeň.

Potter sa pobavene zasmial "Niekto tu je hladný?"

"Neviem o čom rozprávaš." zamrmlala som a takmer celá zmizla pod perinou.

"Vážne?" mohla som si len predstaviť jeho úškrn.

V tom sa jeho hlava objavila v tme vedľa tej mojej a obaja sme tak boli pod prikrývkou ako v našej vlastnej súkromnej tajnej skrýši.

"Ahoj." mäkko prehodil.

"Hm... ahoj."

Mlčali sme a ja som cítila ako bojuje so smiechom. "Nehovorím, že sa mi tu s tebou nepáči, ale mohli by sme sa vrátiť na svetlo?"

"Prekáža ti tma?" zatriasol sa mi hlas, no cítila som ho až príliš blízko, jeho dych, vôňu, teplo a telo.

"Mne sa v tme veľmi páči." zachraptil a mne tak naskočili zimomriavky.

"Je hlboká..." cítila som ho ešte bližšie.

"...tajomná..." takmer sme sa dotýkali tvárami.

"...a príťažlivá." jeho nos sa jemne otrel o ten môj a venoval mu malú eskimácku pusu, no potom zmizol.

Harry z nás z ničoho nič strhol perinu, vyskočil z postele a začal sa nahnevane prechádzať hore dolu po izbe. Neustále sa pri tom ťahal za vlasy.

Ja som len naďalej sedela na svojom mieste a snažila sa skrotiť splašené srdce, ktoré bilo ako o závod.

"Stalo sa niečo?" zašepkala som do ticha.

Chlapec sa otočil a pri pohľade na mňa zastonal. Cítila som jeho zelené oči na odhalenom ramene, keďže mi tričko na spanie, (ktoré som začala používať namiesto nočnej košele), neposlušne skĺzlo na stranu i to ako skúmajú každý milimeter nahej kože odtieňu mlieka.

Potom, čo si uvedomil že zíza, okamžite odvrátil tvár.

To sa na mňa nedokáže ani len pozrieť? Som pre neho až taká neatraktívna?

Zamrkala som ako mi vlhkosť nabehla do očí a on sa na mňa opäť pozrel.

Tentoraz jeho pohľad smeroval trochu nižšie, na moju hruď a ja som sa tiež očami skĺzla dolu.

Panebože.

Minulú noc, keď sme sa vrátili od Dumbledora, som sa bleskovo vyzliekla a natiahla na seba len tričko. Nerozmýšľala som, že sa ráno zobudím do izby plnej chalanov, teda minimálne jedného.

A preto teraz cez tenkú látku vykukovali moje bradavky.

Prosím, nech je to len ďalšia nočná mora... Prosím, nech to nie je skutočné...

Mala som pocit, že odpadnem.

Prikrývku okamžite vytiahla až po bradu a červená až za ušami hodila očkom po Potterovi.

Ten nehybne stál pri okne a zízal von.

"Harry?"

Konečne sa otočil smerom ku mne, jeho výraz nečitateľný a oči tmavé. "Niekedy si myslím, že mi to robíš naschvál."

Čo?! Čo robím? Nemôžem za to, že som bláznivo zamilované a popletené dievča... ktoré sa preslávilo trapasami.

"Ale viem, že sa mýlim. Si až príliš nevinná."

Nechápavo som na neho hľadela, no on len zavrtel hlavou. "Priprav sa... urobíme si menší výlet do kuchyne."

A v tom sa musel môj žalúdok opäť ozvať.

Super, takže kuchyňa...

*

Ešte aj počas toho, ako sme spolu prechádzali prázdnou spoločenskou miestnosťou v Chrabromile, som sa cítila trápne.

Fajn, viem, že som nebola nahá, ale videl všetky tie hm... obrysy a ja som nenormálne hanblivý človek.

Plus, pred niekým, kto sa mi naozaj páči...

Oblečená v muklovských veciach, veľkej červenej mikine a úzkych šedých teplákoch s vlasmi v drdole a absolútne neupravená som sa spoločne s Harrym počas štvrtkového vyučovania trepala do kuchyne na neskoré raňajky alebo naopak skorý obed.

Tešila som sa, ako konečne po dlhšej dobe opäť uvidím domáceho škriatka Dobbyho...

Mlčky sme preliezli otvorom za obrazom a rovnako bez slov sme kráčali aj po chodbách.

Po tom čudnom ráne mi naozaj nebolo veľmi do reči a myslím, že rovnako aj Potterovi.

Neustále mi myšlienky odbehávali k jeho slovám, ktoré som bohužiaľ nechápala.

Bola som tak šialene zmätená ako už dlho nie.

Prechádzali sme cez prázdnu Vstupnú halu, naše kroky sa ozývali veľkým priestorom a potom zabočili do chodby, odkiaľ zvyčajne vychádzali bifľomorčania.

Nedívala som sa na cestu, pozorovala svoje otrhané čierne tenisky, keď sa zrazu ozval hlas.

Nepríjemný, mužský, snobský hlas.

"Ale, ale koho to tu máme? Samozrejme, to musí byť Potter a Fosterová."

Pane Bože za čo ma trestáš? Prečo dnes? Prečo práve dnes?

"Malfoy." unudene pretočil očami chrabromilčan "Mohol by si zmiznúť? Dlho som ťa nevidel a chcem si ten rekord udržať."

Naozaj pred nami stál Draco a jeho dvaja prisluhovači. Spoľahlivo blokovali celú chodbu.

"Nie tak rýchlo, Potter." precedil so zaťatými zubami Malfoy ako urobil krok dopredu a narušil náš osobný priestor.

Naozaj ma to už prestávalo baviť.

Neustále dookola tá istá obohraná platňa.

Len ponižujúce urážky a zbytočné súboje.

Nemôže nám dať konečne pokoj?

Som už skrátka vyčerpaná z tích detských naťahovačiek. Som vyčerpaná zo školy, z kamarátok, zo svojho súčasného života, zo strachu z budúcnosti a z Malfoya...

Ak sa naďalej budem takto trápiť, zošaliem.

To chcem tak veľa? Raz a navždy pokoj.

A myslím, že nehovorím len za seba.

Harry otvoril ústa aby niečo, predpokladám neslušné, odvetil, ale vložila som sa do toho pre zmenu ja.

"Pozri Malfoy, je mi jasné, že si tu, aby si opäť vyvolal ďalšiu hádku. Chceš mi vynadať do humusáčiek a Harrymu do idiotov, ale to všetko sme už počuli niekoľko krát, takže ak nemáš nič nové... rada by som sa šla naraňajkovať."

Zostala som sama zo seba prekvapená, keďže som zvyčajne taká hanblivá, že sa vždy radšej schovám do kúta a predstieram, že neexistujem...

Hold, časy sa menia.

A vyzerá to tak, že spoločne s nimi aj ja.

Malfoy na sebe nedal poznať, že ho to šokovalo, ale ja som dokázala postrehnúť ten malý záblesk údivu v jeho chladných sivých očiach.

"Niekto tu má podrezaný jazyk?" nahnevane zasyčal "Odkedy si taká odvážna, Fosterová?"

Mlčala som, nevediac čo povedať, keď si ma k boku pritiahla Harryho silná paža a ja som vo vlasoch zacítila drobný bozk.

"Odvtedy, čo ju môžem volať svojim dievčaťom."

Nad jeho slovami sa mi v pobrušku prebudilo celé hejno zamilovaných motýlikov.

Malfoy s veľkou dávkou nenávisti vystrúhal zhnusený úškrn.

"Vážne? Už si zabudol na Čchangovú?"

Čiernovlasý chalan zbledol a mne sa zrýchlil dych.

Samozrejme, dobre som vedela, že sa Harrymu už dlhšiu dobu páči Čcho ale nekládla som tomu veľký význam, keďže som ich nikdy spolu nevidela ako normálny pár... viem, že mala niečo so Cedricom a často po jeho smrti plakala na záchodoch no potom nastalo obdobie, krátko na konci minulého školského roka, kedy sa začala opäť usmievať.

A v tom ma pichlo pri srdci.

Dôvod jej úsmevu nebol nikto iný ako Harry Potter.

"Na to ako ste sa obchytkávali v prázdnych triedach? V šatni? V komorách na metly?" Malfoy si túto situáciu vychutnával s víťazným úškrnom na perách.

Zakazovala som si počúvať jeho slová ako do môjho srdca bodal ostrou dýkou. Neustále som si v hlave musela opakovať, že nemám žiadne právo na Harryho útočiť, keďže sme spolu nikdy nechodili ani chodiť nebudeme a on si môže robiť čo len chce. My dvaja sme medzi sebou mali len falošný vzťah určený pre verejnosť a magický zväzok.

Nič spoločné s citmi...

...s mojimi úbohými popletenými zamilovanými citmi, ktoré mi Potter nikdy nebude opätovať.

A aj keď som to všetko vedela, bolo bolestivé počúvať ako si užíva v náruči inej.

"Ako musela na krku nosiť šatky a schovávať cucfleky? Ako o tebe cukrovala svojim kamarátkam?"

"To všetko je minulosť. V mojom srdci je miesto len pre jedno dievča a tým je Megan." zamračil sa Harry ako som snažila jemne vykĺznuť z jeho náruče.

Nedokázala som tam dlhšie zostať. Minimálne nie teraz.

Počúvať jeho klamstvá a vidieť všetky tie herecké výkony bolo extrémne ťažké.

"Nevyzerá ako človek, ktorý ti verí." zasmial sa Malfoy pri pohľade na moje sklené oči.

Okamžite som hlavu zvesila dolu a snažila sa neplakať.

Prečo to muselo byť tak ťažké?

Prečo musí láska bolieť?

Čo má Čcho a ja nie?

Nie som dosť chytrá? Dosť pekná? Nie som talentovaná hráčka Metlobalu?

Automaticky som sa s ňou musela v duchu porovnávať.

"Megan?" zacítila som na brade dotyk ako mi Harry jemne zdvihol tvár a zahľadel do očí.

Dúfala som, že v nich nenájde stopy po slzách...

Čakala som, že niečo povie, čokoľvek, ale on si ma len bez slova pritiahol k sebe a pevne objal, moja tvár zaborená v jeho ramene, ruky okolo krku a tie jeho na mojom páse.

A v tom pre mňa prestal existovať celý okolitý svet, Malfoy i Čcho a ja som si len užívala jeho horúce mužské telo a vôňu, ktorá sa stala drogou pre moje zmysli.

Bolo až smiešne, ako takou primitívnou vecou ako je objatie dokázal opäť zlepiť moje srdce dohromady.

*

Musela som sa rozosmiať.

Dobby sa dnes naozaj prekonal a natiahol na seba detské pančuchy s jasno červenými trakmi. Vyzeral ešte bláznivejšie ako zvyčajne keď som k tomu prirátala aj baranicu, ktorá mu zdobila pokrývku hlavy.

Toho škriatka si človek skrátka musel zamilovať.

Konečne sme boli v kuchyni, obklopený množstvom drobných stvorení, ktoré veselo chystali obed pre more hladných krkov.

Spomenula som si na svoj posledný pobyt v kuchyni a to, ako som sa sem dostala nedopatrením počas nočného túlania po hrade. Aj vtedy bol Dobby milý a ponúkol mi teplé mlieko a sušienky.

Ani teraz tomu nebolo inak; pár škriatkov okamžite po vypočutí našej prosby odbehlo a vrátilo sa s bohatými anglickými raňajkami ako sa patrí, vajcami, slaninkou a fazuľou.

Nemohla som sa naďalej dívať na to úžasné jedlo so škvŕkajúcim žalúdkom... vrhla som sa za lupačkou a s vďačným úsmevom prijala od Dobbyho šálku čaju.

Počúvali sme škriatkove šťastné bľabotanie ako sa ostatní opäť vrhli do práce a nás nechali bokom.

Spokojne som sedela na linke a hojdala nohami v teplákoch a teniskách, keď sa Dobby ospravedlnil a odbehol hlbšie do kuchyne.

Harry sa zrazu zjavil medzi mojimi nohami, takže sme si boli rovní tvárou v tvár, keďže bol inak vždy vyšší ako ja.

Bolo pre mňa dosť intímne, ako ruky položil z každej strany na linku vedľa mojich bokov a ja, keby som nohy obmotala okolo jeho pása, by som ho pri sebe šikovne uväznila.

Bol blízko a ja som si kázala odstrčiť ho a poslať čo najďalej aby ma už nemohol vodiť za nos aj keď o tom nevedel.

(Keď sme sa od seba na chodbe odtiahli, Malfoy, Crabbe i Goyle bez slova zmizli. Zaumienila som si, že Čcho už nikdy v Harryho prítomnosti nespomeniem. Nechcela som si ubližovať.)

"Harry..." zamrmlala som s ústami plnými sladkého cesta, no on sa na mňa šibalsky usmial a pokojne si odhryzol so zvyšku nedojedenej žemle v mojej ruke.

Moje líca pokryla červeň, keďže vyzeral naozaj sexy ako prežúval a jednou rukou prehrabol svoje neposlušné čierne pramene.

"Sladká." uškrnul sa frajersky "Ale nie tak ako ty, Meg."

Nestihla som reagovať, keďže mi šikovne uchmatol ďalší odlomený kúsok, ktorý som si chcela strčiť do úst.

"Heej! To sú moje raňajky." čapla som ho po ruke, ale neskoro, už opäť prežúval.

Pobavene nadvihol ľavé obočie. "Ale mne viac chutí od teba."

"Vážne?" zasmiala som sa. "Tak čo hovoríš na toto?!"

Načiahla som sa za tanierom s volským okom a capla ho Harrymu rovno do tváre. Inokedy by som nemala odvahu, stále bol mojim idolom, ale bola to malá osobná pomsta za Čcho.

Potter šokovane otvoril ústa, keď som odtiahla tanier a jemu sa tekuté vajíčko rozlialo po celej tvári a kečup zjavil aj vo vlasoch.

"Chutí?"

"Naozaj milé." zafunel a zotrel si zo sklíčok na okuliaroch žĺtok.

Musela som sa vybuchnúť do smiechu, keď som ho pozorovala ako sa trápi so všetkým tým vajíčkom.

"Kto sa smeje naposledy...?"

Nebola som však dosť opatrná a nestihla sa kryť, keď mi tvár zasiahla fazuľa v rajčinovej omáčke.

"To si neurobil?!"

"Urobil." prikývol s úškrnom.

Okamžite som zoskočila z linky, schmatla nádobku so slivkovým džemom a chrstla mu ho do tváre, takže teraz sa mu k žltej pridala i fialová.

Harry pobavene nadvihol obočie. "To je všetko, čo dokážeš?"

A tými slovami neúmyselne začal vojnu.

Našťastie pre nás, na linke sa nachádzalo veľa výborného jedla, ktoré sa dalo použiť ako palebná zbraň.

O malú chvíľu vzduchom lietali potraviny ako sme sa snažili toho druhého zasiahnuť a čo najviac zašpiniť.

Do rúk mi prišla kocka masla a snažila som sa ňou trafiť chlapca, ale na moju smolu mal výborné reflexy a okamžite sa uhol.

On pre zmenu odpálil celú armádu syrov, paradajok a všetkého čo mu prišlo do cesty a aj keď som stihla v čas vhupnúť za stôl, zasiahol ma biely jogurt a moje vlasy hneď získali nový odtieň.

"Zabijem ťa, Potter!"

"Vážne, Fosterová?" rehotal sa ako kôň a ja som stratila všetky nervy.

Hodila som sa na neho celou váhou a on nepripravený, stratil rovnováhu. O chvíľu na to sme skončili na zemi a ja na ňom, tak ako sa nám už párkrát stalo...

Nechcem ani vedieť, aký sme museli byť zafúľaný od hlavy po päty, presne ako vtedy na lúke pred Hagridovou chalupou, kde sme sa obhadzovali trávou a blatom.

"Máš niečo vo vlasoch, Fosterová." zaškeril sa. "Počkaj, veď to je jogurt... ako sa tam len mohol dostať?"

"Nenávidím ťa!" začala som ho udierať do hrude, ale on moje zápästia ľahko chytil do svojich dlaní.

"Naozaj? A ja som si vždy myslel, že miluješ." uškŕňal sa ako idiot.

"Tak to si sa mýlil." odvrkla som a chcela sa postaviť, keď ma opäť stiahol k sebe a tak sme sa váľali po vajíčkach, múke, džeme a radšej nechcem vedieť čo je bol zvyšok.

Bola som naozaj rada, že si to odskákali práve moje staré tepláky a mikina inak by som ho asi naozaj zabila.

Samozrejme, musela sa do toho vložiť i mágia... a nad hlavami nám začal vybuchovať ohňostroj.

Na ten hluk sa objavili domáci škriatkovia na čele s Dobbym a od úžasu otvárali ústočká ako zazreli farebné divadlo našej spoločnej mágie.

Najlepšie na tom bolo, že sa hneď vrhli do upratovania bez zbytočných rečí a my sme sa po poďakovaní úspešne vyparili.

*

"Megan?" zamrmlal Harry ako sme už dlhšiu dobu kráčali tou istou cestou späť v trápnom tichu.

Netuším ako sa medzi nami vytvorilo, keďže sa to ešte nikdy nestalo...

"Áno?" nezaujato som odvetila a nijak nereagovala na jeho ruku, ktorá našla tú moju a preplietla prsty.

Vychádzali sme z chodby do Vstupnej haly, ktorá bola cez obed preplnená študentmi, preto bolo treba zaujať pozíciu a zahrať najlepšie ako sa dalo.

Aj teraz väčšina nenápadne hádzala očkom našim smerom ako sme prechádzali naprieč miestnosťou.

"Chceš ísť na obed do Veľkej Siene?" šepol kútikom úst a venoval mi malý zamilovaný úsmev.

Ako prvé ma napadlo odmietnuť, ale potom sa mi v hlave zjavil nápad. Absurdný, smiešny, detinský nápad za ktorý sa budem hanbiť roky, ale musela som to urobiť.

Žiarlivosť postupne napádala všetky moje orgány...

A keď sú ženy zvyčajne žiarlivé stávajú sa z nich mrchy. Panebože, nech za to nepôjdem do pekla.

"Samozrejme, láska." opätovala som mu úsmev, ale na rozdiel od neho nestíšila hlas.

Harry na mňa vrhol prekvapený pohľad, ale to som ho už viedla do Vstupnej Siene, kde sa na nás opäť viac-menej zízalo.

Okamžite som zacítila na chrbte oči istého slizolinčana, ale tie som sa dnes rozhodla ignorovať a namiesto toho svoju pozornosť presunula na stôl Bystrohlavu.

Na moje sklamanie som tam ich stíhačku nezastihla a mala v pláne tak rýchlo vypariť ako sa objavila, keď sa za nami ozval vysoký dievčenský hlas. "Ahoj, Harry."

Bože, to dievča som začínala nenávidieť.

Pomaly som sa otočila a vykúzlila najmilší úsmev, aký sa mi podaril.

"Zdravím, Čcho."

"Uch, ahoj...?" venovala mi prekvapený pohľad.

"Teší ma, som Megan." načiahla k nej ruku a ona mi ňou potriasla.

"Aj mňa teší, moje meno je Čcho, ale o mne ti už určite Harry veľa rozprával."

"Vážne? Vtipné je, že ťa nespomenul ani jedným slovom." odvetila som so sladkým úsmevom.

"Tak to musíš hneď napraviť, Harry." zachichotala sa a mojim ušiam to prišlo šialene falošné.

"Počul si, láska, porozprávaj mi o Čcho..."

Potter vyzeral akoby z posledných síl premáhal smiech, no po mojich slovách vystrúhal vážnu tvár.

"Hm..."

"Povedz jej o našich stretávkach za skleníkmi." prepichla chrabromilčana očami farby horkej čokolády "Že s ňou si sa určite nikdy nemal tak dobre ako so mnou."

"Za skleníkmi?" neprirodzene som sa rozosmiala "Aké romantické..."

"Podľa toho čo som počula od slizolinčanov i od novín, ty si ešte nedostala možnosť okúsiť, čo všetko Harry dokáže a teraz nenarážam na jeho odvahu či metlobalové zručnosti..." zákerne sa usmiala "...asi pre neho nie si dosť atraktívna."

Prekvapene pootvorím ústa, keď sa k chlapcovi po mojej pravici tá potvora priblíži a niečo mu šepne do ucha, pery pri tom obtrie o jeho lalôčik a dlaňami prejde cez čierne tričko na hrudi.

Zaplaví ma úzkosť a bodavá bolesť pri srdci, keď zistím, že Harry jej pohľad opätuje, pritiahne si ju bližšie k sebe a na oplátku niečo pošepká.

Rozmýšľam nad zbabelým útekom a už už sa chystám zvrtnúť na päte a odísť, keď Čcho pobúrene odstrčí Pottera od seba pri čom sa jej lesknú oči od hnevu a zúrivosti.

"To nemôžeš myslieť vážne!" rozkričí sa na celú jedáleň tak, že i tých pár študentov, ktorí nášmu vystúpeniu nevenovali žiadnu pozornosť, teraz zvedavo zízajú.

"Dala som ti všetko! Každá jedná noc pre teba znamenala veľa, viem to!"

"Upokoj sa, Čcho a nevyvolávaj zbytočné scény." schladí ju Harry s pevne zovretou sánkou a ja tak poznám, že je nahnevaný, ale stále sa snaží kontrolovať.

Musí.

Dumbledore by nás pravdepodobne zabil, ak by naša mágia vybuchla práve teraz, keď máme na hrade stráviť naše posledné dve dni.

"Zbytočné scény?! To myslíš vážne?! Tak ty ma vymeníš za túto... túto..." gestikulovala smerom ku mne a hľadala poriadne škaredé slovo, ktoré by vystihlo moju maličkosť.

Ľutovala som, že ma vôbec na sekundu napadlo prinútiť ju žiarliť. Nečakala som, že sa tak ľahko premení na zúrivú fúriu.

Teraz sa mi do očí tisli slzy.

"Už ani slovo..." Harry jej pevne zovrel zápästie "Nikdy som ťa za Megan nevymenil. My dvaja sme skončili ešte pred prázdninami."

"A čo si povedal?" založila si paže na hrudi.

"Vysvetlil som ti, že to nikdy nebolo naozajstné." pokrčil plecami.

"Nie!" vykríkla "Potreboval si zabudnúť na udalosti, ktoré sa odohrali na Trojčarodejníckom turnaji a ja som ti prišla ako dobré rozptýlenie."

"Ty si na tom bola rovnako, Čcho." prvýkrát sa na jeho tvári objavili emócie, smútok a ľútosť "Stali sme sa navzájom svojou oporou, pamätáš?"

Bystrohlavčanka si nahnevane zahryzla do spodnej pery "Ale pre mňa to bolo vždy viac, Harry. Potrebovala som viac, chcela, túžila po tom."

Chlapec si povzdychol "Niečo tam bolo, to priznávam, ale nie láska."

"A teraz mi chceš nahovoriť, že Megan miluješ? Tam už láska je?"

Preglgla som a so zatajeným dychom opätovala Harrymu pohľad. Vedela som, že aj teraz bude klamať.

"Nemusím ti nič dokazovať, ale áno, zamiloval som sa do Meg." jemne sa na mňa usmial a mne sa takmer podlomili kolená "Stala sa zmyslom môjho života, stredom súkromného vesmíru a najdôležitejšou osobou na svete."

Nie je to skutočné. Nie je to skutočné. Nie je to skutočné.

A aj keď som si to neustále opakovala, jeho slová mi rezonovali v mysli i srdci.

Čcho sa zamračila, venovala mi znechutený pohľad a potom sa otočila opäť k nemu "To je tvoje posledné slovo?"

"Aj keď si ma prišla presviedčať vo vlaku prvý školský deň a to som s Megan ešte nechodil, bola moja odpoveď nie."

Jediné, čo som potom dokázala zaregistrovať bola rozzúrená Bystrohlavčanka a to, že Harry schytal poriadnu facku. Potom aj so svojimi kamarátkami vybehla z Veľkej Siene preč.

Snažila som sa upokojiť a zabudnúť na všetko, čo sa pred chvíľou odohralo, no keď som mrkla dozadu, civela na nás v úplnej tichosti celá škola, vrátane profesorov.

A to som si ráno myslela, že najväčší trapas dňa boli moje neposlušné prsia.

Nikdy nie je tak zle, aby nebolo ešte horšie.

*

"To bolo naozaj strašné." skonštatovala som do ticha, keď sme spolu neskôr ležali v posteli.

Neobjímali sa, ani nijako nedotýkali, len odpočívali zabalení v perine a počúvali vlastný dych a zvuky neznámeho pôvodu za oknom.

"Som rád, že je to konečne za mnou."

"Prečo...?"

"Prečo som ti ju nespomínal?" dokončil za mňa a keďže v izbe veľmi rýchlo ubúdalo svetla ako slnko zapadalo za obzor, nemohla som vidieť jeho výraz.

"Hm..."

"Nebolo to nič podstatné, netvorila významnú časť môjho života a ja som ti vtedy rozprával len tie dôležité okamihy v minulosti..."

"Miloval si ju?" snažila som sa znieť viac než ľahostajne.

"Keď poviem, že sám neviem... Nikdy som lásku nezažil, chápeš? Kedy vlastne človek spozná, že je zamilovaný?" prehodil len sa tak do vetra, ale ja som odpoveď poznala viac než dobre.

"Neustále nad tou osobou rozmýšľaš. Nemôžeš spávať, len dlhé hodiny hľadíš do tmy a predstavuješ si jej tvár. Keď sa dostaneš do jej blízkosti, trasieš sa od nervozity a keď sa na teba usmeje alebo ti opätuje pohľad, hanblivo sklopíš oči. Vždy máš pocit, že ti v bruchu poletuje celý kŕdeľ motýlikov a len sekundu bez nej máš pocit, že zošalieš." zašepkala som do tmy a až potom si uvedomila význam svojich slov.

On ani len netušil, že som mu opisovala svoje pocity k nemu.

"Wau." vydýchol a ja som sa bála, že sa bude vypytovať, ale našťastie mlčal.

Nastalo medzi nami príjemné ticho, také čo upokojuje a zbytočne nepáli.

Potom ako sa skončila tá trápna scéna vo Veľkej Sieni sme sa my dvaja bez rečí vyparili, zašili do prázdnej triedy, kde sme odpadli od únavy a potom vrátili do klubovne, presnejšie do izby, kde už takto ležíme celé poobede a leňošíme.

"Viem si to dokonalo predstaviť, ranné noviny a krásne veľký titulok "Milostný trojuholník, Harry Potter, Megan Fosterová a Čcho Čchangová."

Zasmiala som sa. "Presne ako minulého roku, pamätáš? Vtedy písali o tebe, Hermione a Viktorovi Krumovi."

"Čo už." uchechtol sa "História sa opakuje... ale musím uznať, že tvoje meno v súvislosti s tým svojim vidím v tlači oveľa radšej."

"Takže si si zvykol...?" spýtala som sa placho "...na náš predstieraný vzťah? Na myšlienku, že najbližšie mesiace budeme žiť v domčeku niekde v Škótsku a učiť sa prežiť?"

"Neviem." vycítila som v jeho hlase zmätok "Teším sa na výcvik a čiastočne i na izoláciu bez otravných tvári či verejnosti, hlavne po tom dnešnom cirkuse, ale budú mi chýbať priatelia..."

Len som prikývla aj keď vedela že ma nevidí.

"... za to ty si vystrašená. Dokázal som to vidieť i u Dumbledora. Preto si ťa tak vážim Megan, aj keď viem, že si mohla vycúvať, stále si tu so mnou a prekonávaš svoj strach."

Opäť nastalo ticho ako som sa červenala.

"Takže tá facka bolela?" zachichotala som sa.

Musela som odľahčiť situáciu aj keď všetko, čo sa týkalo Čcho som z duše nenávidela.

"Na dievča má poriadnu mušku." cítila som jeho úškrn. "Ale asi som si to naozaj zaslúžil. Malo mi dôjsť skôr, že ten kotol, čo bol v nej, raz vybuchne. A že sa do toho všetkého pripletú city."

"Takže ste boli hm... kamaráti s výhodami?" po tých slovách som sa musela červenať až na zadku.

"Hej, niečo v tom zmysle, ale teraz nehovorme o Čcho." ukazovákom začal kresliť nezmyselné obrázky do vzduchu "Oveľa radšej by som sa rozprával o tebe."

"O mne?" musela som prekvapene vyjachtať.

"Si taká tajomná, Meg. Rád by som o tebe vedel viac."

"Nie som zaujímavá, Harry."

"Ale si. Si tá najzaujímavejšia ľudská bytosť akú som kedy mal možnosť spoznať. Čo napríklad tvoja obľúbená farba?"

"Vážne si sa práve spýtal na farbu?" zasmiala som sa a on spolu so mnou. "Je to čierna."

"Čože?"

"Moja najobľúbenejšia farba je čierna."

"Prečo práve čierna?"

"Je temná a elegantná. Dokáže ničiť ale aj milovať. Je opakom bielej; priťahujú sa k sebe ako svetlo a tma. Každý si myslí, že je zlá, ale často sú to len naše predsudky... čierna vie prečo je práve čiernou a ja osobne si myslím že je jednoducho krásna."

Pretočil sa na bok a hlavu si podoprel rukou, takže sa naše horúce telá v pyžame pod perinou jemne dotýkali. "Takto som o farbách nerozmýšľal. Ty ma asi nikdy neprestaneš prekvapovať, Megan."

Usmiala som sa.

A práve v tom nám obom začali padať viečka. Chcela som sa narýchlo presunúť na svoju posteľ, lebo ak ma teraz pohltí únava bude to spoločne s normálnym spánkom trvať až do rána, no Harry ma zadržal.

"Zostaň dnes v noci so mnou, Meg..." požiadal ma a pritiahol bližšie k sebe.

Hlava mi klesla na jeho hruď, ktorá pokojne mohla slúžiť ako úžasný, mäkký, voňavý vankúš.

"Kamaráti nespia v rovnakej posteli, Harry..." zamrmlala som zo spánku s nosom zaboreným do jeho trička, takmer mimo vedomia.

"A čo ak nie sme kamaráti?" odvetil so zívnutím, tiež už takmer celkom tuhý.

...chcela som spýtať, čo tým myslí, ale zabudla som na jeho slová, hneď ako som sa ponorila do hlbokého spánku...

A/N: ♠ Ahojte! :) Veľmi rada pridávam ďalšiu časť na Štedrý deň takže to pokojne môžete brať ako môj darček pre vás ♥ Dlho som sa s ňou trápila, naozaj z nej mám zmiešané pocity a bojím sa vašej reakcie :D :/ To je asi prvýkrát, čo som neistá svojimi myšlienkami a vlastne celou kapitolou :/

Chcela som aj potrebovala ukázať Harryho milostný život, Meganinu žiarlivú stránku (keďže aj ona je len obyčajné dievča a priznajme si, všetky sme rovnaké :D) a popri všetkých tých problémoch s mágiou a vojnou sú aj oni len obyčajnými teenagery a prežívajú typické problémy s láskou ako my všetci :) 

Chcem vám popriať krásne vianočné sviatky plné pohody a lásky v kruhu rodiny ♥ Nech sa vám splnia všetky priania a nájdete si pod stromčekom niečo pekné :D A s rybami opatrne :D Aby ste nemuseli kvôli kostiam v krku utekať na pohotovosť :D

To je odo mňa všetko, užite si prázdniny a (konečne! ♥) spánok a keď sa mi podarí , čakajte novú časť čo najskôr :) (A ak by sme sa dovtedy nestretli pri novej kapitole, šťastný Nový rok!)  I love you! ♥