Ak by som netrpela stavmi únavy, dnešnú noc by som sa vôbec nevyspala.

V bruchu more mravcov, od strachu a nervozity mi nepríjemne zvieralo hrdlo a len pri predstave pondelka ma zalial pot.

Už zajtra sme sa mali vrátiť do školy.

Od začiatku školského roka prešli dva týždne, z toho som sa prvý ani druhý nedokázala učiť a aj keď som sa snažila dobrať látky, samostatná výuka jednoducho nestačila.

Okrem školy ma však viac trápilo to, ako sa zachovajú ľudia, verejnosť, študenti...

Ako to zvládneme...

A spať som mala pri chalanoch.

Táto novinka ma takmer omráčila. Dumbledore nechcel, aby sme zostávali v nemocničnom krídle. Máme sa začleniť do kolektívu, učiť sa, baviť... žiť.

A keďže musíme byť s Harrym neustále spolu, jediná možnosť zostala jeho chlapčenská spálňa.

Zaujímavé na tom je, že práve nás dvoch sa nikto na názor nepýtal. Nikto sa neobťažoval zistiť, či s riešením súhlasíme alebo nie.

Asi som si mala začať zvykať.

Odteraz mi neustále bude riadiť život niekto druhý.

Momentálne bolo skoré ráno, miestnosť nemocničného krídla, ktorá mi bola poskytovala celý minulý týždeň domov, bola zaliata lúčmi vychádzajúceho slnka.

Dávala som madam Pomfreyovej desať- pätnásť minút.

Čoskoro tu nabehne, aby nás mohla zbuntošiť a pripraviť na vyučovanie. Najradšej by som z postele ani nevyliezla.

"Decká! Je čas!" ozval sa prenikavý liečiteľkin hlas. "Pán Potter! Slečna Fosterová!"

Pretočila som očami a otrávene odkopla perinu. Harry už stál, na bokoch mu viseli pyžamové nohavice, inak bol nahý a rozospato si prehraboval vrabčie hniezdo na hlave.

"Naraňajkujte sa, zatiaľ vás skontrolujem."

Pretrela som si oči a bez záujmu prežúvala hrianku s arašidovým maslom. Na povrch som síce pôsobila pokojne, ale vo vnútri vrela nervozitou.

Zatiaľ čo sme jedli, Pomfreyová na nás mávala prútikom a niečo si šomrala popod nos.

Potom nasledovala hygiena v kúpeľni a nakoniec obliekanie za závesmi.

V školskej uniforme, sukni, čiernych podkolienkach, bielej košeli, chrabromilskej kravate a habitu som si pripadala nepatrične.

Možno aj kvôli odvyknutiu.

Vlasy som si ledabolo stiahla do konského chvosta, na zápästie nasadila svoje drobné strieborné hodiny a pripravená prešľapovala pred profesorkou McGonagallovou a jej orlím zrakom.

"Výborne. Pamätáte, na čom sme sa dohodli? Chápete pokyny?"

Len som prikývla na súhlas a Harry, už vychystaný, zopakoval moje gesto.

Kútikom oka som premerala jeho pevné telo zahalené v školskej uniforme a ťažko preglgla. Ešte lepšie, ako v čiernom tričku či polonahý, vyzeral v košeli s ledabolo rozopnutými vrchnými gombíkmi a stiahnutej červenozlatej kravate. Čierny habit na ňom vyzeral až nebezpečne sexi na to, že sa mal nosiť do školy.

"Potter, máte ten elixír?"

"Už je v taške, pani profesorka."

McGonagallová stisla pery a mrkla na hodinky.

"Už je čas. Choďte."

Na plece som zavesila svoju kabelu a spoločne s Harrym vyšla dverami von.

Mala by som sa tešiť, že už viac nie som zatvorená v klietke, medzi štyrmi stenami, ale nedokázala som to dostatočne oceniť.

Za pár minút sa malo rozpútať peklo.

Stačilo len zabočiť, prejsť chodbou, zísť po schodoch a potom sa rovno ocitnúť vo Vstupnej hale, kde bude o tomto čase najviac študentov.

Bolo jasné, že naše zjavenie neprejde len tak potichu.

Nervózne som sa hrala s nechtami, hrýzla vnútornú stranu líca a hľadela do zeme. Predtým, ako sme mali zísť po schodoch do davu ľudí a rozruchu, chlapec vedľa mňa zašepkal "Sme v tom spolu..?"

Stiahol sa mi žalúdok "Spolu..."

Kráčala som ďalej, míňala skupinky študentov, ktorí by si ma za iných okolností ani nevšimli a teraz otvorene zízali.

Snažila som sa to nevnímať... nasledovať Harryho chrbát.

Pred Veľkou Sieňou však bolo ako vždy plno a stačilo krátko, keď sa vrava utíšila a Vstupnou halou sa rozliehal už len šepot.

Ja i Potter, obaja sme stáli uprostred prázdneho priestoru okolo ktorého boli zhromaždení ostatní a nechávali na sebe desiatky zvedavých pohľadov.

Nikomu som sa nedokázala pozrieť do očí, civela som na svoje topánky a modlila sa nech to utrpenie skončí.

Cítila som sa ako nahá... Ich zrak pálil a skúmal každý milimeter môjho tela. V tej chvíľke som bola ľahkou korisťou.

Taká zraniteľná.

Ticho sa prehlbovalo a začínalo byť viac než nepríjemné.

"Niekto zomrel?!" ozvalo sa smerom od schodiska a ja som sa tam prekvapene pozrela.

Postávali tam dvojčatá s Leem a pobavene sa zhora uškŕňali na zvyšok študentov vo Vstupnej hale.

"Netuším Fred, ale zvyčajne nebývajú takí tichí." odvetil George s úsmevom a razil si cestu bystrohlavčanmi.

"Pozri, naozaj len hádam a pravdepodobne sa mýlim, ale nemá to dočinenia s tími dvoma...?" poškrabkal sa na hlave akože nechápavo Fred a mrkol na nás.

Niekoľko ľudí sa zasmialo.

"Myslíš? Veď nie sú vôbec zaujímaví. Vynašli kanárikový krém? Nie."

"Takže ak chcete niekomu venovať vzácnu chvíľku ticha, malo by to byť práve nám, George."

"Z úcty a rešpektu." doplnilo ho dvojča s úškrnom.

Opäť sa pár jedincov zachechtalo a potom si konečne ľudia uvedomili, že už pár minút nehybne stoja na mieste a pohli sa.

Hala sa naplnila rozhovormi a zvyčajným šumom a ja som si vydýchla.

"Ani neviem, ako vám poďakovať. Zachránili ste nás." vyjachtala som zo seba, keď sa ku nám všetci traja pridali.

"To bol len začiatok. Harry Potter má frajerku. Budú sa ešte dlho zaujímať." zahundral otrávene Fred a objal ma okolo ramien.

Prilepila som sa k nemu najtesnejšie ako to len šlo a spolu sme sa vybrali do Veľkej Siene. Za mojim chrbtom niečo preberali George a Lee s Harrym.

Bolo to ešte horšie.

Civel na mňa zvyšok školy, namiesto ticha sa zo všadiaľ ozývala vzrušená vrava, škodoradostný smiech či pokriky.

Chcela som sa prepadnúť pod zem.

"Chodí s Potterom a už sa necháva obchytkávať ďalším!"

"Zmizni Weasley!"

"Krava!"

"Stráž si ju Potter!"

Mechanicky som sa šuchtala, čo najrýchlejšie k chrabromilskému stolu a bleskovo sa usadila pri hlúčiku prváčok.

Tie na mňa aj naďalej čumeli ako na zázrak. Fred ma pustil a klesol na lavicu vedľa mňa. Harry si sadol oproti a venoval mi nič nehovoriaci pohľad svojich smaragdov.

Potom sa odvrátil, rozhliadol po sieni, zaryto ignoroval študentov a zamával dvom oneskorencom pri vchode.

Ronovi a Hermione.

Tí sa okamžite premiestnili k nám, vďačne sadli na miesto k Leemu a Georgovi a začali raňajkovať.

"Vy nebudete?" zamrmlal Ron s plnými ústami a Grangerová ho pohoršene štuchla lakťom.

"Už sme jedli v nemocničnom krídle."

"To je strašné."

"Čo je strašné?" spýtala som sa Hermioni.

"Toto všetko. Tie pohľady, výrazy, pokriky... Je to nechutné."

Len som pokrčila plecami a snažila sa nerozplakať.

Fred sa otočil, pravdepodobne preto, aby ma objal a utešil, ale na poslednú chvíľku si to musel rozmyslieť a načiahol sa za toastom.

Ak som potomto nemala chuť plakať, tak už vôbec...

Práve v tej chvíli sa nad hlavami ozval škrekot a šuchot krídel.

Pošta.

Podľa mojich najaktuálnejších informácii mala byť Heilly ešte stále v starostlivosti profesorky Grumplovej, takže som sa neunúvala očakávať nejakú zásielku.

Pred Hermionou sa zjavila sova s Denným Prorokom a Ron sa na ňu nahnevane oboril "Načo to vôbec čítaš? Píšu len samé hovadiny!"

"Potrebujeme vedieť ako rozmýšľajú nepriatelia, Ron. Môžu sa v tých omáčkach skrývať dôležité informácie." odvetila dôležito, zaplatila sove a potom zmizla za novinami.

Šokovane som vyskočila, keď predo mňa pristávala jedna sova za druhou. Každá s balíčkom či obálkou.

"Čo to...?"

"Reakcie čitateľov Proroka." objasnil Harry a ani na mňa nepozrel.

Aj pred ním sa začala kopiť zásielka.

"Pamätáš ako som ich dostala ja? Ako na mňa vyprskol ten hnis?" zvraštila nos pri spomienke Hermiona, keď sa v balíčkoch zo záujmom prehrabovali Fred, George i Lee.

"Spál ich. Nestojí to za to." zašomral Ron, keď jeden znechutene skrčil.

Pozorovala som, ako sa každý začítal do listu a potom ho roztrhol či podráždene odhodil. Bolo mi jasné, že budú plné urážok, no aj tak ma premohla zvedavosť a vyhliadla som si jeden malý hnedý balíček.

"Nebude v tom niečo nebezpečné?" nedôverčivo si predmet v mojich rukách premeral Fred.

"Nemyslím. Filch i ministerstvo kontroluje poštu." odpovedal Harry, ako mu oči i naďalej prechádzali po vetách na dlhočiznom pergamene.

A tak som rozviazala špagát, rozbalila papier a našla Nezabudal. Celkom tri Nezabudale.

Nechápavo som jeden vzala, keď sa v tom sfarbil do krikľavo červenej farby a zjavili sa pestré písmenká.

Hneď som Nezabudal vrátila späť. Takým neslušným slovom ma ešte nikto nikdy nenazval.

"Väčšinou ti píšu, Harry, aby si sa s Meg rozišiel. Vraj pre teba nie je dosť dobrá... A ešte že si klamár." pokojne oznámil George a odhodil zvitok pergamenu.

"Nič nové pod slnkom..."

"Mohli by ste mi vysvetliť, čo sa tu deje pán Potter?" zaštebotal za mojim chrbtom vysoký dievčenský hlas a mne bolo hneď jasné, kto to je.

"Preberáme poštu, pani profesorka." Harry ju prepichol vraždiacim pohľadom.

"To vidím. Môžem?" nečakala na odpoveď a hneď siahla po najbližšej obálke.

Vreckovým nožíkom šikovne otvorila a potom jej už oči behali po riadkoch.

Sledovala som jej žabaciu tvár, ružový klobúčik na vlasoch a čoraz väčší škľabiaci sa úsmev.

"Nehovoria o vás príliš pekne, však nie?" zachichotala sa Umbridgeová.

Zacítila som, ako sa vedľa mňa Fred podráždene napäl.

"Nehovoria." potvrdil Harry so zaťatými zubami.

"Ja naopak dúfam, že vám ten románik vydrží, čo najdlhšie." zaklipkala očami "Potom nebudete mať čas premýšľať nad hlúposťami."

Potter zaťal päste do rúk a pozorne sledoval každý jeden krok tej harpye, keď odchádzala.

"Harry..." začala Hermiona, ale on ju prerušil.

"Nie, nemám náladu... Musím na vzduch." vyskočil z lavice, vzal si tašku a hrnul sa ku dverám.

Až keď na mňa zakričal, došlo mi, že musím s ním.

Všetko lepšie, ako zostať tu.

Chcela som objať Freda, ale vedela som, že to nebude dobrý nápad. Krátko som kývla všetkým na rozlúčku a dobehla istého zelenookého chrabromilčana.

Ako sme spoločne odchádzali, cítila som na sebe množstvo pohľadov...

*

Vonku bolo chladno, obloha zatiahnutá a ľadovo biela. Aspoň nefučal vietor, inak by bola ešte väčšia zima.

Cupkala som za Vyvolením, ktorý rázne kráčal po vlhkej tráve dolu svahom až k Hagridovej prázdnej chalupe.

Ostrý vzduch ma udieral do tváre a štípal líca, musela som sa tuhšie zabaliť do habitu, ale cítila som sa oveľa lepšie, ako v dusnej preplnenej Veľkej Sieni.

Harry zastavil až pred hájenkou a oprel sa predlaktím o drevené dvere. Čelo si so zatvorenými očami unavene položil na ruku a len tam tak nehybne stál.

Nevediac čo robiť, zosunula som sa vedľa na zem. Čupiac sa chúlila do plášťa.

Chvíľku bolo ticho. V diaľke sa ozval škrekot sovy a zavíjanie od Zakázaného lesa.

"Videl som, čo si mala napísané na tej guli." z ničoho nič prehovoril a ja som takmer od strachu nadskočila.

"Hm..."

"Chcem, aby si vedela, že to nie je pravda." pozrel sa mi do tváre, jeho oči sa stretli s tými mojimi. "Nikdy si to o tebe nebudem myslieť..."

"Čo? Že som štetka?" nadvihla som obočie.

Len sa smutne pousmial a prikývol.

"Nie je to najhoršia vec, čo bola v tých listoch..."

"Viem... nemáš ani predstavu ako ma to neskutočne vytáča! Najradšej by som tie svine, čo to písali, prizabil!" frustrovane päsťou udrel do dverí.

Opäť nastalo ticho, ktoré prerušilo, len zvonenie smerom od školy.

Začala sa prvá hodina.

Dejiny mágie.

"Ak ide o Freda..."

"Chápem... už sa s ním nebudem objímať. Máš svoju hrdosť, ego, ktoré ti nedovolí, aby všetci videli, že tvoje dievča objíma druhý chalan. Je jedno, či je to skutočné alebo nie." porazenecky som sklonila hlavu.

Harry prekvapene zamrkal a potom prikývol. "Uhádla si to do bodky presne."

Najviac ma bolelo to, že odteraz ma nebude objímať nikto.

Ani Fred.

Čo mi ešte ten drbnutý zväzok zoberie?

A/N: Ahojte! Minule som sa ospravedlňovala a dnes opäť. Kapitoly pribúdajú neskutočne pomaly a mne je to tak veľmi ľúto, ale je koniec roka a okrem zaokrúhľovaní známok, prebiehali samé akcie. V priebehu minulého týždňa som bola na výlet vo Viedni ♥, na otočku v Blave, potom na tenisovom turnaji v Poprade (len ako diváčka :D) a v sobotu idem na otvorenie leta do jedného klubu v Trenčíne, kde bude spievať aj Inna, na čo sa neskutočne teším :) Na story som však nezabudla, každú noc pred spaním rozmýšľam o deji i o postavách a mám toho v hlave tak veľmi veľa! Známky som nejako spasila (okrem matiky, to bude katastrofa kolosálnych rozmerov) a zajtra mám posledný skúšací deň, čo bude infoška :D Na to, že som prepadala, teraz mám medzi 2/3. Viem, žiadna sláva, ale ak by ste mali profáka, čo ja... neprajem ani najväčšiemu nepriateľovi :D

Ďakujem za dokonalé komentáre pri minulej časti a celkovo všeobecne ♥ Uvedomila som si, že ak sa v dnešnej uponáhľanej dobe ukáže človek, ktorý si nájde čas i ochotu na vyjadrenie svojho názora a potešenie autora, je to neskutočné ♥ Ani neviete, ako vás za to milujem ♥

A aby som nezabudla, ďakujem aj za votes i reads na one shots :) Na začiatok je toho dosť veľa! Môžem vás potešiť, nová jednodielovka pribudne skoro!  ♥