Ako je možné, že som si to nevšimla skôr? Už na hodine Starosltivosti o zázračných tvorov vyzeral unavene, ale veľmi som to neriešila. Alebo nestihla riešiť.

Harry nebol vôbec v dobrom stave a bolo očividné, že ak by nad sebou silou-mocou nedržal kontrolu, zaspal by.

Trošku rozčarovane som pozrela do svojho taniera na ktorom bol kurací rezeň, varené zemiaky, šalát a hrášok s mrkvou. Bolo to výborné, samozrejme, ako vždy. Domáci škriatkovia sa jednoducho prekonávali a ja som im za to v duchu ďakovala.

„Chcem sa pokojne navečerať, Hermiona, prosím, nechaj to tak.“ prehovoril po dlhšej odmlke Harry, so starostlivo kontrolovaným hlasom.

Nevyzeral nahnevane, ale vidličku s nožom zvieral tak tuho, až sa mu napínala koža na chrbte rúk. Hermiona otvorila ústa, pravdepodobne preto, aby na to niečo odsekla, ale Ron do toho konečne zasiahol.

„Počula si.“ prehltol obzvlášť veľké sústo a potom pokračoval. „Nie si jeho mama, vie, čo robí.“

Harry prikývol a odpil si z čaše.

„Práveže nevie.“ zašomrala si popod nos, tak, že som to počula len ja, sediac pri nej najbližšie.

Pár minút uplynulo v tichosti. Grangerová si vytiahla z tašky knihu, oprela si ju o džbán mlieka a popri jedení čítala. Neuniklo mi, ako sem-tam urazene hodila očkom po Potterovi.

„Ideš s nami, Meg?“ ozval sa známy hlas a ja som sa otočila k Parvati, ktorá stála vedľa Lavender. Obe boli už zrejme najedené.

„Nie, ešte pôjdem do nemocničného krídla.“

Na to Parvati len prikývla a potom spolu odišli. Netrvalo dlho a na ich miesto si prisadli Dean s Nevillom.

„Počuli ste o Kudleyovských kanónoch? Prepadli sa na spodok ligovej tabuľky a dokonca ich porazili aj Falmouthskí sokoli.“ nadšene oznámil mlčiacej skupinke Dean a načiahol sa za tekvicovým džúsom.

„Och nie.“ zastonal sklamane Ron. Každý vedel, že Kudleyovské kanóny sú jeho obľúbený tím.

„Veru tak. Stará mama tvrdí, že slávne dni Kanónov sú už dávnou minulosťou. Celé storočie podávajú veľmi chabé výkony a tento rok sa to len potvrdilo.“ pokrčil plecami Neville.

„Možno sa ešte pozbierajú...“ zasnil sa Weasley.

„Pochybujem.“

„Kto je v čele?“ zvedavo sa spýtal Harry a konečne sa zapojil do debaty.

„Momentálne Osbournské osy, ale myslím, že si to dlho neudržia.“

„Čo? Prečo?“

„Darí sa viacerým tímom a konkurencia je naozaj veľká. Také Holyheadské harpye nie sú zlé a ani Magochester United na tom nie je najhoršie.“ spokojne hovoril Dean a prežúval kúsok bravčoviny.

„Počkaj, nie je v tom tíme náhodou aj Oliver Wood?“ zamyslene som sa opýtala, čím som chalanov prekvapila.

„Hej, stretli sme ho minulého roku na Svetovom pohári v metlobale, pamätáš Harry?“ uškrnul sa Ron.

Čiernovlasý chalan len niečo nezrozumiteľné zamrmlal. Na chvíľku sa nám stretli pohľady, no on okamžite odvrátil tvár. Ja som tú svoju sklonila za dlhú záclonu vlasov a nervózne sa hrala s nechtami. To je na mňa stále nehnevaný?

Pri stole sa začalo vášnivo diskutovať, kto nakoniec vyhrá metlobalovú ligu a chalani si vzrušene vymieňali tipy. Vôbec ma to nebavilo, preto som sa presunula opäť k svojmu tanieru a hlavu si podoprela rukou. Prišla mi strašne ťažká. Udržať otvorené oči bolo však ešte ťažšie. Len ich na chvíľku zavriem. Naozaj len na chvíľku...

 „Megan?“

Na hlas som sa prudko strhla a roztvorila svoje kukadlá. Stretla sa s Hermioninou ustaranou tvárou.

„Prosím?“ premohla som zívnutie a pošúchala si boľavé miestočko na temene hlavy.

„Ja len, že si zaspala.“ odvetila nervózne a skúmavo si ma prezrela.

„A-ako dlho?“ zakoktala som sa, keď si všimla, že je Veľká Sieň poloprázdna. O takom čase je tu zvyčajne predsa ešte more študentov...

„Tridsať minút. Vieš......to....nebolo to ledajaké zdriemnutie......spala si naozaj tvrdo. Ako zarezaná......“ zrazu zmenila tému. „Si v poriadku?“

„Jasné.“

„Tak prečo potom musíš ísť do nemocničného krídla?“ zúžili sa jej oči. Sakra!

„Lebo... hm...“ zúfalo som hľadala inšpiráciu k nejakej dobrej výhovorke, ale tá, bohužiaľ, neprichádzala.

„Nemusíš klamať, Meg.... Aj u teba som si to všimla.“ povzdychla si Hermiona.

„Čo?“ zatvárila som sa nechápavo.

Pri chrabromilskom stole sedelo už len pár študentov. Väčšinou prváci alebo druháci. Aj Harry, Ron, Dean a Neville boli preč.

„Si absolútne vyčerpaná a máš kruhy pod očami. Presne ako Harry.“

Doriti! Áno, aj mne to došlo. Prečo je tomu tak? To nechápem...

Keď som sa pozorne rozhliadla po ostatných študentoch, ľahko som zistila, že nikto nevyzeral ako ja alebo práve spomínaný chrabromilčan.

Samozrejme, vedela som, že mne sily odoberá tá magická rana, ale čo Potterovi? Prečo je aj on unavený?

Mykla som plecami a zahryzla si do pery. Čo jej mám povedať?

„Som rada, že pôjdeš do nemocničného krídla. Madam Pomfreyová ti určite pomôže.“ povzbudivo sa usmiala a ja som prikývla. Tá mi už pomohla.

„Ach, ale Harry? Ten je tvrdohlavý ako mulica. Neprizná, že potrebuje pomoc.“ pokrútila hlavou.

Mlčala som. Nevedela, ako inak reagovať.

Hermiona mala ako vždy pravdu. Harry chce vždy každému pomáhať, ale sám si nedá povedať...

Pre istotu som mrkla očkom na hodinky a potichu zahrešila.

„Musím ísť.“ bleskovo som sa postavila a ospravedlňujúco sa pousmiala.

„Veľa šťastia.“ zakričala za mnou.

Jasné, ona nevedela, že ja už svojej diagnóze dávno viem.

 *

 V nemocničnom krídle nebolo veľa pacientov. Celkom prvú posteľ obsadila tretiačka z Bystrohlavu, ktorej na nose vyrástla bradavica veľkosti rajčiny a poslednú slizolinsky šiestak. Ten tvrdo spal, preto sa nedalo sa určiť, čo sa mu vlastne stalo.

Keď som vošla dnu, madam Pomfreyová a na moju hrôzu i profesor Snape, už čakali.

„Slečna Fosterová.“ usmiala sa liečiteľka. „Pokojne sa usaďte. Všetko vám, spolu so Severusom, vysvetlíme.“

Klesla som na posteľ, zhodou okolnosti na tú istú, na ktorej som sedela už ráno a zvedavo hľadela na dospelých. Pozorne som si prezrela Snapea a zistila, že na ňom nebola ani jedna jediná popálenina. To ma trošku upokojilo.

Stále som však nevedela, odkiaľ sa vzal ten nebezpečný oheň.

„Rozprávala som sa o tom s profesorom a ten si myslí, že je potrebné vedieť, ako ste presne k tomu úrazu prišli. Nemusíte klamať. Obaja vieme, že vám to urobil pán Potter.“

Ticho som zastonala. Snape si teraz určite domyslí, prečo som z toho trestu uprchla a prečo som mu to nechcela povedať.

Došľaka! Ani tie zázračné plamene ma nakoniec pred tým zistením nezachránili.

„Nebojte sa, ak si to neprajete, Pottera nepotrestáme. Musíte však spolupracovať. Je to potrebné pre účinnú liečbu.“ štebotala ďalej madam Pomfreyová a vedľa nej ma zamyslene pozoroval Snape. Nič sa z jeho výrazu nedalo vyčítať.

„D-dobre.“ roztrasene som prikývla a čakala, čo sa bude diať.

„Aby nevznikla prekrútená verzia, použijem na vás legilimenciu.“ po prvý krát prehovoril učiteľ a keď som sa zatvárila nechápavo, ohrnul nado mnou krivý nos.

„Je to schopnosť vyťahovať pocity a spomienky z mysle iného človeka...“

Prekvapene som pootvorila ústa. To sa dá? Fascinujúce.

Potom som sa však zarazila. Mať Snapea vo svojej hlave? Nie, ďakujem.

„Hm...ne-nestačí, ak vám poviem, ako sa to stalo?“

Mužovi sa tmavé oči zaleskli, keď podráždene odfrkol „Ten úraz, čo máte, Fosterová, je nezvyčajný. Naozaj neobvyklý. V súčastnosti vedia takto ublížiť len traja ľudia na svete. Myslím, že viete o koho ide?“

Chvíľku som premýšľala. Najsilnejší čarodejník, ktorého poznám je Albus Dumbledore, potom Harry Potter, toho som dokonca videla v akcii a....zachvela som sa, ten tretí...bol....

„Harry, profesor Dumbledore a...a Veď-viete-kto.“

Snape na mňa hľadel a pritom si dlhým chudým prstom prechádzal po perách. Madam Pomfreyová nezúčastnene pozerala do stropu a preplietala si prsty.

„Presne tak, Dumbledore je mimoriadne mocný čarodej a Temný pán je najnebezpečnejší zlý mág v dejinách. Ohľadom Pottera.... povedzme, že má viac magického potenciálu, ako by sme čakali.“ vykrivil pery.

Ticho som sedela, nevediac, čo povedať.

„Takže, Potter vám ublížil silou myšlienky. Potrebujeme zistiť, ako presne tá situácia vyzerala. Viete, kedy bolo zaznamenané posledné zranenie vykonané len silou mágie?“ nečakajúc na odpoveď, pokračoval. „Pred dvanástimi storočiami. A viete, čo sa stalo s obeťou?“

Zdesene som pregĺgla a nechty zaryla do dlane.

„Zomrela.“ celkom zbytočne dodal „Môžem vás uistiť, že vám Potter myšlienkou neprebodol srdce a ani vás nezaškrtil, takže nie ste v smrteľnom nebezpečenstve. No ako sa vraví, istota je istota.“

Pomaly som prikývla a vyčerpane skĺzla hlavou na vankúš, tak, že som nakoniec ležala.

„Už chápete? Táto liečba sa ešte nikdy nekonala. Ste prvý prípad s takýmto poranením hlavy. Preto potrebujeme zistiť, čo sa vlastne stalo a ako.“

Teraz som už bola dostatočne vystrašená. Madam Pomfreyová mi ráno nič podobné nepovedala. V jej podaní to vyznelo ako nejaká jednoduchá choroba, napr. nádcha. Možno ma len nechcela desiť?

Gratulujem, Snapeovi sa to úspešne podarilo aj za ňu.

„Ak sme si už stihli všetko vyjasniť, mohli by sme aj začať.“ prehovoril potichu profesor a madam Pomfreyová prikývla.

„Č-čo mám robiť?“

„Vy nič, Foserová, pokojne ležte. Všetko ostatné nechajte na mňa.“

Snape udrel v momente, skôr ako som svoju myseľ stihla pripraviť na cudzie vniknutie. Nemocničné krídlo mi plávalo pred očami a zmizlo, v mysli sa mi vynáral obraz za obrazom ako mihotavý film tak živo, až mi zastrelo všetko naokolo.

Mala som šesť rokov a hrala sa s futbalovou loptou, na záhrade starej mamy... tentoraz deväť, skákala som po posteli aj so susedkiným synom, chlapčekom Philiphom a dokázala vyskočiť tak vysoko, až som sa dotkla prštekami stropu, chvíľku zostala nehybne vo vzduchu a potom ľahko pristála na zemi...mala som jedenásť, keď mi do Veľkej Siene doručila list Heilly v ktorom sa písalo, že zomrel ocko....v dvanástich pohreb starej mamy....štrnásť, keď som pozorovala úvodný tanec reprezentantov a ticho závidela Parvati, že si ju Harry vybral za partnerku na plese....pätnásť, pracovňa učiteľa elixírov, nádoby so slizkými časťami zvierat, hádka, Harry, ....

„Najprv potomok Salazara Slizolina, potom duševne labilný a teraz zatratený klamár s chorobnou túžbou po pozornosti?! Boha!“ udrel päsťou do stola.

Ozvalo sa hlasné TRESK a ja som letela do kamennej steny za mnou, zošmykla sa po nej dole a klesla na zem. Chvíľku som nechápala, čo sa stalo. Snažila sa lapiť dych a zastaviť kotúľajúce sa slzy po mojej tvári. Opatrne som zdvihla hlavu a nad sebou našla týčiacu sa postavu.

„Už sa ma na nič nepýtaj!“ čupol si ku mne a jeho hlas znel ako cudzí.

Znovu som vnímala nemocničné krídlo. Zhlboka som sa roztrasene nadýchla. Oblieval ma studený pot a hlava mi treštila bolesťou. Stačilo, ak som s ňou len trošku pohla, ponorila som sa do neutíchajúcej agónie..... Zahryzla som sa do pery. Tak silno, až som ju pretrhla a pocítila, ako mi tečie po brade pramienok krvi.... Na chvíľku mi pred očami tancovali červené a čierne fliačiky a až potom som dokázala zaostriť.

Dotkla som sa prstami tváre a zistila, že mi po nej tečú slzy. Temeno si pritlačila čo najsilnejšie k vankúšu a zaťala zuby, aby som sa nakoniec nerozkričala. Všetko som videla a vnímala cez hustú záclonu.

Zvuky, svetlá, vlastné pohyby, všetko mi bolo čoraz viac vzdialené...

„Slečna Fosterová?!“ „Dievča, ste v poriadku?!“ „Fosterová...!!!“ ......

Hlasy sa ozývali spoločne s ozvenou až som nakoniec nepočula a nevidela nič....

 *

 Keď sa mi konečne vrátilo vedomie a ja som precitla, v miestnosti bola už tma. Trvalo krátko, kým som si uvedomila, že som ešte stále v nemocničnom krídle.

Vedľa mňa, na nočnom stolíku, bola zapálená sviečka, ktorá blikotala a vrhala malé svetlo.

Pretrela som si líca od zaschnutých sĺz bolesti a zavrela oči. Hlava bola v poriadku. Necítila som žiadne muky, len jemné pobolievanie a to bolo v poriadku. Stihla som si cez tú jednu noc a deň zvyknúť.

Zamyslela som sa. Niečo bolo inak.....

Ale čo?

Bruškom ukazováka skontrolovala spodnú peru a zistila, že je v poriadku. Zízala som do tmy a vtom mi do došlo.

Aspoň na malú chvíľku som sa necítila unavene. Krátke zdriemnutie vo Veľkej Siene a potom strata vedomia, mi prospeli.

„Ach, už ste hore, slečna Fosterová.“ to nebola otázka.

Opäť som otvorila oči a pred sebou zazrela, nikoho iného, ako madam Pomfreyovú.

„Zamdleli ste. Hneď potom, ako z vašej mysle vykĺzol Severus.“ párkrát nado mnou mávla prútikom a mne bolo jasné, že vykonáva diagnostické kúzla.

„Tep je v poriadku, teplota tiež.....bolí vás hlava?“ mrmlala.

„Trošku.“ zarazila som sa. „Čo sa vlastne stalo? Každý po legilimencii zvyčajne omdlie?“ zvedavo som sa na ňu pozrela.

Liečiteľka na mňa chvíľku hľadela, akoby zvažovala, čo povie, keď sa ozval hlas niekoho iného.

„Nie, nikto ešte po legilimencii neodpadol. Teda....až na vás.“

Trhla som hlavou na druhú stranu postele a v tieni našla Snapea. Plecom sa opieral o stenu a pozoroval ma tmavými očami.

„Tak prečo potom...“

„Vy ste zvláštny prípad. Myslíme, že to zamdlenie má čo dočinenia s príznakmi magickej rany. Vyčerpanosť, únava...bolesť. Preto ste reagovali tak, ako ste reagovali. Skolaboval vám organizmus pod vlnou vysilenia.“

Chápavo som prikývla a prudko vydýchla.

„Ako dlho som bola mimo...“nestihla som dokončiť.

„Tri hodiny.“ odvetil ľahostajne Snape.

To je nový rekord. Pri Hermione to bola polhodina, teraz už tri. Super...

„Vypite to.“ liečiteľka mi strkala do rúk nejaký elixír.

„Čo to je?“ opatrne som si k nemu pričuchla. Tá vôňa mi bola nejaká povedomá.

„Mali by ste to poznať. Preberali sme to na hodine minulého roku.“ nebezpečným tónom poznamenal Snape.

„Chudák dievča, nevidíte, aká je z toho všetkého zmätená?“ zastala sa ma madam Pomfreyová a pošepkala „Povzbudzujúci elixír, malo by ti to aspoň na chvíľku vrátiť sily.“

Takže, odtiaľ to poznám. Samozrejme.

Kopla som obsah sklenenej fľaštičky a chcelo sa mi vracať. Cítiť, ako tá odporná pálčivá brečka steká dole hrdlom nebolo najpríjemnejšie a ešte stále som sa necítila celkom fit. Len tak tak, som sa nakoniec udržala, aby na bielej prikrývke neskončila moja večera a pre istotu si stále rukou pridržiavala ústa.

Madam Pomfreyová si moje počínanie, našťastie, všimla a krátko švihla prútikom. Pomohlo to. Nevoľnosť odišla a ja som dopadla naspäť na vankúš.

„Takže? Videli ste to? Videli ste to čo ja?“ jachtala som nedočkavo smerom k Snapeovi.

„V útržkoch.“ zachmúrene odvrkol.

„A? Zistili ste niečo?“ naliehala som.

Nech toľko nezdržiava, panebože! Naozaj by som, sakra, chcela vedieť, čo je so mnou! Je to neznesiteľné! Pred chvíľkou som sa zrútila a nemám vysvetlenie, prečo.

„Myslím, že nič nové. Situácia prebehla presne podľa našich predstáv. Musíte chápať, Fosterová....“ podráždene zvraštil obočie. „Že ja nie som žiaden odborník na magické rany a pochybujem, že taký vôbec existuje. Uvedomte si.....ste prvý človek v dejinách, ktorému sa to stalo.“

Cítila som sa, akoby mi niekto za golier vysypal vedro plné ľadu.

„T-to....to.....zna-znamená, ž-že......“ párkrát som pregĺgla a potom pokračovala trasúcim sa hlasom „Že mi neviete pomôcť? Že mi nikto nevie pomôcť?“

Snape vyzeral, že bojuje sám zo sebou. Keď prehovoril, slová kládol pomaly, jedno za druhým, každé opatrne zvažujúc.

„To sme nepovedal, slečna Fosterová a ani to odo mňa nebudete počuť. Naďalej budeme pátrať po alternatívnej liečbe, no zatiaľ vám môžeme poskytnúť, len to, čo sme už vedeli.“

Madam Pomfreyová súhlasne prikývla a uchytila sa slova. „Ako som povedala ráno, profesor vám pripravil rôzne elixíry, ktoré by mali dopomôcť k tomu, aby ste necítili malátnosť, samozrejme, nezmizne úplne....ďalej povzbudzovací elixír, industria solutio....to je dúšok energie a mnohé ďalšie. Musíte ich brať v presných časových intervaloch! Ak nie, následky môžu byť, povedzme, katastrofálne.“

„Koľko ich je?“ priškrtene som sa spýtala.

„Koľko je čoho, slečna Fosterová?“

„Tých elixírov.“

Liečiteľka sa pozrela na Snapea a ten pohotovo odpovedal „ Sedem.“

Aha. Takže sedem. To nie je až také strašné. Čakala som viac. Minimálne dvadsať.

„Tu máte rozpis dávok. Dnes si ešte dáte tieto dve a zajtra ráno, o šiestej, tamté tri. Jeden budete piť na obed, zvyčajne od dvanástej do druhej, len v tejto časovej medzi, neexistuje, aby ste to vypili niekedy inokedy! Tento posledný môžete použiť len v najhoršej núdzi, je veĺmi návykový.“ vysvetľovala liečiteľka a mávala mi pred tvárou dlhým pergamenom s ručne vypísanými poznámkami a harmonogramom.

„Pravdaže, každý elixír sa neberie každý deň v tú istú hodinu. Medzi jednotlivými dávkami sú presne vypočítané hodiny. Nemusíte sa však obávať, všetko je tu napísané. Otázky?“

Otázky? Otázky! Mala som chuť do niekoho niečo šmariť a poriadne. Ona sa ma pýta, či mám otázky? Merlin! Bola som taká zmätená a popletená... Ovládaj sa Megan, nádych, výdych...Pokoj.

„No, ak nemáte žiadne pripomienky... Severus vám bude pravidelne vyrábať a dodávať potrebné elixíry...“

„Madam Pomfreyová.“ takmer som zakvičala „Ako dlho to všetko bude trvať? Ráno ste mi povedali, že ...že tri mesice.....“

„Nevieme. Kedže vás nedokážeme úplne vyliečiť.... tak... môže to trvať pár týždňov, možno mesiacov... nemáme poňatia.“

Zahmýrilo sa mi pred očami. „Pár týždňov, možno mesiacov... možno rokov.“

Už som tú nahromadenú frustráciu, zúfalstvo, uzlíček nervov a obrovského hnevu v sebe naďalej nemohla udržať. Rozkričala som sa tak, ako ešte nikdy v živote. Bolo mi jedno, že Snape a madam Pomfreyová sa mi snažili len pomôcť a za nič nemohli. Bolo mi všetko jedno.

„MESIACOV?! BUDE TRVAŤ VEČNOSŤ, KÝM NA NIEČO PRÍDETE! MOŽNO NIKDY! TO MÁM BYŤ CELÝ ŽIVOT ZÁVISLÁ NA ELIXÍROCH?! MÁM SA NIMI NEUSTÁLE DOPOVAŤ?!“

V tom mi skrsla strašná myšlienka „A AK NEZABERÚ?! ČO BUDE SO MNOU POTOM?! TÁ ÚNAVA MA BUDE ZAŽÍVA ZOŽIERAŤ!“

Krátka prestávka mi prospela na načerpanie čerstvého vzduchu „JA HO NENÁVIDÍM! ZA VŠETKO MÔŽE  POTTER! TEN...“

„To stačí slečna Fosterová.“ chladným tichým hlasom ma upozornil Snape. „Nemôžem poprieť, že s vami nezdieľam na pána Pottera ten istý názor, ale nebudete o pol dvanástej v noci vykrikovať. Strhávam bod Chrabromilu.“

Sťažka som dýchala a oči mala pevne zavreté. Je to len zlý sen. Toto nemôže byť pravda.

Celý deň som sa chovala takmer nad vecou. Nechcela som si pripustiť, že by mohla byť tá rana spoločná s niečím... hm.... takým. Dokonca som chápala, že je na mňa Potter nahnevaný. To ja! Ja som mala byť na ňho poriadne nasratá. Ja nemôžem za to, že si on nevie udržať emócie a chladnú hlavu. Ten chalan ma zranil a zhodou okolností som bola do toho chalana zamilovaná. Ach jaj.

„M-mala by som ísť. Je neskoro.“ vykĺzla som z postele.

Jediné, čo som teraz naozaj chcela robiť, bolo zahrabať sa pod najviac vrstiev perín v mojej chrabromilskej posteli s baldachýnom. Poriadne som tam nespala prvú noc v Rokforte a cez druhú si tam ani neľahla. Bola som unavená. Psychicky unavená.

„To nepripadá do úvahy. Na noc zostávate tu.“ prekrížila si ruky na hrudi madam Pomfreyová a výhražne na mňa zazrela.

„Ale... ale som predsa v poriadku, nie? Prosím, nechajte ma odísť.“ žobronila som a naozaj dúfala, že ma nakoniec pustí.

V nemocničnom krídle som nechcela zostávať ani náhodou.

„Poppy, mala by si ju pustiť. Slečne Fosterovej nič nehrozí. Pred tvojimi očami si zoberie tie dve elixíry, čo potrebuje. Mala by ísť do svojej fakulty.“ prehovoril Snape a mne hádam vyleteli oči s jamiek.

Pre Merlinove gate! Snape sa ma zastáva.... Som snáď v nebi?

„Severus...“ liečiteľka sa nevzdávala.

Profesor zdvihol tmavé obočie a ja som sa snažila nadhodiť psie oči.

„Dobre, dobre, nech je po vašom, ale tie elixíry...“ rezignovala.

Snape mávol prútikom a z pracovne madam Pomfreyovej priletela kožená ošúchaná brašna. Pristála v mužových rukách a on ju otvoril. Chvíľku sa v nej prehraboval, bolo počuť cinkanie skla, keď sa jedna fľaštička zrazila s ďalšou a on nakoniec vytiahol dve malé flakóny.

Jeden, ten väčší obsahoval hustejšiu tekutinu a bol karmínovej farby ako krv. Menší mal elixír takmer priesvitnej farby, ktorý sa zvláštne ligotal.

Pozorovala som Snapea ako si z vrecka spod čierneho netopierieho plášťa vybral malú ampulku.

Z červeného elixíra do nej nakvapkal presne tri rovnako veľké kvapôčky a podal mi ju. Nadýchla som sa a bez dlhšieho rozmýšľania ju do seba hodila. Zvláštne, ale bola celkom bez chuti.

Musela som pár minút počkať, kým zaúčinkuje a potom si dopriala maličký glg z priesvitného elixíru. Ten bol nenormálne trpký.

„Môžem už ísť?“ spýtala som sa zdvorilo.

Obaja mlčky prikývli. Bola to dlhá noc.

Cez plece som si prehodila ramienko z brašne v ktorej boli elixíry a do druhej popadla pergamen s inštrukciami.

Skôr, ako som stihla vyletieť z nemocničného krídla, madam Pomfreyová zvolala „O týždeň sa mi príďte ukázať.“

Prikývla som a letela chodbou, čo najrýchlejšie som sa chcela dostať do chrambromilskej veže.

Takže. Dnešok bol zvláštny. Ranné zistenie o magickej rane, Accio a vankúše na hodine Čarovania, zistenie o útoku na Heilly i Hedvigu, slimáky na hodine Transfigurácie, zázračný oheň pred Snapeovym kabinetom, ďalší výhražný lístok od Potterovic a Malfoyovic faniniek....nič však nebolo porovnania hodné s informáciou, že na môj, nazvime to, úraz sa nepozná liečba.

Rýchle behanie po chodbách a teória, že sa tak vyhnem Filchovi alebo pani Norrisovej nevyšla najlepšie.

V polovici chodby som sa musela oprieť o stenu a lapala po dychu. Začali sa mi podlamovať kolená a ja som si otupene pomyslela, že tie elixíry nezabrali. Stačilo, aby som len trošku behala a to ma tak vyčerpalo, že som nevládala spraviť už ani krok.

Zavrela som oči a zubami nechtami sa pridržiavala steny. Viečka som mala také ťažké. Oveľa pohodlnejšie bolo, keď som ich nechala klesnúť.

Ale to nemôžem! Musím sa dostať do chrabromilskej klubovni.

Musím.

Ako-tak som sa narovnala a plazila do ďalšej chodby. Myšlienky boli zahmlené a pomalé, no aj tak som v duchu zajasala, keď som si uvedomila, že som v chodbe, tej chodbe, kde je aj obraz Tučnej pani.

Už len zopár metrov.

Na pleci som si popravila brašnu. Aj keď nebola ťažká, ťahala ma k zemi. Ako kameň vo vode ku dnu.

Krok po krôčiku som sa presúvala chodbou a v duchu si priala nech som už tam. Miliónkrát som tu za svoje doterajšie školské časy prešla a brala som to ako samozrejmosť. Teraz som zúfalo ťahala popri stene dopredu a tá cesta sa mi zdala nekonečná.

Ešte meter, meter a pol.

Takmer som zaskučala, keď som z tejto diaľky rozpoznala, že Tučná pani je preč. Pravdepodobne si odbehla za priateľkou Violettou na kus reči, ako to má vo zvyku.

Zavrtela som hlavou, moje oči boli sklené, keď som sa začala pomaly zosúvať popri stene. Už.... už nemôžem.

V tom som začula kroky. Chrbtom som sa oprela o stenu a s obrovskou námahou zdvihla hlavu.

Na druhej strane chodby stál Potter. Áno ten Harry Potter a keď ma zbadal, prekvapene sa zamračil.

Asi.... asi ide z Umbridgeovej trestu. Prečo.... prečo tam však bol tak dlho?

Moje myšlienky boli nejasné, no ja som aj cez tú všetku malátnosť pocítila hnev.

Hnev na chalana predo mnou.

A/N: Ahojte! :)) Viem, viem, s novou kapitolou vážne meškám a naozaj ma to mrzí. Keďže sú prázdniny behala som po vonku a chodila na výlety s rodičmi a tak... Prepáčte. Túto kapitolu som písala minimálne týždeň, po kúskoch lebo som sa bála, že ju spackám. Potrebovala som vám priblížiť vážnosť tej magickej rany a keď som začala písať scénku v nemocničnom krídle, nevedela som prestať :)) Dúfam, že sa vám páčila a potešili by ma vaše názory a hviezdičky. Zaujímalo by ma, čo si o tom myslíte, lebo ja to vidím len z mojej strany (teda z pohľadu autorky) a neviem, ako to vnímate vy (ako čitatelia) Ďakujem za všetko ♥ I love you ♥