Keď som sa o pár hodín vybrala s Harrym do nemocnice, miestnosť bola opäť plná ľudí. Všade sa pohybovali liečitelia, robili si svoju prácu a nás dvoch si nikto nevšímal. Pred závesom sa však zjavila Sanya.

„Návšetvy už dávno skončili. Arthur potrebuje odpočívať." vyčerpane vyhlásila a mávla prútikom. Z druhej ruky jej vyletela kôpka pergamenov a úhľadne pristála na stole na druhej strane miestnosti.

„Bude to len pár minút." požiadal Potter a vyčaroval jeden zo svojich najsexi úsmevov. Odolala som pretočiť očami.

Sanya si povzdychla, no potom rezignovane prikývla. „Desať minút, ani o sekundu dlhšie."

„Vďaka."

Obaja sme teda zamierili za hrubý záves. Okamžite mi pohľad padol na jedinú obsadenú posteľ. Pán Weasley napoly ležal, napoly sedel, na nose mal okuliare a čítal Denného Proroka. Na fotografii, ktorá zdobila titulnú stranu, sa zamyslene prechádzal Dumbledore s rukami za chrbtom.

Zdvihol zrak od novín a nadšene vyhŕkol „Harry!"

„Dobrý deň, pán Weasley." usmial sa chlapec. Bolo zjavné ako veľmi mu odľahlo.

„Ahoj Megan." kývol na mňa Arthur hlavou a potom mávol rukou na stoličky pri posteli„Pokojne si sadnite."

Poslušne som klesla vedľa Vyvoleného a lepšie sa zahľadela na muža. Vyzeral zničene a strhane a pri každom pohybe od bolesti zbledol a zaťal zuby, ale inak bol v poriadku.

„Zachránili ste mi život." smutne sa usmial „Obaja."

Zaliali ma rozpaky a hanblivo som sklonila hlavu.

Ak by nebolo Harryho... ak by nevidel do Voldemortovej mysle, tak by tu pán Weasley už s nami nebol. Len pri tej predstave mi od smútku zovrelo žalúdok.

„Sirius mi prezradil, že s liečitelmi skúšate či budú fungovať stehy." uškrnul sa chlapec a Arthur sa zasmial. „Ak by o tom vedela Molly, tak by ma asi sama prizabila."

„Ako dlho bude trvať kým..." nestihla som dopovedať ako mi muž nadšene skočil do reči„Sanya hovorila, že si tu poležím vďaka Merlinovi len do Vianoc a potom sa pôjdem liečiť domov."

„To je úžasné." vydýchla som s úsmevom.

Konečne nejaká pozitívna správa.

Pri pánovi Weasleym sme strávili presne desať minút a potom sa spolu vybrali späť do našich komnát.

V tichosti kráčali po drahých kamenných dlažbách a míňali bohaté svietniky na stenách a ja som si v duchu predstavila dnešný deň.

Zatiaľ čo som sa dopoludnia sprchovala, Harry sa vyparil do tréningovej miestnosti, kde s Charliem cvičili bojové umenie. Zabalená v osuške som si čas osamote užívala s knihou v lone a šálkou horúcej čokolády.

No keď sa Vyvolený o tri hodiny zjavil len v bielom tielku a čiernych teplákoch, vlasy mokré a pot lesknúci sa na rukách, okamžite zabudla na knihu a snažila sa otvorene neslintať.

Zavrtela som hlavou a padla späť do reality.

„Nejdeme do komnaty?" prekvapene sa ozvala, keď chlapec minul odbočku a kráčal ďalej.

„Niečo ti ukážem." zamrmlal a chytil ma za ruku.

Náš dotyk mi spôsobil zimomriavky ako som odolala myknutiu.

Atmosféra medzi nami bola od okamihu ako som sa vrátila z nemocnice veľmi zvláštna. Stále mi prišlo neuveriteľné, že som mu vyznala svoje city.

Stále mi pripadalo nereálne, že ma pobozkal.

Stále ma pohlcovali pochybnosti a iracionálny strach.

Bolo možné, že tento atraktívny chlapec... silný čarodejník... Vyvolený zakopol práve o mňa?

Tak veľmi som sa bála, že sa každú chvíľu drzo zaškerí a oznámi mi, že som naivná hus, ktorá naletela na ďalší z jeho nekonečných trikov... že sa chcel len pobaviť a skrátiť si dlhé chvíle, kým trčal zavretý na zámku.

Hľadel mi do očí ako palcami pohladil chrbát mojich rúk.

„Prosím..." zašepkal a ja som prekvapene zalapala po vzduchu. „...musíš mi veriť, Megan."

Zavrela som oči, keďže dlhšie nezniesla jeho pohľad.

„Verím ti..."

„Ale...?"

„Mám strach."

Zdvihol jednu moju ruku k perám a pobozkal ju. Potom to isté napodobnil aj s druhou.

Zachvela som sa.

Otočil ju a na oči sa nám dostalo znamenie zväzku.

Ukazovákom skúmavo prešiel po iniciálkach svojho mena a potom mi uprene pozrel do očí.

„Milujem ťa, Megan Fosterová a nedopustím, aby som o teba prišiel." šepkal ďalej „Dovoľ, aby som ti to ukázal."

Ešte chvíľu som váhala, no potom prikývla, neschopná slova.

Vždy keď povedal tie dve slová, moje srdce sa rozbúšilo šialenou rýchlosťou a podbruško zažilo kotrmelec. Stále mi však zneli v ušiach cudzo. Neverila som, že si raz dokážem na jeho vyznania zvyknúť.

Znovu sme sa pohli a mužská dlaň príjemne hriala tú moju.

Spoločne minuli vysoké okná za ktorými opäť husto snežilo až sa dostali pred neznáme obyčajné dvere. Venue bolo také rozľahlé, že aj po dlhých týždňoch som nedokázala prebádať celé jedno krídlo zámku.

Harry otvoril, zdvorilo ustúpil a nechal ma vojsť dnu prvú.

Nachádzali sme sa vo väčšej tréningovej miestnosti, ktorá sa však odlišovala od ostatných. Steny síce pokrývali vysoké zrkadlá ako v každej inej, ale na leštenej podlahe pribudli pomôcky na cvičenie. Zo stropu viseli tri boxovacie vaky a v rohu sa kopili žinienky a činky rôznych rozmerov.

Prekvapene som sa otočila ku chlapcovi. „Muklovská telocvičňa uprostred magického zámku?"

Potter sa uškrnul a prešiel k vaku. „Vieš si predstaviť, že tu niekedy trénujú aj členovia rádu? Hlavne tí ktorí nepatria k aurorom a chcú si zlepšiť kondičku. Čary na bojisku nie sú všetko."

V duchu som si vďaka jeho slovám predstavila Lupina a Siriusa ako zahodili prútiky a vymenili ich za boxovanie.

Pri tej myšlienke sa musela zasmiať.

„S Charliem tu trénujeme bojové umenie a pár krát som si stihol aj zaboxovať. Ani netušíš ako to pomôže tvojej psychike. Pár krát si udrieš, zakričíš a všetok hnev a stres z teba opadne."

Mávol prútikom a vyčaroval pár boxovacích rukavíc. Natiahol si ich na ruky a pristúpil bližšie k vaku. A potom čo najsilnejšie udrel a znovu a ešte raz.

Sledovala som ako sa pri sústredení zamračil.

Ako mu na čele vyskočila malá žilka.

Ako si zahryzol do pery.

Ako sa mu pod tričkom na rukách napli svaly.

Vyzeral neskutočne atraktívne.

„Fajn, teraz si na rade ty, Meg." venoval mi malý úsmev vďaka ktorému sa mi takmer podlomili kolená.

„Mám mlátiť do vreca?" pochybovačne som nadvihla obočie.

„Presne tak." stiahol si rukavice a jemne ma chytil za ruku. Dovolila som mu aby mi nasadil najprv jednu rukavicu a poriadne ju zalepil a to isté zopakoval aj s druhou rukou.

Celý ten čas som nenápadne vdychovala jeho úžasnú chlapčenskú vôňu.

„Neviem či je to dobrý nápad." rozpačito som sa presunula pred vak.

Ešte nikdy som neboxovala a ani to nemala v pláne. Tá predstava ma skrátka nikdy veľmi nelákala.

„Uvoľníš sa, uvidíš." pousmial sa „A ak ti to má pomôcť, skús si namiesto vreca predstaviť Snapa a hneď to pôjde..."

Pretočila som očami a na skúšku udrela. A potom silnejšie.

Vlastne to nebolo až také zlé. Spočiatku som sa cítila rozpačito, ale nakoniec sa do toho dostala.

Kútikom oka som zazrela ako ma Harry pozoroval chrbtom opretý o stenu a so založenými rukami na hrudi. Vyzeral neskutočne.

Netuším, koľko času prešlo, ale s Vyvoleným sme si spoločne strávený čas v tréningovej hale užili. Striedali sa pri vaku, unavení sa váľali na zemi a rozprávali sa.

Normálne. Slušne. Ako dvaja rozumní ľudia.

To všetko bolo neuveriteľné.

Tušila som, že sa čoskoro niečo pokazí. Osud sa s nami neustále nepekne zahrával a tak vždy, keď som sa cítila aspoň na malú chvíľu šťastná, zasiahol.

Spoločne sme sa teda o pár hodín neskôr vracali po dlhých chodbách zámku späť do našich komnát, keď som na druhom konci uličky zazrela mladého vlkolaka.

Opieral sa chrbtom o stenu a vyzeral totálne vyčerpane.

„Kade!"

Zdvihol hlavu, keď som k nemu pribehla a zalapala po vzduchu.

Bol zničený, na tvári sa mu črtali obrovské tmavé kruhy pod opuchnutými očami, koža bledá a pokrytá škrabancami. Vlasy mu odstávali do všetkých svetových strán a vyzerali, že dlho nevideli sprchu. Muklovská mikina s názvom rockovej skupiny mu voľne visela na tele, rozopnutá a odhaľujúca doškriabanú hruď.

„Panebože!" vystrašene som si zahryzla do pery ako sa k nám dostal Harry a prehodil cez seba chlapcovu ruku aby ho podoprel.

„To nič nie je!" zavrčal Kade a pritiahol si ma k sebe bližšie. „Chýbala si mi, Meg."

„Aj ty mne." zašepkala som a odhrnula u z čela prameň vlasov.

„Dostaneme ťa do nemocnice." vyhlásil Potter a ja som mu venovala vďačný úsmev, ale vlkolak zakrútil hlavou „Nie. Naozaj som v poriadku..."

Neverila som mu ani slovo. Bol v takom stave, že by sa sám nedoplazil ani do vlastnej komnaty.

Čo sa mu dopekla stalo?!

„Aiden?" nadvihol obočie Vyvolený a ja som zbledla.

Posledný krát, čo som videla oboch chalanov bol večer, keď mulat dostal záchvat zúrivosti, že som sa objímala s jeho druhom.

Čo ak sa situácia zvrtla?

Čo ak...?

Vystrašene som pohľadom skĺzla po chlapcovom tele.

„Nie." rázne zavrtel hlavou aj keď nemal v sebe žiadnu energiu. „Nič z toho. Ani sa ma nedotkol. Teda dotkol, ale nie takto, chápeš?"

Úľavne som vydýchla nahromadený vzduch v pľúcach. „Pôjdeš s nami, dám ťa dokopy a potom vyklopíš čo sa stalo... a nebola to otázka."

Kade len unavene zavrtel hlavou a potom sme sa spoločne pomalým tempom vybrali k obrazu Merlina.

V komnatách mu Harry pomohol na gauč a ja som škriatka požiadala o veľký hrnček horúceho citrónového čaju. Prehodila cez chlapca prikrývku a pomocou kúziel odstránila škrabance na tvári i hrudi.

Kade ma celý čas pozoroval s prižmúrenými očami a do tváre sa mu aspoň pomaly vracala farba.

„Myslím, že vlkolak na teba takmer už vôbec nereaguje." zamyslene prehodil ako som mu prstami kĺzala po hrudi a cítila na sebe Potterov uprený pohľad.

Nevediac čo povedať, len unavene prikývla.

Potrebovala som s Kada vypáčiť čo sa stalo, dať si rýchlu sprchu po fyzickom tréningu a potom očakávať príchod Dumbledora.

Keď bola moja práca hotová a hojivé kúzla zabrali, skĺzla na opierku kresla v ktorom sedel Harry a hral sa s prútikom a zahľadela sa na zničeného chlapca.

„Fajn, zhruba pred tromi dňami nastal spln a keďže je to pre mňa stále všetko nové, nebol som až tak pripravený. Na Grimmauldovom námestí sa o tieto vlkolačie veci staral vždy Lupin, ale teraz som na to bol celkom sám no a tak celý ten čas strávil v spoločnosti Aidena. Zavreli sme sa spolu do jeho komnaty. Zistil som, že je môj vlkolak pokojnejší, keď som v blízkosti ďalšieho, aj keď polovičného..."

Dávalo to zmysel.

Úprimne, v tom všetkom zmätku a strachu ma ani nenapadlo, že bol spln.

„Myslím, že to bolo celkom v pohode. Veľa si síce nepamätám, ale keď som sa po tých hodinách a dňoch prebral, mal som na tele len škrabance a aj Aiden bol živý a zdravý... Chcel som sa vrátiť k sebe a dopriať si dlhý spánok vo svojej vlastnej posteli, ale našli ste ma vy dvaja..."

„Aiden je na tom rovnako ako ty?"

„Nie. Lepšie. On našťastie nezažíva premeny, ale bol zúrivý a nebezpečný. No a túžil po mäse."

Zvieracie to teda určite nebolo...

„Som rada, že ste to spolu zvládli." jemne som sa usmiala a Kade spokojne prikývol.

Otočila som sa k Potterovi, ktorý v tichosti počúval „Odskočím si do sprchy a ak medzi tým príde Dumbledore..."

„Jasné, zavolám ťa." pretočil očami a ďalej unudene medzi prstami pretáčal prútikom.

Ako som si už skôr všimla, robieval to dosť často.

Skĺzla z opierky kresla a cestou vlkolakovi prehrabla vlasy. „Pokojne sa u nás vyspi, Kade. Máš za sebou náročnú premenu."

„Aj ty vyzeráš unavene, Meg." zachytil moju ruku.

„Boxovala som."

Kade prekvapene nadvihol obočie.

„A nedokážeš si ani predstaviť, ako sexi pri tom vyzerala." uškrnul sa Potter a ja som sa vďaka jeho slovám začervenala.

Takže smer sprcha.

*

O hodinu som už sedela za jedálenským stolom s uterákom v tvare turbanu na hlave a v Harryho weasleyovskom svetre, ktorý som mu ukradla zo šatníka. Kade pokojne odfukoval na gauči.

„Do novín sa stále nedostal ten útok na Ronovho otca." zamračil sa Vyvolený ako zúrivo listoval vo Večernom Prorokovi. „Samozrejme, že to Fudge pred verejnosťou tají..."

„Nedokáže utajiť každodenné vraždy a únosy." po chrbte mi pri vlastných slovách prebehli zimomriavky „Ľudia nie sú blbí... vidia čo sa deje."

Vyvolený nadvihol obočie. „Ale zatvárajú oči, lebo to nechcú vidieť, chápeš? Je im v podstate jedno, čo sa deje, hlavne keď si naďalej môžu namýšľať, že ich dokonalý malý svet funguje."

Odložila som hrnček s kakaom a unavene si podoprela hlavu. Potter si zložil okuliare a prehrabol vlasy.

Obaja sme z toho všetkého boli totálne vyčerpaní.

V tom sa posunul obraz a do miestnosti vstúpil Albus Dumbledore. Okamžite sme zdvorilo vyskočili.

„Dobrý večer, Megan, Harry." venoval nám malý úsmev a v očiach sa mu zjavili iskričky„Som rád, že ste v poriadku. Magická energia zo zväzku obklopuje celé Venue."

Prekvapene som si s Potterom vymenila pohľad.

Dumbledore klesol vedľa nás na stoličku, mávol prútikom a zjavila sa pred ním pariaca šálka čaju.

„Medovka." zahmkal „Vrelo odporúčam každý deň pred spaním. Má upokojujúce účinky, zlepšuje pamäť a zvyšuje bystrosť."

Musela som sa usmiať. Niekedy sme si s mamou robievali medovku a dokonca aj pestovali na záhrade za domom.

„Ako je možné, že náš zväzok uvoľnuje také množstvo energie?" spýtal sa chlapec.

„Vaše jadro je v rovnováhe, dopĺňa sa a vzájomne priťahuje preto je aj mágia silná a stabilná. Konečne pracuje tak ako mala už pred štyrmi mesiacmi."

Zaliali ma rozpaky a na tvári zjavila červeň.

Takže Dumbledore vedel, že sme to konečne dali do poriadku a vyzeral, že je tou predstavou viac než spokojný. Odpil si zo šálky, no potom zvážnel. „Útok na pána Weasleyho ma presvedčil, že už nemôžem dlhšie čakať... Voldemort je blízko, veľmi blízko a vás čaká dôležitá úloha."

Potter okamžite spozornel.

Bolo jasné, že na túto chvíľu čakal.

Ja som naopak od strachu namáhavo pregĺgla.

„Harry, je načase, aby som ti povedal, čo som ti mal povedať už pred štyrmi rokmi."Dumbledore zatvoril oči a zaboril si tvár do dlaní s dlhými prstami. „Viem, že sa na mňa budeš zlostiť a ja ťa nezastavím."

Vyvolený sa len zamračil a na tvári sa mu zjavili obavy.

Muž mávol prútikom a obklopilo nás najsilnejšie zaklínadlo súkromia.  Ak by sa Kade náhodou zobudil alebo niekto vošiel do komnaty, nemal by šancu nič počuť.

„Voldemort sa ťa pokúsil zabiť ako dieťa pre proroctvo vyslovené krátko pred tvojím narodením. Vedel, že to proroctvo bolo vyslovené, hoci nepoznal celý jeho obsah. Rozhodol sa zabiť ťa ešte maličkého v presvedčení, že napĺňa podmienky proroctva. Na svoju škodu však zistil, že sa mýlil, lebo zaklínadlo, ktoré ťa malo usmrtiť, sa obrátilo proti nemu. A tak od chvíle, keď sa vrátil do svojho tela, a najmä odvtedy, ako si mu vlani vynikajúco unikol, bol rozhodnutý, že si vypočuje to proroctvo celé. Toto je tá zbraň, ktorú od svojho návratu tak vytrvalo hľadal: chcel vedieť, ako ťa môže zničiť."

Harry zamrzol a uprene hľadel na Dumbledora.

V miestnosti sa rozľahlo ticho.

Mala som pocti, že snívam.

„Chcete mi po-povedať..." chlapcovi sa triasol hlas.

Netušila som či od hnevu alebo úzkosti.

„Áno, je to tak, Harry." tlmene prehovoril riaditeľ „Tvoji rodičia nezomreli lebo sa k nemu nechceli pridať aj keď pravda, to je tiež jeden z dôvodov..."

Potter sa prudko postavil až spadla stolička a zúrivo prehrabol vlasy.

Vďaka zväzku som cítila ako v ňom vrie mágia a ako ho pohlcuje zlosť.

„Sadni si, prosím ťa."

„Nehovorte mi, aby som si sadol!" vyštekol na muža „Toto všetko, čo sa udialo ma na svedomí nejaké posraté proroctvo?! Ak by neexistovalo... ak by si ho Voldemort nevypočul... mohol som mať normálny život?!"

Dumbledore mlčal a ja som v sebe cítila prázdno. Vôbec netušila, čo si mám myslieť. Pohľad na zničeného rozzúreného chlapca ma však neskutočne bolel.

„Harry..." zašepkala som a on na mňa vrhol vražedný pohľad.

Zhlboka som sa nadýchla, no Albus ma predbehol. „Je toho viac, Harry. Nechaj ma prosím dohovoriť a potom môžeš kričať, koľko chceš. Máš na to právo."

Vyvolený venoval rovnaký pohľad riaditeľovi ako pred malou chvíľou mne, no potom postavil stoličku na nohy a nahnevane sa na ňu hodil.

„V jeden studený vlhký večer pred pätnástimi rokmi v izbe nad barom U kančej hlavy som si čistou náhodou vypočul to proroctvo... Mal som tam stretnutie so Sibylou Trelawneyovou, pra-pravnučkou veľmi talentovanej jasnovidky, ktorá sa uchádzala o miesto učiteľky veštenia. Nenašiel som v nej ani stopu daru, ale potom..."

Dumbleodre z vrecka cestovného habitu vytiahol malý predmet, položil ho na stôl a poklopkal po ňom prútikom. Z predmetu sa vykľula mysľomisa. Riaditeľ priložil prútik k svojmu spánku, odtiaľ vyťahoval tenučké striebristé pásy myšlienok a potom ich vložil do misy.

Chvíľu zbesilo vírili, no keď prútikom pichol do obsahu, vystúpila z nich postava ovinutá šálami. 

„Blíži sa ten, kto bude mať moc zvíťaziť nad Temným pánom... narodený tým, ktorí sa mu tri razy vzopreli, narodený, keď siedmy mesiac pohasína... a Temný pán ho poznamená ako seberovného, ale on bude mať moc, o ktorej Temný pán nevie... a jeden z nich musí zomrieť rukou druhého, lebo ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive... ten, kto má moc zvíťaziť nad Temným pánom, sa narodí, keď bude siedmy mesiac pohasínať..."

Pomaly sa otáčajúca profesorka klesla naspäť do striebristej hmoty a zmizla.

Komnata znovu upadla do ťažkého ticha. Mala som pocit, že počujem len búšenie svojho srdca.

Potter sa tentokrát ani nepohol, jeho oči neopustili miesto, kde pred malou chvíľou bol zjav ženy a ja som dostala strach, že zabudol aj dýchať.

„Takže tak to je..." zamrmlal chlapec „Musím zabiť Voldemorta. Všetci mali pravdu..."zasmial sa, hlas plný zúfalstva a ostrého sarkazmu. „Som Vyvolený."

Dumbledore smutne prikývol.

Ďalšie dlhé ticho.

„Ale ja nemám žiadnu moc, ktorú nemá on... nedokázal som minulý rok na cintoríne bojovať takým spôsobom ako bojoval on. Nemôžem sa zmocňovať ľudí, ani... ani ich zabíjať..." Potter sa začal nervózne prechádzať hore dole pozdĺž stola a medzi prstami prekrúcal prútik. 

Potom sa prudko otočil na Dumbledora. Zelené oči stmavnuté a plné bolesti.

„Čo Voldemort nemá, čo mám ja?"

„Lásku, Harry, lásku."

„Megan?"

A/N:) Hi! ♥ Nová kapitola opäť po dlhšom čase, ospravedlňujem sa, je mi to veľmi ľúto, ale dôvod je ako vždy škola a konkrétne maturita :/ Ale za to dúfam, že sa Vám bude páčiť lebo som sa naozaj snažila a písala s prestávkami medzi učením do školy veľmi dlho.

Na nášho Harryho a Megan čaká úloha a môžem Vám sľúbiť, že so sebou prinesie veľa akcie. Rozhodne sa máte na čo tešiť :) 

A kto uhádne odkiaľ sú posledné tri vety v tejto kapitole? Neprídu Vám nejaké povedomé? 

Zdravotne som na tom už v úplnom poriadku *klop klop po dreve*  i problémy postupne miznú preto sa chcem poďakovať každému, kto na mňa myslel, veľmi mi to pomohlo ♥

Maturita bola katastrofálne ťažká :D Naozaj som nečakala, že to bude taký masaker, slovenský jazyk bol náročnejší ako anglický, ale za to listening bolo nemožné vypočuť v našej veľkej priestrannej učebni s kamennými stenami ak sedíte celkom vzadu v poslednej lavici. Skrátka hruuuza. Slohy by som obe mala mať, dúfam, že som sa celkom pridržala témy, takže uvidím aké budú výsledky :)

Ešte ma čakajú ústne matury, ktoré sú oveľa oveľa horšie na konci mája, takže prosím držte mi palce lebo tam asi pred komisiou omdliem. A pri mojom úžasnom šťastí vytiahnem najväčšiu hovadinu, ktorá tam bude. Mám už len tri týždne na učenie a úprimne sa musím priznať, že fakt dokopy nič neviem lebo podľa mňa je nemožné naučiť sa 4 predmety naspamäť. Neviem či je to tak len u mňa, ale naučím sa jednú časť učiva, potom idem na ďalšiu a už neviem tu predtým. Frustrácia.... :/

Naozaj som neskutočne vystrašená, takže budem šťastná ak na mňa budete znovu myslieť ♥ Neviem kto vymyslel to heslo "maturita formalita" ale bol to riadny idiot :D Najradšej by som po ňom hodila poznámky s francúzskou revolúciou, ktorá mi začína liezť na mozog.

Budem opäť veľmi šťastná ak mi napíšete komentáre a názory ku kapitole ♥ tie minulé ma nakopli a povzbudili a za každý jeden som naozaj vďačná. Je skvelé ak si na seba ľudia nájdu čas v tomto uponáhľanom šialenom svete a pre mňa, ako autora i človeka, to veľa znamená, keď mi napíšete čo i len jedno slovko ♥

I love you all! ♥